V homílii otec Gábriš pripomenul, že otec Michal počul Pánov hlas a rozhodol sa nasledovať ho. „Bolo to obdobie, kedy sa nemohol slobodne rozvíjať ľudský život, kedy nebolo možné slobodne rozvíjať vieru tak, ako je to teraz, ale Boh vždy dáva silu ľuďom, aby ho nasledovali a aby vydávali o ňom svedectvo. Otec Michal počul tento hlas a rozhodol sa nasledovať ho. Vtedy a v tom období nebolo možné vstúpiť do seminára a študovať za kňaza tak, ako je to dnes, a preto tajne vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, aby popri svojom zamestnaní mohol všetok svoj čas a všetku svoju energiu venovať poznávaniu Boha, poznávaniu toho, čo je v živote dôležité a službe ľuďom, aby spoznali to, čo Boh pre nás robí a aby sa stali svedkami týchto veľkých udalostí.”

Potom otec Gábriš pridal osobné svedectvo. „Pochádzam z Čadce a v období totality sme sa ako mladí ľudia stretávali pri kostole, mali sme spoločenstvá, kde sme sa stretávali, čítali sme si Písmo a modlili sa. Pežívali sme svoju vieru v tých možnostiach, ktoré boli vtedy k dispozícii. Kňazi sa v tej dobe nemohli oficiálne venovať mladým spoločenstvám, boli preto diskriminovaní, prenasledovaní a prichádzali o štátny súhlas. Napriek tomu tu boli ľudia, ktorí vypĺňali tento priestor a odpovedali na našu túžbu po duchovne. Otec Michal pracoval v Bratislave a na víkendy oficiálne cestoval domov. No v skutočnosti víkend netrávil doma, ale cestoval do Čadce, kde sa stretával s nami a celý víkend sa nám venoval. Privádzal nás k Bohu, slúžil nám sväté omše po rodinných domoch a mohli sme sa s ním slobodne porozprávať. A práve toto bolo pre nás to najcennejšie, to, že sme sa mohli rozprávať s kňazom, ktorý mal o nás záujem, chcel nám osvetliť tajomstvo života a priblížiť poznanie Boha. Boli sme mu vdační za túto možnosť, i keď sme ho celkom nepoznali. Všetko sa to pritom odohrávalo v skrytosti. Otec Michal mal svoje krycie meno, vedeli sme, že pochádza zo Žiliny a že pracuje v Bratislave. Ale viac sme vtedy o ňom nevedeli, aby sme sa náhodou nepreriekli a nespôsobili mu problémy. Pre mňa osobne je táto jeho služba veľkým požehnaním. Toto svedectvo kňaza, ktorý žil nenápadným životom, rád chodil do práce, plnil si svoje povinnosti, no predovšetkým všetok svoj voľný čas venoval tomu, aby šíril radostnú zvesť evanjelia, to bola pre mňa úžasná sila. Vydal nám svedectvo o vytrvalosti a vernosti vo viere, že Boh má byť na prvom mieste a že ho treba viac počúvať ako ľudí a nenechať sa zastrašiť. “

Na záver svojej homílie vyzval otec Gábriš veriacich, aby sa nechali motivovať svedectvom otca Michala, jeho túžbou po Bohu, veľkorysosťou a láskou k človeku. Vďaka tomu sa dostanú bližšie k Bohu, horlivo budú prežívať svoju vieru a nenechajú sa znechutiť nepriaznivými okolnosťami.

Tomáš Hupka

.

Janko Michal SJ

Janko Michal sa narodil 5. 11. v roku 1933 v Považskom Chlmci. Po štúdiu na univerzite tajne vstúpil do Spoločnosti Ježišovej 31. 7. 1971. Za kňaza bol vysvätený 16. 2. 1980 poľským kardinálom a wroclawským biskupom Henrykom Gulbinowiczom. V bežnom živote okrem civilného zamestnania tajne pôsobil ako kňaz. Vo svojom byte v Petržalke prichýlil otca kardinála Korca a poskytol mu útočisko. Po revolúcii pôsobil v Bratislave ako pomocný duchovný a zároveň ako ekonóm jezuitskej provincie. Neskôr pôsobil ako ekonóm a superior jezuitského domu v Ivanke pri Dunaji, kde si ho Pán 5. 5. 2001 povolal k sebe.

…

Človek: Bože, vieš, veľakrát som mal pocit, že keď som ťa potreboval, nebol si pri mne…

Boh: Viem, že si prežil také okamihy a že vytvorili priepasť medzi nami. Viem, ako si sa v tých chvíľach cítil… Ale bol som pri tebe, hoci ty si nemal ten pocit. Aj preto sa chcem s tebou porozprávať, nech si prejdeme spolu niektoré okamihy. Verím, že pofúkam a uzdravím tvoje rany…

…

Človek: Ale veď aj Ježiš na kríži hovoril, že si ho opustil…

Boh: To, čo sa tam stalo, bolo tajomstvo - mystérium, ktoré je ťažké pochopiť. Naozaj som ho neopustil, bol som stále s ním. Spomeň si na to, ako ten príbeh skončil. Našiel svoju cestu a úplne sa vložil do mojích rúk. Bola to nádherná chvíľa!

…

Človek: Prečo je pre ľudí ťažké pochopiť ťa?

Boh: Vieš, ľudia si často vezmú tie najlepšie predstavy samých seba a pokúsia si túto predstavu vyšperkovať do krajnosti, potom pridajú všetku dobrotu, ktorú si dokážu predstaviť a to všetko nazvú bohom. Akoby to všetko mohlo vystihnúť to, kto som? Nie som len najlepšia verzia toho, čo si ľudia dokážu predstaviť, som oveľa viac ako to, som nad a za všetkým, o čo ste schopní prosiť alebo o čom ste schopní uvažovať…

…

Človek: Skús mi teda priblížiť, kto si…

Boh: Svojou podstatou som neobmedzený a bez hraníc. V tom je moja veľkosť. Ale vo mne je aj úplnosť. Som počiatok aj koniec. A vďaka plnosti je spokojnosť trvalým stavom mojej existencie. No predovšetkym som Láska…

…

Človek: Prečo si potom stvoril človeka?

Boh: Človek bol stvorený, aby mal na tom všetkom účasť. Keď sa Adam rozhodol ísť svojou cestou, všetko sa to „pohnojilo”. Ale našli sme cestu, ako podať pomocnú ruku celému stvorenstvu. A tak Ježiš vstúpil do ľudských dejín…

…

Človek: Nespájalo sa s jeho príchodom aj isté obmedzenie?

Boh: Vďaka Ježišovi sme sa ako Trojica stali naplno ľudskými. Aby sa tak stalo, prijali sme isté obmedzenia. Od začiatku sme sprevádzali ľudí na ich ceste a starali sa o nich. Teraz sme sa však stali telom a krvou a cez telo a krv sme umožnili, aby ľudia mali účasť na našom živote…

…

Človek: Hovoríš, že Ježiš je človekom, ale konal zázraky a…

Boh: Ale veď to, že konal zázraky, nepopiera jeho ľudskosť. Ježiš bol naplno človekom. Ale aj Bohom. Vieš čo mu umožnilo konať zázraky? To, že žil vo vzťahu so mnou. A ja túžim, aby aj ľudia žili so mnou v takomto vzťahu. Ježiš je prvý z ľudí, ktorý to dokázal do krajnosti. Stal sa prvým, ktorý absolútne veril v môj život, v moju lásku a dobrotu…

…

Človek: Ale keď robil zázraky…

Boh: Urobil to ako závislá a obmedzená ľudská bytosť vo viere, že môj život a moc budú pôsobiť s ním a cez neho. Stal sa nástrojom. Prijal ma a žil vo mne, preto mohol konať zázraky. Len vďaka tomu, že zotrvával vo vzťahu so mnou a v našom spojení (zjednotení), mohol vyjadriť môjho ducha a vôľu. A preto, keď pozrieš na Ježiša, vidíš mňa a môj život v ňom. Nie je ľahké pochopiť moju podstatu. Uznávam. Ale kto by chcel uctievať Boha, v ktorom by nebolo žiadne tajomstvo?…

…

Človek: Ako potom vysvetliť to, že si jeden a predsa traja…

Boh: Som jediný Boh v troch osobách a každá z týchto osôb je plne a úplne jediná…

Človek: Čo to znamená?

Boh: Keby som bol len jednou osobou, stvorenstvo by sa ocitlo bez niečoho nádherného. A ja by som bol úplne iný než som. Ak by som bol len jednou osobou, potom by sa stvorenstvo ocitlo bez lásky a vzťahov. Tie sú možné len vďaka tomu, že existujú vo mne…

…

Človek: Aj tak ti nerozumiem…

Boh: Vieš, keby som nemal objekt, ktorý by som miloval. Keby som vo svojom vnútri nemal niekoho, koho by som miloval, nebol by som schopný lásky. Práve vďaka trom osobám a ich vzťahu, sa rozvinula celá sieť vzťahov. Bez týchto troch osôb, ktoré spolu tvoria jedno, by som ako Boh nebol schopný lásky. A taký Boh by konal bez lásky…

…

Človek: Vieš, nikdy som ti nepovedal, ako mi je ľúto, že Ježiš musel zomrieť…

Boh: Viem, že je ti to ľúto. Ale mne to nie je ľúto. Stálo to za to. Nakoniec, spýtaj sa na to Ježiša…

…

Človek: Ježiš, ako vnímaš to, že si trpel za ľudí?

Boh: Stálo to za to. Urobil by som to znova a urobil by som to aj kvôli jednému jedinému človeku. Každý človek za tú obetu stál. Pozri na ruky môjho Otca, na zápästiach má rany, aj on za teba trpel. A urobil to rád…

…

Človek: Občas mám problém, ako s vami, teda s Trojicou komunikovať?

