Je to zvláštne: veľkí požehnaní a najmä skutoční ľudia pochádzajú zo Slovenska, spravili dobré a najmä skutočné veci pre všetkých - presne dokážeme pomenovať, čomu nás naučili, ako nám pomohli, ale my vzpíname sochy prchavým modlám - chiméram, o ktorých nevieme nič presné, ničomu nás neučia, v ničom nám nepomohli. Prečo? Možno preto, aby sme sa pri tých sochách necítili maličkí.

Ako deti sme prázdniny často trávili pri Banskej Štiavnici, na jazere Počúvadlo. Pamätám sa, mal som asi desať rokov, keď sme po prvý raz s naším ujom vystúpili na horu Sitno. Bol neskorý večer, na letnej oblohe nad nami sa rozsvecovali prvé hviezdy, hlboko pod nami ležalo tmavé jazero, tíš lesa rušil iba náš nevedomý krik. Nepoznali sme mená tých hviezd, nedokázali sme si predstaviť, o koľko sú staršie od nás, a nevedeli sme tiež, že to jazero vytvorili ľudia celkom nedávno a že to vlastne nie je jazero, ale tajch. Ba ani nás to nezaujímalo. Hlavné bolo, že sme sa cez deň mali kde kúpať a v noci dívať na hviezdy.

V okolí Banskej  Štiavnice už Kelti, ktorí sa tam pred viac ako dvetisíc rokmi po nociach dívali na večné hviezdy, nachádzali zlato a striebro. Oveľa neskôr, v desiatom storočí, stále pod tými istými hviezdami, sa kovy získané povrchovou ťažbou vyvážali do sveta a boli hlavným zdrojom zárobku v tejto odľahlej horskej oblasti.  S podzemnou ťažbou sa začalo po príchode nemeckých baníkov v dvanástom storočí; banská osada sa veľmi rozrástla a neskôr dostala od kráľa Bela IV. mestské výsady a banské právo (1-4). Z Banskej Štiavnice sa postupne stáva jedno z najdôležitejších banských miest  v Uhorsku.  V roku 1735 tu Samuel Mikovíni, významný slovenský inžinier, kráľovský zememerač,  zakladá prvú banskú školu v Uhorsku, ktorá sa neskôr rozrastie na banskú akadémiu, najstaršiu technickú školu na svete (5). Dolovanie kovov pod zemou je ťažká práca dnes, ale v stredoveku to musela byť krutá drina. Rudu nosili baníci vo vakoch na chrbtoch, neskôr vo vozíkoch. Na povrch sa vyťahovala pomocou rumpálu, čo bol jednoduchý navijak na ľudský alebo konský pohon. Neskôr sa na jeho chod začala využívať povrchová voda. Tej však bolo v Štiavnických vrchoch málo. O to viac jej bolo zatečenej v baniach. To boli dva hlavné problémy baní pri Štiavnici. Málo vody hore, veľa vody dole. V osemnástom storočí sa tieto problémy vyriešili. Zaslúžil sa o to hlavný štiavnický banský strojmajster a konštruktér Matej Kornel Hell. Nevedno presne, či bol českej či nemeckej či slovenskej národnosti. Vie sa ale presne, že žil v Banskej Štiavnici, ešte stále pod tými istými hviezdami, a spolu so spomínaným Samuelom Mikovínim začal budovať  v jej okolí vodné nádrže slúžiace ako zdroj energie na pohon rumpálov a vodných čerpadiel. A z matričných kníh je tiež dobre známe, že manželkou mu bola Julianna Viktória a že mal veľa detí. Dve z nich, synovia Jozef Karol a Maximilián Rudolf, preslávili Banskú Štiavnicu po celom svete. Ich nadanie si všimol rodinný priateľ polyhistor Mikovíni a sám ich spočiatku učil.

Starší Jozef Karol študoval na banskej škole mechaniku a hydrauliku. Po štúdiách pokračoval v práci svojho otca ako hlavný banský konštruktér. Ďalej budoval tajchy a konštruoval banské stroje. Ako dvadsaťpäťročný zostrojil pákové drevené čerpadlo, ktoré svojím výkonom ďaleko prekonalo vtedajšie primitívnejšie zariadenia. To bol však len začiatok.  Jeho najväčším vynálezom bol vodostĺpcový stroj, v ktorom po prvý krát na čerpanie vody využil  stlačený vzduch. Výkon jeho prevratného čerpadla predstavoval viac ako 500 000 litrov vody za deň. Jeho vynález sa začal sa s úspechom používať v baniach na celom svete a jeho princíp sa dodnes využíva pri ťažbe ropy. Okrem toho Jozef Karol Hell skonštruoval aj čističku vzduchu, čerpadlo na prúdenie čerstvého vzduchu v banských štôlňach, a množstvo ďalších užitočných vecí. Všetky jeho vynálezy znamenali pre baníkov a celý banský priemysel požehnanie a obrovský prínos. Mimoriadnym spôsobom sa zaslúžil o rozvoj štiavnických baní. Zomrel 11. marca 1789 vo svojom rodisku – Banskej Štiavnici (6,7).

