Veď to, že tých sto melónov zobral, sa píše v evanjeliu podľa svätej Gorily. Veď to povedal istý Határ, údajne Ficov tajomník, v rozhovore s istým Haščákom v spise Gorila. A evanjelium svätej Gorily má podľa slovenských médií vari ešte väčšiu silu ako štyri kresťanské Evanjeliá. Pretože podľa štyroch Evanjelií, ktoré kresťania vyznávajú, je pravdou všetko, čo Ježiš Kristus povedal. V goriláckom evanjeliu, súdiac podľa médií, je pravdou všetko, čo Határ niekde počul.

Čítajme z Gorily: „Határ hovorí Haščákovi, že Dzurinda a Hrušovský dostali od Siemensu 200 miliónov Sk … išlo o nejaký konkrétny obchod za dve miliardy Sk. Malo ísť o nejaký starší obchod na MV SR (ministerstvo vnútra), ktorý malo dohodnuté KDH. Keď sa o tom dozvedel Dzurinda, tak KDH muselo s ním ísť napoly.“

No kto by to bol povedal do toho Pavla Hrušovského, povedia si veriaci Kultu gorilieho spisu. Sto melónov. Veď si ho za to aj médiá podali. Už pred troma týždňami sa ho spýtala na to celoštátna televízia, ktorej správy pozerajú státisíce divákov. Tým to samozrejme nekončilo. Naposledy bol okliepaný v rozhovore denníka SME s Danielom Lipšicom 25.1.2012. Nemal by aj ten Hrušovský odstúpiť, spýtali sa ministra Veronika Prušová a Lukáš Fila.

Tak odstúpiť či neodstúpiť?

Samozrejme, že nemá čo odstupovať. Pointa spočíva v tom, že v období, kedy malo KDH dosah na ministerstvo vnútra a Hrušovský bol predsedom KDH, Siemens nezískal na ministerstve vnútra žiadnu zákazku za dve miliardy korún. Ani žiadnu za cenu, ktorá by bola čo len rádovo porovnateľná so sumou dve miliardy. Bodka.

Teda tých dvesto miliónov ako desaťpercentný úplatok je hlúposť. A teda tých sto miliónov ako polovica pre Hrušovského je hlúposť. Bodka.

Koľko by trvalo novinárovi zavolať na vnútro a spýtať sa na tlačovom oddelení na túto vec? Minútu? Dve? Teda keby sa to nejakému novinárovi chcelo. Ale keď sa to žiadnemu nechce, no tak sa to nedozvedia nikdy. Podaktorí preto, lebo sú leniví. A podaktorí preto, lebo sa to dozvedieť nechcú. Príjemnejšie je škvariť predsedu parlamentu. A cítiť sa ako nejaký Tarzan, čo hrdúsi nejakého gorilieho samca dvojitým nelsonom. Zobral, nezobral?

Mimochodom, neschopnosť KDH zastať sa svojho bývalého predsedu poukázaním na tento jednoduchý fakt je niečo, čo ma napĺňa hlbokým údivom. Prečo na to mám poukazovať ja, keď som aj s mojimi kolegami odišiel z KDH práve po spore s Hrušovským? Nechceli sme ísť v roku 2006 do vlády s Ficom, tak sme museli odísť z KDH. Prečo mám ja pripomínať, že dezinformácia o sto melónoch pochádza od človeka zo Smeru, Ficovho tajomníka? To je nejaká novinka, že politici zo Smeru hovoria o kresťanských demokratoch také veci? V roku 1999 sa KDH len zmienilo o tom, že by slovenské letectvo mohlo byť vyzbrojené podzvukovými stíhačkami a Robert Fico hneď vytresol, že KDH to robí určite pre nejaké provízie. Povedal to len tak. Veď to ani nikto nebral vážne. Ale keď niečo vytresne jeho tajomník v rozhovore s Haščákom v odpočúvanom byte, SIS to odpočuje, nahrá na cédéčko, niekto to prepíše a potom to po rokoch niekto zverejní na webe, tak je z toho evanjelium svätej gorily.

Tak toto považujem za tuposť.

Treba však o tom hovoriť preto, lebo táto „antigorilácka“ hystéria začína riadne zapáchať. Desivá je predovšetkým neochota rozlišovať medzi úplne odlišnými vecami. Medzi tým, čo odpočúvané osoby povedali, že urobili, medzi tým, čo povedali, že by snáď chceli urobiť, a medzi tým, čo len tak niekde počuli. Medzi tým, čo je vierohodné, tým, čo je menej vierohodné, a tým, čo je jednoducho hlúposť. Je jasné, že takéto zmiešavanie musí vyhovovať práve tým, ktorí v Gorile trčia až po uši.

Ozaj, a prečo ešte nikto z novinárov nebol za tým pánom X, či naozaj dal zavraždiť toho pána Y? Veď Haščák povedal…

Takéto úbohé narábanie so spisom Gorila vedie k úbohej atmosfére všeobecného udavačstva, kde sa politici navzájom snažia jeden druhého namočiť. My že sme boli s Haščákom, ale veď vy ste sa ešte viac stretávali s Haščákom… A tamten s ním bol v lietadle! A henten na byte! My že sme vedeli o Gorile? Ale veď aj tamten aj onen vedel, a skôr ako my…

„Boj proti Gorile“ je už dávno plný manipulácií.

Na opakovanú otázku o tom, či aj nominanti KDH v silových zložkách akceptovali túto tichú dohodu, že sa politici nebudú riešiť, Lipšic odpovedá: „Mohlo byť také všeobecné uzrozumenie, že si treba dať pozor, lebo vlády sa menia a ak my budeme stíhať bývalú vládu, tak oni potom môžu stíhať nás“.

Tieto výroky sú Lipšicovým veľkým zlyhaním. Možno ich zaradiť ku katastrofálnym výrokom ponovembrovej éry.

To ktoré vládne garnitúry si robili starosti s tým, že ak oni budú stíhať, tak môžu byť neskôr sami stíhaní? Nebodaj garnitúra, čo tu vládla v období 1992 až 1998 s krátkou prestávkou v roku 1994? Veď tí si mysleli, že budú vládnuť do smrti. Veď tí by boli stíhali za hocičo. Autorovi týchto riadkov sa od nich ušlo vari päť podnetov na trestné stíhanie. Tí si nerobili ťažkú hlavu ani z onakvejších vecí ako trestne stíhať opozíciu. O tom by mohol rozprávať Michal Kováč mladší. Alebo Oskar F., ktorý sa roky musel v zahraničí. Alebo František Mikloško, ktorého zbili na ulici v roku 1995. Alebo novinári, ktorým horeli autá. Alebo Remiášova matka. Alebo Ladislav Pittner, ktorého obliali na ulici akousi močovkou.

Alebo to bola vládna garnitúra z rokov 1998 až 2006? Tá vari chcela silou mocou zabrániť stíhaniu predchádzajúcej garnitúry? Nebol vtedy v dvoch kauzách stíhaný bývalý minister vnútra G. K? Nebolo trestné stíhanie bývalého riaditeľa SIS vo viac ako desiatke prípadov? Nebol v jednom z nich odsúdený prvostupňovým súdom? Nesnažili sme sa celé roky zrušiť Mečiarove amnestie? Nebolo vedené trestné stíhanie týkajúce sa funkcionárov Fondu národného majetku? Nebol na prvom stupni odsúdený veľkopodnikateľ Jozef M.? Nebol stíhaný starosta za KDH, viceprimátor za SDKÚ? Poslanec K. za HZDS? Neboli právoplatne odsúdení nominanti SMK, predsedovia krajského a obvodného pozemkového úradu? Atď, atď…

Je vznesenie obvinenia, podanie obžaloby alebo súdny proces len nejakým cirkusom? Veď byť trestne stíhaný predstavuje niekoľkoročnú psychickú kalváriu, ktorá je občas horšia ako samotné odsúdenie. A dostať sa do väzby na dlhé mesiace alebo čo i len na pár dní, to tiež nie je len tak. A že mnohé stíhania boli zastavené na prokuratúre alebo na súde? To vari napospol vybavili politici z vládnej garnitúry?