Boh: Vieš, nemôžeš sa podeliť s jedným (jednou Božskou osobou) a nepodeliť sa s ostatnými… Rozprávaj sa s nami a pozývaj nás do svojho života…

…

Človek: Ježiš, teba vnímam inak, ako Otca, či Ducha Svätého. Si taký skutočnejší a hmatateľnejší. Akoby som ťa poznal odjakživa…

Boh: Vieš, keďže som človek, máme veľa spoločného. Som s Otcom a s Duchom Svätým v najužšom vzťahu, aký k nim človek môže mať. Vidieť mňa znamená vidieť ich. Milujú ťa rovnakou láskou, akou ťa milujem ja. A ver mi, že Otec i Duch Svätý sú rovnako reálni ako ja…

…

Človek: Ježiš, jedna vec ma na tebe prekvapuje. Vieš, čakal som, že budeš viac… pôvabný…

Boh: Myslíš tým pekný? Ide o môj nos, však? Hihi. Vieš, som žid. Starý otec z maminej strany mal veľký nos, fakticky väčšina mužov z maminej strany mala veľké nosy…

…

Človek: Len som myslel, že budeš lepšie vyzerať…

Boh: A podľa akých kritérií? V každom prípade, keď ma spoznáš, nebude pre teba dôležité, ako vyzerám. Keď začneš spoznávať nejakú bytosť, jej vzhľad sa začne vytrácať, až nakoniec nebude dôležitý. Ostane vnútorná krása, ktorá prežiari vonkajšiu krásu. Vnútorná krása robí človeka neodolateľným v rovine vonkajšej krásy…

…

Človek: Mám pocit, že máš rád veľa ľudí. Je vôbec niekto, koho nemáš v láske?

Boh: Nespomínam si…

…

Človek: Nahneval si sa niekedy na niekoho z ľudí?

Boh: Jasné. Ktorý rodič sa nenaštve? Hnevá ma všetko to svinstvo, čo moje deti spôsobujú a v ktorom sa ocitnú. Veľa ich rozhodnutí sa mi nepáči. Môj hnev je však prejavom lásky. Hnevám sa, lebo ich milujem a záleží mi na nich a bolí ma, keď sa trápia. Ale milujem aj človeka, ktorý ma svojím správaním zraňuje. Asi by bolo vhodné namiesto hnevu hovoriť o trápení a bolesti, ktorú cítim… Hnevám sa preto, čo sa stalo, nehnevám sa na ĺudí. Rozlišujem medzi hriechom a hriešnikom…

…

Človek: Nie si tým, kto vylieva veľké nádoby hnevu a hádže ľudí do ohnivého jazera? Nevychutnávaš si trestanie ľudí?

Boh: Nie som taký, za akého ma považuješ. Nepotrebujem trestať ľudí za hriech. Sám hriech je trestom. Mojim zámerom nie je trestať, ale uzdravovať…

…

Človek: Keď hovoríme o Trojici… Akým spôsobom fungujete, nie je jeden z vás šéfom? Nemáte reťaz velenia?

Boh: Reťaz velenia? To znie hrozne. Aj reťaz, ktorá je zo zlata, je stále reťazou. Neexistuje medzi nami pojem najvyššej autority, iba jednota. Tvoríme kruh vzťahov, nie reťaz velenia. Medzi nami nemožno hovoriť o nadradenosti. Jednoducho nepotrebujeme moc, pretože vždy sa usilujeme o to, čo je najlepšie. Hierarchia medzi nami by nemala zmysel. Pre vás ľudí je takmer nepochopiteľné, že sa dá žiť a pracovať aj bez toho, aby niekto velil. A je to zároveň aj dôvodom, prečo je pre vás tak ťažké zažiť vzťah, skutočný vzťah. Keď máte hierarchiu, potrebujete pravidlá na jej dodržiavanie a zároveň orgány, ktoré vynucujú dodržiavanie pravidiel a tak skončíte buď pri reťazi velenia alebo pri systéme nariadení, pričom obidva ničia vzťah.

…

Človek: Kedy sme sa rozhodli pre autoritu?

Boh: Keď ste si namiesto vzťahu zvolili nezávislosť. Ostatní sa pre vás stali objektmi, s ktorými ste začali manipulovať tak, ako to vyhovuje vám. Autorita je len ospravedlnením silných, aby mohli nútiť ostatných (slabých), aby sa podriadili ich vôli.

…

Človek: Ak aj dáme bokom našu predstavu autority, predsa len mnohí ľudia očakávajú, že Boh zasiahne ako autorita, hlavne keď sa deje veľa zlého…

Boh: Dôsledne rešpektujeme rozhodnutie ľudí. A preto sa snažíme fungovať v rámci tých systémov, ktoré si ľudia vytvorili. Ale len preto, aby sme vás z nich dostali. Stvorenie sa uberá inou cestou, než sme pôvodne zamýšlali. Hodnota jedinca je neustále posudzovaná prizmou systému či už politického, ekonomického, spoločenského, alebo náboženského. A človek je neustále obetovaný pre systém a jeho prežitie. To je tak hnusné a nedôstojné pre človeka…

…

Človek: Aká bola vaša predstava?

Boh: Stvorili sme vás ako korunu tvorstva, stvorili sme vás na svoj obraz s túžbou, aby ste neboli obmedzení štruktúrami, aby ste boli vo vzťahu so mnou a medzi sebou navzájom. Ak by ste dokázali považovať záujmy iných za rovnako významné ako svoje, nebola by potrebná hierarchia. Pre vás je ťažké si predstaviť, že by ste mohli fungovať bez hierarchie a tak si myslíte, že hierarchiu musí mať aj Boh.

…

Človek: Máme teda kráčať touto cestou? Zriecť sa hierarchie?

Boh: To od teba nemôžeme chcieť. Je tu totiž veľké riziko zneužitia zo strany ostatných ľudí. Zrieknuť sa hierarchie je cesta k poľudšteniu tohto sveta, ale nemôžeme to od teba chcieť, hoci budeme radi, ak tak budeš žiť. Skôr odporúčame, aby si začal takýto vzťah budovať s nami. My to nezneužijeme. Stvorili sme ťa, aby sme mohli byť spolu, aby si sa zapojil do nášho kruhu lásky. A všetko, čo sa odohráva, kladie dôraz na tento cieľ - byť navzájom vo vzťahu…

…

Človek: Prítomnosť bolesti a utrpenia vo svete…

Boh: Nie som zlý. Ľudia vo svojej slobode a v túžbe po nezávislosti vnášajú do svojich vzťahov strach, bolesť, moc a právo. Ale našťastie ich voľba nie je mocnejšia ako moje zámery a preto sa snažím, aby každé rozhodnutie človeka (aj to zlé), viedlo k dobru. Aby človek mohol a dokázal vyťažiť niečo dobré aj z toho negatívneho. Snažím sa mu pomôcť v snahe premieňať jeho svet k lepšiemu. Vieš… zlomení ľudia zameriavajú svoje životy na veci, ktoré im pripadajú dobré, ale to ich nenaplní. Nielen preto, že tie veci väčšinou nie sú dobré, ale predovšetkým preto, že hľadajú naplnenie a útechu na tom nesprávnom mieste. Či už v bežnom živote, alebo v ťažkých chvíľach, ľudia sa rozhodnú hľadať bezpečie a istotu v moci, snažia sa mať všetko vo svojich rukách… A mňa pritom vyšachujú z hry. No keď sa stane niečo zlé, berú ma na zodpovednosť…

…

Človek: Ale pre vzťah je dôležitá dôvera a ľudia sa ťa z rôznych príčin boja…

Boh: Dôvera je ovocím vzťahu, v ktorom vieš, že si milovaný. Preto daj bokom všetky predsudky, príkazy a cirkevné smernice, ktoré vytvárajú bariéru medzi mnou a tebou. Teraz túžim len potom, aby si bol so mnou a zistil, že náš vzťah nestojí na očakávaní. Jednoducho túžim po tvojej blízkosti a po tvojej láske a ponúkam svoju lásku. Nie som tyranom či šikanom, nie som samoľúbym bôžikom, ktorý trvá na tom, aby sa dialo všetko tak, ako on chce. Stvoril som ťa na svoj obraz, viem aké je tvoje poslanie a kým sa môžeš stať, dal som ti však aj slobodu a možnosť usmerňovať svoj život, či už sa pritom budeš opierať o moje rady, alebo nie. Ale aj keď ma vyšachuješ zo svojho života, budem sa snažiť premieňať tvoje pády a chybné kroky, aby si dosiahol šťastie. Prajem ti len to najlepšie. Ale to nemôžeš zistiť, pokým budeš vnášať do nášho vzťahu vinu, zatratenie, ale aj predsudky či falošné obrazy… Otvor sa mojej láske a potom pochopíš… Nemusíš sa báť, že by som od teba chcel niečo, čo by ťa nenaplnilo, alebo že by som podmieňoval svoju lásku tým, že prijmeš moju radu…

…

Človek: Bože, viem že si Stvoriteľ, no stvoril si aj jedovaté rastliny, žihlavu a komáre…

Boh: Stvoril som všetko čo existuje, vrátane toho, čo považuješ za zlé. Keď som to tvoril, bolo to iba dobré. Ľudia sú zaslepení nezávislosťou a neuvedomujú si svoje skutočné miesto v stvorenstve. A tak ťahajú za sebou celé stvorenstvo. Vďaka tomu nedokážu spoznať a oceniť význam toho, čo som stvoril. Ale niektorí ľudia predsa len vďaka vedeckým disciplínam dokážu odhaliť tajomstvá, ktoré boli ukryté do stvorenstva. Všetko, čo som stvoril, má svoju krásu a čaro. A teda aj svoj význam. Ľudia však majú sklon prehlasovať niečo za dobré či zlé a to bez toho, aby to naozaj poznali…

…

Človek: Ale myslím si, že mám právo hnevať sa, keď niekto ohrozuje moje dobro…

Boh: Keď určuješ, čo je dobré a zlé, stávaš sa sudcom. Pochop, že je dobré rozhodovať o tom, čo je dobré pre tvoj život. Ale nemôže to byť na úkor iných ľudí. Tak ako človek, ktorý zbohatne na nešťastí iných, nemôže si vychutnať svoje bohatstvo. Pretože to uskutočnil na úkor iných. Ľudia nielenže ľahkovážne rozhodujú o tom, čo je dobré pre ich život, ale predovšetkým strácajú zábrany a tak budujú svoje šťastie na úkor iných ľudí. A nerešpektovanie hraníc iných vedie k nepokojom a k vojnám…

…

Človek: Máš pravdu. Väčšinu času a energie som strávil snahou získať to, o čom som si myslel, že je to dobré, či už to bola finančná istota, zdravie, dôchodok, alebo čokoľvek iné…

Boh: Vieš… je dobré zodpovedne pristupovať k životu. Ale ľudia vo svojej túžbe po nezávislosti sa začali hrať na boha. Vyšachovali ma zo svojho života. Snažia sa pritom postaviť svoj život na falošných istotách. A tak rozhodujú o tom, čo je dobré a zlé. Rozhodujú o tom, pretože mňa vylúčili zo svojho života. Ale bez mojej pomoci nie je možné dostať sa z tohto zovretia…

…

Človek: Aké je teda riešenie?

