[[[ Vianočné obdobie je za nami, vianočné koledy dozneli. Mieša sa v nich duchovná liturgická hudba s ľudovými piesňami – dva pramene, ktoré napájajú rieku hudby našej západnej kultúry a dnes je ťažké rozlíšiť ich od seba – chrámová hudba znie v koncertných sieňach a naopak v kostoloch často počuť hudbu svetskú. Album Cantico delle Creature je naplnený hudbou jednoznačne duchovného charakteru. Prečo je potrebné takú hudbu robiť? ]]]

Nielen potrebné, ale priam nevyhnutné; v každej dobe si človek potrebuje uvedomiť, odkiaľ vzišiel a k čomu smeruje. To je vlastne aj dôvod, prečo ja ako katolík inklinujem k tvorbe religióznej hudby alebo hudbe, ktorá v sebe zrkadlí moje vnútorné presvedčenie. To samozrejme nie je pre všetkých poslucháčov dôležité, nepíšem len pre ľudí, ktorí majú skúsenosť s nejakým vierovyznaním. Každá tvorba je v istom slova zmysle duchovnou a duchovno, ktoré je pretkané v každom pravdivom umeleckom diele, by malo oslovovať aj ľudí, ktorí sú bez vierovyznania, ktorí len hľadajú nejaký hlbší dôvod svojej existencie či zmysel existencie celého sveta. Náboženstvo sa môže prejaviť vo výsledku diela, že slúži k porozumeniu viery – ja si svojimi dielami odpovedám na otázky, ktoré ma zaujímajú v oblasti môjho duchovného rozvoja a rozvoja mojej viery. Naopak svetská hudba v sebe obvykle neprináša tento postoj, skôr pocit, ktorý tvorca momentálne prežíva – ja pri tvorení môžem mať rôzne pocity, aj protichodné, napriek tomu smerujem ku konkrétnej myšlienke, k niečomu čo ma presahuje, čomu nerozumiem, na čo si potrebujem odpovedať.

[[[ Na albume Cantico delle Creature sú práve takéto skladby vyvierajúce z náboženstva, Biblie či zo skúsenosti stredovekých svätcov, mystikov – Stabat Mater od Inocenta III., Cantico delle Creature od Svätého Františka z Assisi – ale sú tam aj skladby inšpirované aforizmami Gilberta Keitha Chestertona. Čo je spoločným menovateľom týchto zdrojov? ]]]

Spoločným menovateľom je môj postoj k životu a tvoreniu hudby, a otázky, ktoré každé jedno dielo v sebe nesie. Dramaturgia albumu bola poňatá jednoducho, striedajú sa na ňom dve základné princípy – pochopenie významu smrti a oslava samotného života: Skladba Eclipse (Zatmenie) je o utrpení a o tom, ako nás Kristova smrť formuje pre plnší život; to sa vzápätí zrkadlí v Hymne na lásku (Hvalospjev ljubavi), lebo Kristus z lásky obetoval svoj život, čím aj smrti dal význam – láska, o ktorej hovorí Svätý Pavol, je láskou, ktorá sa obetuje, všetko znáša, ktorá si uvedomuje konečnosť ľudského života, ale zároveň aj perspektívu, ktorú do nášho života vniesol počin Krista; Aforizmy sú vnútorne späté s duchovnými ideálmi Gilberta K. Chestertona, a aj keď som sa priamo neinšpiroval jeho aforizmami, keď som ich neskôr čítal, vcelku presne vyjadrovali obsah samotnej hudby – Chesterton celý život hľadal pravdu, nakoniec skončil v náručí rímsko-katolíckej cirkvi, ale jeho postrehy nie sú zrkadlom len pre veriacich; Stabat Mater pokračuje v obraze utrpenia – v Eclipse to je utrpenie Syna – Stabat Mater hovorí o utrpení Božej Matky a o tom, ako ho ona spracovala, ako porozumela obeti svojho syna; napokon Cantico delle Creature (Chválospev stvorenstva) zhŕňa všetky tieto momenty, Svätý František bol vo svojom radostnom pohľade na svet blízky Chestertonovmu humornému nazeraniu – ospevuje krásu života, ale na druhej strane sa nebojí ako krásnu opísať aj smrť, uvedomuje si plnosť života, ktorá sa prejavila skrze Kristovu obetu.

[[[ Výrok Svätého Františka je aj mottom celého albumu: „Začni robiť, čo je nutné, potom to, čo je možné, a nakoniec zistíš, že robíš nemožné.“ ]]]

To motto odkazuje na to, čo je v každej jednej skladbe, aj v mojom živote. Uvedomil som si, že človek musí vykročiť a potom sa začnú diať veci, ktoré nás privedú k niečomu, čo nás samých presahuje. Pri tvorení často dozriem do štádia, ktorému nerozumiem, a až spätne chápem, čo som vykonal.

[[[ Podobne my dnes s odstupom môžeme lepšie chápať našu dobovú, povedzme starú hudbu, stvorenú od čias renesancie, cez barok, klasicizmus, romantizmus, až po hudbu modernú – naše spoločné kultúrne dedičstvo. Nedávno som bol v mojej obľúbenej galérii Danubiana na výstave českého architekta Jana Kaplického s názvom Vlastnou cestou. Boli tam vystavené jeho návrhy, náčrty, modely rozličných stavieb, ktoré sa poväčšine nakoniec nepostavili. Ohromilo ma to, mal som pocit, akoby tie stavby prileteli z iného sveta, kde niet pravých uhlov, štvorcov, trojuholníkov, tvarov, na ktoré sme zvyknutí, akoby boli niečím úplne novým, prvým, dosiaľ nevídaným. Podobný pocit novosti, neslýchanosti, som mal minulú jeseň na koncerte Cantico delle Creature, keď som po prvý raz počul Vašu hudbu. Neskôr som si kúpil Váš album s tou istou hudbou a môj pocit sa zmenil. Čím viac tú hudbu počúvam, tým viac si uvedomujem jej zakotvenosť v hudbe minulej – starobylej. Možnože keby sa Kaplického návrh pražskej knižnice realizoval a ja by som do nej pravidelne chodil požičiavať si a čítať knihy, uvedomil by som si jej rovnakú patričnosť k starobylým stavbám. Dá sa vôbec v umení stvoriť niečo vskutku nové? ]]]

Hudba môže byť nová, ako všetko môže byť nové – zametanie podlahy, varenie, študovanie matematiky, vedecké bádanie – veci sú nové, keď nám otvárajú cesty, ktoré tu síce kdesi stále boli, ale my sme ich doposiaľ nevideli. Nová hudba môže o sto rokov pre niekoho už znieť staro, a pre niekoho, kto ju bude počuť prvýkrát, bude nová; rovnako ako keď si dnes niekto po prvýkrát pustí Bacha, je to pre neho objav, je to nové. Všetko čo objavíme, čo nás vnútorne duchovne obrodí, sa pre nás stáva novým. V Písme je napísané – len skrze Krista budeme veci robiť novými, bez neho nič nebude nové – láska nemá konca, rovnako ako tvorenie, neustále prichádzajú nové a nové veci, respektíve vidíme niektoré veci nanovo, novými očami, v plnšej podobe. Tak je to s čímkoľvek, ak je ľudský duch pokorný a skláňa sa pred svojou obmedzenosťou a možnosťou len dočasne obsiahnuť niečo zo spektra celého stvorenstva – Svätý Pavol v Hymne na lásku píše, že teraz vidíme len čiastočne, zahmlene – a podobne vnímam ako nové aj to, čo robím. Novým, objavným sa to stáva vtedy, keď sa človek nebojí skloniť k sebe samému a načúvať hlasu, ktorý v ňom znie, svojmu presvedčeniu. Nemusí to byť zviazané s vierou, mnoho ľudí, ktorí vôbec nie sú religiózne založení, tiež predsa môže, ak je to ich zámerom, tvoriť duchovné umenie. Verím, že Boží Duch, dych Stvoriteľa formuje nové veci neustále. Osobne si pripadám len ako nástroj, ktorý má to šťastie, že sa v ňom aspoň niečo rozoznelo. Vnímam to ako dar, zázrak, že sa to uskutočňuje, mojou úprimnou túžbou je ostať otvorený voči tomu. Dnes cítim, že som opäť niekde ďalej, a tiež že to nikdy neskončí, že to nové bude vznikať stále – keď človek k tomu príde, už nikdy od toho nechce odísť, to je najväčšia motivácia, ktorá vás v živote poháňa. To nové predo mnou vždy bude a tí, ktorí tomu budú načúvať, môžu v tom, čo oslovilo mňa, rovnako objaviť niečo, čo naplní aj ich srdcia.

[[[ Ak by sme nepoznali písmo, mali by sme staré rozprávky a tie by sme sa snažili prerozprávať našim deťom presne tak, ako sme ich počuli od rodičov. Písmo máme, rozprávky si vieme zapísať, sú zdokumentované, už sa na ne nezabudne a ďalšie generácie sa tak môžu od nich odraziť k novým dielam. Bol notový zápis podobným motorom pri vývine hudby našej západnej kultúry smerom k neustále novým dielam? ]]]

Táto otázka naráža na problém modernizmu, na našu vieru v neustály pokrok; určite, civilizácia, ktorá mala uľahčenú komunikáciu – písmo, zápis nôt či čohokoľvek, čo umožňovalo dešifrovať myšlienky iných tým ďalším – nás naštartovala ku kultúre, ktorá nemá obdobu, v ktorej sa z generácie na generáciu objavujú nové a nové veci. Ja tu novosť však vnímam nie z pohľadu viery v neustály pokrok, ale ako schopnosť dívať sa na tie isté problémy, ktoré zažívali ľudia pred sto či tisíc rokmi novým spôsobom – jednak že zužitkujeme skúsenosť predchádzajúcich generácií, ale aj na základe ich chybných rozhodnutí postrehneme detaily, ktoré nás opäť otvárajú k plnosti a hlbšej pravde. Ale zostáva to stále, ako hovoril sv. Pavol v Hymne na lásku, len čiastočným poznaním. Človek žije povedzme priemerne tých 70-80 rokov a za ten čas si odskúša to isté, čo stihli tie predchádzajúce generácie za svoj život. Z tohto pohľadu je absolútne jedno, že veci len prevezmem a žijem v tradícii mojich otcov, keď ju pochopím spôsobom, ktorý ma otvorí k  podstate môjho života. My sa síce môžeme na veci pozerať neustále z nového a nového uhlu, ale nemôžeme si donekonečna myslieť, že hovoríme o niečom inom, než hovoria ľudia z kultúr, ktoré žijú na východ či juh od nás, ktoré zotrvávajú hlbšie ukotvené pri tradíciách udržiavaných ústnou formou, kde sa zdanlivo nezaznamenáva nejaký „veľký pokrok“.

