Krásu som videl
Majstrov nad nami
Do seba si kreslia hudbu povetria
Farebnými perami
V štebotrepotaní k duchu poletia
Každý podľa rozpätia
Hlasu a krídel

***
Albert Schweitzer vo svojej knižôčke o Bachovi popisuje dva typy muzikantov. Prví používajú hudbu ako nástroj na predstavenie seba samého, druhí hudbe slúžia a sami sú jej nástrojom. Medzi takých patrí Mozart, Bach, Haydn, Beethoven, Dvořák, Čajkovskij, Janáček, Prokofiev a mnoho ďalších služobníkov hudby – slávnych, menej známych, ale aj tých, ktorých mená nepoznáme. S úctou a pokorou do nôt a tónov poctivo prepisovali, čo bývalo zapísané v nich. Z ich skladieb nezistíme, čo práve cítili, čo ich trápilo, či trpeli, či boli veselí. Počúvali a poslúchali príkazy hudby a ich tvorba povznáša svojou prostou večnou krásou. Ísť tou cestou je ale ťažké. Tých prvých, čo sa vybrali po ceste širšej a menej namáhavej, vždy bolo a je viac. Takí nemusia byť zároveň aj slabší muzikanti. Naopak, môžu to byť fenomenálni skladatelia a virtuózi, ale ich hudba vraví: „Dívajte sa a počúvajte, aký som dobrý, čo všetko dokážem, čo nové som vymyslel, nikto predo mnou na také ešte neprišiel!“ Alebo: „Pozrite, aký som (ne)šťastný, nikto predo mnou ešte taký nebol!“ Alebo tiež: „Hľa! Aký som rýchly!“ Ich hudba môže byť naozaj objavná a zaujímavá, ale nie je večná, je to výhonok, ktorý odumrie. No a v rocku či pope to nie je iné. Aj tam je veľa prízemných pávov, pre ktorých je hudba chvostom, výstavkou vlastného ja. Ale sú tam aj vtáci - najkrídlatejší z tvorov, ktorí za hudbou vyletia dovysoka, aby pozdvihli aj nás. Medzi nich zaraďujem kanadskú skupinu Rush.

Keď v 60-tych rokoch 20-teho storočia objavili mladí umelci nový skalnatý svet, rýchlo ho osídlili, preskúmali a stvárnili, každý podľa veľkosti svojho talentu. Podobne ako zlatokopi o 100 predtým počas zlatej horúčky – Gold Rush. Možno aj nimi sa inšpirovali kamaráti z kanadskej provincie Ontario, keď si vyberali meno pre svoju kapelu – Rush. Skupinu dali dohromady v roku 1968 dvaja 15-roční spolužiaci Aleksandar Živojinović a Gary Lee Weinrib. Prvý, syn srbských prisťahovalcov, je známy pod menom Alex Lifeson, čo je anglický preklad jeho mena. Druhý, syn poľských židovských utečencov, ktorí prežili peklo koncentračného tábora, je známy pod menom skráteným na Geddy Lee. Neskôr sa k nim pridal Neil Ellwood Peart, šťastný syn kanadských rodičov. Bola to možno práve tá rôznorodosť kultúr, z ktorých pochádzali, čo obohatilo ich tvorbu o otvorenosť, nadhľad, citlivosť, humor a hĺbku. Hrajú spolu takto v priateľskom triu už 35 rokov. V takom istom zložení aj koncertujú a je naozaj nezabudnuteľný zážitok vidieť ako Alex stoicky obsluhuje gitary, pedále a spieva sprievodné vokály, ako Geddy s bas-gitarou zavesenou na krku, pokojne hrá popri nej aj na klávesové nástroje, nohami stláča pedále a výnimočným hlasom spieva neuveriteľne ťažké veci, a nakoniec ako Neil sedí sústredený v galaxii svojej bicej súpravy. Sú traja, ale svojou hudbou ako ohromný orchester napĺňajú priestor bezo zvyšku, nič v nej nie je nadbytočné, ani zbytočné.

Keď v roku 1974 vydali svoj prvý album, hrali hudbu výrazne ovplyvnenú britským rythm&blues, kapelami ako Led Zeppelin, Cream, Who, či Yardbirds. A boli veľmi dobrí. Keby celý život pri tom zostali (a neboli by prví ani poslední), aj tak by boli slávni. Už na svojom druhom albume však našli svoj vlastný originálny štýl: dlhé kompozície plné kontrastov, energiou nabité vety vystupňované k neodvratným výbuchom sú striedané pokojnými madrigalmi. Keby už potom hrali iba to isté, ovplyvnili by mnohých, lebo práve toto ich obdobie je mnohými považované za najvýznamnejšie. Ale ako rástli hudobne, dozrievali aj ľudsky a iné témy v nich začali rezonovať, veď „človek nenosí celý život tie isté šaty,“ ako vraví Phil Collins, a úsečne pokračuje: „aj keď niektorí fanúšikovia zrejme nosia“. A tak, keď Rush v 80-tych rokoch zmenili svoj štýl a začali hrať kratšie, no o to súdržnejšie pesničky, keď obohatili svoj zvuk o syntetizátory, našlo sa samozrejme množstvo snobov vyhlasujúcich, že to už nie je ten starý pravý Rush. Keby pri tejto novej hudbe zostali, zrejme by kraľovali hitparádam. Ale páni Alex, Geddy a Neil aj naďalej kryštalizujú svoj štýl, pátrajú až na dreň po žriedlach hudby, ktorá bývala zapísaná v nich. A pritom neustále zdokonaľujú svoje inštrumentálne a spevácke schopnosti. Ich muzika sa stáva tvrdšou, pevnejšou, priezračnejšou, ale to všetko sú vlastnosti diamantu. Piesne, teraz približne rovnako dlhé, ťažko z nich zistiť, čo práve cítili, čo ich trápilo, či trpeli, či boli veselí, sú ako klenoty – každý jedinečný - jasne vybrúsené v tej istej dielni. Čisté a dokonalé ako Mozartove sonáty. V roku 2002 vychádza album Vapor Trails, na ktorom narazili na najhlbšie základy hudby. Už tu nie sú žiadne syntetizátory ani klávesy, niet tu žiadnych sól. Hudba ostrá ako ľad, surová ako studený vzduch najvyšších hôr, čistá ako sneh, pevná ako skala, silná ako rieka, prostá ako mesiac v splne, plná ako slnečné svetlo, hlboká ako hviezdne nebo, jasná ako myšlienka, presná ako ruka kresliaca na jaskynné steny, a teplá ako len ľudské srdce môže byť. Je len málo hudobníkov ako oni, ktorých tvorba sa mi páči každým novým opusom viac a viac.