Boh: Musíte sa vzdať práva rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé. A to je možné len vtedy, keď sa rozhodnete žiť len vo mne. Ak to chcete dosiahnuť, musíte ma poznať dosť na to, aby ste mi verili a naučili sa spočívať v dobre, ktorým som ja sám. Takže nie vaša snaha rozhodovať o dobre a zle, ale odovzdanosť do mojich rúk vám pomôže spoznať dobro… Vieš, zlo je slovo, ktoré označuje neprítomnosť dobra, tak ako slovo tma značí absenciu svetla. Zlo a tmu možno pochopiť len v kontexte svetla a dobra, pretože zlo a tma v skutočnosti neexistujú. Ja som svetlo a dobro, som láska a niet vo mne temnoty. A preto človek, ktorý sa rozhodne pre život bez mojej prítomnosti, ocitne sa v temnote. Nezávislosť vedie k zlu. Bez mňa ste odkázaní sami na seba. A to je smrť, pretože ste sa oddelili odo mňa, ktorý som život…

…

Boh: Povedz mi, kde v myšlienkach a predstavách tráviš najviac času?

Človek:Bože, veľmi málo času trávim v prítomnosti. Sčasti ma zväzuje minulosť, kde trávim dosť času a väčšinu času trávim v budúcnosti, teda myšlienkami na ňu…

…

Boh: Uvedomuješ si, že v tvojej predstave o budúcnosti, ktorú ti väčšinou diktuje nejaký strach, som len zriedka? Ako by si so mnou nerátal…

Človek: Máš pravdu…

…

Človek: Ale prečo to robím?

Boh: Je to tvoja zúfalá snaha získať kontrolu nad niečím, čo nemôžeš ovládnuť. Je nemožné, aby si mal kontrolu nad budúcnosťou. Snažíš sa hrať na boha, predstavuješ si, že zlo, ktorého sa obávaš, sa stane realitou a tak sa usiluješ robiť plány a opatrenia, aby si sa vyvaroval toho, čoho sa obávaš…

…

Človek: Čo s tým?

Boh: V tvojom živote je strach, pretože mi neveríš. Neveríš tomu, že ťa milujem. Neveríš, že som dobrý a pochybuješ vo svojom srdci o tom, že ťa milujem a že si u mňa v bezpečí.

…

Človek: Bože, prečo nezasiahneš, keď človek sa postaví proti tebe, keď svojím konaním šíri zlo…

Boh: Lebo by to poprelo moju lásku. Dal som vám slobodu sa rozhodnúť. Aj keď sloboda prináša so sebou riziko, že sa človek rozhodne pre zlo. Ťažko hovoriť o láske, ak by bola vynútená. Aj ja túžim po úprimnej láske. Okrem toho, pre vzťahy je dôležitá aj pokora. V našom vzťahu, teda vo vzťahu medzi božskými osobami, ktoré tvoria Trojicu, je pokora prítomná, navzájom sa podriaďujeme sebe navzájom. Pri pokore nejde o autoritu či poslušnosť, je to vzťah plný lásky a úcty. Dokonca cítime pokoru aj pred človekom, pretože túžime, aby sa stal súčasťou siete našich vzťahov. Nechceme ľudí bez vôle, ale bratov a sestry, s ktorými sa budeme navzájom zdielať. Túžime po partnerskom vzťahu a vzájomnej úcte…

…

Človek: Kedy vznikol celý problém?

Boh: V raji, kde sa človek rozhodol pre nezávislosť a tak nás pustil k „vode”. Väčšina mužov začala nachádzať svoju identitu vo svojej práci a od nej odvádzali svoju hodnotu či pocit bezpečia a istoty. Dokonca začali rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Pred pádom v raji muži nachádzali svoju identitu, ale aj svoju hodnotu, bezpečie a istotu vo mne. Ale niečím podobným prešli aj ženy. Všetky svoje očakávania preniesli na mužov a tým ich postavili do pozície, ktorá im nepatrí. Aj ony hľadajú svoju identitu, hodnotu, bezpečie a istotu niekde, kde ich nenájdu. Identita človeka, ale aj jeho hodnota, pocit bezpečia a istoty, to všetko je spojené so mnou a ľudia to môžu nájsť len vo mne.

…

Človek: To vyznieva dosť negatívne, veď aj ty sám si prišiel v podobe človeka…

Boh: Prišiel som ako človek, aby som doplnil nádherný obraz, na ktorý sme vás vytvorili. Od prvého dňa sme ukryli ženu v mužovi, aby sme ju v pravý okamih mohli z neho vyňať. Nestvorili sme muža tak, aby žil sám. Žena bola od začiatku naším zámerom. Tým, že sme ju vyňali, vytvorili sme sieť vzťahov, ktorá je podobná sieti vzťahov, ktorú máme v Trojici. A naše vzťahy v Trojici sú predobrazom ľudských vzťahov. Snažíme sa vás inšpirovať. Takže žena zrodená z muža a muž zrodený ženou. A všetci sme zrodení z Boha…

…

Človek: Takže keby ste ako prvú stvorili ženu, nebol by kruh vzťahov a teda ani možnosť rovnocenného vzťahu medzi mužom a ženou?

Boh: Naším zámerom bolo stvoriť bytosti, ktoré by boli úplne rovnakými a rovnocennými protipólmi - muža a ženu. No vaša nezávislosť a vôľa po moci a naplnení v skutočnosti ničia vzťah, po ktorom túži vaše srdce.

…

Človek: Často si kladiem otázku, čo by na mojom mieste urobil Ježiš…

Boh: Dobrý úmysel, zlý nápad. Ak sa rozhodneš ísť touto cestou, daj mi vedieť, ako to dopadne (Ježiš sa zachichotal). Pozri, môj život nemá byť príkladom, ktorý treba kopírovať. Byť mojím nasledovníkom neznamená byť ako Ježiš, ale zriecť sa nezávislosti. Prišiel som, aby som vám dal život, skutočný Život, môj život. Prídeme a budeme žiť náš život vo vás, takže začnete vidieť našimi očami, počuť našimi ušami, dotýkať sa našimi rukami a myslieť ako my. No nikdy nebudeme od vás vynucovať toto spojenie. Ak chcete niečo robiť po svojom, máte možnosť sa realizovať…

…

Boh: Drahé dieťa, teraz by som ti chcel položiť aj ja pár otázok… Máš rád svoje deti?

Človek: Bože, veď vieš, že milujem svoje deti…

…

Boh: Vieš, niektorí rodičia sú priveľmi zlomení na to, aby ľúbili tak, ako treba a iní nedokážu milovať. A ktoré z detí máš najradšej?

Človek: Žiadne z nich neľúbim viac než ostatné. Všetky ľúbim rovnako. Teda každé ľúbim inak, lebo je jedinečné, ale žiadne z nich nemilujem viac či menej…

…

Boh: A čo keď sa nesprávajú tak, ako by sa mali… Čo ak ťa privedú do rozpakov… ako to ovplyvní tvoju lásku?

Človek: V skutočnosti neovplyvní. Áno, dotkne sa ma to. Niekedy som v rozpakoch a nahnevaný. Ale aj keď robia zle, stále sú to moje deti. Ich správanie sa môže dotknúť mojej hrdosti, ale neovplyvní to moju lásku k nim.

…

Boh: Tak vyzerá pravá láska :). Mimochodom, o chvíľu budeš sudcom…

Človek: Ja a sudcom? Ale veď nemám schopnosti niekoho súdiť…

…

Boh: Akože nie? Veď si celý život posudzoval iných…

Človek: Ale veď tak to robíme všetci…

…

Človek: A koho budem súdiť?

Boh: Boha. Či mu nevyčítaš každú chvíľu, že nezasiahol, že je zodpovedný za všetko, čo sa deje?

…

Boh: Tak sa rozhodni, ktoré z tvojich detí po smrti bude v pekle a ktoré v nebi!

Človek: Čože?!

…

Boh: Len ťa žiadam, aby si urobil to, čo podľa teba robí Boh. Myslíš si, že Boh to robí, tak prečo to neurobíš aj ty?

Človek: Nechcem byť sudcom…

…

Boh: Musíš…

Človek: Nemôžem…

…

Boh: Mohol by som ísť namiesto nich? Prosím, umožni mi ísť namiesto detí! Prosím!

Človek: Rozhodol si, že sú hodné života. Rozhodol si radšej obetovať seba než ich. Tak miluje aj Boh. Veď poslal svojho Syna, aby ľudí zachránil a obetoval sa namiesto nich…

…

Boh: Ale aj tak neviem pochopiť, prečo nezasiahol keď…

Človek: Je veľa vecí, ktoré Bohu spôsobujú bolesť. Tento svet je narušený. Ľudia zatúžili po nezávislosti a keď ju dostali, keď zneužili slobodu a ublížili ostatným, volajú po Božom zásahu a obviňujú ho z toho, že nezasiahol. Ale Boh rešpektuje ľudskú slobodu. Ak by zasiahol, ľudia by prišli o nezávislosť a označili by ho za tyrana. Tak čo má urobiť? Keď nezasiahne je zlý, keď zasiahne je zlý…

…

Človek: Ale neexistuje riešenie, ako tento problém vyriešiť?