[[[ Dokedy bude možné nazerať na veci z stále nového a nového uhlu? ]]]

Donekonečna. Ak je Boh a ak je všemohúci a nekonečný, tak neexistuje stav, v ktorom by sa dalo povedať, že už to prestalo. Boh nie je len stály, nemenný, ale aj neustále milujúci a rozvíjajúci sa. Jeho hlboká a formujúca láska prináša so sebou neustály rozvoj. Človek ju svojou tvorbou môže zrkadliť len v obmedzenej miere. Cítim z toho neskutočnú energiu, ktorá aj mňa poháňa stále pozerať na veci novým spôsobom.

[[[ Ako raz hudobní teoretici a historici umenia pomenujú súčasné obdobie? ]]]

Možno syntetizmus. Tvorbou mnohých skladateľov 20. storočia, Stravinskij s tým začal, prerastala hudobná minulosť, ale dostatočne nasiakla aj vlastnú prítomnosť. Ale to isté sa dá vlastne povedať už aj o Bachovi. Slovo syntetizmus však vyjadruje spôsob myslenia mnohých ľudí, nielen umelcov – pochopenie princípov Newtonovej fyziky a toho, v čom boli prekonané, je jednou z foriem ako porozumieť problematike, ktorú skúma súčasný fyzik. A ako sa pýtal Stravinskij – pokiaľ nepoznáte svoju vlastnú prítomnosť, ako môžete rozumieť dielam ľudí, ktorí už dávno nežijú? Slová ako barok, klasicizmus, romantizmus mi nehovoria nič, je to len kategória, ktorá ohraničuje isté obdobie. Pre mňa počúvať Bacha, Mozarta je prechádzka múzeom, je to pekné, ale nič mi to pre môj osobný život nedá, pokiaľ ja sám v tej našej súčasnosti sa nepodujmem vyšľapať si svoju cestu na vrcholky hôr, ktoré sa predo mnou týčia. Kým to neskúsim tu a teraz, nebudem rozumieť tomu, čo Bach vlastne vtedy svojou hudbou hovoril. Keď to však spravím, Bach prestane byť pre mňa len pojmom uväzneným v baroku, ale stane sa novou hudbou, začnem mu rozumieť, začnem cítiť, že jeho hudba je živý organizmus. Preto aj tvorím – hudba mi nie je len prostriedkom k sebarealizácii, ale cestou, formou života.

[[[ Akú ľudovú pesničku máte rád? ]]]

Nevyrastal som v prostredí, ktoré by bolo ovplyvnené folklórom. Ľudová hudba sa ma ale dotýka znútra, ale nie nejaká konkrétna pieseň, to je opäť iba prechádzkou múzeom. Keď sa stretnem s akoukoľvek ľudovou piesňou, v ktorej sa zrkadlí skutočný život, formuje to aj môj vlastný hudobný jazyk. Vždy ma fascinovalo a bolo pre mňa silným zážitkom, keď som cítil, že v tej melódii nevnímam len pocit, či je to smutné, veselé, ale vnímam v nej dych a život mojich predkov. Vtedy to prestáva byť múzeom a opäť to ožíva. Ľudová pieseň je žriedlo, z ktorého musíme vychádzať, pretože odkazuje na našu podstatu a otvára nás k zdravým možnostiam.

[[[ Albert Schweitzer vo svojej knižôčke o Bachovi opisuje dva prístupy hudobníkov - prví používajú hudbu ako nástroj na predstavenie seba samého, druhí hudbe pokorne slúžia a sami sú jej nástrojom. ]]]

To sa nedá nevnímať. Keď spadnem do blata a potom sa umyjem, ten rozdiel je zrejmý. Rovnako je to v umení – snažím sa očisťovať, odhrabávam, čo je nepotrebné – ak počujem v nejakej hudbe tú okázalosť, nečistotu, povrchnosť, tak ju vnímam ako kaluž, ktorú musím obísť, ak sa nechcem zašpiniť. Nič mi nehovorí, nemá mi čo dať. Pokiaľ nemám čo povedať, radšej nehovorím – pokiaľ tá hudba nič nehovorí, prečo by som ju mal počúvať. Aj táto hudba je ale potrebná, lebo človek zažíva katarziu dvoma spôsobmi – priamo krásou alebo mu je ukázaná aj tá odvrátená strana života, a vtedy niekedy viac vynikne, čo je pekné a hodnotné. Keby som si nebol v mladosti prešiel aj hudbou, ktorej obsahom bola prázdnota plná okázalosti, keby som ju nebol počul, dnes by som necítil, či som sa vo svojej hudbe dostatočne sklonil a odhrabal ten nepotrebný balast. Človek niekedy prichádza s takými nánosmi aj nevedome, nemusí to byť sebastrednosť či potreba zviditeľniť sa, jednoducho to nasal z okolia, a potom je dôležité, či je ochotný začať sa vzdávať – zriekať sa vlastných myšlienok, ktoré sa mu možno aj zdali úchvatné, geniálne. Ak tú očistu podstúpi, začína nachádzať veci, ktoré sú ukryté pod povrchom a začne postupne vnímať, ako ich dovtedy nevnímal. Mňa to naučil Pavol Krška, môj prvý učiteľ kompozície; proces vyhadzovania, ktorý vo mne podnietil on, jedného dňa už potom fungoval sám. To čistenie je ako leštenie zrkadla, lebo si uvedomujete, čo vytvoríte, nech by to bolo akokoľvek dobré, je len zrkadlom a odrazom dokonalého Božieho tvorenia.

[[[ Pravdivosť hudby? ]]]

My nie sme schopní poznať celú pravdu; u seba to vnímam tak, že pravdivé bolo, čo nebolo urobené s nejakým postranným úmyslom, čo ma nakoniec presiahlo, pred čím som sa musel aj skloniť. Pravdivosť reflektujem aj skrze život samotného umelca – napríklad ako Pavol Krška žil, tak tvoril, a čo kázal, to žil, takže tá pravdivosť je potvrdzovaná aj konkrétnym skutkom. U neho som začal cítiť, že snaha o pravdivosť v hudbe ma otvára aj v iných rovinách môjho života, začal som oveľa intenzívnejšie vnímať vzťahy s ľuďmi. Pre mňa hudba nie je len nejakým umeleckým dielom, ten spôsob uvažovania ma formuje a formuje aj moje vzťahy k druhým ľuďom. Nakoniec, po ovocí spoznáme, či to je pravdivé.

[[[ Všímam si, že hudba, či umenie vôbec, má veľa spoločného s vedou. Vo vede rovnako ako v umení ide o hľadanie pravdivosti; umenie sa k pravde približuje metaforou, rovnako aj vedecké formulácie a teórie sú len metaforou skutočnosti. Filozof Karl Popper vraví, že veda nedokáže odhaľovať pravdu a dať na otázku definitívnu odpoveď; jej úlohou je ukazovať nepravdy a pýtať sa stále nové otázky. Vedec s týmto cieľom musí byť poctivý – musí vykonať veľké množstvo kontrolných pokusov a nezaujato ich vyhodnotiť. Edgar Allan Poe zasa hovorí, že poslaním umenia je odhaľovať krásu. Umelec s týmto cieľom však tiež musí ostať poctivý a pravdivý – aké skúšky správnosti používa hudobný skladateľ na ceste k tejto pravdivosti? ]]]

Ja ich robím dennodenne. To odhrabávanie nánosov je vlastne neustále preverovanie hudobných myšlienok. Ako vo vede existujú určité vzorce, v hudbe sa vyvinuli formy, spôsoby ako usporiadať jednotlivé motívy, témy a hudobné myšlienky, ktoré majú vystavať celý príbeh, rovnicu a v nej platí podobný poriadok, aký nachádzame napríklad aj v literatúre. Svoje myšlienkové pochody predostierate do takej formy, aby bola zrozumiteľná v prvom rade vám, keďže to tvoríte, a napokon, celú tú pravdivosť overujú i poslucháči a interpreti, u ktorých moje myšlienky spustia podobný mechanizmus ako u mňa, alebo nespustia. Pokiaľ by som si ja myslel, že som vytvoril hodnotné dielo a tisíc ľudí by povedalo nie, tak v tom diele ešte nemusí byť dosiahnutá tá správna rovnica, plnosť. Samozrejme, môže to byť aj tak, že tých tisíc ľudí tomu ešte neporozumelo. Napríklad, Bach zhŕňal všetko, čo bolo dovtedy známe, čo sa týka techniky, ale vnášal do toho pečať duchovnosti. Ľudia tej doby však neboli schopní vnímať jeho príliš hĺbavé a komplikované hudobné vety a súvetia, nerozumeli poriadku jeho myšlienok – bolo to pre nich množstvo tónov, neskôr podobne hovorili aj o Mozartovi. S odstupom rokov sa však zistilo, že Bach mal pravdu – jeho hudba funguje dodnes, je nadčasová, dá sa z nej stále čerpať. Ja však nemôžem pravdivo vypovedať o veciach súčasných Bachovým hudobným jazykom. Preto poslaním každého umelca je prerozprávať síce ten istý príbeh o človeku a o svete, ale novým spôsobom. Podstata však ostáva nezmenená. My sme schopní porozumieť aj našim predchodcom len na základe porozumenia svojej vlastnej doby, svojich vlastných trápení.

[[[ Za čias Bacha, Mozarta sa hrala súčasná hudba, ktorá ľudí oslovovala alebo predbiehala. Dnes sa ešte stále hrá Bach, Mozart, môžeme však porozumieť vlastnej dobe, ak nepočúvame súčasnú hudbu, ktorá by nás oslovovala alebo povedzme aj predbiehala? ]]]

Súčasná hudba sa niekde hrá viac, niekde menej. Francúzska, talianska či nemecká kultúra vo veľkej miere podporuje aj súčasné umenie alebo fínsky systém je nastavený tak, že tamojší skladatelia sa dokážu živiť komponovaním. U nás to tak nie je, ale u nás to nefunguje v mnohých oblastiach ešte dostatočne kvalitne. Musíme sa prerodiť znútra, aby sme si uvedomili, čo je skutočne dôležité pre náš život. Celá naša spoločnosť sa musí prerodiť, to sa nedá stanoviť nejakým zákonom, že teraz budeme kultúrnejší. Ľudí trápia skôr ekonomické problémy. Osobne neprežívam ekonomické problémy, ktoré sú bežnou súčasťou života na Slovensku, tak vážne, a to ma vedie aj k tomu, že som otvorenejší zdieľať s inými to nové umenie či cestu hľadania nových otázok a tvorivých odpovedí, ktoré by nás ako celé spoločenstvo priviedli k vnímaniu vlastnej identity, ktorá je naším hlbším zmyslom. Pretože ekonomické istoty sa môžu pominúť veľmi rýchlo.