Za ministra Kaliňáka vari niekto váhal s trestným stíhaním advokáta E. V. a významného podnikateľa L. R.? „Bude to ešte veľmi zaujímavé“, avízoval posmešne ich stíhanie predseda vlády Fico.

Lipšicove výroky neprijateľným spôsobom dávajú rovnosť medzi všetkých politikov všetkých vládnych garnitúr. A medzi všetky strany vrátane jeho vlastnej. Vytvárajú nepravdivý, falošný obraz o slovenskej politike dvoch desaťročí.

Tie výroky je potrebné odmietnuť.

Voľba bola jasná. Alebo pôjde mamička dožiť do nejakého sociálneho zariadenia, alebo si ju niektoré z jej detí zoberie k sebe domov a doopatruje ju. V takom prípade však niekto bude musieť byť s ňou 24 hodín denne a ten niekto sa musí rozlúčiť so svojím zamestnaním a byť doma. Muž z manželského páru, o ktorom je reč, je najstarším synom mamičky a preto sa obaja manželia rozhodli, že manželovu matku si berú k sebe.  Manželka odišla zo svojho zamestnania a ostala doma so svojou svokrou na vozíčku. Vianoce strávili pod stromčekom už všetci traja spolu.

Títo manželia urobili dobrú voľbu. Tým sa nechceme dotknúť mnohých občanov, ktorí sa v podobnej situácii rozhodli inak. Voľba to nemusí byť ľahká a možno si predstaviť i také životné situácie, v ktorých neostáva nič iné, než využiť možnosť sociálneho zariadenia, ktoré ponúka štát.

Lenže takéto prípady otvárajú zaujímavé ekonomické otázky.  Rozhodnutie, ktoré daní  manželia urobili, znamená pre nich pochopiteľne značnú finančnú stratu. Prišli o manželkin mesačný plat, asi 500 – 600 euro, čiže asi o 40 percent ich rodinného rozpočtu. Manželka môže dostať od štátu opatrovateľský príspevok, ale ten zrejme nepresiahne 100 euro mesačne. Po rokoch pocítia oní manželia ešte ďalšiu stratu v podobe nižšieho dôchodku manželky.

U jedného priateľa, ktorý je riaditeľom sociálneho zariadenia, v ktorom dožívajú práve také prípady ako oná mamička na vozíčku, som sa informoval o nákladoch pobytu takéhoto klienta v zariadení. Mesačné náklady na jedného klienta predstavujú asi 1000 euro. Z toho tri štvrtiny, 750 euro, platí štát. Zvyšná štvrtina sa uhrádza z dôchodku klienta.

A aké sú náklady štátu v prípade rodiny, o ktorej je reč?   Okrem opatrovateľského príspevku bude štát platiť manželke ešte zdravotné poistenie, celkove však súčet nepresiahne 150 euro.

Prečo je štát ochotný zaplatiť o 750 euro v prípade, že ľudia dajú rodiča do zariadenia, a iba 150 euro v prípade, že sa o neho chcú postarať doma v rodine? Prečo tým obrovským rozdielom motivuje ľudí, aby sa rozhodli zveriť rodiča do opatery štátu miesto do opatery rodiny? Chceme naozaj toto?

Akú spoločnosť vlastne chceme? Všeobjímajúci opatrovateľský štát alebo silné rodiny?

Nie sme proti sociálnemu štátu, ale toto je jeden z príkladov, ako nesprávne chápaný sociálny štát ide proti rodine a oslabuje ju. Rozdiel medzi výdavkami štátu v prípade umiestnenia starého človeka v štátnom zariadení a v prípade umiestnenia v rodine je jednoducho priepastný a treba ho zmenšiť. Možno ho riešiť zvýšením opatrovateľského príspevky alebo zavedením daňového bonusu pre pracujúceho človeka, ktorý sa o svojho rodiča stará. Zmenšenie tohto rozdielu nemusí nevyhnutne znamenať nárast výdavkov štátu.

Treba to však začať riešiť. Sociálny štát áno. Ale nie proti rodine.

Jozef Šátek na svojom blogu SME už roky píše, že musel odísť v roku 2005 z funkcie riaditeľa Úradu pre boj s korupciou (ÚBK), lebo nevyhovoval ministrovi Palkovi, pretože nechcel akceptovať trestnoprávnu nedotknuteľnosť niektorých ľudí. Vo svojom poslednom príspevku  „Gorila ako King-Kong I.“ píše: „Nakoniec sme skončili, keďže sme nechceli ustúpiť, v civile“. Myslí tým, že nechceli ustúpiť v statočnej práci policajných vyšetrovateľov. Zároveň sa štylizuje do pozície toho, kto už-už mal zavrieť aj niekoho z Penty, alebo ak chcete Gorily, ale bolo mu to znemožnené ministrom. Teda on to takto rovno netvrdí, on to len podsúva. Ale tak, aby to každý tak pochopil.

Je to falošná Šátekova póza. Dôvody Šátekovho odvolania v roku 2005 som zverejnil, ale mnohí si ich nechcú pamätať. Keďže sedem rokov takejto melodrámy je už hádam dosť, rád by som ich pripomenul.

Dôvodom na Šátekovo odvolanie nebolo to, že odhaľoval a vyšetroval závažnú trestnú činnosť, skôr naopak. Odvolal som ho preto, lebo sa vybíjal v narastajúcom konflikte s funkcionármi Úradu pre boj s organizovanou kriminalitou (ÚBOK), ktorý podliehal viceprezidentovi Spišiakovi.

Začalo sa to zhoršovať koncom roka 2004. Spor o to, či má jeden banálny bežný prípad korupcie riešiť ÚBK alebo ÚBOK, viedol Šáteka k rozrušenosti, ktorá neprislúcha vysokému funkcionárovi polície.

Jozef Šátek mal dlho moju všemožnú podporu. ÚBK som zriadil ako samostatný úrad mimo dosahu I. viceprezidenta, takže Šátek mal značnú autonómnosť. Dostal ľudí, koľko chcel, i peniaze. Nikdy však nemal dosť. Značné napätie potom vznikalo, keď požadoval, aby sa finančná polícia dostala spod Spišiakovho vedenia pod jeho ÚBK a neustále sa k tomu vracal. Zároveň som vnímal, že jeho negatívne poznámky na Spišiaka, ktoré predo mnou hovoril, opakovali i novinári, s ktorými sa Šátek dobre poznal.

Situácia sa vyhrotila začiatkom roka 2005, keď ma Šátek oboznámil s tým, že jeho podriadení by mohli trestne stíhať funkcionárov ÚBOKu, teda Spišiakovcov. Za čo? Za akciu Športový deň. Športový deň nie je žiadny krycí názov označujúci zločineckú skupinu. Je to normálny športový deň, kedy sa stretli policajti z ÚBOKu, aby si zahrali futbal, najedli sa, vyspali, a rozišli. Šátek hovoril, že budú stíhaní za akési nesprávne vyúčtovanie.