Boh: Existuje. Boh poslal svojho Syna, aby obetou na kríži dal zadosť spravodlivosti. Rešpektujúc slobodu a dôstojnosť ľudí, ponížil a obetoval sám seba, aby ľudia mali život. Takže aj keď sa dejú veci, ktoré nie sú pekné, aj keď ľudia trpia a Boh trpí s nimi (pretože ho bolí ľudská bolesť), našiel cestu ako poskytnúť riešenie…

…

Človek: Ale aj tak nerozumiem tomu, prečo zlo prišlo do môjho života…

Boh: Ale to zlo nebol Boží zámer. To nebol Boží plán. Boh nepotrebuje na dosiahnutie svojich dobrých zámerov zlo. Vďaka ľudom do ich sveta prišlo zlo a Boh na zlo odpovedal láskou. Nik v ľudskom svete nie je imúnny voči zlu. Ak dáme bokom Boží zásah, potom cestou ako odstrániť hlavnú príčinu zla, je zrieknuť sa nezávislosti a vrátiť sa k Bohu. Treba prestať súdiť Boha a spoznať ho takého, aký je. A nechať si od neho poradiť. Boh ako Otec chce svoje deti usmerniť a zároveň im ponechať slobodu. No ľudia o usmernenie nestoja a v nezávislosti sa často rozhodnú zle, aj keď majú dobrý úmysel…

…

Človek: Vieš, zlo, ktoré zavítalo do môjho života, mi pripadá také desivé…

Boh: Tma skrýva skutočnú veľkosť strachu, lží a ľútosti. Sú skôr tieňom ako skutočnosťou a preto v tme vyzerajú byť väčšie. Keď na miesta, kde v človeku žijú prenikne svetlo, človek ich začne vnímať také, aké naozaj sú…

…

Človek: Ako proti tomu bojovať?

Boh: Dá sa to, ale veľmi pomaly. Nedokážeš s tým bojovať sám. Potrebuješ mňa. Tak už prestaň proti mne bojovať a začnime bojovať spolu… Bok po boku…

…

Človek: Tak čo mám robiť?

Boh: Žiť v láske. Keď sa vrátiš k Bohu, keď mu otvoríš svoje srdce, potom Boh vytvorí v tvojom vnútri svoj domov a vznikne medzi vami puto. Boh túži po vzťahu s tebou. Ak ho prijmeš, podelí sa s tebou o svoju múdrosť, naučí ťa milovať láskou, akou miluje on a bude počúvať ako frfleš, hneváš sa, ponosuješ…

…

Človek: Musel som sa zasmiať :). A strčil som do Ježiša…

Boh: Prestaň!

…

V tom čase sme boli totiž na rybačke a Ježiš sa snažil uloviť rybu

Boh: Pozri, aký je krásny, už sa ho snažím uloviť celé týždne. Asi ho nikdy nechytím…

…

Človek: Ale veď si Boh, tak prečo mu neprikážeš, aby ti skočil na háčik…

Boh: To by som mohol, ale to by nebola žiadna zábava (vtedy sa Ježiš uškrnul). Vieš, je to podobné ako od niekoho vyžadovať, aby žil podľa striktných pravidiel. Akoby som od niekoho mohol chcieť, aby takto žil? Niektorí ľudia túžia potom, aby som im ráno dal zoznam, čo majú urobiť namiesto toho, aby žili, skutočne žili. Žiadna teória či kniha ti nepomôže. To je prosto život - nechať sa ním unášať a hľadať riešenia, keď sa vyskytne nejaký problém. Človek nemôže mať radosť zo života, keď je spútaný, postavený do úlohy štatistu…

…

Človek: Bože, hovoríš o Cirkvi ako o žene, ktorú miluješ. Obávam sa však, že som ju nestretol… Nie je na mieste, kam chodím každú nedeľu…

Boh: Je to tým, že vidíš len inštitúciu, človekom vytvorený systém. Ale ja som neprišiel budovať inštitúciu. To, čo vidím ja, sú ľudia a ich životy, živé dýchajúce spoločenstvo. Nie budovy či nejaké smernice. Človek nemôže budovať moju Cirkev, to je moja práca a som v tom naozaj dobrý. V mojej Cirkvi ide o ľudí a dôraz sa kladie na vzťahy medzi ľuďmi navzájom, ale aj medzi človekom a Bohom… to je moja Cirkev…

…

Človek: Ale to je odlišné od toho, čo v cirkvi, v tej pozemskej, prežívam…

Boh: Nech už je náboženská mašinéria akokoľvek dobre mienená, je schopná rozhrýzť ľudí (Ježiš pri týchto slovách zaťal zuby). Vieš, veľmi veľa z toho, čo sa robí v mojom mene, nemá so mnou nič spoločné a často je to dokonca v rozpore s mojimi zámermi.

…

Človek: Asi nemáš v láske inštitúcie…

Boh: Ale ja nezakladám inštitúcie, nikdy som to nerobil. Zakladanie inštitúcií, to je práca tých, čo sa chcú hrať na Boha. Takže náboženstvo v takejto podobe ma nenadchýňa a nenadchýňa ma ani politika či ekonómia… Spolu s náboženstvom je to trojica hrôz, ktoré plienia túto zem a zavádzajú tých, na ktorých mi záleží. Je nejaký duševný nepokoj či úzkosť, ktoré s nimi nie sú spojené? Ľudia sa boja neistoty. A všetky tieto inštitúcie sa snažia vytvoriť istý pocit bezpečia a istoty. Ale to je lož. Len vo mne človek môže nájsť istotu a bezpečie…

…

Človek: Akoby z môjho doterajšieho života ostali len ruiny…

Boh: Naozaj nemám program. Som s každým človekom a každý, kto túži po mne, sa môže so mnou stretnúť… Prišiel som, aby ľudia mali život a aby ho mali v plnosti… žiadne štruktúry či smernice… Aby ste mali život, môj život. Keď kráčaš životom sám, akoby si kráčal po vode. Nemôžeš. Ak sa o to pokúsiš, klesneš ku dnu. Je ťažké niekoho zachrániť, ak ti nie je ochotný dôverovať. Ale to je všetko, čo od teba chcem. Keď spadneš, dovoľ mi prísť a zachrániť ťa. Nie som sudca, ale milujúci Otec. Nenechaj sa oklamať tým, čo ti o mne nahovorili v nejakej inštitúcii…

…

Človek: Ako môžem bojovať s inštitúciami?

Boh: Vieš, inštitúciam sa nevyhneš. Dnes sú doslova všade. Ale môžem ti dať voľnosť, aby ťa žiadna z nich nespútala. Vo mne dosiahneš slobodu, vďaka ktorej už žiadna inštitúcia nebude mať nad tebou moc. A tak sa budeš môcť pohybovať v akomkoľvek systéme či inštitúcii bez toho, aby si riskoval, že ťa spútajú. Jednoducho patríš mne, ja som tvoj Boh a nikto iný nemá nad tebou moc. Si obyvateľom môjho kráľovstva a žiadne zákony, či už svetské, alebo náboženské, nemajú nad tebou nijakú moc. Ľudia ktorí ma naozaj poznajú, sú slobodní a nepotrebujú k tomu nejaké smernice či program…

…

Človek: Žiť v tebe a cez teba znamená byť kresťanom?

Boh: Haha. Ja nie som kresťan. Tí čo ma milujú, pochádzajú z rôznych systémov, náboženstiev a ideológií. Dokonca mnohí nepatria do žiadnych náboženských inštitúcií alebo sú na okraji spoločnosti. Túžim po tom, aby sa každý z nich stal synom a dcérou môjho Otca, mojím bratom či sestrou. Tam, kde je. Nech každý hľadá cestu ku mne…

…

Človek: Znamená to, že všetky cesty vedú k tebe?

Boh: To nie. Väčšina ciest nevedie nikam. Ale ja prejdem akúkoľvek cestu v snahe nájsť, sprevádzať či zachrániť človeka.

…

Človek: Prepáč, viem že som trdlo, ale môžeme sa ešte vrátiť k utrpeniu?

Boh: Ale moje trdlo :). Vieš, to, že dokážem z tragédie vyťažiť veľa dobrého neznamená, že túžim po tom, aby sa stali. Nemysli si, že keď niečo využijem, tak som aj zariadil, aby sa to stalo. Keď sa človeku stane niečo zlé, snažím sa to zlé premeniť, snažím sa to zlé vyvážiť dobrom… Vieš, milosrdenstvo nezávisí od existencie utrpenia, ale tam, kde je utrpenie, má milosrdenstvo veľa farieb… Keď príde zlo do života človeka, stojím na strane človeka a pomáham mu postaviť sa na nohy…

…

Človek: Bože, vieš, vždy som mal radšej Ježiša, než teba - nebeského Otca. On pôsobil tak láskavo a ty ako…

Boh: Ježiš prišiel ukázať ľuďom, kto som a veľa ľudí verí v jeho dobrotu. Ale ešte stále pretrváva také škatuľkovanie, že Ježiš je ten dobrý a ja som ten zlý, nemilosrdný starec čo má záľubu v trestoch… Neviem, prečo sa to tak vžilo. Najviac ma štve, že takýto obraz šíria aj cirkevní predstavitelia. Ak chcú ľuďom povedať, čo je podľa nich správne, potrebujú prísneho Otca. Keď hovoria o láske a odpustení, utiekajú sa k Ježišovi. Keď Ježiš pôsobil na zemi, cez neho som tu pôsobil aj ja ako Otec a tiež tu bol prítomný aj Duch Svätý.

…

Človek: Miluješ aj mňa? Prečo miluješ niekoho, ako som ja? Ako to, že po tom všetkom máš o mňa záujem?

Boh: Pretože ťa milujem. Nestarám sa o to, čo budeš robiť ani k akým rozhodnutiam dospeješ. Ja to viem. Povedzme, že viem, že budeš potrebovať štyridsaťsedem pádov, aby si dozrel a zmenil sa (po čom túžim, pretože viem, kým sa môžeš stať a túžim, aby si napredoval). Ale keď padneš, nie som znechutený ani sklamaný, ale nadšený. Pretože padneš už len štyridšesť krát. A ten prvý pád je cestou k tvojmu uzdraveniu…

…

Človek: Tak a teraz sa cítim vinný…

Boh: Ale prečo. Chichi. Nejde o pocit viny. Vina ti nepomôže nájsť vo mne slobodu. Môže ťa priviesť k tomu, že začneš rozmýšlať o hodnotách. Čo je samo o sebe dobré. Ale mne predovšetkým ide o tvoje srdce. Čo sa deje v tvojom vnútri. Svedomie je dôležité, ale nenechaj sa ním spútať či ochromiť. Pretože ja ťa milujem. Svedomie pomáha, aby si sa vrátil ku mne, ale nedovoľ vine, aby ťa spútala a zabránila ti prísť ku mne..