[[[ Slovensko je krajinou bohatou na pramene minerálnych vôd, ktoré pohltí pôda bez toho, aby sa z nich niekto napil; Slovensko je krajinou bohatou na jaskyne, ktoré sú prázdne a tmavé, a pozná ich len zopár nadšencov; Slovensko je krajinou bohatou na hudbu a hudobných skladateľov, ktorých nikto nepočúva ba ani nepozná. ]]]

Máme ekonomické problémy, ktoré nás spútavajú, ale tie nie sú hlavnou príčinou. Problém je, že ekonomické problémy sa nám zdajú ako tie, ktoré určujú naše životné smerovanie. To je ten omyl. Niekedy mám dojem, že ľudia, ktorí vyrastali v jednoduchších pomeroch, sa vo svojej skromnosti dokázali viac venovať kultúre, nech iba tej ľudovej, no boli ňou prerastení a žili viac pre ten duchovný svet. Čím máme viacej, tým v nás narastá potreba mať ešte viac, a to v nás budí pocit, že ekonomika, respektíve politika je rozhodujúca. Ale nie je.

[[[ Klasici spievajú: „Len keď máme plné bruchá, môžeme vnímať umenie.“ ]]]

Ja mám práve opačný pocit. Veľa krát som počul podobné klišé, že na Západe sa ľudia umeniu venujú preto, lebo majú viacej ekonomického zabezpečenia. Áno, do istej miery im ekonomická stabilita umožňovala venovať sa umeniu v plnšej miere, otázne však je, či to všetko bolo nevyhnutné a potrebné – koľko tých diel je reálne takých, že nás presahujú, že sa stali nadčasovými? – takých počinov by sme asi aj v tých veľkých kultúrach rýchlo porátali. Beethoven, Mozart či Bach neboli zámožní ľudia, vyrastali v jednoduchých pomeroch a rozhodli sa pre tú cestu; Verdi mal to „šťastie“, že zbohatol. No ostal jednoduchým človekom a za svoje peniaze staval nemocnice, cesty, zaviedol dôchodkový systém pre starých skladateľov, uvedomoval si potrebu ekonomickej stability, aby mali ľudia ochotu tvoriť, ale sám tiež pochádzal z chudobných pomerov. Chudobné jednoduché deti objavia niečo, čo deti z bohatých krajín neuvidia za celý svoj život, pretože im plné bruchá zahmlili vnímanie; ale naopak, keď sú deti príliš hladné, tak im vnímanie zastiera hlad. Človek by mal zažiť niečo, čo ho otvorí pre podstatu svojho života. Tým je pre mňa cesta umenia, tá ma otvára pre lepšie porozumenie vecí, ktoré mi boli skryté. Ak si človek nájde prácu, že bude zametať ulice, a objaví v tom zmysel, tak ho to bude obohacovať a bude obohacovať celú spoločnosť, rovnako ako obohacuje to, čo teraz robím ja, mňa a dúfam, že aj iných.

O niečo neskôr, chodil som na gymnázium, nesmelo som načrel do básničiek a prekvapene som zistil, že aj tie ma dokážu riadne pokmásať – len pár slov zasadených vedľa seba, pár veršov a chvejem sa smútkom, napätím, vzrušením aj radosťou. Báseň Havran som sa naučil naspamäť. Vtedy som už presne vedel, že Poe spočíva v poézii. A keď som si potom na vysokej prečítal jeho eseje o básnických princípoch a filozofii básnickej skladby, pochopil som, čo to vlastne znamená, že niečo je dobre napísané – niekto na mňa majstrovsky hrá ako na hudobný nástroj a ozvučí ma krásou. Ešte neskôr, to už som bol dávno po škole, som zasa z inej jeho eseje s názvom Eureka prišiel na to, že Poe nebol len veľký básnik, ale aj jasnozrivý mysliteľ – sto rokov pred učenými teoretickými fyzikmi správne vyriešil najpodivuhodnejšie kozmologické záhady, napríklad prečo je obloha v noci čierna, aj keď na nej svietia myriady hviezd.

Edgar Allan Poe napísal len jeden román, pár desiatok poviedok a básní, a zopár esejí, ale pravidelne sa k nim vraciam. Ako bocian. Ale nie z nostalgie – v tom hniezde zakaždým nájdem čosi nové. Knihu, ktorú som jedného dňa dostal od mamy k narodeninám, mám poruke, či skôr na očiach, už rovných dvadsať sedem rokov. Všetko najlepšie, pán Poe:

Drozd (venované E.A.P)

Bolo ráno zatiahnuté

A ja v spálni pod paplónom

Osnoval som do sna útek

Nemal som spánku dosť

Zrazu štebot ma z driemot chytá

Za oknom čierny vták

O čom spievaš, sa ho pýtam

Hádam len nemám vstať?

Urob to teraz a tu, dnes je ten najlepší deň

V kuchyni si hlasno zívnem

Žena sladká už chystá kávu

Nadýchnem sa intenzívne

Nemám jej vône dosť

Náhle čujem známy motív

Spoza skla nazerá drozd

Zaspievaj to ešte prosím

Vraj na pery mám jej dať bozk?

Urob to teraz a tu, dnes je ten najlepší deň

Svieti lampa nad pracovňou

Noviny si pod ňou čítam

Tato, tato, hraj sa so mnou

Ach, nemáš už tých hračiek dosť?

A v tej chvíli z izby detskej

Nôti zas môj ranný hosť

Stačí, stačí, viem už presne

Stavať mám vesmírnu loď

Urob to teraz a tu, dnes je ten najlepší deň

Po obede v obývačke

Odpočívam na pohovke

V telke ide čosi ťažké

Mám toho akurát dosť

Sčista-jasna v čiernej čiare

Zasviští jagavý chvost

Pristane až na gitare

Zavelí, pesničku zlož!

Urob to teraz a tu, dnes je ten najlepší deň

Bolo ráno vyliahnuté

Novú pieseň som si spieval

Gitara už nestála v kúte

Nemal som tých tónov dosť

Keď za oknom kráka vrana

Studené sú rána

Keď zobudí ťa drozd

Je to pre radosť

Mi buďeme v našich misloch včilej smeli.

Je týždeň po Štedrom dni. Sneh ešte stále nenapadol, hmla zahaľuje hviezdy, jedlička zvädla, ozdoby vyschli, veľkú kapustnicovú vôňu sme už vydýchali, holé kosti z kapra boli vyhodené v potrhanom darčekovom papieri; pastuškovia prestali spievať, zobliekli sa z krojov a v mikinách cez hlavy zbehli zo salaša na sídlisko strieľať petardy a delobuchy – osláviť príchod nového roka Veľkej krízy svojich bačov bez talentu – v detonáciách zaniká spev škovránka, slávika; drozdy a hrdličky sa vystrašene rozpŕchli preč, ďaleko preďaleko do tichej krajiny, somárik schoval hlavu do sena – Rodina osamela. Ale Vianoce sa ešte neskončili – anjeli neodlietajú a krásne dieťa búva uložené v jasliach. Traja Králi ho zatiaľ nenašli. Aby v tej hmlistej hlučnej tme nezablúdili, zapálime im sviečku a zahráme im novoročnú koledu. Ale za chvíľku  sviečka dohorí, lebo nie je veľmi veľká, a my stíchneme, lebo vieme zahrať len zopár kolied – Tichú noc, Búvaj dieťa krásne, Narodil sa Kristus Pán, Poďme bratia do Betlema… – vtedy zasvietime v okne elektrickú hviezdu a koledy pustíme z kazety alebo cédečka. Napríklad, zo starej kazety u nás často znie album Vánoce ve Zlaté Praze, ktorý v auguste roku 1969 v pražskom Týnskom chráme na Staromestskom námestí naspieval Karel Gott. Na albume sú najslávnejšie koledy – latinské, nemecké, anglické a české – stal sa jedným z najpredávanejších hudobných nosičov v Čechách. Inokedy si zasa pustíme koledy z cédečka, napríklad album Vianoce v Chrenovci – Daj Boh šťastia tejto zemi, ktorý v auguste roku 1993 v kostole svätej Kataríny v Kremnici nahrala vokálna skupina Sklo a folklórny súbor z Chrenovca-Brusna. Na albume sú neznáme vianočné omše a koledy zo zbierky Pisňe pastorálne od Gašpara Drosta. Ten album sa nepredáva až tak dobre ako Vánoce ve Zlaté Praze, predsa len Praha je omnoho väčšia ako Chrenovec, ale nemusel sa predávať vôbec, lebo Písňe pastorálne Gašpara Drosta boli dlho stratené. Vlastne, neboli stratené, ale nevedeli sme o nich.

Kirije, Kirije, dobre je,

Mi všeci z vrucnosti vzdichajme.

Abi nas račil živiť,

Tento vek vždicki chraniť od zleho.

Novi rok deň k nam prišel,

Každi ma biť v ňom vesel, Kirije.

V časoch keď na Vianoce v kostoloch a chrámoch v Čechách a na Morave znela slávna Česká mše Vánoční od rožmitálskeho učiteľa a organistu Jakuba Jána Rybu (1), a z rakúskej dedinky Oberndorf pri Salzburgu sa svetom dala niesť vianočná pieseň Stille Nacht, heilige Nacht, ktorú zložil učiteľ a organista Franz Xaver Gruber na slová miestneho kaplána Josefa Mohra (2), žil v inom kúte monarchie iný učiteľ a organista, včelár a ovocinár menom Gašpar Drost. Narodil sa v roku 1805 v Hradci pri Prievidzi, učil sa na piaristickom gymnáziu v Prievidzi a potom po celý svoj život sám učil na cirkevnej  škole  v Chrenovci, slúžil ako organista v kostole, pestoval ovocné stromy a včely (3). A okrem toho skladal a zbieral duchovné piesne. V jeho zbierke Pisňe pastorálne sa nachádzajú rozličné vianočné piesne – lyrické aj epické, jednoduché pastierske popevky aj liturgické skladby, najstaršie pochádzajú zo sedemnásteho storočia – všetky opisujú radostnú udalosť Narodenia, ktorá sa udiala osemnásť storočí predtým. Niektoré piesne Drostovej zbierky boli zaznamenané aj inde, napríklad v starších zborníkoch františkánskych hudobníkov osemnásteho storočia Edmunda Paschu, Juraja Zruneka či Pavlína Juraja Bajana (1), alebo tiež v neskoršom zborníku od Andreja Kmeťa z druhej polovice devätnásteho storočia. Gašpar Drost zomrel v roku 1874 a je pochovaný v Chrenovci. V jeho zberateľskej práci pokračoval syn Ignác, ktorý sa už podpisoval ako Drozd a ktorý sa dožil sto rokov, a po ňom zasa vnuk Vojtech, ktorý mal sedem detí – u najmladšej Magdalény sa zbierka zachovala; v roku 1989 ju objavuje Emil Trgiňa z folklórneho súboru v Chrenovci; súbor niektoré piesne nacvičí a spieva na svojich vystúpeniach, čo podnieti vznik festivalu Dni kolied kresťanov Slovenska (4); dramaturg festivalu etnograf Viliam Gruska napíše na nápev jednej z piesní – Hore vstávajte valasi – nový text s názvom Daj Boh šťastia tejto zemi… a tá sa stáva známou; skladateľ Vladimír Godár upraví vianočné pastorely Gašpara Drosta pre zbor a organ; piesne zo zbierky zaznejú v kostoloch, chrámoch aj koncertných sálach po celom Slovensku; v roku 1993 vychádza spomínaný album Vianoce v Chrenovci – Daj Boh šťastia tejto zemi (5), ktorý som o ďalších pár rokov kúpil a ktorý každý rok o tomto čase počúvame. Traja Králi sú blízko.  