Rush však okrem hudby dávajú ešte čosi navyše – texty. Ba vlastne poéziu. Jej autorom je bubeník a básnik Neil Peart. Slová, ktoré vkladá do piesní, sú úzko spojené s hudbou. Sprvoti, ako mládenec inšpirovaný svetom science-finction napĺňa veľké kompozície príbehmi (2112, Cygnus-X). Neskôr sa z vesmírnych ciest vracia na zem a píše o spoločenských témach, o viere, civilizácii a ľudskosti či neľudskosti v nej. Z tohto obdobia je mrazivá pieseň Red Sector A opisujúca otrasné zážitky Geddyho mamy z koncentračného tábora (Grace Under Pressure). Ešte neskôr sa jeho témy obracajú priamo k človeku. Píše o jeho vzťahoch, osude, spomienkach, radostiach aj krivdách, opisuje obyčajné príbehy ľudí, ktorých pozná. A keď sa ich hudba na spomínanej platni Vapor Trails dotkla najhlbších základov, on píše o svojom vlastnom živote, o najvnútornejšom svete otrasenom prežitými osobnými tragédiami, o ťaživom smútku a o nádeji. Vo svojich textoch mi Neil Peart ponúka múdrosť a hĺbku a ja som mu za to v dnešnej dobe velebiacej povrchnosť a vulgárnosť nesmierne vďačný.

Rush patria medzi tých výnimočných umelcov, ktorých tvorba rastie spolu s nimi a nami. Počúvajú a poslúchajú príkazy hudby a ich tvorba povznáša svojou prostou večnou krásou.

*
EVERYDAY GLORY
(Neil Peart, album Counterparts, 1993)

In the house where nobody laughs
And nobody sleeps
In the house where love lies dying
And the shadows creep
A little girl hides, shaking,
With her hands on her ears
Pushing back the tears, ’til the pain disappears

Mama says some ugly words
Daddy pounds the wall
They can fight about their little girl later
Right now they don’t care at all
No matter what they say…
No matter what they say…

EVERYDAY PEOPLE
EVERYDAY SHAME
EVERYDAY PROMISE
SHOT DOWN IN FLAMES

EVERYDAY SUNRISE
ANOTHER EVERYDAY STORY
RISE FROM THE ASHES —
A BLAZE OF EVERYDAY GLORY

In the city where nobody smiles
And nobody dreams
In the city where desperation
Drives the bored to extremes

Just one spark of decency
Against a starless night
One glow of hope and dignity
A child can follow the light
No matter what they say
No matter what they say…

If the future’s looking dark
We’re the ones who have to shine
If there’s no one in control
We’re the ones who draw the line
Though we live in trying times —
We’re the ones who have to try
Though we know that time has wings —
We’re the ones who have to fly

*
TUCTOVÁ SLÁVA
(preložil V.L.)

V dome, kde sa nikto nezasmeje
A nikto nezaspáva
V dome, kde umiera láska
A kde ťažký tieň sa ťahá
Sa skrýva vystrašené dievčatko
S dlaňami na ušiach sa v klbku bojí
Plakať nahlas, kým ju to tak bolí

Mamka čosi strašné kričí
Ocko čosi hádže o stenu
Ona pre nich v tejto chvíli nie je
Až neskôr si na ňu spomenú
Je jedno, čo povedia…
Už je jedno, čo povedia…

TUCTOVÍ ĽUDIA
TUCTOVÉ VINY
TUCTOVÉ SĽUBY
VŠETKO NA SPÁLENINY

TUCTOVÝ ÚSVIT
ĎAĽŠEJ TUCTOVEJ BÁJI
VSTANE Z POPOLA -
V ŽIARE TUCTOVEJ SLÁVY

V meste, kde sa nikto neusmeje
A nikto nesníva
V meste, kde zúfalstvo
Unudených zabíja
Jediná iskra slušnosti
V tmavej noci bez hviezd
Len záblesk úcty a nádeje
Môže dieťa v tme viesť
Je jedno, čo povedia…
Už je jedno, čo povedia…

Ak budúcnosť je čierna
My sme tí, čo v nej zasvietia
Ak zavládne bezprávie
My sme tí, čo musia namietať
A hoci je doba protivná
Protivme sa jej teraz - tu
A hoci vieme, že čas letí
Nám nech krídla narastú

***
Pozrite tiež:
http://www.rush.com/

Facebookvybrali.sme.sk

.vladimir Leksa