Mladší brat Maximilián Rudolf mal iný osud. Po skončení gymnázia v Banskej Bystrici vstúpi do jezuitského rádu; vo Viedni študuje históriu, teológiu a filozofiu; učí ako profesor na jezuitskom gymnáziu v Levoči; aby nakoniec, po kňazskej vysviacke, bol promovaný za doktora filozofie. Potom odchádza do Kluže prednášať matematiku, fyziku a astronómiu, vybudovať hvezdáreň. Tie postavil aj v Trnave, v Budíne a v Jágri. V roku 1755 prichádza naspäť do Viedne už ako riaditeľ novozaloženého cisárskeho observatória a profesor na univerzite. Z tridsaťpäťročného Maximiliána Rudolfa sa tak stáva vedecká kapacita celoeurópskeho významu. Pozoruje prechod Venuše slnečným diskom a na základe svojho pozorovania prevádza výpočty vzdialenosti Slnka od Zeme. Ten istý výnimočný úkaz sa o osem rokov opakuje znovu, ale tento krát  ho odchádza pozorovať za severný polárny kruh na ostrov Vardö na osobné pozvanie dánskeho kráľa Kristiána VII. Výsledkom tejto nepochybne vzrušujúcej vedeckej expedície bol presný výpočet paralaxy Slnka a vzdialenosti Zeme od Slnka. Okrem toho študuje vlastnosti polárnej žiary a magnetického poľa Zeme, a ako prvý správne usúdi, že polárna žiara podlieha vplyvu Slnka; o svojich bádaniach publikuje 26 vedeckých prác, vydáva tiež prestížne astronomické ročenky. Maximilán Rudolf Hell sa tak stáva svetoznámym astronómom. Je členom akademických spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondheime a v Londýne; udelia mu Rád anglickej vlády. Zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni – tri roky po svojom staršom bratovi. Podľa Maximiliána Rudolfa Hella je pomenovaný jeden z mesačných kráterov a jedna planétka (8-10).

Jeden brat sa zadíval do vôd tajchov a zostal doma pri otcovi; mal veľa dobrých nápadov, bol dosť šikovný na to, aby ich aj uskutočnil. Bol dobrodením pre svoje mesto a celý svet. Druhý brat sa zadíval na hviezdy a odišiel do sveta; mal presné oko a veľa dobrých myšlienok; postavil hvezdárne, učil študentov, bližšie nás zoznámil s vesmírom. Bol dobrodením pre naše poznanie. Je to zvláštne: veľkí požehnaní a najmä skutoční ľudia pochádzajú zo Slovenska, spravili dobré a najmä skutočné veci pre všetkých - presne dokážeme pomenovať, čomu nás naučili, ako nám pomohli, ale my vzpíname sochy prchavým modlám - chiméram, o ktorých nevieme nič presné, ničomu nás neučia, v ničom nám nepomohli. Prečo? Možno preto, aby sme sa pri tých sochách necítili maličkí.

Keď sa pod Sitno k Počúvadlu vrátim a v neskorý večer uvidím na jeho hladine hviezdy, už nebudem nevedomo kričať ako chlapec. Budem potichu načúvať rozhovoru dvoch múdrych bratov.

***

(1)    Pavel Dvořák – Stopy dávnej minulosti (piaty diel); vydavateľstvo Rak

(2)    http://www.banskastiavnica.sk/o-meste/historia-a-banictvo-2/banictvo/historia-banictva-do-17-storocia-.html

(3)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Bansk%C3%A1_%C5%A0tiavnica

(4)    http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/technicke-zaujimavosti/tajchy.html

(5)    http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/09/21/samuel-mikovini-ten-ktory-zachytil-a-zmenil-tvarnost-zeme/

(6)    http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58751

(7)    http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz/jozefkarolhell.htm

(8)    http://sk.wikipedia.org/wiki/Maximili%C3%A1n_Hell

(9)    http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1718

(10)http://www.slovenskivynalezcovia.webz.cz/maximilianhell.htm