Cit, Cit, Ďuro počuvaj,

Uši svoje nastrajaj,

Jaké je to spivaňi,

Novini oznamovaňi.

***

(1)   http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/12/19/vystupte-z-chleva-pastirove/

(2)   http://en.wikipedia.org/wiki/Franz_Xaver_Gruber

(3)   http://www.chrenovec-brusno.sk/gaspar-drozd.phtml?id3=15862

(4)   http://www.bojnice.sk/main.php/admin/vzory_prezentacii/mapa/images/admin/?id_menu=27265&module_action__62072__id_clanok=2849

(5)   http://www.vladimirgodar.wz.cz/arrangements_reconstructions.htm

Keď zastal čas

Milan Lasica s orchestrom Bratislava Hot Serenaders vydal u spoločnosti Forza music album s názvom Keď zastal čas. Sú na ňom piesne, ktoré boli populárne, keď bol Milan Lasica chlapec – v časoch inej veľkej krízy, volala sa hospodárska, keď sa rodil swing a ľudia sa zabávali pri hudbe bigbandov, v ktorých po prvýkrát vedľa seba na pódiu hrali čierni s bielymi hudobníkmi, z tanečného parketu im bolo vidieť na prsty. Zložili ich Harry Ruby, Johny Green, George Gershwin, Vincent Youmans, Harry Warren, Cole Porter a veľa ďalších; hrali ich slávne orchestre Glenna Millera, Dizzy Gillespieho, Counta Basieho a mnoho iných; naspievali ich Louis Armstrong, Ella Fitzgerald, Bing Crosby, Nat King Cole, Billie Holiday, Frank Sinatra či ostatní z velikánov amerického swingu. Tie piesne boli pôvodne napísané pre muzikály, hollywoodske filmy, či revue na Broadway; boli natoľko populárne a zároveň dobré – Dmitrij Šostakovič jednu z nich po jedinom počutí upravil pre symfonický orchester – až sa z nich stali štandardy – podľa nich sa dnes ako podľa dvadsaťštyri karátového zlata určuje cena piesní; znovu a znovu ich nahrávajú nasledujúce generácie muzikantov v nových úpravách alebo v duchu pôvodných swingových bigbandov ako v prípade albumu Keď zastal čas. Že tie songy znejú ako z newyorských  podnikov tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia, je zásluhou oveľa mladších zvukových majstrov a najmä hudobníkov z ansámblu Bratislava Hot Serenaders. Pod vedením trubkára Juraja Bartoša, ktorý piesne aranžoval, hrajú v klasickom bigbandovom obsadení – trúbky, trombóny, saxofóny, klarinet, flauta, gitara, klavír, bicie, kontrabas – obohatenom o husle a violu. Piesne boli nahrané v kinosále na dva mikrofóny, ako vtedy. Začne orchester, nástroje predstavia hlavnú melódiu, refrén – čas na pôžitok z klasického swingu – až potom sa pridá sólový spev, iba na chvíľku, tá však stačí na pointu. Milan Lasica spieva presne a jemne – dôverne a šarmantne do uška – a Serenaders Sisters mu niekedy ihravo inokedy okúňavo odpovedajú. Že tie dávno dospelé songy neznejú iba nostalgicky, je zásluhou ich rovesníka Milana Lasicu, ktorý ich svojimi slovami sprítomnil a udomácnil – ako pred sto rokmi Hviezdoslav Shakespeara – do sviežej slovenčiny prebásnil pôvodné texty Berta Kalmara, Iru Gershwina, Irvinga Caesara, Dorothy Fields, Edwarda Heymana a iných autorov.

Vidím oči belasé

Vrátim sa k nim po čase

Ladné krivky tvojich ňadier

Ako štíty Tatier

Šepkajú mi o kráse

Nebuď z toho nervózna

Kto ten pohľad nepozná?

Jemne zaoblené špice

Ako z pohľadnice

Smerujúce do rôzna

Takú pohľadnicu dostať

Na stene visí, okolo rám

Ale nefunguje pošta

A tak som ostal v ráme sám

Nezaváham, to mi ver

Vyberiem sa do Tatier

Zblízka pozriem si tie štíty

Už teraz sa cítim

Ako bájny bohatier

Raz si tu a raz si tam

Kde si dnes, sa nepýtam

Ale na mňa nikdy nemáš čas

Ráno keď vstávam, vždy prázdna je posteľ

Ak ťa tam nájdem, tak pýtam sa, kto ste?

Túžbu cíti iba jeden z nás

Ak si tu, tak je to zlé

Myšlienky máš oplzlé

Vrúcnych citov nie je nikdy dosť

Ráno príď a daj si čaj

Potom sa ma opýtaj

Či môžeš ostať ako stály hosť

Podobne ako Milan Lasica a jeho kamaráti vyrastali na týchto pesničkách, ktoré ich potešovali v ťažkých dobách komunistického teroru päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, my sme rástli v časoch normalizácie a reálneho socializmu na jeho dialógoch s Júliusom Satinským a ich spoločných divadelných hrách, a samozrejme na ich pesničkách, ktoré zložil Jaro Filip a ku ktorým on napísal texty.  Vtip a sloboda prítomná v tých dialógoch a pesničkách nám umožňovali aspoň pri smiechu slobodne dýchať. A smiali sme sa často – často sme vďaka nim boli slobodní. Poznali sme ich naspamäť. A pieseň Do batôžka znela na námestí, keď vybuchol dlho zadržiavaný veľký smiech (Ale priznávam, že paradoxne práve textu tejto piesni som nikdy neporozumel, neviem, kto a komu vlastne hovorí). Na Reného či Deň radosti sa už žiaľ do divadla nedá ísť, ale tie pesničky sú tu stále. Texty Milana Lasicu sú natoľko populárne a zároveň dobré, až sa z nich stali štandardy – podľa nich by sa dnes mala určovať cena piesňových textov. Texty pesničiek na albume Keď zastal čas majú cenu dvadsaťštyri karátového zlata.

Memento

Pod jednotiacim názvom Memento vydal Hudobný fond na cédečku štyri skladby hudobného skladateľa Romana Bergera. Boli napísané pre rozličné hudobné telesá a vznikali v priebehu takmer tridsiatich rokov. Každá skladba je venovaná konkrétnemu človekovi – štyrom obetiam totalitných režimov. Memento po smrti Mirka Filipa je orchestrálna skladba z roku 1973 – hrá ju Symfonický orchester Československého rozhlasu pod vedením Bystríka Režuchu – vznikla ako ozvena na smrť slovenského muzikológa, ktorý nevládal prežiť pomery normalizácie po okupácii v šesťdesiatom ôsmom. Adagio pre Jana Branného pre husle a klavír – hrajú Pavel Bogacz a Daniela Varínska – Roman Berger venoval blízkemu priateľovi z detstva, ktorého zomleli obludné eštebácke monsterprocesy päťdesiatych rokov – skončil v Jáchymove v uránových baniach; beznádejne mu zničili zdravie –  po prepustení umiera na rakovinu. Wiegenlied, uspávanka pre alt a klavír, ktorú zaspievala Denisa Šlepkovská za sprievodu Daniela Buranovského,  je pamiatkou na mladú nemeckú učiteľku Elly Maldaque, ktorú zabili nastupujúci fašisti v tridsiatych rokoch. Napokon, skladba Korczak in memoriam, pre sláčikové kvarteto, v ktorom hrajú Ewald Danel a Vladimír Bereník na husle, Peter Zwiebel na violu a Eva Čermanová na violončelo, je poctou poľskému lekárovi Januszovi Korczakovi, ktorého zabili fašisti už naplno zúriaci – odmietol utiecť a opustiť svojich chránencov v sirotinci, zomrel spolu s nimi v plynovej komore. Podobných ľudských údelov boli a sú milióny, na mnohé obete ľudia zabudli. Ale v pamäti večnej ostávajú. Roman Berger na prebale cédečka píše:

„Holokaust pokračuje. Storočie megavraždy pokračuje… Tie skladby som kedysi skomponoval ako výraz piety. Dnes, dvadsať rokov po Novembri 1989 som si pomyslel, že by snáď mohli pôsobiť nielen ako epitaf pre Spravodlivých včerajška, ale súčasne aj ako Memento pre nespravodlivých dneška.“

Keď som ako chlapec chodil do ľudovej školy umenia, o hudbe Romana Bergera, či podobne aj Ilju Zeljenku, nás tam neučili. Ani nám ju nepúšťali – nenaučil som sa ju čítať, rozumieť jej. Ale to mi nebráni, aby som ju dnes počúval. Nerozoznávam v nej síce strofy ani refrény, ani žiadnu z hudobných foriem, o ktorých sme sa vtedy učili, rozoznávam však hĺbku, ktorá sa dá pochopiť, len ak sa hladina upokojí.

Dve hudby – jedna veselá, druhá vážna. Pri jednej sa dá tancovať a spievať – druhú treba v tichu a piete počúvať; jedna nás zabáva, aj keď vonku zúri kríza, lebo žiadna kríza nie je dosť veľká, aby sme prestali spievať a tancovať, dáva nám čas zabudnúť, že pod parketom je tenký ľad a pod ním hlbina – druhá nás akosi vyrušuje a núti o tej hlbine v tichu hĺbať a nezabúdať, lebo žiadny človek nie je dosť malý, aby sme naňho zabudli. Dve hudby – a stále tá istá veľká hudba, ktorá nám v tento Adventný čas dáva nádej.

Tam srdce zmôže sa,

zotaví z choroby; do tesknej útroby,

rán vrelých do plamu on vleje balzamu:

i len sa prihlási bôľ, už ho zahasí.

V slovenských rozprávkach sa podchvíľou stáva, že dajeden v  hore zablúdi. To preto, lebo slovenské hory sa nesmierne husté a nekonečné zdali byť. A dlho aj naozaj boli. Zvlášť na Horehroní. Ľudia si skraja čo-to narúbali, aby sa v zime zahriali, aby mali ovečky kde napásť. Čo vyrúbali, na jar dorástlo. Tak si žili, ďalej do hory sa neodvážili a rozprávky si pri pieckach rozprávali. Od istého času, voláme ho priemyselná revolúcia, sa to zmenilo. Surové drevo sa stalo hlavnou, prepytujem, komoditou. Ale nie pre kozuby v chalúpkach. Bolo potrebné ako palivo pre chod banských strojov,  ale najmä pre železiarne – pre vysoké pece, vyhne, huty a hámre (1). Vďaka vyrúbanému drevu sa vyrábali zvony, klince, trúby, broky… Drevorubači živili prácu baníkov, hutníkov, kováčov aj uhliarov; žili, kde pracovali – lesné osady pre drevorubačov a ich rodiny – Handle – vznikali od 16. do 18. storočia najviac práve na Horehroní, keď sa do tamojších hôr presťahovala ťažba dreva, potom ako lesy v okolí štiavnických baní boli bývali dočista vyrúbané. Každým dňom hlbšie a hlbšie do hôr zachádzali, z lesa odkrojovali. Ale čo vyrúbali, na jar už nestihlo dorásť. Husté horehronské hory rýchlo preredli a dnes by z nich nezostalo nič, keby sa vtedy nenašiel múdry človek, ktorý na nás myslel a zachoval ich pre nás. Volal sa Jozef Dekret Matejovie (2 – 5).