No tak to bol ten hrozivý King Kong, ktorého Jozef Šátek lovil začiatkom roka 2005. Na ÚBOKu nečakali a dostávali sa ku mne signály, že i oni by mohli stíhať Šátekovcov, že by sa niečo našlo. Vtedy mi bolo jasné, že policajné prezídium je na pokraji vojny policajtov, podobnej tej z roku 2001, kedy padol minister Pittner. Šátek v nej tiež vtedy zohral úlohu. Policajti majú nástroje trestného stíhania a nemožno pripustiť ani len podozrenie z toho, že osobné nevraživosti sa vybavujú kriminalizáciou. Musel som sa rozhodnúť medzi Spišiakom a Šátekom. Spišiak bol v konflikte pasívny, preto som odvolal Šáteka. Keď mi Šátek hovoril o Športovom dni, spomenul i možné vznesenie obvinenia riaditeľovi ekonomiky Martinovi Cebovi, ktorý bol v minulosti členom KDH, za nejakú trestnú činnosť. Chápal som to tak, že si tým chce zabezpečiť neodvolateľnosť.

O Športovom dni Jozef Šátek nikdy nepíše. Že tá Gorila, ktorú lovil začiatkom roka 2005, bol vlastne Spišiak. Spišiaka kritizuje vo svojich blogoch už sedem rokov.

V deň Šátekovho odvolania som pozval na stretnutie generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, jeho námestníka Martina Lauka a špeciálneho prokurátora Kováčika. Dal som im do pozornosti prípad Športový deň i údajný Cebov prípad. Požiadal som ich, aby v prípade, že tam nejaká trestná činnosť je, konali. Policajtov zo Šátekovho ÚBK, ktorí sa zaoberali Športovým dňom, či Cebom, som nijako nekontaktoval, nikto im neprekážal v práci, ani neviem, ktorí to boli. Kováčik mi o pár dní oznámil, že si vyžiadal podklady a že tam žiadnu trestnú činnosť nevidí.

Už pár hodín po odvolaní sa v médiách objavili obvinenia, že som odvolaním kryl Spišiaka a Ceba. S týmito hrami som rátal a keďže som však odovzdal prípady prokurátorom, tým  som ich neutralizoval.

Dnes Šátek podsúva novú verziu, koho som to vlastne kryl. V najnovšom príspevku na blogu píše, že na ÚBK sa chystalo trestné stíhanie jedného člena Penty, potom uvádza, že som ho odvolal, a vzápätí hovorí, že potom on dospel k presvedčeniu, že objasnenie ekonomickej trestnej činnosti verejne činných osôb nie je na Slovensku v záujme žiadnej politickej moci. Takto radenými vetami podsúva dojem, že jeho odvolaním som vlastne kryl niekoho z Penty.

Pritom som na krytie Penty nemal žiadny dôvod, lebo som s ňou nemal nič spoločné. Keď človek pozná skutočné Šátekovo pôsobenie v čase pred jeho odvolaním a číta jeho oslavný autoportrét, tak má pocit trápnosti. Šátek opakovane ľudsky zlyhal a za tých sedem rokov sa už mohol naučiť so svojím zlyhaním žiť a nerozprávať do vetra.

Šátekove konštrukcie však urobili dojem na ďalšieho blogera. Novinár Robert Kotian vo svojom blogu na SME s názvom „Kedy ak nie teraz“ odporúča čitateľom, aby si prečítali, čo o mne Šátek napísal. Kotian tie nezmysly jednoducho baští. Novinár Kotian tiež nikdy nepočul o Športovom dni a skutočných okolnostiach Šátekovho odchodu? Nepočul o vojne policajtov v roku 2001? Kotian si pochvaľuje, že policajným prezidentom je dnes Spišiak. A to sa chce tváriť, že Šátekov odchod nemal nič spoločné s jeho vytláčaním Spišiaka?

Kotian píše, že je dobrá chvíľa na vyšetrovanie Gorily, lebo ministrom vnútra je Daniel Lipšic, a nie Robert Kaliňák, Martin Pado alebo Vladimír Palko. Táto Kotianova veta je jednoducho nechutná. Tiež používa metódu podsúvania, ako keby som niekedy bol bránil nejakým vyšetrovateľom vo vyšetrovaní trestnej činnosti. Nikdy som tak neurobil.

V Gorile je veľa špiny. Zdá sa, že medzi „bojovníkmi proti Gorile“ zase veľa zlyhávajúcich ľudí.

A vari ešte do tretice. Dostáva sa mu do uší, že niektorí moji neprajníci šíria, že o spise Gorila som ako minister vedel a nič som nepodnikol. Tieto chýry šíria na základe jednej vety z rozhovoru Týždňa s Tomom Nicholsonom, ktorý sa v ňom krátko zmienil o tom, že o Gorile sa so mnou rozprával. To je samozrejme ale niečo úplne iné, ako o mne neprajníci šíria. Nuž teda uveďme veci na pravú mieru.

So spisom Gorila som sa oboznámil prvý raz pred pár týždňami na internete ako tisíce iných občanov. Ako minister som ho nemohol poznať z dvoch dôvodov. Jednak je to spis SIS, nie ministerstva. Jednak vznikol v celosti až po mojom odchode z funkcie ministra vo februári 2006. Môj rozhovor s Tomom Nicholsonom sa konal na jar 2009. Pritom Tom Nicholson sa pýtal úplne všeobecne a vôbec som nevedel, o čo konkrétne ide. Takto si to pamätá i Tom Nicholson.

V deň pádu vlády Ivety Radičovej došlo k prepólovaniu slovenskej politiky. Dovtedy to, čo sme zvykli nazývať slovenskou pravicou, teda SDKÚ, KDH, Most-Híd a SaS, tvrdo bojovalo proti Smeru Roberta Fica. Na druhý deň bolo už všetko inak. Vytvorila sa fakticky nová politická sila, ktorá rozhoduje o všetkom podstatnom, čo sa v slovenskej politike udeje. Formálne pokračujúca vláda Ivety Radičovej touto silou určite nie je.

Touto novou silou je neformálna štvorkoalícia Smer, SDKÚ, KDH, Most. Nikto sa na nej nemusel priamo dohodnúť. Vznikla spontánne a intuitívne. Jej existenciu vidíme na spoločnom postupe týchto štyroch strán. Túto neformálnu štvorkoalíciu nazvime trebárs Ficopravicou, a to bez akejkoľvek irónie, len kvôli stručnosti.
.
Po páde vlády Ficopravica schválila euroval. Odvolala predsedu parlamentu Sulíka a zvolila predsedu parlamentu Hrušovského. Ficopravica sa dohodla na termíne predčasných volieb, rozhodla o zmene ústavy, ktorou sa rieši postavenie vlády po vyslovení nedôvery. Ficopravica schválila rozpočet (SDKÚ, KDH a Most hlasovali za, a aby tieto hlasy stačili, niektorí poslanci Smeru odišli zo sály).

Ficopravica vzorne už dlhé mesiace mlčí k tomu, že prezident Ivan Gašparovič nemenoval Jozefa Čentéša, riadne zvoleného parlamentom, za generálneho prokurátora a mlčí k tomu, že prokuratúru riadi Dobroslav Trnka. Ešte pred pádom vlády hrozilo štiepenie v SDKÚ, ak by bol v čele prokuratúry Trnka.

Ficopravica sa spoločne s pobúrením vyjadrovala k tomu, že vojenská spravodajská služba pod vedením ministra Galka legálne s povolením sudcu odpočúvala v korupčných kauzách. Rovnako hovoril o tom Robert Fico, Robert Kaliňák zo Smeru, Iveta Radičová či Martin Fedor z SDKÚ alebo Ján Figeľ z KDH, ktorí všetci podporili Galkovo odvolanie. Galkova činnosť na ministerstve obrany bolo pre nich niečo medzi Armageddonom a koncom demokracie. Počúvali sme o údajnej akcii Dáma, z čoho sa napokon vykľula nerealistická taľafatka. V tom istom čase Ficopravica spoločne mlčala k odhalenému riadeniu redaktorov Pravdy politikmi Smeru (kauza „Baby and Kali“).