…

Človek: Vieš, veľmi som sa ťa snažil vytlačiť zo svojho života…

Boh: Ľudia su huževnatí, pokiaľ ide o snahu dosiahnuť nezávislosť, hoci ide len o ich falošnú predstavu. A tak nachádzajú svoju identitu a hodnotu vo svojom svete. Ale ten nestojí na skutočných princípoch. Len cezo mňa objavia svoju skutočnú identitu. Ale vieš, úprimná láska k ničomu nenúti…Nikto nevie, pred čím všetkým som svet zachránil (zlo ktoré sa vďaka môjmu zásahu nestalo). Keby som zrušil nezávislosť v snahe chrániť ľudí pred zlom, svet v súčasnej podobe by prestal existovať. A láska by nemala zmysel. Zlo sa dotýka všetkých ľudí… či už sa ku mne hlásia, alebo nie… Keby som človeku odňal slobodu, bol by to prejav neúcty voči človeku… akoby som mu povedal, že mu neverím, že ma sklamal, že sa ukázal ako nehodný… A nakoniec vynútená láska nemá zmysel, v skutočnosti nie je láskou…

…

Človek: Ale to mi nedáva zmysel…

Boh: Ľudia sú nepredstaviteľne nádherní. To, že robia hrozné a ničivé rozhodnutia neznamená, že si zaslúžia menší rešpekt a to pre to, čo je ich podstatou - sú vrcholom môjho Stvorenia a stredobodom môjho záujmu. Môj zámer je prejavom lásky. Snažím sa vytvoriť život zo smrti, vniesť slobodu do beznádeje a premeniť tmu na svetlo. Cez smrť a vzkriesenie Krista som sa zmieril so svetom. Z mojej strany už nič nebráni zmiereniu medzi Bohom a človekom. Teraz už je len na ľuďoch, či prijmú toto zmierenie. Podstatou lásky nie je vynucovať lásku, ale milovať a tak vytvárať priestor, aby srdce na lásku odpovedalo láskou…

…

Človek: Čo ak si ťa pomýlim s iným hlasom v snahe počuť tvoj hlas vo svojom vnútri uverím niekomu inému…

Boh: Jasné, že sem-tam urobíš chybu, to je v poriadku, ale vďaka prehlbovaniu nášho vzťahu sa bude aj naša komunikácia zlepšovať a tak lepšie dokážeš zachytiť môj hlas…

…

Človek: Ale ja nechcem robiť chyby…

Boh: Ale chyby sú súčasťou života. Aj cez chyby človek dozrieva a vytvára priestor pre Boha a jeho pôsobenie vo svete… Keď urobíš chybu a otvoríš sa Bohu, môžeš sa stať jeho nástrojom a cez teba môže vniesť do sveta veľa dobra… Nevnímaj chyby ako niečo negatívne, nauč sa ich premieňať…

…

Boh: Len si spomeň, ako smútok zredukoval farby v tvojom živote…

Človek: Tak mi pomôž ho prekonať…

…

Boh: Nenechaj sa znechutiť. Nech by sa stalo čokoľvek, stojím pri tebe a milujem ťa, nech by si vyviedol čokoľvek. Usilovne hľadaj pravdu a nezabudni, že som jediný, komu môžeš naozaj veriť…

Človek: Ale zhovárať sa s tebou je zložitejšie než sa riadiť nejakými pravidlami…

…

Boh: Čo myslíš pod tými pravidlami?

Človek: Veď vieš, to, čo je v Písme… že treba robiť dobré veci a vyhýbať sa zlu, byť láskavý k chudobným, čítať Bibliu, modliť sa a chodiť do kostola…

…

Boh: A ako sa ti v tom darí?

Človek: No nič moc… Sú chvíle, kedy sa mi darí, ale väčšinou s niečím zápasím alebo mám pocit viny. Je pre mňa ťažke udržať si motiváciu…

…

Boh: Ale biblia ťa neučí držať sa pravidiel!

Človek: ???

…

Boh: Je to obraz Ježiša. Hoci ti môže Biblia povedať niečo o tom, aký je Boh a dokonca aj o tom, čo je dobré, nič z toho nemôžeš urobiť sám. Život je v Ňom a v nikom inom. Hádam si si nemyslel, že by si mohol žiť Božiu spravodlivosť na vlastnú päsť? Je pravda, že vzťahy sú oveľa zložitejšie než pravidlá, ale pravidlá ti nikdy nedajú odpovede na najhlbšie otázky srdca a nikdy ťa nebudú milovať. Vo mne nájdeš odpovede, cez rozhovor so mnou nájdeš odpoveď a ja ťa milujem… Nenechaj sa spútať nejakými pravidlami. Vzťah so mnou a moje rady pre teba sú dôležitejšie než nejaké smernice…

Človek: Takže mám kráčať svojou cestou?…

…

Človek: Prečo ma miluješ, ak ti ako Bohu nemôžem nič ponúknuť… veď nie som Bohom a vlastne si celým mojím životom…

Boh: Nemôžeš mi ponúknuť nič, čo by pridalo niečo k tomu, čím som, alebo niečo z toho ubralo. Práve tým, že mi nemôžeš ponúknuť niečo, čo by mi chýbalo, nie si postavený do pozície, že musíš splniť nejakú úlohu alebo očakávania. Jednoducho túžim po vzťahu s tebou… nie preto, žeby som tým niečo získal, ale preto, že ťa milujem. A moja láska si nekladie podmienky…

…

Človek: Ale máš radosť z toho, keď niekto rastie a napreduje…

Boh: To áno, pretože dozrieva a má väčšiu účasť na mojom živote. Akoby sa viac ponáral do mojej lásky… ako Boh - Otec nie som ľudská bytosť, ale som ti blízky cez Ježiša, ktorý sa stal človekom. Takže z mojej strany naozaj ide o nezištný záujem o človeka.

…

Človek: Ak sa ešte vrátime k pravidlám, často zápasím s desatorom…

Boh: A čo si myslíš, prečo sme s ním prišli?

…

Človek: Ja neviem, učili ma, že vedie ľudí k tomu, aby žili v súlade s tvojimi očakávaniami…

Boh: Ak by to tak bolo, čo myslíš, koľko ľudí doteraz podľa nich žilo?

…

Človek: Neviem…

Boh: V skutočnosti sa to podarilo len Ježišovi… Nielenže rešpektoval prikázania, ale predovšetkým dokonale naplnil ich ducha. A to dokázal len vďaka tomu, že žil vo mne…

…

Človek: Ale prečo sme dostali desatoro?

Boh: Malo vám nastaviť zrkadlo, aby ste videli, aká špinavá je vaša tvár, keď žijete sami a pre seba, keď mňa odstrčíte niekam do kúta… Desatoro sme vám nedali preto, aby ste vzali spravodlivosť do svojich rúk či posudzovali, kto je dobrý a zlý… Spomeň si, za akých okolností som dal ľuďom desatoro… Malo im nastaviť zrkadlo…

…

Človek: Ale sú mnohí, ktorí sa považujú za spravodlivých, pretože dodržiavajú prikázania…

Boh: Môžeš si očistiť tvár pred zrkadlom, ktoré ti ukazuje, že si špinavý? V prikázaniach nie je milosrdenstvo. Ani náhodou. Preto ich Ježiš všetky splnil za ľudí - aby už nemali nad vami moc. A zákon, ktorý kedysi obsahoval nemožné požiadavky, sa v skutočnosti stal prísľubom, ktorý Boh napĺňa v človeku. Ale keď ma odstrkuješ, potom je tento prísľub prázdny. Ježiš požiadavky pochoval, už nemajú moc obviňovať či prikazovať. Ježiš je prísľub aj jeho naplnenie.

…

Človek: To znamená, že nemusím dodržiavať pravidlá?

Boh: Áno, cez Ježiša nepodliehaš žiadnym zákonom.

…

Človek: To nemyslíš vážne, veď…

Boh: Pozri, slobody sa boja tí, čo nedôverujú v Boha. Nedôverujú v človeka. Neveria tomu, že človek, ktorý ma miluje, je dobrý a robí dobré veci. A tak sa snažia spútať človeka, vymyslieť pravidlá, smernice či zákony, ktoré by spútali človeka. Ale to všetko je fakticky prehlásením nezávislosti, spôsobom ako udržať kontrolu a opäť ma vyšachovať zo života.

…

Človek: Preto máme radi zákony? Pretože nám poskytujú kontrolu nad inými?

Boh: V skutočnosti je to horšie. Milujete zákony, pretože vám dávajú moc súdiť druhých a mať pociť, že ste nad nimi. Pravidlá nedokážu priniesť slobodu, majú len moc obviňovať.

…

Človek: Takže zodpovednosť a očakávanie sú len ďalšou podobou pravidiel, snahou spútať človeka…

Boh: Vieš, človek ktorý žije vo mne, snaží sa byť obohatením pre druhých, snaží sa konať dobro… To, že žije vo mne, je zárukou, že jeho snahou je dobro, aj keď robí chyby a padá. Život vo mne dáva väčšiu záruku, že spoločnosť sa bude uberať správnym smerom než nejaké zákony či cirkevné smernice… Ja učím ľudí láske a láska ich motivuje premienať svoje životy a stávať sa lepším človekom. Ale zákon či cirkevný predpis ich učí povinnosti a zabíja ich lásku…

…

Človek: Si neskutočný, prečo som to nepočul skôr?

Boh: Náboženstvo uplatňuje zákon, aby získalo moc a kontrolu nad ľuďmi, ktorých potrebuje, ak chce prežiť. Ja vám však dávam slobodu, vediem vás k láske, aby ste milovali…

…

Človek: Takže cez teba… vďaka tomu, že žijeme v tebe, ocitneme sa nad tým všetkým a presiahneme tento svet…

Boh: Áno. To, že žiješ vo vzťahu so mnou, je cestou k tomu, aby si sa premieňal a vnášal do spoločnosti dobro. Povinnosť a očakávanie vedú k hanbe, k vine a k odsúdeniu. A sú zodpovedné za to, že sa do popredia dostal výkon, podľa ktorého je dnes hodnotený každý človek. Skús si predstaviť život, kde by si nebol pod tlakom spĺňať nejaké očakávania…

…

Človek: To by bolo nádherné. Ale čo ľudí potom motivuje?