Do lesa! Do lesa,

kde vládnu čudesá

v kráľovstve bezslnia. Dušu mi naplnia

hlbokým úkojom, vysokým pokojom;

dnu vtiahne navždycky slávomier mystický.

Narodil sa v roku 1774 v lesnej osade Dobroč pri Čiernom Balogu. Otec Matej bol drevorubačom, neskôr lesným dozorcom; dedo Matej bol kráľovským horárom – po ňom si zobral prímeno. Jožko od mala behával po lese; všetci chlapci z Handľov vtedy tak robili. Ale nie všetci lesu rozumeli ako on. A nie všetci čítali knihy ako on. Jeho najobľúbenejším čítaním bola Lesnícka rukoväť. Miestny farár si všimol nadaného miništranta a odporučil dať ho študovať. Ukončil štyri triedy základnej školy a štyri triedy nižšieho gymnázia v kláštore u piaristov v Brezne. Na viac rodičia nemali. Vyššie vzdelanie mu poskytla príroda a práca. Už ako chlapec pracoval ako pomocný zememerač, neskôr ako hlavný zememerač, lesný dohliadač, horár, lesník, a nakoniec od roku 1808 ako hlavný pojazdný breznianskeho lesného okresu, čo bola dovtedy funkcia vyhradená pre študovanú šľachtu. Uhorská dvorná komisia, ktorá ho menovala, mu zrejme medzi aristokraciou nenašla rovného. V tom čase európske lesy drancovali napoleonské vojny – veľa stromov padlo kvôli železu a oceli. Napriek tomu nový pojazdný dokázal horehronské lesy zachrániť a zveľadiť.

Do lesa! Do lesa!

Myseľ mi zaplesá:

stane sa detinnou, prostučkou, nevinnou;

bo čo jej napovie on šumnom vo slove,

poviestka bude, báj, hra, pieseň, hniezďat taj…

Najsamprv usporiadal osadnícke pozemky, zaviedol pozemkovú knihu – na základe súpisu pôdy a obyvateľstva, ale tiež podľa dlhodobého pozorovania prírodných podmienok navrhoval, kde treba zakladať nové lesné osady. Pozemky prideľoval nielen drevorubačom, ale aj vdovám po nich, ktorých žiaľ nebolo málo. Vymeriaval a zhotovoval mapy lesného okresu. Robil katastrálne merania, presne oddelil pasienky a polia od lesov – chránil les pred devastáciou – prísne pokutoval majiteľa každej kozy pasúcej sa v pásme lesa. Ale o les sa nielen stará, ale ho aj pestuje. Skúma vplyv pôdy na rast jednotlivých druhov stromov, ich odolnosť proti vetru. Pozoruje, premýšľa a experimentuje – hľadá odpovede na základné otázky s jediným cieľom – aby vyrástlo čo najviac stromov: Kedy a kde vysádzať semená, aby mali vlahy a svetla akurát? Aké semená vysádzať? Každé semienko, ktoré vloží do zeme, zaznamenáva do denníka a potom čaká na výsledky. Tie potom prísne vedecky vyhodnocuje a podľa záverov začne  cieľavedome zalesňovať – zbiera tisícky rozličných semien stromov, lúšti ich, triedi a vysádza, každé tam, aby to bolo práve preň dobré – pred rýchlo rastúcimi populárnymi cudzokrajnými drevinami dáva prednosť zmiešaným domácim kultúram; malé sadeničky potom na jar presádza do pripravenej pôdy do ohrádok – nazve ich škôlkami – keď podrastú, zasadí každú jednu natrvalo tam, aby keď raz vyrastú do krásy a veľkosti, boli v bezpečí pred vetrom aj bleskami. Na príkrych horských brehoch sadí kosodrevinu; na holoruby, kým ich začne znovu zalesňovať, vysadí kríčky, ktoré bránia rastu buriny a chránia pôdu pred odplavením. Jozef Dekret Matejovie sa však stará nielen o lesy, ale aj o ľudí, ktorých les živí. Presviedča lesných robotníkov, aby namiesto sekery používali novinku – pílu – pomocou nej ľahšie pád skoleného stromu usmernia  – počet smrteľne zranených v jeho lesoch výrazne poklesne. Okrem toho dáva hlboký zmysel aj prázdnym rúbaniskám – sadí na nich zemiaky – drevorubačský chlieb – múka sa z nich dá prihotoviť. Počet hladných v jeho lesoch výrazne poklesne. Drevorubačské ženy ho pomenujú Svätý z Handľov. Nielen tie ocenia jeho prácu – chodí sa k nemu učiť Heinrich David Wilckens, prvý profesor Lesníckej katedry, ktorá bola v roku 1807 zriadená na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici; aj on si vďaka nemu uvedomí, že len toľko sa smie vyťažiť, koľko na jar dorastie a že je základnou mravnou povinnosťou každej generácie zachovať a zvelebiť bohatstvo, ktoré zdedila, pre budúce generácie. Napokon dorazí chýr o breznianskom lesníkovi do Viedne – v roku 1814 sa Jozef Dekret Matejovie, absolvent nižšieho gymnázia, stáva hlavným banskobystrickým cisársko-kráľovským lesmajstrom. Svojou priekopníckou prácou pre nás zachránil hory; nezdajú sa už nesmierne husté a nekonečné, ale zablúdiť v nich stále sa pritrafí. 

Do lesa! Do lesa,

do čarokolesa!

Už dýcham jeho dych: hruď bujný vzpína pych;

i čakám: z ochladov jak šľahne omladou!

Sšvišťal aj: ss—sivý, sšumel: šš—šedivý…

***

Dôverný dôvetok

Ako chlapci sme sa v lese hrali na zálesákov, mali sme v ňom tajné miesta, označkované stromy, kreslili sme si mapy, kládli ohníky, zbierali maliny. Ako junáci sme po lesoch a horách podnikali niekoľkodenné túry, strácali sme sa v nich a znovu nachádzali chodníky popri škôlkach vedúce do lesných zrubov. Dodnes keď vkročím do lesa, cítim sa, akoby mi niekto vravel Vitaj doma… V lese je niečo starodomovsky voňavé, tlmivé, rozprávkové. Svetlo je plné tajomných tieňov, v tme prebleskujú lampášiky tajomných nočných tvorov, keď zakričíš, nie je to hlučné, ale krásne akustické, keď šepkáš, počuť ťa do ďaleka. Od mala rád chodím do lesa. Ani nie na huby, ale len tak, napríklad aj na básne:

Stromy sú múdre

pokojné zhlboka                    

v neprestajnom raste                   

sústredené                    

plné Slnka a Zeme                    

potichu vedia                    

kde je sever

Nezmietajú sa v pochybnostiach

nestrácajú rovnováhu                                         

neopíjajú sa

nemajú nadváhu                    

nekričia na seba                    

nie sú nervózne                    

nikam sa neponáhľajú                    

na nič nezabúdajú                    

nepotrebujú okuliare                    

nemajú výčitky svedomia                    

každý smer ktorý si zvolia                  

je pravdivý                  

Tuláci bez mena

na tom istom mieste                    

v stále novom vetre                    

strácajú semená                    

Pod nahú kôru

píšu históriu                    

umelci štíhlych kmeňov                    

bohatých korún                   

Blesk určuje ich osudy

sú stelesnením vekov v ktorých žijú                    

zoťaté na pne                    

svedčia o zlatých časoch                    

Slobodné vtáky

poznajú múdrosť stromov

ukladajú svojich maličkých

do drevených kolísok

Prosím vás

neprestávajte rásť

ste nádejou

***

(1)    http://historia.szm.com/vedtech/hutnictvo/165_rokov_existencie_zeleziarni_.htm

(2)    Peter Kováčik: Svätý z Handľov; Slovenský spisovateľ 2003

(3)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Decrett

(4)    http://referaty.hladas.sk/referat.php/jozef-dekret–matejovie/5/11059

(5)    http://slslhr.edupage.org/about/?subpage=1&

(6)    V článku sú použité básne Do lesa! Pavla Országha Hviezdoslava zo zbierky Prechádzky jarom (1898 – 19**) a Báseň písaná pod borovicou autora článku (leto 1996)

Už majú vlastné deti, ktorí sa v ten deň narodili. Čo vidia dnes na prechádzke svojím rodným mestom? Niet už obchodov s názvom Potraviny, v ktorých ich rodičia žobronili o žuvačky značky Pedro, alebo Zelovoc, v ktorom ich starí rodičia stáli fronty na mandarínky, či Tuzex, iba tam sa dali zohnať dobré kazety. Ani krčiem niet, v ktorých sa opájali proletári tých čias. Nie, oči z kočíkov zvedavo hľadia na supermarkety, hypermarkety, puby a fastfúdy. A keď vyskočia na vlastné naháňať holuby po nábreží Dunaja, nie v Parku kultúry a oddychu výskotajú a kolená si otĺkajú, ale v Riverparku. Áno, zdá sa, Európa je naozaj tu! Ale stačí na druhý deň spolu s mamkou vracať sa vlakom domov od babky – vystúpiť na hlavnej prešporskej stanici a… dieťa sa náhle ocitá o dvadsať rokov späť – v krajine neúcty a bezohľadnosti. Mamka vystúpi nesúc kočík s dieťaťom v náručí – po pár metroch narazí na schody, výťah nikde, bezbariérový chodník tiežtam, mamka sa opäť musí chopiť bremena a zostúpiť do tmavého podchodu, na konci ktorého vyčkávajú zasa schody –  ešte jedna záťaž pre mamku, ktorá potom mieri k špinavej zastávke autobusu, kde kvočí ďalší zakysnutý zmok – despotický smrad. Mamka ho ustojí s nosom pod golierom, dieťa nevydrží a plače – prichádza prázdny autobus – naplní sa na prasknutie, skôr ako mamka dieťaťu utrie nos. Dieťa cíti, že je doma – v rodnom city. Len jedna generácia vyrástla a Prešporok sa stal európskou metropolou – firemnými štítmi – zadubený puch boľševizmu ostal… a beda! šíri sa naprieč Európou.

