Vladimír Palko

Skutočný život je zaujímavejší ako katastrofické filmy. Predstavte si, že by sa pred vašimi očami úplne zosunul taký Lomnický štít. Asi niečo také nikdy neuvidíme. Ľudské štruktúry sú však nestálejšie a občas vidíme u nich niečo podobajúce sa na zosúvajúci sa Lomnický štít.

Takéto pocity som mal potom, čo rakúsky parlament schválil registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Že sa tak stalo hlasmi sociálnych demokratov, nikoho neprekvapuje. Že zahlasujú za to Zelení, to sa dalo očakávať.

Ale to, že zákon podporil celý klub Rakúskej ľudovej strany ÖVP, sa dá naozaj prirovnať k zosunutiu alpského štítu. Táto kedysi kresťanská strana po vojne stavala na nohy Rakúsko. Bola to tradičná strana rakúskych katolíkov. Strana pre rodinu. Strana tradičných hodnôt. Ľudovci sa zdravia „Grüss Gott“ a oslovujú sa „brat“ a „sestra“.

Zdá sa, že „bratom“ a „sestrám“ trochu obrástli srdcia slaninou. „Bratia“ a „sestry“ sú dnes za to, aby štát platil homosexuálom za to, že majú medzi sebou sex alebo aspoň erotický vzťah. Lobbystické skupiny homosexuálov to chápali presne tak. Ich heslo bolo „Rovnaké práva za rovnakú lásku“.

Obrovská irónia doby je tá, že na podporu tradičnej rodiny vystúpila Strana slobodných FPÖ, ktorú v minulých desaťročiach preslávil už nebohý Jörg Haider. Bol to predseda FPÖ Strache, ktorý pripomenul, že štát nepodporuje manželstvo muža a ženy preto, lebo im chce platiť za ich lásku. Podporou manželstva podporuje vyhliadku na deti. U homosexuálov takáto vyhliadka nie je. „Bratom“ a „sestrám“ sa Strache vysmial a označil ich za bývalú prorodinnú stranu.

Cieľom tohto článku nie je odhaliť všetky dezinformácie, ktorými je politická diskusia o homosexualite zamorená. V tejto chvíli cítim potrebu poukázať na proces monumentálneho rozkladu kresťanských strán v Európe, ktorého sme svedkami.

Nastala zmena paradigmy. V 80. rokoch, keď pre našinca boli správy rakúskej televízie oknom do slobodného sveta, som rád sledoval zápasy v rakúskej demokratickej politike. Samozrejme som fandil ľudovcom. Pre dvadsiatimi rokmi som ako člen KDH s potešením bral na vedomie, že KDH je prijímané západnými kresťanskými demokraciami ako súčasť spoločenstva kresťanskodemokratických európskych strán.

Dnes ako člen KDS cítim, že kresťanské strany Európy sa za niekoľko desaťročí úplne vzdali svojich hodnôt a že sa medzi nami začína rozprestierať brázda. Už v roku 1990 belgickí kresťanskí demokrati Wilfried Martens a Herman Van Rompuy aktívne prispeli k liberalizácii potratov v Belgicku. V kariére im to naozaj neuškodilo. Naopak, práve oni sú tými uznávanými kresťanskými demokratmi. Martens bol pred pár dňami zvolený opätovne za predsedu Európskej ľudovej strany EPP a Van Rompuy sa stal naším prezidentom. Tohto roku luxemburskí kresťanskí demokrati brutálne zmenili ústavu potom, čo veľkovojvoda odmietol podpísať zákon o eutanázii. Aby mohol zákon nadobudnúť účinnosť i bez veľkovojvodovho podpisu.

Žiadny politik nie je k svojej stoličke pripútaný okovami. Každý môže kedykoľvek odstúpiť, ak sa od neho žiada niečo, čo je proti jeho svedomiu. Môže prísť o časť vplyvu, možno o celý, ale môže neochvejne hlásať svoje hodnoty. Európski „bratia“ a „sestry“ to už ale nevedia. Takmer som si pomyslel, že sa z nich stali kariéristi. V každom prípade im dnes musia kresťanské hodnoty pripomínať politici s povesťou populistov a pobehajov.

Grüss Gott, liebe Brüder und Schwester…

Facebookvybrali.sme.sk

.vladimír Palko