Boh: Láska. Láska, ktorou milujem človeka, a láska, ktorou sa ľudia milujú navzájom a v ktorej sa zrkadlí aj moja láska k človeku.

…

Človek: Takže ty odo mňa nič neočakávaš?

Boh: Ja o tebe viem všetko. Ako by som mal niečo očakávať? Mám očakávať, že sa stane niečo, o čom neviem? Hihi. Viem, kto si a viem, kým sa môžeš stať a kým sa nakoniec staneš. Poznám tvoje rozhodnutia, dokonca aj tie, kedy si ublížiš a vzdiališ sa z mojej blízkosti. Poznám ťa a viem, čo sa stane, preto ma nemáš ako prekvapiť. A tak nemám ani žiadne očakávania. Som s tebou a pokúsim sa pomôcť ti z úlomkov tvojho života poskladať niečo nádherné. A keďže nemám očakávania, nehrozí, že by si ma sklamal…

…

Človek: Ale neočakávaš, že si usporiadame priority… Boh na prvom mieste a tak…

Boh: Takýto život vedie k hierarchii. Ak dáš na vrchol pyramídy Boha, koľko času ti ostane pre ostatné hodnoty a koľko času je dosť vo vzťahu? Sám vieš, že často nemáš k dispozícii toľko času, koľko by si chcel venovať tým, ktorých miluješ. Mám prísť a obrať ťa o všetok čas, pretože som číslo 1? Nechcem kus z teba, či väčšinu z tvojho času a života. Nechcem byť na prvom mieste, chcem byť vo všetkom. Chcem ťa celého. To znamená, že chcem, aby si ma pozýval do všetkého, čo robíš. Aby som mohol byť stále s tebou, či už sa raduješ, alebo smútiš… aby si ma spoznal a stretával aj v ľuďoch okolo seba… Takže nie vzťah so mnou na úkor ostatných vzťahov, ale vzťah so mnou vo všetkom, čo prežívaš…

…

Človek: Myšlienka na záver?

Boh: Som tvojím Bohom. Túžim po vzťahu s tebou. Nech by sa stalo čokoľvek, stojím pri tebe… Nemusíš sa ma báť. V skutočnosti ťa milujem a túžim byť tvojou oporou, aj keď padneš. Neboj sa prísť ku mne, nech ti pofúkam rany. Otvor svoje srdce, nech môžem do neho vojsť. Nemám záujem ti niečo vyčítať, ale keď budeš chcieť vedieť, ako sa vyhýbať zraneniam a rozsievať menej zranení, rád ti poradím. No predovšetkým, ver vo mňa. Nenechaj sa spútať zákonmi a očakávaniami, či cirkevnými predpismi a obrazmi, ktoré o mne vytvára cirkev. Ty sám ma spoznávaj a cez lásku, ktorú ti ponúkam, hľadaj riešenia pre svoj život. Ja som cesta, pravda a život…

…

Tomáš Hupka

…

.spracované podľa:

William P. Young: Chatrč. Tatran 2009, 198 s., ISBN 978-80-222-0562-7

.

Napriek tomu som nikdy nepochyboval o tom, že vzťah treba neustále premieňať. Tušil som, že jednou cestou je obeta (hriech & slabosť partnera nás zraňujú a rozhodnúť sa vtedy pre lásku, je obetou, ale aj znakom zrelého človeka a silnej osobnosti). To je to, čo môžem pre vzťah urobiť ja ako jedinec a bez ohľadu na to, či sa vzťah snaží premieňať aj polovička. A druhá cesta? Ako isto tušíte, ak vzťah tvoria dve bytosti, potom druhá cesta vedie dve bytosti k tomu, aby spolu premieňali vzťah. Oni ho tvoria a je na nich, aby spoločne rástli, podporovali sa a bojovali… Ale je hádka tou správnou cestou a vhodnou cestou komunikácie? Mne sa viac povzdával úprimný rozhovor…

Moja pochybnosť o prínose hádky pre vzťah má svoje opodstatnenie. Ako kombinácia dominantného melancholika so sangvinikom veľmi dobre poznám duchovný svet, impulzy, ktoré ponúka (myšlienky & pocity), a vďaka štúdiu psychológie aj súboj medzi vedomím a podvedomím… Jednu vec som si všimol už dávno. Ako dominantný melancholik totiž najviac hreším myšlienkami, až potom slovami či skutkami. Teda najviac hreším v rovine impulzov, ktoré neskôr získavajú podobu cez slová a skutky. Tieto impulzy (myšlienky & pocity) môžu mať pôvod v troch oblastiach. Môžu pochádzať od Boha (vtedy ma posúvajú ďalej), môžu byť prejavom mňa ako osoby (vtedy hovoria o tom kto som, kam kráčam, čo potrebujem a ako málo milujem) a nakoniec môžu pochádzať od zlého ducha. Tie impulzy, ktoré pochádzajú od Boha, prinášajú pokoj a sú dobrom. Impulzy ktorých pôvodcom som ja sám, môžu prinášať pokoj, ale aj zmätok… podľa toho, či sú prejavom dobra alebo zla. A impulzy, ktorých pôvodcom je zlý duch, prinášajú zmätok a sú zlom.

Prečo to píšem? Keď sa s niekým hádame, bezprostredne prejavujeme svoje myšlienky a pocity a to bez potrebnej reflexie. Moja skúsenosť je taká, že väčšina vecí, ktoré v hádke povieme, sú prejavom zlého ducha… Iste poznáte ten pocit, kedy by ste najradšej vzali späť vyslovené pocity či myšlienky… Neviete, prečo ste ich vtedy povedali… Pretože nezodpovedajú tomu, čo si naozaj myslíte & cítite… Skutočnosť je taká, že v hádke sme zraniteľní… ľahko prijmeme impulzy zlého ducha za svoje vlastné a použijeme ich proti partnerovi. A výsledok? Vzťah je na tom ešte horšie a namiesto zblíženia sa zväčšila priepasť medzi dvoma bytosťami. Áno, treba pomenovať myšlienky a pocity, ktoré nás zranili… či už sú prejavom hriechu, slabosti alebo falošných predstáv… Ale hádka, tak ako ju poznáme, nie je práve najlepším priestorom pre takéto zdieľanie.

Existuje však cesta ako skombinovať úprimnosť rozhovoru s očistným kúpeľom, ktorý ponúka hádka (ak je konštruktívna a jej cieľom je prehĺbiť puto medzi dvoma milujúcimi bytosťami). Prijmite pozvanie na objavovanie tejto cesty, ktorá pomáha premieňať vzťah…

.

.vzťah vs. hádka

Každá láska začína obdobím zamilovanosti, kedy sa dvaja ľudia snažia ukázať pred tým druhým v čo najlepšom svetle. Táto prvá etapa je veľmi dôležitá, vytvára základ, o ktorý sa možno neskôr oprieť (a načerpať z neho silu). Keď sa objavia prvé konflikty, je to často znakom toho, že obdobie zamilovanosti je už za nami a teraz sme vyzvaní rozhodnúť sa pre úprimnú lásku. Vtedy každý pár začína rozvíjať svoju vlastnú predstavu o tom, ako sa hádať alebo nehádať. Väčšina párov je však s hádkou a s jej účinkom nespokojná, pretože hádka nezlepšila ich vzťah. A sú páry, ktoré sa nehádajú a ich vzťahom sa nesie napätie a vybíjajú svoje emócie drobnosťami, ako je uštipačná poznámka alebo snaha urobiť tomu druhému napriek.

Konflikt jednoducho patrí ku vzťahu. Či sa nám to páči alebo nie, so vzťahom su spojené emócie a tie je dôležité prejaviť. Ak ich neprejavíme cez hádku, nájdu si inú cestu. Hádka za istých okolností môže byť cestou ako konflikty prekonať spôsobom, ktorý partnerov obohatí a posilní a to bez toho, aby ich tento spôsob zranil. Veľa párov si myslí, že konflikt je známkou toho, že vo vzťahu zlyhali… že hádka ukázala to, že nie sú navzájom kompatibilní a tak ich vzťah je na konci. Hádka je vnímaná ako prejav toho, že vzťahu chýba láska. Hádka však nie je v protiklade s bohatým & živým milostným vzťahom. Hádka je užitočná z niekoľkých dôvodov: pomáha uvoľniť napätie a tým zabraňuje vzniku myšlienok a pocitov, ktoré by získali podobu výčitiek; pomáha dvom ľuďom si uvedomiť, že je dôležité neustále sa premieňať; udržuje isté napätie (ale v zdravých hraniciach, čo je pre vzťah užitočné); pomáha partnerom postupne sa vyrovnať so stratou ideálov, ktoré si jeden o druhom vytvorili.

Páru, ktorý sa nikdy neháda alebo veľmi málo, hrozí riziko krachu. Pretože nedochádza k zachovaniu zdravého napätia a potlačené emócie sa hromadia, až sa dostanú na povrch a väčšinou znamenajú koniec. Napr. keď dlhodobo máte pocit, že vás ten druhý nechápe, po nejakom čase sa pocit premení na istotu a vaše presvedčenie, že ten druhý vás nikdy nepochopí (a zrejme ani nikdy nechápal) a tak nemá zmysel ostávať s ním vo vzťahu. K rozchodom dochádza predovšetkým v období prvých konfliktov, preto je dobré naučiť sa ako sa dobre pohádať.

.

.zdieľanie spoločného teritória

Žiť vo vzťahu znamená riešiť problémy, s ktorými by sme neboli konfrontovaní, keby sme žili sami. Vytvoriť vzťah znamená prepojiť dvoch ľudí v jedno a tento proces sa nezaobíde bez hádok. Hádka je síce na jednej strane znakom rozdielnosti, ale na strane druhej nás vedie k tomu, aby sme túto rozdielnosť prepojili.

Prvé hádky sa často objavujú v okamihu, kedy sa dvaja ľudia rozhodnú pre spoločný život. Kým každý mal svoj vlastný domov, mohol sa v prípade hádky stiahnuť a nechať vyprchať emócie (aj za cenu ich potlačenia), teraz to už nie je možné, pretože žijú spolu a majú spoločný domov. Môžete sa síce vybrať na prechádzku, navštíviť rodičov či podniknúť niečo s kamarátmi, ale tak či tak sa potom vrátite domov.