Ale boli časy, nie jedna, ale aspoň desať generácii od nich vyrástlo, keď bolo mesto Prešporok svetovým nielen reklamnými tabuľami. Bolo hlavným mestom Uhorska – korunovali tu našu veľkú kráľovnú  Máriu Teréziu, kráľovské klenoty boli uložené na tunajšom hrade – sídlil na ňom kráľovský miestodržiteľ; zasadal tu stavovský snem; stavali sa kostoly, paláce, mosty, továrne, fontány; do mesta sa sťahovali ľudia z celej Európy; koncertoval tu náš veľký skladateľ Wolfgang Amadeus; pracovali tu naši veľkí učenci. Napríklad, Johann Wolfgang.

Johann Wolfgang Kempelen sa narodil 23. januára 1734 v dome na Ventúrskej do rodiny zemana Engelbrechta von Kempelen, hlavného výbercu mýta a radcu cisársko-kráľovskej Dvornej komory, a meštianky Anny Terézie Spindlerovej, dcéry bývalého richtára (1 – 5). Keď mal Johann sedem rokov, bola neďaleko jeho rodného domu – v Dóme svätého Martina – Mária Terézia korunovaná za kráľovnú. Malý Wolfi spieva v spevokole vo františkánskom kostole, do škôl chodí v Prešporku, neskôr v Rábe (Győr); zaujímajú ho prírodné vedy, matematika, fyzika, architektúra, no podľa vôle otca odchádza do Viedne študovať právo. Často sa stretáva so susedom z Ventúrskej – lekárom a fyzikom Jánom  Andrejom Segnerom, vtedy už slávnym profesorom na Univerzite v Halle (6), kamaráti sa so synom Mateja Bela (7), najlepším priateľom mu je mešťan a obchodník Karol Bohumil Windisch, zakladateľ Pressburger Zeitung a neskorší richtár (8). Ešte ako študent je Johann poverený preložiť z latinčiny do nemčiny urbár – nový cisársky zákonník o pracovných povinnostiach a právach poddaných. Pri tejto práci sa zoznamuje s Františkom Adamom Kollárom, osobným radcom cisárovnej (9). Panovníčka bola s jeho prekladom zrejme veľmi spokojná, študent z Prešporka ju zaujal – po štúdiách ho, už ako tajomníka grófa Grassalkoviča, znovu poveruje prípravou zákonníka – tentoraz daňového. Znovu uspel. Cisárovná už nikdy neprestane využívať jeho služby. Pre začiatok mu dá za úlohu vystopovať zlodejov dobytka pri Komárne – Johann Wolfgang v službách Jej Veličenstva ich pochytá a pozatvára; misia pokračuje v Sedmohradsku, kde odhalí tlupu lúpežníkov a ich napojenie na miestnych mocipánkov; ďalšia úloha znie vypátrať, kam sa stráca soľ zo Solivaru pri Prešove – tamojším zlodejom taktiež odzvonilo. Kempelen sa stáva cisársko-kráľovským dvorným radcom a samotná cisárovná ho vymenúva za riaditeľa uhorských soľných baní. Neskôr ho povýši do stavu šľachtického – najprv za rytiera, potom na baróna. Mária Terézia sa vedela poďakovať. Aj inú odmenu dostáva od panovníčky – na kráľovskom dvore sa zoznámi so svojou manželkou Annou Mariou Gobelius, s ktorou má päť detí.

Na pracovných cestách po uhorských baniach sa zoznámi a spriatelí s hlavným banským konštruktérom Jozefom Karolom Hellom z Banskej Štiavnice, ktorého prevratné stroje znamenali pre baníkov lepšie pracovné podmienky a pre uhorský banský priemysel veľký pokrok a zisk (10). Priateľove vynálezy Kempelena inšpirujú; po rokoch naháňania zbojníkov a úradníckej právnickej práce sa vracia k svojim záľubám – matematike a fyzike, strojom a staviteľstvu, technike. Na Dunajskej ulici pri svojom dome vybuduje dielňu a ateliér, tam konštruuje vlastné vynálezy – písací stroj pre slepú hudobníčku Máriu Teréziu von Paradis, pre jej krstnú mamu cisárovnú polohovateľnú posteľ, protézy pre telesne postihnutých, hovoriaci stroj pre hluchonemých – ten popíše v slávnej knihe o mechanizme ľudskej reči. Z jeho nápadov mali ale osoh všetci spoluobčania – zostrojil nové pluhy, lisy, zavlažovacie mechanizmy, mestské fontány, tkáčsky stroj, parný banský stroj, čerpadlo, ktoré zásobovalo Prešporský hrad vodou z Dunaja – ten dokonca aj preklenul lietajúcim mostom. Svoj najslávnejší vynález však zmajstroval ako kratochvíľu – hrací šachový automat v podobe Turka (11, 12). Šachista v ňom ukrytý dômyselným jemným mechanizmom riadil ťahy Turka. Automat si zahral po celom svete s významnými osobnosťami tých čias –  spomína ho aj Edgar Alan Poe (13) – a vyniesol veľa peňazí svojmu konštruktérovi aj cisárskej pokladnici. Kempelen bol aktívny aj ako staviteľ – podieľal sa na rekonštrukcii Prešporského hradu, Budínskeho hradu, na stavbe Primaciálneho paláca, v Lamači postavil tehelňu, súkenky v Banáte či Opatovej. Okrem toho ešte stihol písať divadelné hry. Po smrti Márie Terézie v roku 1780, nemajú už jej nasledovníci veľký záujem ani o Prešporok ani o služby baróna z Dunajskej ulice. Úrady sa sťahujú do Budína, kráľovské klenoty do Viedne, Kempelen odchádza do penzie. Zomiera 26. marca 1804 vo Viedni – v tom čase už jeho rodné mesto nie je hlavným mestom Uhorska, ale iba provinčným malomestom.

Môže sa rodné mesto Johanna Wolfganga Kempelena znovu stať kráľovským? Ak v ňom budú žiť ľudia ako on, k zlodejom tvrdí, v práci poctiví, hodnoty vytvárajúci, tak určite áno. Ale po krátkom výlete jasne vidím, tie časy sú preč, niet už jeho mesta; sedím za volantom  – diery na cestách z minulej zimy sa so snehom neroztopili a neodtiekli, zalátať ich nemá kto; domy sú počmárané podpismi netalentovaných, vylátať ich nemá kto; pravidlá cestnej premávky sa masovo nedodržujú – ísť predpísanou rýchlosťou je pre srandu dokonca aj tomu, kto má lúpežníkov lapať; dať prednosť chodcom na prechode je úchylné; netrúbiť, keď v okamihu neodpálim, ako sa odo mňa očakáva? Ha! môžem byť rád, keď ma nezbijú. A z rádia na mňa kumpáni cestných gangstrov pravidelne ziapu, ako mám ubziknúť polícii. Auto zaparkujem, hádam mi ho neodtiahnu, nevykradnú, neukradnú! a idem sa trochu poprechádzať –  ozaj, kde stojí Kempelenova socha? Alebo aspoň busta? Viem presne, v ktorej dedine je nadživotná socha nášho najväčšieho zbojníka – v jeho rodnej Terchovej – ale fakt neviem, kde stojí socha toho, čo zbojníkov lapal a mesto staval. V jeho rodnom meste zrejme nie. Neviete?

***

(1)    Igor Janota – Dobrodružný život J. W. Kempelena; (Marenčin PT; 2010)

(2)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Wolfgang_Kempelen

(3)    http://www.patentovat.sk/vynalezcovia/jan-wolfgang-kempelen/

(4)    http://www.kempelen.hu/elete_en.html

(5)    http://www.mmeuro2003.szm.com/w_kempelen_t.htm

(6)    http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2011/04/14/jan-andrej-segner-objavitel-kolesa/

(7)    http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2011/02/11/matej-bel-posol-lepsej-europy/

(8)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Pressburger_Zeitung_(1784)

(9)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Adam_Franti%C5%A1ek_Koll%C3%A1r

(10)http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/08/14/o-tajchoch-hviezdach-a-bratoch-hellovcoch/

(11)http://slovacivosvete.com/853/tajomstvo-turka.php

(12)http://www.geocaching.sk/geocache-detail.php?id=506518

(13)http://xroads.virginia.edu/~hyper/POE/kempelen.html

Prvý sólový album nahral už v roku 1967 ako osemnásťročný; cenu, ktorú o viac ako štyridsať rokov prevzal z rúk svojho priateľa Phila, dostal za prínos, ktorý jeho piesne znamenali pre folkovú hudbu. Nie je to však presné ani úplné, John Martyn totiž nebol folkový muzikant. Začínal síce ako pesničkár s akustickou gitarou, jeho tvorba sa však nedá zaradiť do žiadneho priečinka. Ako každý strom je unikát, aj keď všetky rastú z tej istej zeme, dýchajú ten istý vzduch a pijú tú istú vodu, je každý veľký muzikant tiež unikát, aj keď všetci vyrastajú na hudbe svojich učiteľov. A John Martyn je naozaj z rodu veľkých – jeho piesne sú nezameniteľné – je to originál, solitér – jeho hlas sa nedá prepočuť ani zameniť. Jeho španielka je folková, elektrická gitara rocková, spev bluesový, sprievodná kapela džezová, romantizmus klasický. Zvuk jeho gitary je pôvodný, ale často aj elektricky transformovaný – využíva rozličné pedále, echoplex, fuzzbox; rovnako jeho hlas je prirodzený barytón veľkého rozsahu, príjemne mäkký, plný tmavších farieb, ale často vokodérom elektricky modifikovaný. Jeho piesne však nestrácajú prirodzenosť, spontánnosť a úprimnosť – sú mimo hudobných tried, čeľadí či rodov. Každá z nich je jediným exemplárom. Je to preto, lebo každá z nich mu vyvrela z duše ako nefalšovaný soul (6 - 9). Sám o svojich piesňach hovorí: „Každá z nich, dobrá alebo horšia, je autobiografická. Keď ich počujem, presne viem, čo som vtedy cítil. To je jediný spôsob, ako dokážem skladať piesne. Niektorí ľudia si píšu denníky, ja skladám piesne… Najľahšie sa mi píše o láske. Tá sa nedá oklamať… Som nevyliečiteľný romantik, čo je dosť neľahké v dnešných rušných a cynických časoch. Ale som na to hrdý a nebudem to meniť (3).“ A tak môžeme pri počúvaní jeho piesní začuť niečo z jeho života: Spomienky na detstvo – keď mal päť rokov, jeho rodičia, obaja operní speváci, sa rozviedli; životné lásky a bolestné straty – jeho prvá žena Beverley od neho odišla, vyspieval o tom rozchode svoje srdce na platni Grace and Danger (10); jeho druhá žena Angelina umrela, keď bol sám vážne chorý; súkromné mory a choroby – celý život nedokázal zvíťaziť nad závislosťou od alkoholu, zničil si zdravie, mal ťažkú cukrovku, prišiel o nohu; napriek všetkým bolestiam však z jeho piesní počuť radosť z tvorby, prírody, každého tónu a dňa. Je tomu tak aj na jeho poslednom albume Heaven and Earth (11 - 13). Je tu tá istá jedinečná hudba, sú tu tie isté témy:

…I would move heaven and earth just to be with you

Yes, I would move heaven and earth just to be by your side…

Me and my heart, we’re guilty

We’re just bad company, me and my heart…

I don’t care what they say, I do care what I do

That’s why you can stand by me, I will always stand by you

Oh believe me child, I’ll stand by you to be sure

I will stand by you, yes I will…

Every single day in the kitchen doing the washing up

I stand amazed, i just stand amazed…

My shoes are too light

My head is too big

The waistcoat is pristine as are my minors

I got people, I’m willing to work

So willing, It’s almost sweet

Willing to work

Just willing to work…

Album Heaven and Earth je však výnimočný, lebo zachytáva Martynove piesne hneď po ich zrodení. Kamaráti muzikanti ho navštevovali v jeho vidieckom dome, on im zahral a zaspieval svoje nové kusy, oni sa pridali, džemovali, a samozrejme sa našiel aj niekto, kto to celé nahral. To je všetko. Také nahé, nepálené, sa dostali na album. Skôr, ako ich stihol pekne ošatiť, učesať a vypraviť do sveta, John Martyn umrel. Nahrávky však zostali. Tých sa chopili jeho dvaja priatelia producenti Jim Tullio a Garry Pollitt a do sveta ich vyprevadili oni. Nechali ich v stave zrodu – začínajú len tak mimochodom, popri rozhovoroch, popíjaní, a končia tiež do stratena, napríklad štekotom psa. Ale je v nich všetko, čo piesne Johna Martyna vždy mali – radosť a bolesť, smiech a plač, a muzikantská bravúra. Na albume je aj pieseň Can´t turn back the years od Martynovej spriaznenej duše – Phila Collinsa, ktorý s ním už viackrát spolupracoval na predchádzajúcich platniach. Pôvodne sa objavila na Collinsovom klenote – albume Both Sides – v roku 1993 (10). Album Both Sides vznikal podobne ako Heaven and Earth – v súkromí domu na vidieku – Collins vtedy sám nahral piesne o vlastných bolestiach, zahral party všetkých hudobných nástrojov a sám piesne aj zmixoval. Collinsova hudba a slová idú Martynovi zo srdca:

…it’s too bad I loved you

Too bad for me

I could have given you everything you needed

But I cannot turn back the years

A perfect love was what you wanted from me

But I cannot turn back the years

Never gonna give it up, never gonnna it up, never never

Oh, no never gonna give it up…

Na albume Heaven and Earth hrajú a spievajú okrem Martyna mnohí hudobníci, ale v podmanivej atmosfére Martynovho zázračného domu hudby všetci zahrali a zaspievali v rytme jeho srdca. Práve preto mám pri jeho počúvaní pocit, akoby mi niekto potichu rozprával príbeh svojho vlastného života – a mne sa v hlave vynára ten môj.

Na obale albumu je napísané: „Piesne vznikali každá  v  dajakej z izieb domu vo Woolengrange počas všedných dní, keď sme práve nepozorovali vtáky. Gizmo štekal, v krbe praskali polienka, sviečky ševelili, šumela voda na čaj, kotlíky klokotali, panvice mrmlali, básne Robbieho Burnsa, teplá zátoka, vôňa byliniek…“

V tých piesňach je to všetko počuť. Čaro trvá.

***

A tu nájdete pár užitočných odkazov a krásnych piesní:

(1)    http://www.youtube.com/watch?v=03UxXzXXvSw

(2)    http://www.bbc.co.uk/radio2/events/folkawards2008/johnmartyn.shtml

(3)    http://www.johnmartyn.com/?location=/web/Introduction

(4)    http://en.wikipedia.org/wiki/John_Martyn

(5)    http://www.youtube.com/watch?v=TkcmB8a1cn8&feature=related

(6)    http://www.youtube.com/watch?v=LOi_wxypeGc

(7)    http://www.youtube.com/watch?v=Kg_Utj4Aljc

(8)    http://www.youtube.com/watch?v=JlFpQoheDnk&feature=related

(9)    http://www.youtube.com/watch?v=VHtXGaf1Scg&feature=related

(10)http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/08/17/break-up-platne/

(11)http://www.youtube.com/watch?v=UCcdcqO5Dfg&feature=related

(12)http://www.youtube.com/watch?v=DfTmrRz7lzo&feature=related

(13)http://www.youtube.com/watch?v=a0mrXZUdKYc

Kapela bez mena, album bez mena – nedostatok fantázie, či vysoký stupeň utajenia? Ani jedno, ani druhé. Názvy totiž v hudbe nie sú podstatné. Kedysi sa skladby nazývali len podľa formy, do ktorej boli skomponované, a tóniny, v ktorej bola napísaná základná téma. Každý si pri počúvaní slobodne myslel, na čo chcel. A mená autorov? Mali krstné a priezviská, žiadne iné si nevymýšľali. Mnohí sa dokonca na svoje partitúry ani nepodpisovali; na mená iných sa zabudlo. Voláme ich spoločne anonymovia. Alebo ľudová tvorba. Zostali po nich piesne. A tie sú podstatné – ich slová sú úprimné.  

Mená a priezviská. Kapelu NO NAME tvoria: sólový spevák Igor Timko, sólový gitarista Roman Timko, bubeník Ivan Timko, klavirista Zoltán Šallai – všetci traja spievajú zborové hlasy – basgitarista Viliam Gutray a sprievodný gitarista Dušan Timko. Na nahrávanie albumu si pozvali hostí: Martina Gašpara hrať na basgitare, Michala Žáčeka na soprán saxofóne a Lucii Bílou spievať.

Hudba. Nový Album skupiny NO NAME by sa pokojne mohol nazývať 10 malých kusov pre hlasy a rockové nástroje; alebo 10 drobností v sonátovej a rondovej forme; alebo jednoducho Pesničky. Do tanca aj na počúvanie – pri víne, s človekom, ktorého ľúbite. Hudba plynie pokojne ako dobrá rieka. Rytmika je okrúhla, zliata bez prekážok, ako hodváb. Gitara a klavír prebleskujú nečakane vždy na inom mieste, rieka sa kľukatí v prekvapujúcich scenériách; spev je presný ako zábery vesla, číry, ako má znieť materčina. Pesničky sú kratušké – sloha, refrén, sloha, refrén, občas z vĺn vyšplechnuté jadrné sólo či ozdôbka, a koniec. Žiadne predvádzanie, len radosť z hrania. Radosť sedieť pri takej rieke a počúvať. Radosť, keď niekto takto zručne ovláda hudobný nástroj. Cítim, že páni muzikanti z NO NAME vyrastali na rovnakej otcovskej muzike ako ja, ale ich hudba je pôvodná, čistá ako ľudové piesne.

Slová. Väčšinou ich ani nevnímam, nerozumiem im a nepamätám si ich. Ale sú aj také vzácne piesne, spievané mojou materčinou, ktoré ma priamo triafajú oduševnením a úprimnou prostotou, poéziou. Pesničky NO NAME boli vždy takto angažované vo veciach úprimnej lásky k žene. Preto som im rozumel. Je tomu tak aj na Novom Albume.

kvôli tebe chcem byť lepší

kým na zmenu mám čas

nech svet už iba o mne nie je

nech sa všetko týka nás

Jasné, keď niekto takto ako Pierrot podáva svoje srdce v piesni na dlani, ocitne sa pod paľbou cynikov. Ľudia však robili presne to isté v piesňach od pradávna; spievame si tie prosté starodávne piesne dodnes; zohrievajú náš chladný svet.  Sú potrebné presne také, aké sú. Čo iné, pravdivé, nám zostáva?

si krása schovaná v dúhe

prvé svetlo, si slnko druhé

dnes už väčšina ľudu

hlási úplný výpadok prúdu

nedá sa svietiť

budem tým

čo sviečku smie ti zapáliť

Na Novom Albume k milostnej pribúda aj odvážna angažovanosť spoločenská. Veď kto si dnes, v dobe zavrzgnutej niekde medzi povrchnosťou, pretvárkou a vulgárnosťou, trúfne zaspievať moralistickú pieseň proti alkoholizmu?

chlapci moji zlatí, dievčatá milé

zamiloval som sa do promile

náš zväzok je tesný a život máme perný

dookola si vravím, že na rozdiel od ľudí

sme si verní

Veď kto sa dnes nečervená za svoje city, pokoru, úctu životu? Kto sa nehanbí za také vyznanie, za tie frázy?

život zmysel má, aj keď nemám kľúč od všetkých dverí

staň sa čo sa má, ja životu verím

Ale tie piesne nie sú vážne. Podobne ako z hudby, aj zo slov svieti radosť. Prirodzená radosť zo života – z obyčajných, zabudnutých vecí, ktoré sú vzácne, lebo ich je málo. Napríklad, keď nasneží.

nech sneží nech sype nech

nech nebo vyprázdni sa dočista

neverím čo s ľuďmi robí sneh

aj keď budúcnosť je neistá

a možnosť vrátiť sa kam???

nevyšla na všetkých

ja tú možnosť mám…

vločky padajú v prítmí

chaos či algoritmy

a všetko živé vonku je

neverím

môj sused právnik sa sánkuje

Nové piesne NO NAME ma oslovujú melódiami, ktoré si už vyše týždňa v duchu i nahlas spievam, prekvapivými harmóniami; témami, ktoré sú mi blízke – práve preto, že páni hudobníci sú z mojej generácie. Že im rozumiem. Ich hudba rastie spolu so mnou, upokojuje ma – hasí môj smäd po kráse – a zároveň prekvapuje – napĺňa moju túžbu po objavoch a dobrodružstvách. Vždy, keď sa ma niekto spýta, ktorýže je môj najobľúbenejší album od dajakej mojej obľúbenej kapely, odpoviem rovnako – ten Nový.