Lídri Ficopravice na seba navzájom neútočia, skôr sa hladkajú. Fico už neposiela Dzurindu a Mikloša do basy a tí ho už nenazývajú zbabelcom a bolševikom. Fico hovorí, že „niet rozdielu medzi Smerom a KDH“. Ján Figeľ ho pozýva na otváranie diaľnice.

Tvrdé slová si Ficopravica necháva pre nové politické zoskupenia ako Obyčajní ľudia, posilnení KDS a OKS, a SaS, ktoré sú akousi Novou opozíciou voči Ficopravici. Tam používa Fico výrazy ako „poloblázni“ a „vred na politickej scéne“ (o SaS). Kaliňák používa v súvislosti s Galkom pojem ŠtB. Ivan Mikloš hovorí v súvislosti s eurovalom o Sulíkovom populizme. Ján Figeľ hovorí o straníckom egoizme SaS. Béla Bugár hovorí, že úspech Obyčajných ľudí znamená koniec šancí na pravicovú vládu. Pritom Obyčajní ľudia a SaS sú jediní, ktorí hovoria, že vstúpia iba do takej a že nepôjdu s Ficom. Pavol Hrušovský vylučuje, že by KDH šlo do vlády s Obyčajnými ľuďmi. O SaS hovorí, že neskúsenosť jej politikov zapríčinila pád vlády. To isté hovorí prezident.

Ficopravicu celkove spája zamlčiavanie svojho podielu na páde Radičovej vlády, ktorý unisono pripisuje SaS. Ficopravica si nechce pamätať, že to bolo SDKÚ (Mikloš), Most (Bugár) a KDH (Figeľ), ktoré ohlasovali potrebu spojenia hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde v čase, keď premiérka ešte nič také nepožadovala. Že to boli tieto tri strany, ktoré to spojenie vo vláde zbytočne odhlasovali. Dnes Pavol Hrušovský hovorí, že nechápe, ako k pádu vlády mohlo dôjsť. Nuž takto.

Ficopravica uznáva princíp „Som za, ale nehlasujem za“. S odobrením KDH ho použil Mikuláš Dzurinda v roku 2008, kedy SDKÚ nezahlasovalo za Lisabonskú zmluvu, hoci s ňou súhlasilo. Urobilo tak preto, aby držalo vládu Roberta Fica v šachu. V roku 2011 Smer ohlasoval, že nepodporí euroval, hoci s ním súhlasí. Urobil tak preto, aby držal v šachu vládu Ivety Radičovej. Toto nikto z Ficopravice dnes nespomenie.

Ficopravica chce svoju neformálnu spoluprácu po marcových voľbách premeniť na formálnu spoluprácu v novej vládnej koalícii. Ján Figeľ ju už halí do poetickej metafory modro-bielo-červenej trikolóry. Zvestuje ju i prezident, ktorý je súčasťou Ficopravice. Isteže nebude miesta v novej Ficovej vláde pre všetky tri strany SDKÚ, KDH a Most, ale dnes tú nádej majú všetky tri. Strany Ficopravice sú na európskej úrovni členmi Európskej ľudovej strany – EPP alebo Strany európskych socialistov – PES (Most zatiaľ v EPP nie je, vznikol však odštiepením z SMK, členskej strany EPP). Ak po marci 2012 vznikne vláda Ficopravice, bude to znamenať, že model vládnutia v Európskom parlamente sa prenesie i na Slovensko. V Európskom parlamente sa desaťročia všetka moc rozdeľuje na základe dohody medzi EPP a PES.

Ficopravica má spoločnú politiku smerom k Európskej únii. V zásade bez debaty súhlasí so všetkým, čo z útrob Únie vzíde.

Politici Ficopravice sa všetci dobre poznajú. Poznávacie znamenie lídrov Ficopravice je to, že všetci sa do parlamentného alebo ministerského kresla po prvýkrát dostali pred dvadsiatimi rokmi alebo ešte skôr (1990 – Pavol Hrušovský, Béla Bugár, 1991 – Ivan Mikloš, 1992 – Robert Fico, Mikuláš Dzurinda, Ján Figeľ).

Morálnemu súdu nad Ficopravicou sa vyhneme, ponúkame iba analýzu toho, čo vidíme. Pred tromi mesiacmi Ficopravica neexistovala a o tri mesiace zase už nemusí existovať, hoci ona by rada. Dnes je však politickou realitou. Súd nad ňou prenechajme voličom. Tí v marci rozhodnú ako o osude Ficopravice, tak i o osude jej Novej opozície.

Keď som si prečítal na internete čerstvú správu o úmrtí Václava Havla, spontánne som zatelefonoval niekoľkým priateľom, aby som im to oznámil. Mal som pocit, že sa stalo niečo dôležité. Odišla dôležitá postava českých, slovenských a európskych dejín a zaradila sa k osobnostiam histórie. Týždeň po jeho smrti bol týždňom Havla. Spomínali naňho svetoví štátnici, verejné osobnosti, celebrity i obyčajní ľudia. A boli to s veľkou prevahou prajné komentáre.

V čom spočíval obrovský úspech tohto postavou malého dramatika, vyžarujúceho útlosť, plachosť, pokoj a pokoru? Odpoveď hľadajme v jednej kľúčovej vete, ktorá je s ním už navždy spojená: Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Domnievam sa však, že táto Havlova veta mala v dvoch rôznych obdobiach jeho účinkovania dva rôzne výrazy.

Úvodom sa netajím, že Havla som mal rád. Myslím si, že vďačnosť je cnosť a voči Havlovi som cítil jednoducho vďačnosť za spôsob, akým sa stal symbolom nežnej revolúcie, ktorá zmenila naše životy a priniesla slobodu. A myslím si, že táto vďačnosť sa zračila v prejavoch státisícov ľudí v dňoch po jeho smrti. Verím, že je dobré, keď sú ľudia vďační.

Havel si zaslúžil, že sa stal symbolom roku 1989. Pred ním i počas neho žil podľa hesla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“. Ako zakladateľ Charty 77 vedel, že riskuje väzenie, ale šiel do toho. Vo väzení strávil roky a nevzdal sa ani po návrate z neho. Komunistickej lži čelil trvalo a pokojne. Takých ako on nebolo veľa. Hovoril pravdu, písal pravdu. Počúvali sme o ňom na Hlase Ameriky a Slobodnej Európe a boli sme radi, že taký človek existuje. Boli to časy, keď veci boli jasné, ako v slnečnom svetle. Lož bola ľahko rozpoznateľná, a nenávisť, s ktorou sa zatváralo a očierňovalo v oficiálnych médiách, bola jasná tiež.

Havel hovoril o „moci bezmocných“ a v tejto myšlienke bolo čosi kresťanské. Je to výsostne kresťanská myšlienka, že niekedy sú zdanlivo slabí a bezmocní povolaní k vykonanou veľkých vecí. Zrazu sa všetko otočí a zrazu sú bezmocní tí, čo sa zdali byť nepremožiteľní. Veľké armády, i veľký silový aparát, všetka štátna moc.

Spomínam si, ako Havel prvýkrát prehovoril v novembrových dňoch v štátnej pražskej televízii. Havel hovoril skromne, placho, tak akosi láskavo, občas si rozpačito rukou prehrabal vlasy. Koho toto presvedčí, hovoril som si. Ale fungovalo to. Pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou. A takého sme si ho zapamätali navždy. Epocha veľkého násilia skončila bez krviprelievania. Táto spomienka na Havla neskôr prekryla jeho ďalšie politické pôsobenie.

