V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol (1).

V celom Novom Zákone sa Manaen, volaný aj Manahen, spomína iba v tejto jedinej vete. Tá však v sebe skrýva zlom priam tektonický - vyvolaný silným napätím medzi dvoma proti sebe tlačiacimi faktami: Manahen bol učiteľom cirkvi v Antiochii, kde vznikla jedna z prvých kresťanských obcí na svete; a zároveň bol vychovaný spolu s  Herodesom Antipom, čo zrejme  znamená, že Manahenova mama kojila aj malého princa, budúceho kráľa a úhlavného nepriateľa cirkvi. A keďže mlieko nie je voda, ako vravieval gróf Teleke z Tölökö, dá sa podľa tejto jedinej vety súdiť, že Manahen mal dobrodružný život. Usúdil tak aj Pavol Országh Hviezdoslav, keď z neho urobil nosnú postavu drámy Herodes a Herodias (2). Nie titulnú, tou je kráľ so svojou manželkou, a možno ani nie hlavnú, tou je asi Ján Krstiteľ, ale určite nosnú, lebo práve Manahen je nositeľom hlavnej témy drámy – vernosti. 

Manahen je vrchným dvormajstrom na dvore Herodesa Antipu a v čase kráľovej neprítomnosti dbá o jeho sídlo a celý dvor. Svojho kráľa má úprimne rád ako vlastného brata, ctí si ho ako svojho panovníka a je mu celým svojím srdcom oddaný. A Antipa to dokáže oceniť:

Som spokojný,

môj Manahene ľúby. Oj, tys’ bol

vždy našou snímkou vernou; samodruh

môj, schovávateľ mojich zámyslov

i túžob skladník zavše! — Nenadarmo

sme jedných ňadier zvisli ovocím:

staď súvis náš…

Príbeh o Manahenovej vernosti spúšťa Herodesova nevera. Na svojej ceste z Ríma do Galiley sa zastavil u bratranca Filipa, nie aby ho pozdravil, ale aby mu manželku Herodias, do ktorej sa bol zadíval, odviedol. Tú si aj privádza domov, odkiaľ vyženie svoju zákonitú manželku Tamar. Keď to vidí Manahen, zarmúti sa, lebo rovnako ako kráľovi je jeho srdce verné aj žene, a nedokáže pochopiť, že srdce kráľovo nie. V jeho duši, doteraz jednoliatej, pokojnej a nepochybujúcej, ho začne čosi tlačiť. Ale zatiaľ vydrží ten tlak, je ticho, veď: …čo robiť? Kráľovskému povleku musí sa ľúbiť, i keď ho ťahajú po tŕní… Ale namiesto jeho sa ozýva iný hlas -  volajúceho na púšti. Prorokovi Jánovi Krstiteľovi vždy s bázňou načúvali všetky uši v Galilei; jeho slová znejú ako zvony. Sám Manahen cíti k prorokovi veľkú úctu a považuje ho za muža božieho, na ktorého sa nebo ohliada; dokonca aj Antipa rád vyhľadáva jeho múdrosť. Pokiaľ si namiesto rady jedného dňa nevypočuje obžalobu:

Ani králi nie sú bohovia

na zemi, ale biedni smrteľníci,

jak žobráci; a pod zákonom sú

i s poddanými rovným: ani im

nevoľno prestupovať desatoro

beztrestne, ani dopúšťať, by ich

kto prestupoval z poddaných. — A vy,

vy, kráľu, tak ste ťažko zhrešili

a hrešíte čo deň, to znova proti

nim bez rozdielu, bez výnimky… Stojte

už, kajajte sa!

…a Ján Krstiteľ konči v žalári. Mahanen však dúfa v šľachetnosť milovaného kráľa, a keď urazeného Herodesa prejde zlosť, úpenlivo ho prosí o  milosť pre Jána:  Slobode ho daj spiatky, po ktorej tak mrie i to nerozumné vtáča v klietke; vráť ho jeho zbožnému povolaniu; opusteným učeníkom ho dožič znova, biednemu dopraj ľudu, ktorý si ho tak obľúbil; až nakoniec aj dostáva kráľovský sľub, že ako slnko vybŕdne z temnosti nočnej, vyjde i on z temnice a pozdraví ho slobodný…

Ale na druhý deň, ako je známe, dá Herodes Jána sťať a jeho hlavu doniesť na mise pre zvodlivú Salome. V tej chvíli Mahanen viac nevydrží tlak hlbokých silných citov dosiaľ skrývaných, vyrazia, duša sa mu zatrasie a jeho vernosť kráľovi sa zlomí; z tichého a pokorného kráľovho dvormajstra sa stáva kráľov žalobca. Prefrkla do neho iskrička zápalu Jánovho, Jánov duch v ňom horí, Jánove slová hovorí:

Hach, vierolomný kráľu, čos’ to spáchal!?