Keď sa dvaja ľudia rozhodnú pre spoločný život, je veľmi ťažké maskovať svoje chyby a nedostatky. Dochádza k strate ilúzie, ktorú sme si vytvorili. Keď vytvoríme spoločný domov, budeme tráviť spolu oveľa viac času spolu a tak uvidíme aj to, čo sme si dovtedy nevšimli. Tento okamih je výzvou k tomu, aby sme sa učili žiť spolu (a tak znova a znova sa rozhodovali pre vzťah). Ak je obdobie chodenia dostatočne dlhé, potom ste pre vzťah vytvorili dobré základy a získali ste celú pokladnicu zážitkov, ktoré vás môžu niesť v okamihu, kedy bude náročné byť spolu. A teraz nastal ten okamih, aby sa dva svety v čo najväčšej miere navzájom prepojili. Musíme si dať dostatok času, aby sme sa stali dobrými manželmi či manželkami. Všetko má svoj čas. Až potom je dobré otvoriť sa pre rodičovstvo…

Prvou úlohou, ktorá stojí pred partnermi, je naučiť sa zdielať spoločné teritórium, ktorým je ich domov. Vytvorenie a zariadenie domu prináša množstvo otázok, ktoré treba spolu vyriešiť. Niekedy sa nám podarí presadiť svoju víziu, niekedy bude úspešný náš partner, ale predovšetkým bude dôležité hľadať zhodu a tá nie je možná bez kompromisov.

Najťažšie to je v prípade, kedy sa jeden partner nasťahuje k tomu druhému. Musí totiž zápasiť s jeho zvyklosťami (ktoré si vo svojom priestore vytvoril), musí sa vyrovnávať so spomienkami (ktoré sú tým priestorom doslova nabité) a musí si tiež vybojovať svoj priestor (kam si uloží svoje veci). Táto situácia je náročná - jeden z partnerov si chce upraviť spoločný priestor tak, aby sa v ňom cítil aspoň trochu ako doma (aby mu pripomínal predchádzajúci domov) a ten druhý sa musí zriecť niečoho z toho, čo tvorilo jeho domov.

.

.rozdielne rituály

Každý človek má svoje vlastné rituály: či už ide o okamih, kedy ide spať alebo kedy vstáva… má rozdielny biorytmus (niekto je veľmi výkonný hneď z rána, niekto až večer)… odlišným spôsobom si organizuje čas (niekto po príchode z práce si potrebuje najprv oddýchnuť, niekto sa hneď vrhne do domácich prác a až potom sa oddáva oddychu)… Často trvá niekoľko rokov, kým sa podarí tieto rituály prepojiť tak, aby sa zladili a dopĺňali. Môžete sa spolu stravovať, môžete chodiť spať v rovnakom čase… ale aj tak napr. jeden príde skôr z práce alebo spí menej… tieto chvíle môžete využiť či už pre seba (každý človek potrebuje priestor - čas, ktorý môže venovať sám sebe) alebo pre spoločné dobro (v čase, kedy partner spí alebo sa venuje svojím záľubám, môžete využiť na prácu či svoje záľuby) a tak naplno využijete tie okamihy, kedy môžete byť spolu. Jednoducho využiť čas vtedy, kedy nemôžete byť spolu na to, aby ste spolu prežili tie okamihy, kedy môžete byť spolu (a venovali sa jeden druhému)…

Možno má náš partner inú predstavu o tom, ako tráviť voľný čas, víkend či kam ísť na dovolenku… Niektoré rozdiely sa nepodarí zjednotiť a ani by to nebolo zdravé…. Rozdielnosť vytvára zdravé napätie… Unudili by sme sa s človekom, ktorý by bol našou presnou kópiou… Preto je dôležite rozdiely prijať… prijať partnera v jeho odlišnosti… ponechať mu priestor, aby ostal aj sám sebou… a robiť kompromisy… Ak už všetky možnosti zlyhali… jeden rok vyberie dovolenku jeden, nasledujúci rok druhý… Jeden víkend prežijeme podľa predstavy jedného partnera, další víkend podľa predstavy druhého…

Práve obdobie chodenia nám dáva priestor spoznať toho druhého a zistiť, či ho dokážeme prijať (rozhodnúť sa pre neho)… Keď začneme spolu žiť, potom už sme postavení pred výzvu prijať toho druhého (akceptovať jeho prejavy), aj keď to bude znamenať, že pred domom budeme mať záhradného trpaslíka. So vzťahom sa spája obeta a tá má priestor práve vtedy, kedy túžba byť spolu nás stavia pred úlohu upustiť od svojich predstáv. Alebo je pre nás predstava dôležitejšia, než náš partner?

Život mnohých párov je poznačený predovšetkým dvoma oblasťami: hodnotami a výchovou. Vo svojej rodine sme sa naučili ako budovať vzťahy, naučili sme sa istým zvyklostiam (napr. spoločný obed cez víkend), hodnotám a je pre nás ťažké si predstaviť, že niekto môže žiť inak. Náš partner však tiež prichádza so svojimi zvyklosťami získanými v rodine a tiež s predstavou ako budovať vzťah a je dôležité hovoriť o týchto odlišnostiach, navzájom sa inšpirovať a vytvárať svoje spoločné zvyklosti. A budovať vzťah podľa seba. Každý pár bude mať taký vzťah, aký si vybuduje. Aj negatívna skúsenosť (neúplná či nefunkčná rodina) sa dá prekonať.

Pár často zápasí s tým, ako sa v pôvodných rodinách delila moc a ako sa delili úlohy. Je dôležité sa o tom porozprávať. Aby sme pochopili, prečo ten druhý sa správa inak. A zároveň, aby sme sa dohodli na tom, ako budeme postupovať my. Nie je nič zlé na tom, ak rodinné financie spravuje manželka, ak má k tomu lepšie dary, alebo ak muž uvarí jedlo, ak je dobrý kuchár. Nie predsudky či zaužívané zvyklosti, ale dary partnerov a snaha spolu tvoriť domov je dôležitá pri rozhodnutí, kto bude mať čo na starosti. Záleží vám pritom viac na fungujúcom vzťahu alebo na slovách kamarátov? Je to váš vzťah a keď vás nedokážu pochopiť (napr. kto má čo vo vašom vzťahu na starosti) , keď nemajú pochopenie pre lásku, s akou milujete svojho partnera, tak si vás nezaslúžia a je dosť možné, že vám závidia… Nech si hovorí kto chce, čo chce… spätná väzba a ocenenie od partnera je dôležitejšie než všetko ostatné…

.

.dôvody hádok

Existuje niekoľko tém, ktoré sa stávajú príčinou hádok…

Prvou z nich je starostlivosť o domácnosť. Kto má čo na starosti… Často je s tým spojená aj odlišná predstava o tom, ako si čistotu predstavujeme a kedy už možno hovoriť o neporiadku. Kde je tá hranica… ako často treba upratovať… niekto umýva riady bezprostredne, niekto až keď je plný dres… niekto pod tečúcou vodou niekto v lavóre… O tejto téme treba hovoriť vždy keď: jeden z partnerov má pocit, že robí viac než ten druhý… keď sa narodí dieťaťa… rodina sa presťahuje… jeden z partnerov zmení zamestnanie… choroba…

Druhou témou sú financie. Žijeme v spoločnosti, kde stojíme pred výzvu zabezpečiť dostatok peňazí a zároveň nestať sa ich otrokom… Mať ich toľko, aby sme zabezpečili chod rodiny, mohli rozvíjať svoje dary, pomôcť núdznym či niekomu v rodine… ale neobetovať vzťah práci… Väčšinou sa dohadujeme o tom, ako s financiami zachádzať… Keď jeden utráca viac než druhý… keď jeden radšej sporí a druhý radšej míňa… Keď jeden zarába viac než druhý… Partneri si môžu vyčítať, že málo zarábajú, že prispievajú málo na domácnosť… Nie je ľahké nájsť taký systém, aby nedochádzalo k sporom… Ak sú partneri dostatočne zrelí, môžu si ponechať svoj účet (kam prichádza výplata), môžu si ponechať časť peňazí na osobné výdavky či záľuby, ale väčšina spoločných peňazí by mala ísť do spoločného fondu, z ktorého sa zaplatí chod domácnosti a zvyšok sa odloží na horšie časy. Ale nech už zvolia akýkoľvek systém financovania, celý život budú partneri čeliť otázke, ako zachádzať s financiami.

Treťou vďačnou témou sú deti. Na jednej strane príchod dieťaťa mení zaužívané zvyklosti a spôsob, ako dvaja spolu žili a trávili čas, na strane druhej, majú odlišný pohľad na to, ako vychovávať dieťa. S príchodom dieťaťa stoja obidvaja partneri pred výzvou prijať úlohu rodiča a rast každého dieťaťa bude prinášať stále nové a nové výzvy, ako zdielať spoločný priestor. Nech už bude potrebné riešiť akýkoľvek problém… dôležité je spolu nájsť riešenie a vystupovať pred deťmi spolu… aby dieťa nehľadalo únik u toho rodiča, ktorý nesúhlasí s tým druhým, ktorý priniesol rozhodnutie… Spolu sa rozhodovať, spolu vystupovať…

Štvrtou témou je sexualita. Táto téma sa tiahne ako niť celým spoločným životom… A neustále sa bude vyvíjať… Iná bude na začiatku, iná po príchode detí či v čase krízy, alebo v neskoršom veku… to neznamená, že stratí na svojej hodnote alebo že časom nedokáže naplniť… Len sa bude meniť jej intenzita či forma… Treba každú takúto zmenu brať ako dobrodružstvo… A predovšetkým neustále spolu komunikovať, aby sme sa pochopili, rešpektovali a zároveň dokázali potešiť… Prakticky väčšina sporov o sexualite sa dotýka frekvencie a intenzity… Podľa štatistiky sa muži chcú milovať častejšie než ženy… Intenzita nie je spojená s frekvenciou, ale s nasadením… Fakt. Väčšinou si zamieňame túžbu s vášňou. Kým túžba môže vytrvať celé desaťročia, vášeň prichádza a odchádza… Túžba, to je potreba byť si blízko, dotýkať sa, cítiť telo toho druhého, objímať sa… prežívať intimitu (v telesnej i duchovnej rovine)… Milovanie je výbornou príležitosťou, ako tieto túžby naplniť. Ale dôležité je aj to, čo milovaniu predchádza. Pre ženy je to stav, kedy milovanie prichádza ako zavŕšenie harmónie… A jedným z dôležitých prvkov ako vytvoriť harmóniu, je rozprávať sa spolu… dať žene pocítiť, že je rovnocenným partnerom… že je pre vás dôležitá ako osoba, osobnosť, žena…