***

Pre viac informácií pozrite tu:

http://www.no-name.sk/web.php

Andreja Šebana som dlho zachytával a rešpektoval ako skvelého gitaristu, ktorý hral hádam s každým, a ako kapelníka vlastnej džezrockovej skupiny, v ktorej združil seberovných hudobníkov. Nedalo sa nevšimnúť si s akou bravúrou ovláda gitaru. Keď však v roku 2008 vyšiel pod značkou Hevhetia album Šeban Godár Breiner Kolkovič, ktorý považujem za jeden z najväčších hudobných počinov v týchto končinách za poslednú dekádu, objavil som v ňom svojbytného speváka, všenástrojového inštrumentalistu a skladateľa. Svojím Opusom I. pre elektrickú gitaru, fujaru a komorný orchester spojil chrámovú architektúru klasickej hudby, to je tá, čo sa po stáročia prísne presne píše do nôt, vďaka čomu sa na ňu nezabúda, aj keď sa práve preto stále mení, s ľudovými nástennými maľbami, to je tá fujara a gitara, ktoré sa tak ľahko zapamätajú a spievajú, vďaka čomu sa na ne tiež nezabúda, s improvizáciami kázne, ktoré sú poryvom chvíle, na ktorý by sa zabudlo… nebyť nosičov. Fusion. O rýdzosti svojho objavu som sa presvedčil pri počúvaní ďalšieho Šebanovho opusu s názvom Sklony, ktorý vyšiel tiež v roku 2008 tiež u spoločnosti Hevhetia. Nič len zvuky ako rytmus, zvuky ako melódia, holá hudba mimo časových pásiem. Na svojom novom opuse s názvom Časozber, ktorý vyšiel v septembri tohto roku u firmy Universal Music Group, Šeban k zvukom pridal hlas. Na všetky nástroje hrá sám, sám spieva, sám napísal si slová. Aby nezanikol nijaký záchvev jeho vlastných strún. Z rieky zvukov a pamäte vylovil a vyslovil riekanky. Počúvať ich je ako vrátiť sa do rodnej viesky, na začiatok, do školy, k šlabikáru, k mäkkosti naškrobených perín – ďeťeňeľeďiťiňiľi. Do kraja, v ktorom je ešte všetko možné a pôvodné, bez chyby, pózy a celofánu…

Andrej Šeban je muzikant, ktorý má základné vlastnosti pre tvorbu opravdivej hudby – v každodennom hluku nezabudol spievať, nestráca citlivosť na svet, prirodzenosť, úprimnosť k sebe samému, a aj keď o ňom vravia, že je dokonalý, neustále cvičí a znovu sa učí ovládať svoj nástroj – zasievať pesničky do liečivého ticha… a odnášať si aj kúsok našej mysle. V tom istom tanci, vždy vlastnými krokmi.

Ralph Steinman nám vtedy v júni vo Viedni prednášal o bunkách, ktoré spolu so Zanvilom Cohnom pred takmer 4O rokmi objavil. Pod mikroskopom sa im zdali podobné košatým korunám  stromov, a preto ich pomenovali bunky dendritické, lebo strom sa v jazyku filozofov povie dendron. Ralph Steinman však vtedy neostal len pri určení podobnosti a pomenovaní; celý svoj nasledujúci výskum venoval týmto bunkám a mimoriadne prispel k tomu, čo o nich dnes vieme, za čo bol odmenený Nobelovou cenou. V úvode prednášky zhrnul veci dnes už dobre známe; veru, aj vďaka nemu sa za tých meru rokov dostali do učebníc. Dendritické bunky sú jedinečnou čatou leukocytov – bielych krviniek – bez nich by sme sa pred všade číhajúcimi patogénmi  neubránili. Sú to profesionáli. Rodia sa v kostnej dreni, odkiaľ putujú krvným riečiskom do všetkých orgánov a tkanív. Tam sliedia. Ako špióni. V prvej línii. Nie sú tam však osamotené. Po boku sú im bratia v zbroji – dravé neutrofily, skúsené makrofágy, a je tam aj statočný komplement – rota proteínov rýchleho nasadenia.

Dendritické bunky sú však nenahraditeľné – neustále hliadkujú a kontrolujú, či je všetko v poriadku, či nehrozí infekcia alebo iná choroba, inými slovami či sa niekde neskrýva nepriateľ – baktéria, vírus, či nádorová alebo inak poškodená bunka – na túto činnosť sú dendritické bunky veľmi dobre vyzbrojené; na svojom povrchu totiž nosia  arzenál molekúl – receptorov, ktorými dokážu presne rozpoznať, zamerať a chytiť podozrivo vyzerajúcu chásku. Za objavenie a výskum týchto receptorov boli Nobelovou cenou odmenení spomínaní Bruce Beutler a Jules Hoffmann. Dendritické bunky tie otravné indivíduá jednoducho zhltnú (volá sa to fagocytóza), zošrotujú v lyzozómoch, a čo z nich zostane – malé kúsočky proteínov, čiže peptidy – dopravia naspäť na svoj povrch, kde ostávajú pevne naviazané na receptory kódované génmi hlavného histo-kompatibilného komplexu druhého typu (MHC2). Čím viac rozličných MHC molekúl majú dendritické bunky zapísaných vo svojich génoch, tým väčším množstvom rozmanitých zneškodnených záškodníkov sa môžu takto okato pochváliť, a tým užitočnejšie sú pre celú armádu imunity. Nepriateľské zvyšky nesú úzkymi lymfatickými cestičkami ukázať do hlavného štábu – do lymfatických uzlín. Tam sú pripravení iní profesionáli, tentoraz nie vyzvedači, ale pluky bojovníkov v zálohe – biele krvinky vychýrené ako T a B bunky. Kým dendritické bunky disponujú rozsiahlym arzenálom receptorov, ktorý im umožňuje vychytať čo najviac rôznych podliakov, T a B bunky majú len jeden, ale zato nesmierne presný, zameriavač – T alebo B bunkový receptor. Sú vyškolené zničiť iba jedného konkrétneho nepriateľa. Ale zničiť totálne. Kedy? To im práve ohlásia dendritické bunky prichádzajúce z prvej línie zo svojou korisťou. Hneď ako T bunka čakajúca v uzline pomocou svojho receptora rozpozná na povrchu dendritickej bunky peptid – znak, antigén – proti nositeľovi ktorého bola vyškolená bojovať, vrhne sa do boja. Najprv sa poriadne namnoží – z jednej bunky povstane armáda klonov. Potom začne jedna skupina T buniek (killers) zabíjať narušiteľov v priamom boji a druhá skupina (helpers) naštartuje B bunky, aby sa tiež riadne namnožili a začali zo seba chrliť obrovské množstvá presne namierených protilátok, ktoré nepriateľské bandy zneškodnia. A keď je po boji, dendritické bunky bojovné T a B bunky upokoja správou, že na fronte je už kľud a noví klonoví vojaci už nie sú potrební.

A čo robia dendritické bunky v časoch mieru, keď sa žiadne podozrivé živly nepotĺkajú po tkanivách? Nezaháľajú; bez prestania berú vzorky z  buniek vlastných tkanív a chodia ich ukazovať T bunkám na kontrolu do štábu, či je s nimi všetko v poriadku. Veď nepriateľ môže udrieť nečakane aj znútra, napríklad keď sa dajaká bunka zvrhne a začne sa nekontrolovane množiť. Také bunky na sebe tiež nesú znaky, ktoré špeciálne školené T bunky dokážu rozlíšiť.

Dendritické bunky by samé nikdy nezvládli zlikvidovať tlupu rýchlo sa množiacich patogénov – baktérií či vírusov. Sú však nenahraditeľné pre mobilizáciu armád T a B bunkových klonov, ktoré si už so zbojníkmi poradia; a najmä! v rámci tých armád sa vyčlenia špeciálne jednotky pamäťových T a B buniek, ktoré pri najbližšom útoku zasiahnu toho istého nepriateľa omnoho rýchlejšie a účinnejšie. Taký je vlastne aj princíp očkovania; najprv sa do tela dopraví vakcína – očkovacia látka (oslabený patogén či jeho izolovaná alebo syntetická časť) – tá vyvolá imunitnú odpoveď, ale nie chorobu; ak sa choroboplodný zárodok v budúcnosti objaví, T a B bunky už budú v pohotovosti. Teda skôr B ako T, lebo v súčasnosti zaužívaná technika očkovania ústi najmä do priamej aktivácie B buniek a teda do tvorby protilátok. To má svoje výhody, vďaka tomu sme odpratali množstvo nebezpečných infekčných chorôb. Prináša to však aj určité obmedzenia – nie každý odpovedá na podanie vakcíny dostatočnou tvorbou protilátok a nie každá choroba sa dá zlikvidovať iba protilátkami. Najlepšie je skombinovať útok B buniek s útokom T buniek. Ako keď udrie pravé a ľavé krídlo v jedinom zdrvujúcom údere. A práve o tom bola hlavná časť júnovej prednášky Ralpha Steinmana.

Aby nás imunitný systém spoľahlivo chránil, musí spĺňať dve podmienky: Musí zasiahnuť, ak je to potrebné, a nesmie zasahovať, ak to potrebné nie je. Tá prvá podmienka nie je splnená, ak je imunita oslabená v dôsledku zlých životných podmienok či choroby; v takom prípade si človek nedokáže poradiť ani s bežnými infekciami. Tá druhá podmienka nie splnená pri autoimunitných ochoreniach či alergiách; v takom prípade T a B bunky zúrivo bojujú proti vlastným zdravým bunkám či proti neškodným čiastočkám, s ktorými prichádza dennodenne do styku. Nájsť rovnováhu nie je pre imunitný systém jednoduché, veď práve preto je taký krásne komplikovaný a rozmanitý. Ale aj keď je rovnováha narušená, dokážeme mu pomôcť znova ju nájsť. Napríklad práve očkovaním. V to slnečné popoludnie nám Ralph Steinman rozprával, ako sa naše vedomosti o dendritických bunkách už využívajú pri príprave vakcín novej generácie (5). Princíp je taký, že priamo na dendritické bunky sa nechajú pôsobiť  proteíny – chiméry – pripravené metódami génového inžinierstva, aby sa jednou svojou časťou cielene viazali na receptory dendritických buniek, ale ktoré zároveň obsahujú časti odvodené z patogénov alebo nádorov. Dendritické bunky, ako sú to naučené, takéto proteíny zhltnú, zošrotujú a ich zvyšky – peptidy – presunú späť na svoj povrch, aby ich ukázali T bunkám v uzlinách. Tým sa zabezpečia dve dôležité veci: vysoká koncentrácia štruktúr patogénov na povrchu dendritických buniek; a priame povolanie T buniek do útoku. Následkom toho by malo byť takto vykonané očkovanie účinnejšie, spoľahlivejšie ako klasické očkovanie; nová technika by mala umožniť cielene bojovať proti nádorovým či iným ťažkým chorobám, voči ktorým sa dnes ešte nedokážeme brániť tak efektívne, ako to dokážeme napríklad proti osýpkam. A navyše, technika očkovania pomocou dendritických buniek by mohla napomôcť aj pri vývoji vakcín proti autoimutným ochoreniam, keďže, ako bolo spomenuté, dendritické bunky sú dôležité nielen pri vyhlásení, ale aj odvolaní poplachu. V poslednej časti svojej prednášky nám Ralph Steinman ukázal aj prvé výsledky predklinických štúdií, napríklad, že dendritické bunky boli úspešné pri vakcinácii primátov proti HIV infekcii (6).

Keď sa nám na záver Ralph Steinman poďakoval za pozornosť, dlho sme tlieskali. Akoby práve doznela symfónia. Z Nového sveta.

***

(1)    http://www.ysa-muv.org/menue/phd-syposium/speakers/ralph-steinman.html

(2)    http://en.wikipedia.org/wiki/Ralph_M._Steinman

(3)    http://www.scripps.edu/genetics/beutler/research.html

(4)    http://www.enii.org/upload/doc/doc46e945fd88ba5.pdf

(5)    http://www.nature.com/nature/journal/v449/n7161/full/nature06175.html

(6)    http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/21467219