Jeho príbeh disidenta a symbolu víťazstva nad komunizmom však nie je úplným vysvetlením jeho popularity a slávy. V Európe boli i iní statoční disidenti, prinášajúci osobnú obeť v zápase s komunizmom, ale nestali sa miláčikmi nového sveta. Havel však akosi do onoho nového sveta perfektne zapadol.

Bolo to trochu prekvapujúce, lebo Západ po páde komunizmu hľadel na „Pravdu“ ako na niečo podozrivé, čomu je nebezpečné pripisovať absolútnu platnosť. Pre Západ nebolo poučením z komunizmu, že treba odmietať lož a hovoriť pravdu. Dnešná spoločnosť Západu hovorí, že komunizmus robil chybu, že svoju ideológiu vydával za absolútnu pravdu, lebo to pravda nebola. Dôsledok toho však má byť to, že nič nemožno vydávať za absolútnu pravdu. Podobný problém má dnešný Západ i s „Láskou“. Upozorňovať na Pravdu, ak sa to niekomu zle počúva, sa považuje za prejav nelásky, hoci opak môže byť pravdou.

Václav Havel, prezident-filozof, hovoril o pokore, čím bol výnimočný. Hovoril proti civilizačnej pýche, proti nadmernému konzumu. Koncentrátom jeho politickej filozofie boli slová z roku 2010: „Ak ľudstvo nezmení svoj prístup, a nestane sa pokornejším, vrúti sa civilizácia do katastrofy“. Ľudstvo sa má podľa neho spamätať, zbaviť sa „nabobtnalej pýchy a tupého presvedčenia o svojej vševedúcnosti“. „Súčasná globálna, ateistická civilizácia stratila vzťah k nekonečnu a večnosti.“

To všetko sú slová, ktoré podpíše bez problémov i každý kresťan. Keď to však povie kresťan a zároveň ponúkne kresťanskú odpoveď, dočká sa odsúdenia. Havlovi jeho slová na popularite neubrali. Nešiel totiž až na dotyk s boľavým nervom západnej civilizácie. Jeho odpoveďou na ateistickú civilizáciu je nejasné duchovno, ktoré nevyslovuje priamu výzvu na osobnú zmenu, namáhavú konverziu tých, ktorí ho počujú. Havlovou náboženskou odpoveďou nie je „nesmlouvavá“ Pravda, ktorá ukazuje bolestným spôsobom na veľmi konkrétny neduh. Je to náboženstvo synkretické, niet v ňom osobného, veľmi konkrétneho Boha, ktorý by o sebe autoritatívne hovoril slovami Izaiáša: „Ja som prvý i posledný, okrem mňa Boha nieto“. Preto ani nehrozí, že by sa ukázala vôľa tohto Boha, ktorá by nemusela byť ľudstvu celkom po chuti. Toto duchovno nepoukazuje na úplne konkrétnu potrebu osobnej obete.

A to má dnešný svet rád. Keď Pravda ostáva zahmlená a keď následne nevyhnutne ostáva zahmlená i Láska, akcia, ktorá má z Pravdy vyplynúť. Vtedy to až tak veľa nestojí.

V tom spočíva slabosť havlovskej koncepcie pokory. Nie je totiž jasné, „pred čím“ má byť človek pokorný. Áno, Havel hovorí, že človek má uznať svoju nedokonalosť, ale Havlovo duchovno sa bojí poukázať na zrozumiteľný pevný bod mimo človeka. Niet pevného bodu, zjavujúceho sa človeku. Napokon pri tomto prístupe neostáva iné, než aby človek hľadal predsa len ten pevný bod v sebe samom. A to je omyl.

Ak v niečom ukazuje táto naša civilizácia absolútnu pýchu a nedostatok pokory, aké nemajú obdoby za päťtisíc rokov historického ľudstva, tak je to práve v prístupe k ľudskému životu a rodine. Potraty, eutanázia sú morálnym zlom a najväčšou morálnou výzvou dneška. Blahodarnosť rodiny založenej na manželstve muža a ženy sa popiera. Týchto boľavých tém sa Havel radšej nedotýkal, a ak sa ich dotkol, ako to bolo pri jeho odmietnutí rodiny ako „teletníku“, tak to bolo dotknutie, ktorým odobroval veľmi pyšnú revolúciu proti rodine. Zdá sa, že ak je zahmlená pravda, tak je zahmlený i význam pokory.

Toto nie je osobný súd nad Václavom Havlom. Na to by som si netrúfol. Každý z nás raz bude súdený podľa darov, ktoré dostal. Jedným z nich je i viera. Ani my, ani Havel, nebudeme súdení podľa darov, ktoré sme nedostali. Nemám dôvod domnievať sa, že Václav Havel nenarábal s darmi, ktoré dostal, najpoctivejšie, ako vedel.

Ak však máme byť poctiví i my, ak má naozaj zvíťaziť pravda, a potom i láska, nad lžou a nenávisťou, potom nám popri všetkej vďačnosti voči Havlovi neostane iné ako sa s niektorými jeho ideami zraziť. Preto je dráma Havlovho života drámou našej civilizácie.

Václav Havel dosiahol pozemskú veľkosť. Ako povedal Charles De Gaulle, „veľkosť je skľučujúca“. Symbolom skľúčenosti môže byť i kontrast medzi dňom pohrebu Václava Havla a dňom nasledujúcim. Medzi zahmlenosťou pravdy a lásky Václava Havla a jasnosťou posolstva betlehemského Ďieťaťa, ktoré sa nám zjavuje a nástojčivo nám hovorí, že konkrétne ono je Cestou, Pravdou a Životom. A samozrejme i Láskou. So všetkými dôsledkami pre náš osobný život.

Václavovi Havlovi ďakujeme za všetko dobré. Nech odpočíva v pokoji.

Udalosťou týchto dní na poli EÚ je návrh dua Sarkozy, Merkelová na prijatie ďalšej zmeny zmlúv o EÚ, ktorá by mala riešiť problém vytvárania dlhov členskými štátmi pri zostavovaní rozpočtov.

Na Slovensku vznikla diskusia o tom, či sa má zmluva schvaľovať v referende alebo nie. Na jar 2009 sme my, Konzervatívni demokrati Slovenska, navrhovali v parlamente zmenu ústavy, aby sa každá nová zmluva o Európskej únii, resp. doplnenie, či zmena existujúcich zmlúv, schvaľovala v referende. Ak sme vtedy boli nositeľmi tejto agendy my, kresťanskí konzervatívci, dnes je jej nositeľom liberálna SaS. Prvým zážitkom je teda prekvapenie, kto všetko sa môže stať podporovateľom vašich návrhov z minulosti. Nič proti tomu nemám, hlavne že to v tom parlamente niekto robí. Požiadavka na referendum je správna. Zmeny zmlúv o EÚ sa za posledných dvadsať rokov objavujú v priemere raz za štyri roky. Na Slovensku sa v podstate každý rok konajú nejaké voľby, s ktorými by sa dalo referendum spojiť, a to tak, aby to nestálo nič navyše.

Podobne sme začiatkom roku 2009 navrhovali ústavný zákon o tom, že kompetencia rozhodovať o priamych daniach a odvodoch nesmie prejsť zo slovenského parlamentu na úroveň Únie. Dnes o tom hovoria najmä Sulíkovci. Trochu o tom hovorí i Ivan Mikloš, ale neviem, či tomu verí, ak zároveň podporuje ďalšiu centralizáciu EÚ.

