Vladimír Palko

Týždenník Týždeň urobil užitočnú vec. Na svojej stránke zverejnil dvadsať rokov staré video – záznam z diskusnej relácie Televízny klub mladých z decembra 1989.

V diskusii bolo mnoho účastníkov, ale hlavnými postavami boli baťko Mináč a skupina stredoškolákov v čele s osemnásťročným Milanom Ničom. Baťko chcel rozprávať o národe. Mladý Nič mu povedal čosi v tom zmysle, aby nám o národe nerozprával on, Mináč, neodmysliteľná tvár komunistického režimu počas celých štyridsiatich rokov jeho trvania. Režimu, ktorý ten národ dobre gniavil a mnohých príslušníkov národa celkom dogniavil.

Milan Nič po dvadsiatich rokoch spomínal, že sa vtedy mali možno lepšie pripraviť, atď. Nemyslím si to. Nič vtedy urobil presne to, čo bolo potrebné urobiť a povedať. Bola to jeho hviezdna chvíľa. Ak by bol mlčal, bolo by to kolosálne víťazstvo oportunizmu.

Diskusia prebiehala v historických dňoch po 17. novembri 1989, avšak ona sama sa mi javí s odstupom dvadsiatich rokov ako malá historická udalosť. Predznamenala totiž zápas o to, čo je národná politika. Zápas, ktorý trvá už dvadsať rokov a nezdá sa, že by končil.

S určitou prosbou voči menšinám o porozumenie a s istou mierou prijateľného zjednodušenia si dovolím tvrdiť, že to bol najmä zápas medzi komunistami a kresťanmi.

Komunisti s ľahkosťou sebe vlastnou nemali žiadne morálne zábrany, keď prehodili sedlo zo zdochnutého komunistického koníka na koníka národného. Posledných dvadsať rokov svojej vlády ich moc udržiavali tanky okupačnej sovietskej armády. Predtým vládli dvadsať rokov čírym terorom. Hlásať samostatnosť Slovenska bolo ilegálne. Slovenské symboly, znak, zástava, hymnické piesne, boli zakázané.

Počas prvých týždňov po Novembri 89 kresťania rehabilitovali slovenské symboly a Ján Čarnogurský sformuloval cieľ osamostatnenia Slovenska v okamihu vstupu do Európskych spoločenstiev. Fico bol vtedy člen KSS, ktorá meditovala, či slovenský znak je fašistický symbol alebo nie. Premiér Mečiar v auguste 1990 zakazoval ministrom KDH účasť na prvej celonárodnej spomienke na Andreja Hlinku.

Kresťanskí politici videli ako prví nebezpečenstvo medzinárodnej izolácie Slovenska pod Mečiarovým vedením a preto nepodporili samostatnosť Slovenska v roku 1992, hoci mali ako prví sformulovanú víziu jeho neskoršieho osamostatnenia. Vývoj do roku 1998 im dal plne za pravdu.

Lenže komunisti, verní triednemu inštinktu, okamžite označili postoj kresťanov za zlyhanie a protislovenský postoj. Takto sa vyjadroval ešte za svojho života Mináč, takúto propagandu robil celé roky Mečiar a čas od času hlása takúto interpretáciu Robert Fico. Pre „národnú“ politiku bývalých komunistov je typické, že o víziu „národnej“ politiky sa s nikým nedelia a konkurenciu považujú za triedneho nepriateľa.. Preto ich politika stále smeruje k eskalácii napätia na Slovensku.

Čeliť tejto agresívnej politike je pre kresťanov už dvadsať rokov neľahkou úlohou. Je náročné udržiavať atmosféru pokoja a zároveň neustupovať agresivite. Kresťania si môžu zvoliť v zásade jednu z troch ciest.
Prvou je cesta osvojenia si komunistickej propagandy o národnom zlyhaní kresťanov v roku 1992. Touto propagandou sa komunistom podarilo získať na svoju stranu jedného z najprominentnejších katolíkov kardinála Jána Chryzostoma Korca.
Druhou možnosťou je ponechať si hrdosť na zvedený zápas, ale v záujme zmieru pokúsiť sa dohodnúť s protivníkom na vládnej spolupráci. Ján Čarnogurský zviedol heroický zápas s mečiarizmom. Posledných desať rokov uvažuje o možnosti spolupráce kresťanov s Mečiarom alebo s Ficom.
Tretia možnosť je pokračovať v zápase. Syntéza so lživou „národnou“ politikou by za veľa asi nestála. Pred pár dňami podporil Ficov Smer zákon SNS o vlastenectve. Komunisti zo Smeru tak uznali za učiteľa vlastenectva stranu, ktorú sami zbavili pred nedávnom ministerského postu pre jej korupčné škandály. Takáto „národná“ politika je podvod.

Na odhalenie podobného podvodu pred dvadsiatimi rokmi na diskusii s Mináčom v pohode stačil jeden osemnásťročný chlapec.

Facebookvybrali.sme.sk

.vladimír Palko