Tak držíš sľub, mi daný pred chvíľou,

že vyrknúc ho, už si ho zrušil aj,

mu nedajúc dňa dožiť druhého?

Žráči prorokov!

Ó, zmeria, zváži vám Hospodin —

ten neomylný merič, vážiteľ

počinov ľudských, zváži, zmeria!

…

A dnes, vidiac ťa,

čos’ učil, smrťou stvrdiť, prívržencom

som sa stal tvojím nesklátiteľne,

tvoj nasledovník som, som učeň tvoj!

Tys’ burácal v svet: Čiňte pokánie!…

Tak napravte sa vnútri, by ste zvonku

sa skutky zaskveli!… Tam nadpradiem

niť slabučkú — a, hlavo proroka

ty umučená, tvoj vždy pred sebou

upomínavý obraz, budem učiť,

jak sily postačia: cnosť jedine

že človeka je pravou hodnotou,

nie šarlát na ňom, nie v ňom maškŕt hŕby…

a pravdou jadro že, nie libač pliev…

A budem hromžiť: zhyňte, rozkošníci

a zhýralci, čo cudzích prác a snáh

žeriete mozole, pot chlepcete!…

A budem hlásať vzdor, smrť tyranom,

kdekoľvek trkajú tí vzteklí býci

do boka slobodu, a spásajú

osenie ľudu, Boha šliapu česť!

Mahanen sa postaví na čelo úspešnej vzbury proti kráľovi, Herodes aj Herodias utekajú, vládu preberá cudzinec Aretas, kráľ arabský. Neskôr sa Mahanen pridáva k Jánovým učeníkom, aby sa nakoniec stal učiteľom cirkvi v Antiochii. Pre mnohých vlastencov však iste zostal mrzkým zradcom kráľa a vlastizradcom.

Pre mňa je Manahenov príbeh vo Hviezdoslavovej úžasnej dráme svedectvom, že pravou cnosťou človeka je vernosť. Vernosť žene a rodine, vernosť vlasti či kráľovi, vernosť Bohu, vernosť pravde. A šťastný je človek, ktorý nemusí jednu postaviť proti druhej. Mahanen to urobiť musel; keďže bol človekom vnútorne pravdivým a nedokázal žiť v neprávosti a krivde, jeho vernosť kráľovi sa zákonite zlomila. Zdrvilo ho to, ale zároveň utužilo. Či zostal pri tom vlastencom?

A čo to znamená? Kto je to vlastne vlastenec? Ten, ktorému vždy iba dobro vlasti na srdci leží? Nuž ale každý má svoju predstavu o dobre. Potom by bol zrejme najväčší vlastenec istý futbalista, lebo ten svoj národ gólom rukou prenesmierne potešil, aj keď kvôli tomu pravde oči vyklal. Potom by zrejme najväčší vlastenci boli komunisti, lebo tí kvôli vlasti neváhali aj človeka ponížiť, okradnúť, zabiť a pravdu znásilniť. Nie! Vlastenectvo nie je žiadnou cnosťou, je to len prázdne slovo, ktoré každý naplní iba z čoho je sám plný.

Oddnes sa budú deti učiť vlastenectvu podľa zákona. V pozore budú stáť v laviciach, nad nimi bude povinne visieť zástava aj štátny znak, povinne budú spievať hymnu. Ale hneď potom, o pár minút neskoršie, budú v tých istých triedach, v tých istých laviciach opisovať, našepkávať, fixlovať a blufovať -  jedným slovom podvádzať. A keď vyrastú, budú z nich veľkí vlastenci, ktorí nebudú váhať klamať, kradnúť či možno len tak nevinne falšovať podpisy v parlamente. Prečo?

Nuž preto, lebo vernosti sa podľa zákona učiť akosi nebudú.

 

***

 

 

(1)   Skutky apoštolov - 13:1

(2)   http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1143/Orszagh-Hviezdoslav_Herodes-a-Herodias/1

(citáty z hry sú vyznačené hrubým písmom)

 

Facebookvybrali.sme.sk

.vladimir Leksa