Druhým zážitkom, bonbónikom, je výrok predsedníčky vlády Ivety Radičovej, ktorým obhajovala vzdanie sa práva veta v ďalšej oblasti. „Mali sme právo veta a padla kvôli tomu vláda“, povedala premiérka. Nuž, niečo na tom bude. Ak nebudeme môcť suverénne rozhodnúť, už neurobíme chybné rozhodnutie. Ak niekomu amputujú nohy a ostane na vozíku, zaručene sa už nikdy nepotkne.

Tretím zážitkom je úkaz, že chyby urýchlenej či zbytočnej centralizácie sa naprávajú ďalšou centralizáciou. Spoločná mena – euro sa zaviedla pre rozdielne ekonomiky ako výsostne politický centralizačný projekt. Na jeho udržanie sa vytvárajú eurovaly a odbúrava sa možnosť nesúhlasiť. Vodca nás zaviedol na scestie? Treba mu zvýšiť právomoci.

Štvrtým zážitkom je to, že z dlhovej krízy nás iniciatívne vyvádzajú tí, ktorí k nej dosť prispeli. Dlhová kríza vznikla nadmerným žitím na dlh, nadmerným požičiavaním, nadmernými rozpočtovými schodkami. Akým takým opatrením proti tomu boli Maastrichtské kritériá, stanovené v Pakte stability a rastu, ktoré hovorili napríklad to, že schodok krajiny nemôže prekročiť 3 % z HDP krajiny. Ani veľké krajiny EÚ ich nedodržiavali. Keď sa v roku 2008 prevalila svetová hospodárska kríza, Nicolas Sarkozy prehlásil, že Pakt teraz nie je Písmo Sväté, a že ho možno porušovať. A teda fakt nebol Písmo Sväté. Narastanie rozpočtových schodkov považovali krajiny EÚ za prijateľný spôsob prekonávania krízy. A tak dnes máme krízu dlhovú. Český minister financií Kalousek vtedy prehlásil, že do takejto eurozóny sa ponáhľať netreba.

Piatym zážitkom je určitá rozporuplnosť vyhlásení, ktoré zaznievali z dvoch najsilnejších krajín eurozóny, z Nemecka a Francúzska. Dnes plány novej zmluvy Merkelovej a Sarkozyho smerujú k uchovaniu „celistvosti“ EÚ v tom zmysle, že chcú zachrániť euro ako menu pre viac, menej celú EÚ. Idú v línii doterajšieho pravidla, že krajiny, ktoré sa stali členmi EÚ v roku 2004 a neskôr, musia skôr či neskôr prejsť na euro. Pred pár týždňami však Francúzi i Nemci hovorili opak toho, čo zaznieva dnes. Sarkozy hovoril o dvojrýchlostnej EÚ, nemecká CDU hovorila, že odchod z eurozóny by v budúcnosti už nemal znamenať odchod z EÚ. Zrazu sa objavila vízia užšej EÚ s eurom a širšej EÚ s mnohými krajinami bez eura.

Ak by sa stala užšia eurozóna realitou, Slovensko by sa malo snažiť o to byť jej členom. Možno však podmienkou členstva bude súhlas s vytvorením skutočnej ekonomickej vlády tejto užšej eurozóny a vytvorenie fiškálnej únie, kde by sa o štátnom rozpočte nerozhodovalo na Slovensku, harmonizácie daní, odvodov, atď. V takom prípade by si malo Slovensko ponechať slobodu v uvažovaní o tom, čo je preň najvýhodnejšie.

Šiestym zážitkom, o ktorom sme na tomto blogu už hovorili, je končiace súperenie medzi ľavicou a pravicou na Slovensku o to, kto zostaví po voľbách vládu. Ako keby sa dôležitejším faktorom stával vzťah k vývoju v EÚ. Tu niet viditeľného rozdielu medzi SDKÚ, Smerom a KDH. V domácich témach neexistuje zápas medzi Ficom a doterajšou pravicovou vládou ako celkom. Ak Fico zaútočí na SaS kvôli Galkovi, SDKÚ a KDH sa pridajú k Ficovi. Potom sa nemožno čudovať, že ak Fico zaútočí na Uhliarika pri štrajku lekárov, tak sa ku kritike pridá SaS. Najsilnejšou motiváciou pre spoločné zostavenie vlády sa tak stáva spoločný súhlas Smeru, KDH a SDKÚ so všetkými centralizačnými iniciatívami prichádzajúcimi z EÚ. Ešte stále je však možné tomu zabrániť.

Posledným zážitkom je hranie na strunu strachu. Neustále nálepkovanie politikov, čo sa poctivo snažia o pravdivú analýzu problémov EÚ, ako protieurópskych extrémistov je rozšírenou neresťou. Áno, ľudia sa obávajú o prácu, úspory, dôchodky, zdravie. Ale strašiť ich rozpadom EÚ a inými katastrofami nie je zodpovedné. Medzi ľuďmi, ktorí formulujú principiálny postoj voči EÚ, žiadnych extrémistov nevidím. Poznať pravdu je už polovica riešenia problému. O to sa treba vždy snažiť.

Postupne začne opadávať vlna populistických a demagogických vyhlásení v kauze odpočúvanie, vlna dohadov i bulvárnych klebietok. Potom zostanú kontúry holých faktov.

Samozrejme, nevynechávajme z úvah o odvolaní Ľubomíra Galka ani dohady a klebety. Keď sa človek dostane do čela bezpečnostného rezortu a začne narábať s podriadenými spravodajskými službami, začne automaticky čeliť istým rizikám. Jedno z rizík je, že uverí vo väčšiu efektívnosť i zákonného používania spravodajských prostriedkov než je tá reálna. Druhým rizikom sú pascičky, ktoré mu nastražia jeho spravodajskí podriadení. Niekedy neúmyselne, len v snahe zapáčiť sa šéfovi a poukázať na vlastnú dôležitosť, niekedy zo šlendriánstva, niekedy úmyselne, aby šéfa poškodili. Tretím rizikom je, že podriadená spravodajská zložka je rozkladaná a korumpovaná zvonka.

Črtá sa, že minister obrany Ľubomír Galko čelil všetkým trom rizikám. Podľa informácií, ktoré prenikajú do médií, venoval možno priveľa času vojenskému spravodajstvu. Ak sa vojenskí spravodajcovia v spise „Dáma“ venovali názorom premiérky na prípad „Hayekovci“, mal ich minister, ak o tom vedel, upozorniť, že toto je čistá politika a nemajú sa tomu venovať ani len na úrovni zbieraní výstrižkov z novín, keďže o túto úroveň zrejme šlo. Takéto informácie totiž má ministrovi pripraviť obyčajné tlačové oddelenie. Je možné, že Ľubomír Galko, čeliac týmto rizikám, by sa skôr či neskôr dopúšťal osobných chýb.

Lenže toto všetko sú iba dohady, kusé informácie a hypotézy a Galko bol odvolaný kvôli niečomu inému. Poďme k faktom.

Bojoval Ľubomír Galko v rezorte proti korupcii pri získavaní štátnych zákazok? Áno. Médiá ho za to chválili. Používal pritom i metódy spravodajských služieb vrátane odpočúvania? Áno. Zákon to umožňuje? Áno. A dosahoval Galko pritom i konkrétne výsledky v podobe trestných stíhaní? Áno. Je korupcia vážny problém? Áno. Bolo odpočúvanie schválené podľa zákona nezávislým sudcom? Áno. Unikali z rezortu vnútra utajované informácie? Áno. Snažil sa minister proti tomu niečo podniknúť? Áno. Majú novinári ústavnú výnimku, že nemôžu byť odpočúvaní? Nie.

A za snahu bojovať proti korupcii a zamedziť úniku utajovaných informácií z rezortu a zamedziť rozkladaniu rezortu zvonka, za snahu postupovať pritom podľa zákonných možností má byť minister odvolaný? To snáď nie.

Lenže podľa premiérky Radičovej áno, podľa Ivana Gašparoviča áno, podľa Ficovho Smeru áno, podľa KDH áno, podľa SDKÚ áno. Podľa tejto červenomodrej „ad hoc“ koalície áno. Katastrofa.

Podľa Ivety Radičovej je i legálne odpočúvanie novinárov neprípustné a preto Galka odvoláva. Pri odpočúvaní novinárov treba skutočne zvýšiť pozornosť, ale že by to bolo absolútne neprípustné? Podľa zvláštneho politického názoru, ktorý Iveta Radičová vyznáva, to možno je neprípustné, ale ústavnému zriadeniu Slovenskej republiky je takáto neprípustnosť neznáma. Minister Galko uviedol, že má porozumenie pre emócie, ktoré kauza vyvoláva v radoch novinárov, a to porozumenie má i autor týchto riadkov. To však nič nemení na tom, že občania a i novinári sú si v odpočúvateľnosti rovní.

Premiérka tu teda robí akýsi zvláštny protiústavný štátny prevrat. Premiérkine slová o tom, že vojenská služba nemá vyšetrovacie právomoci, sú nezrozumiteľné.

Iveta Radičová navrhla Galka odvolať podľa vlastných slov i na základe rokovania príslušných výborov Národnej rady. Ešte väčšia katastrofa. Na týchto rokovaniach sme videli brutálnu a demagogickú likvidáciu ministra, ktorá s vecnou diskusiou nemala nič spoločné. Vyhlásenia poslancov o nezákonnosti odpočúvania boli iba politické frázy. V surovosti hrali prím poslanci Smeru, o ktorom médiá donedávna písali, že Galko na ministerstve marí práve ekonomické záujmy Smeru. Poslancov vyhecoval predseda Fico, ktorý označil Galkovu stranu za „vred“, hoci dnes do médií prenikajú informácie, že k odpočúvaniu novinárov dochádzalo i za premiéra Fica. V tejto situácii sme svedkami, že Smeru zbabelo asistujú i pravicové strany ako SDKÚ a KDH, ktoré premiérkin krok odobrujú.

Majú občania očakávať, že bezpečnostné zložky ich budú chrániť? Veď tie práve dostávajú lekciu, že i postupovanie podľa zákona im spôsobí problém, a že o všetkom rozhoduje stranícka politika. Lekciu, že si nikdy netreba páliť prsty.

Dejiny politiky nepoznajú takýto príklad premiéra a jeho vlády, ktorí by toľko v tak krátkom čase urobili pre návrat ich protivníka do premiérskeho kresla. Iveta Radičová a SDKÚ zbrklo spojili hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde, čím dali Smeru zámienku, prečo nehlasovať za euroval, o ktorom Smer hovoril, že vecne s ním súhlasí. Dnes premiérka zbrklo likviduje i étos boja proti korupcii, ktorého bola nositeľkou.

Možno bol Galko politicky trochu divoch, možno mal prehnané predstavy o tom, ako s korupciou zatočí, možno bol príliš ambiciózny, možno sa preceňoval. Ktovie? Ale prečo by vždy do ministerských kresiel mali prichádzať iba pragmatici, ktorých jediným zámerom je vydržať v kresle čo najdlhšie?

Poslednú poznámočku vyslovujem ako katolík. A to sa dostaneme kam, keď jedinými nadšencami v slovenskej politike budú liberáli presadzujúci marihuanu a registrované partnerstvá?

Keď sa Konzervatívni demokrati Slovenska v roku 2010 rozhodli nekandidovať v parlamentných voľbách, domnieval som sa, že začal náš definitívny odchod z politiky. Kandidovať nemalo zmysel. Všetci by boli varovali pred voľbou strany, ktorá nemá nádej dosiahnuť päť percent. Pravicové strany varovali pred Robertom Ficom a volič by sa bál prepadnutia svojho hlasu.

Po roku je všetko inak. Pravicová vláda položila sama seba zbytočným spojením hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere vlády. Predchádzali tomu zvláštne vnútrostranícke hry v najsilnejšej vládnej strane, ktoré vyústili do odchodu najpopulárnejšej političky tejto strany z politiky. S výnimkou Sulíkovej SaS sa Robert Fico pre ostatné tri vládne strany zmenil z korupčníka na prijateľného koaličného partnera..

Nepredstavuje už korupcia na Slovensku vari problém? Chcú ho pravicové strany riešiť v spoločnej vláde so Smerom, na ktorom pre korupciu pred rokom nenechali nitku suchú? A čo hlavný problém Európy dneška – stabilita verejných financií? Chcú udržiavať verejné financie vo vláde Smeru? Veď práve za zadlžovanie krajiny Fica kritizovali.

Pritom vláda pravice bez Smeru je možná a kvôli boju proti korupcii a kvôli stabilite verejných financií počas európskej dlhovej krízy i potrebná. Prekážku k jej opätovnému vytvoreniu po voľbách kladú samotné pravicové strany, lebo útočia na seba navzájom. KDH strihá na diaľnici pásky so Smerom, ktorý označuje za vypočítateľnejší ako SaS. SDKÚ hovorí o potrebe úspechu bloku SDKÚ, KDH a Most, pričom útočí na SaS. Každý si spočíta, že trio SDKÚ, KDH, Most bez Sulíka väčšinu nezíska. Ak SDKÚ chce byť v opozícii alebo vo vláde s Ficom, je to jeho právo, ale malo by to poctivo povedať.

Ak tu však má byť po voľbách znova pravicová vláda, potom musí pribudnúť ešte jedna volebná alternatíva. Posledné týždne mi mnoho priateľov a známych kládlo rovnakú otázku: Koho má voliť konzervatívnejšie, kresťanskejšie orientovaný volič, ktorý si neželá návrat Smeru do vlády a ktorý si nemyslí, že Slovensko musí v EÚ iba poslúchať? Koho má voliť, ak si nemyslí, že všetko, čo prichádza z Bruselu je automaticky dobré? Napríklad euroval. Bude takýto konzervatívec voliť vari Sulíka, ktorý sa nechce vzdať tém ako marihuana a registrované partnerstvá? Väčšinou nie a preto v deň volieb ostane doma. Pritom takýto volič by tiež mohol prispieť k tomu, aby po voľbách pokračovala vláda bez účasti ľavice. Táto otázka rozhodla o tom, že ideme do volieb na kandidátke Obyčajných ľudí.

Čo znamená kandidovanie ľudí z KDS a OKS na kandidátke OĽ? Znamená to, že SaS už nie je jediná strana, ktorá určite nepôjde s Ficom. Znamená to, že liberálnejší občiansky konzervatívec si môže voliť medzi eurocentralistickou SDKÚ a eurorealistickou OKS. Že kresťanský volič si môže voliť medzi KDH, ktoré asi pôjde do veľkej koalície s ľavicou, a medzi KDS, ktorá podporí iba pravicovú vládu. Medzi KDH, ktoré plní v otázkach EÚ centralistickú líniu Európskej ľudovej strany, a medzi eurorealistickou KDS, ktorej štyria poslanci v roku 2008 ako jediní hlasovali proti Lisabonskej zmluve.

To urobí voľby zaujímavejšími, pretože ponúkne alternatívu všetkým typom pravicových voličov, ktorí budú mať koho voliť.

A najmä bude na tejto kandidátke zaujímavé to, že všetci stranícki politici budú kandidovať z posledných miest na kandidátke. Preto o tom, či budú alebo nebudú zvolení, rozhodnú svojimi krúžkami len a len voliči. Nikto iný, žiadne stranícke sekretariáty. Je v tom i pokora, lebo sme boli zvyknutí na vyššie miesta na kandidátke. Ale je to i prejav sily, lebo veríme, že budeme úspešní.

Jednou z príčin pádu vlády Ivety Radičovej, zďaleka nie jedinou, bola dlhodobo ohlasovaná neochota strany Smer-SD hlasovať za euroval, hoci s obsahom návrhu strana vyslovovala súhlas. Smer dal prednosť znepríjemňovaniu života vláde pred hlasovaním za návrh, s ktorého obsahom súhlasil a za ktorý hneď po páde vlády v opakovanom hlasovaní zahlasoval.

Človek by sa nazdal, že poctivosť velí hlasovať za návrhy, s ktorých obsahom súhlasíme. Najmä ak sa jedná o návrhy zásadného zahraničnopolitického a priam kontinentálneho významu.

Za ostatných sedem rokov sa v slovenskom parlamente hlasovalo o troch významných návrhoch týkajúcich sa EÚ, pričom na výsledok čakala celá Európa. Na ich schválenie nestačili iba hlasy poslancov vládnych strán a boli potrebné i hlasy opozície.

V máji 2005 to bolo hlasovanie o Ústavnej zmluve EÚ. S obsahom návrhu vyjadrovali súhlas tri vládne strany SDKÚ-DS, ANO a SMK. Vládne KDH s Ústavnou zmluvou nesúhlasilo. Opozičné HZDS a Smer s ňou vyslovovali súhlas, opozičná KSS nesúhlas.

To boli tie staré dobré časy, keď sa voda sypala a piesok sa lial, a keď súhlasiť s návrhom znamenalo hlasovať za návrh a nesúhlasiť s ním znamenalo hlasovať proti nemu. Ani Vladimíra Mečiara, ani Roberta Fica nenapadlo držať Dzurindovu vládu v šachu odmietnutím zahlasovať za. Keby tak niekto z nich vtedy urobil, vládne KDH sa mohlo ocitnúť v pozícii, v akej sa ocitol Richard Sulík tento rok. Ak by hlasy poslancov KDH vtedy chýbali, bolo by KDH obviňované z nelojálnosti voči vláde. Preto by dnes malo byť s kritikou Sulíka opatrnejšie.

Tie časy sú preč. V roku 2008 zmenil staré dobré mravy Mikuláš Dzurinda. Vláda Roberta Fica predložila do parlamentu návrh Lisabonskej zmluy. Hoci SDKÚ vecne súhlasila so zmluvou, odmietla dať hlasy na potrebnú ústavnú väčšinu 90 hlasov. Len preto, aby držala Fica v šachu. Táto hra vydržala Dzurindovi (a Radičovej) dva mesiace. Potom dodala potrebné hlasy SMK.

Dnes to Fico Dzurindovi a Radičovej vrátil s tisícpercentným úrokom pri hlasovaní o eurovale. A tak všetci prispeli k úpadku politických mravov. Dnes už neplatí „Som za, a teda hlasujem za“. Dnes platí „Som za, ale nehlasujem za a možno o pár hodín zahlasujem za“. Presne tak, ako mi to v danej chvíli vyhovuje.

Prvé ponaučenie z pádu vlády je to, že aj pri používaní tohto typu nátlaku platí staré známe „Aký požičaj, taký vráť“, pričom na to dopláca krajina politickou nestabilitou.

Druhým ponaučením je to, že populizmus má krátke nohy. SDKÚ kritizovala pred minuloročnými voľbami princípy eurovalu. Priaznivci SaS dnes s chuťou nahadzujú na internet video z predvolebnej tlačovky Ivety Radičovej a Ivana Mikloša, kde obaja vtedy hovorili to, čo hovorí Sulík dnes. Politická strana, ktorá má ambíciu byť najsilnejšou v budúcej vláde, a jej volebná líderka, ktorá sa chce stať premiérkou, musia predsa rátať s tým, že nová premiérka pôjde na sumit EÚ a pred dvadsiatimi ďalšími hlavami vlád sa niektoré reči nedajú hovoriť tak suverénne ako na tlačovke v Bratislave. Poučovať pred voľbami Úniu o tom, že miesto zadlžovania treba robiť reformy, a po voľbách označovať tých, čo si kritický názor na euroval ponechali, za populistov, to sa nepatrí.

Tretím ponaučením alebo skôr dôsledkom, ktorý sa ešte len ukáže, bude zvýšená motivácia na vytváranie takých vlád na Slovensku, v ktorých sa budú spájať strany združené v Európskej ľudovej strane (EPP), teda SDKÚ-DS a KDH, so Smerom-SD, ktorý je členom Európskej socialistickej strany (PES). Tieto strany totiž vyjadrujú podporu všetkým podstatným centralizačným iniciatívam, ktoré z EÚ vychádzajú, či už sú to nové zmluvy o EÚ alebo terajší a budúci euroval. Tieto návrhy sú výsledkami spolupráce EPP a PES na úrovni EÚ. Na úrovni EÚ totiž nepôsobia EPP a PES vo vzájomnej opozícii, ale sú v permanentnej koalícii.

Už dnes existuje v slovenskom parlamente de facto koalícia Smeru s SDKÚ-DS a KDH. Spolu schválili euroval. Hlasovaním za euroval okrem iného zachraňujú reputáciu predčasného prijatia eura na Slovensku, čo je spoločný projekt SDKÚ a Smeru. Spolu odvolali predsedu parlamentu, zvolili predsedu parlamentu, spolu odhlasovali predčasné voľby. A spolu budú po voľbách pravdepodobne vládnuť i de iure. Prenášanie koaličnej spolupráce EPP a PES z úrovne EÚ na úroveň Slovenska môže slovenskú politiku prekvapujúco zauzliť.

Štvrté ponaučenie, platné pre všetky členské štáty, hovorí o možnostiach eurorealistickej politiky. Súčasný eurocentralizmus je dnes hlavným prúdom politiky, ktorý bez ostychu nálepkuje eurorealistické pozície ako extrémistické. V opozícii sa dá robiť eurorealistická politika pomerne slobodne. Vo vláde je to už ťažšie, i keď v niekdajšom KDH sa nám to darilo pomerne dobre v pozícii menšej vládnej strany v oblasti kultúrno-etickej. Sila eurocentralimu je však taká veľká, že nekompromisný odpor voči významnej iniciatíve EÚ, môže znamenať vytlačenie strany do opozície, ako sa to stalo SaS.

Už celkom nemožné je, aby sa premiér členskej krajiny a najsilnejšia vládna strana pokúsila o totálne zablokovanie významnej centralizačnej iniciatívy zo strany EÚ. Ten tlak sa zrejme nedá ustáť. I veľké krajiny zvolili v snahe o eurorealistickú politiku namiesto úplného zablokovania centralizačnej iniciatívy radšej kompromis v podobe čiastkovej výnimky. Vidno to na príklade Lisabonskej zmluvy. Briti si vymohli výnimku z Charty práv v oblasti pracovného práva, Kaczynského vláda v Poľsku výnimku v oblasti rodinného práva a naslovovzatý kritik centralizácie EÚ Václav Klaus sa uspokojil pri podpise Lisabonskej zmluvy so zárukou nezrušiteľnosti Benešových dekrétov.

Dnes je optimálnou eurorealistickou politikou politika slobodného formulovania alternatívnej politiky voči EÚ počas pobytu v opozícii a politika udržiavania diskusie a dosahovania čiastkových úspechov počas pobytu vo vláde. Na takejto politike však treba dlhodobo pracovať. Vzhľadom na možný budúci prekvapujúci vývoj v EÚ sa to ukazuje ako nevyhnutnosť.