Piatou témou sú vzťahy s pôvodnými rodinami. Vytvorenie vlastnej rodiny stavia človeka do pozície, aby si upratal v prioritách. Nová rodina je dôležitejšia než pôvodná. To neznamená, že pôvodné rodiny treba zanedbávať alebo že netreba mať s nimi pekné vzťahy. Ale treba chrániť svoju rodinu pred vonkajším vplyvmi, kam patrí aj neprimerané zasahovanie zo strany jedných či druhých rodičov. Aj tu dochádza k vývoju, napr. s príchodom detí, kedy sa rodina viac otvára prítomnosti starých rodičov alebo v okamihu, kedy starí rodičia sú na konci svojej púte a potrebujú pomoc od detí. Hádky sa môžu dotýkať intenzity, ako často sa navštevuje jedna či druhá rodina. Smutnejšie sú konflikty, kedy rodičia neprijímajú partnera svojho dieťaťa alebo keď vznikne konflikt medzi pôvodnou rodinou a partnerom… Vtedy sa treba snažiť byť sprostredkovateľom, ale zároveň nestratiť z očí priority… Nezabúdajte pri tom na to, že my ľudia vnímame často sprostredkovateľa ako niekoho, kto stojí na tej druhej strane. Nevieme sa odosobniť. Preto treba trpezlivo vypočuť obidve strany a dať im pocítiť, že chápete ich svety, ale zároveň poznáte riešenie - kompromis pre obidve strany…

Poslednou témou, ktorá sa stáva často príčinou hádok, je trávenie voľného času. Je dôležité tráviť voľný čas spoločne, je fajn ak máte spoločné záľuby, ale zároveň je dôležité, aby obidvaja mali priestor rozvíjať aj tie záľuby, ktoré nie sú spoločné. Aj za cenu toho, že ten čas netrávia spolu. Treba si dať pritom pozor na dĺžku takto prežitého času. Aby záľuba nebola dôležitejšia než partner a čas strávený s ním. Aj v tejto oblasti treba brať ohľad na toho druhého a zároveň robiť kompromisy. Ak ponecháte partnerovi slobodu, sám bude hľadať spôsob, ako tráviť s vami viac času… pretože mu budete chýbať… samota (napr. záľuba, ktorú nerozvíjate spolu s partnerom, čas, ktorý netrávite spolu) prebúdza túžbu… absencia samoty ju zabíja… Výzvou je nájsť medzi nimi rovnováhu… tráviť čas spolu a zároveň ponechať si priestor…

.

.ako dochádza k hádke

Väčšinou je potrebných niekoľko faktorov, aby sa rozhovor premenil na hádku.

Tým prvým faktorom je nálada a rozpoloženie, v akom sa nachádzame. Druhým faktorom je nahromadenie sa množstva malých emócií, ktoré nás doháňajú k frustrácii. Tretím faktorom je tón hlasu, ktorý v stave v akom sa nachádzame, môžeme vnímať ako útočný. Štvrtým faktorom sú pracovné problémy, ktoré nás môžu doslova ochromiť. Piatým problémom je podráždenosť a ocitnutie sa na pokraji síl (nerovnováha v duchovnom svete). A nakoniec šiestým je nahromadenie sa množstva drobných problémov vo vzťahu, ktoré neboli vyslovené - emócie, ktoré boli potlačené a teraz sa hlásia k životu. Keď sa skombinuje viacero z týchto faktorov, môže dôjsť k výbuchu. A rozhovor sa zmení v hádku. Okrem toho treba brať do úvahy skutočnosť, že niektorí ľudia sú náchylnejší k hádke než ostatní a tak im treba na vyvolanie hádky menej podnetov…

.

.klasická fáza prudkej hádky

Keď už je zapálený pušný prach… prvá fáza hádky sa sústredí na spúšťací prvok: „nehovor na mňa, keď telefonujem”. Počas druhej fázy sa prechádza k osobe partnera: „ty ma vôbec nerešpektuješ”. V tretej fáze dochádza k spochybňovaniu partnerského vzťahu: „ak to takto pôjde ďalej, utečiem od teba”. V druhej a v tretej fáze dochádza k verbálnym útokom na partnera a k spochybňovaniu samotného vzťahu. Myslia partneri naozaj vážne to, čo hovoria? Áno aj nie. Áno z hľadiska emócií (hoci treba brať ohľad na to, čo bolo tou inšpiráciou, prečo to povedal) a nie z hľadiska rozumu. Uvedomujeme si to v tých chvíľach, kedy nás mrzia tie slová. Povedali sme niečo, čo nás mrzí… čo si vlastne ani nemyslíme alebo ak myslíme, tak len trochu (no v hádke sme to nafúkli).

Prevládajúcou emóciou v hádke je hnev, ktorý spolu so smútkom, radosťou a so strachom patrí k základným emóciám. Hnev má pritom veľmi zlú povesť. A pritom hnev bez násila predstavuje úžasnú životnú silu. Vďaka nemu sa vzťah môže prečistiť, emócie sa môžu dostať na povrch, pochybnosti sa môžu zažehnať a napätie uvoľniť.

Pokiaľ dochádza k prepojeniu hnevu s násilím, potom môže mať hnev tragické následky. Ale hnev a násilie sú dva odlišné prejavy. Hnev je prostriedok (ako uvoľniť emócie) a je na nás, aké nástroje mu k tomu poskytneme (ako prejavíme svoje emócie).

Keď sme boli malí, rodičia nás viedli k tomu, že pokiaľ chceme, aby nás milovali, tak sa nesmieme hnevať. Keďže potreba lásky je životne dôležitá, odsúdili sme hnev vo svojom svete a dospeli k presvedčeniu, že hnev nemá v láskyplnom vzťahu svoje miesto. Hnev milostnému vzťahu neškodí, on umožňuje transformovať emócie - uvoľniť napätie (ktoré sa nahromadili). Bez tohto ventilu (hnev uvoľňuje napätie) by vzťah ľahko skĺzol do agresie.

Problémy v hádke často spôsobuje aj to, že jeden z partnerov, ktorý sa hnevá (a je jedno či je to muž alebo žena), sa zo začiatku pri komunikácii nachádza v rovine emócií a druhý v racionálnej rovine. A tak dochádza k nedorozumeniu (čo prehlbuje hádku).

.

.ako prejaviť svoj hnev

Pokiaľ má mať hnev pozitívny účinok na vzťah, potom je dôležité, aby sme dodržali niekoľko podmienok:

Musíme prevziať zodpovednosť za svoje emócie a tiež za hnev. Bez ohľadu na to, čo bolo príčinou hádky, sme zodpovední za to, ako sme zareagovali (ako sme hnev prejavili).

Ďalšou podmienkou je, aby sme na vyjadrenie hnevu používali prvú osobu. Vo svojom hneve často chceme povedať: „som tu a chcem, aby si so mnou počítal„”. Ale to nedosiahneme vtedy, ak budeme používať „ty”, ale len keď budeme používať „ja”. Takže „ja sa hnevám… ja s tým nesúhlasím… nemôžem toto rozhodnutie akceptovať…” a nie… „Si odporný… si hrozná… trápiš ma…“ Zároveň sa tým posunieme k tomu, aby sme prejavili a priblížili svoje svet (prečo cítime hnev) a upustili od osobných útokov…

Ak chceme prejaviť hnev bez násilia, potom sa musíme vzdať túžby po pomste. Nie je ľahké zanechať túžbu po pomste, pretože je jednoduchá a lákavá na zranenie (ktoré získame), reagovať rovnakou mincou a zraniť (toho, kto nás zranil). A vo vzťahu veľmi dobre vieme, kde má partner slabiny a kde je zraniteľný… Ľudia si myslia, že počas hádky je nutné zvyšovať hlas, klásť dôraz na vyslovené slová, mávať rukami a vykrikovať. Ale tak to nie je. Touto cestou sa skôr vyberáme k agresii…

Človeku, ktorý neprejavuje hnev hrozí, že sa v ňom bude hromadiť frustrácia, bude mať pocit, že ho ten druhý nerešpektuje… neberie ohľad na jeho túžby a priania… A pokiaľ toto napätie nebude uvoľnené, vyslovené a usmernené (väčšinou je dôsledkom nášho „videnia”, nie neláskavého zachádzania zo strany partnera), potom bude náš vzťah zaťazený množstvom toho, čo nebolo vyslovené. Akoby tým rástol múr medzi dvoma ľuďmi.

Túžba uvoľniť hnev za dodržania istých podmienok, je snahou zachovať život vo vzťahu (odstrániť to, čo ho ničí).

.

.hádka je dar

Hádka neodmysliteľne patrí k vzťahu. Nepochybujem o tom, že tí, ktorí sa za každú cenu snažia vyhýbať hádke, majú ten najlepší úmysel - snažia sa chrániť vzťah pred akýmkoľvek ohrozením a takým ohrozením je pre nich aj hádka. Ale táto cesta nevedie k šťastnému a k harmonickému vzťahu. Pretože aj keď sa budeme vyhýbať hnevu, nevyhneme sa napätiu, ktoré sa v tom vzťahu bude zväčšovať, až nakoniec môže viesť k pádu. Toto nie je dlhodobé riešenie a nie je to skutočným riešením.

Ak sa partneri vyhýbajú hnevu, akoby sa pohybovali po zamínovanom území. Postupne bude pribúdať tém, ktoré sa stali časovanou mínou a ktorým sa treba vyhnúť, až nakoniec sa nebudú mať o čom rozprávať. Z tohto pohľadu je hnev ako možnosť prečitiť vzťah a posilniť puto vlastne darom. Preto je dobré si povedať: „na tomto vzťahu mi záleží, nie je mi jedno, čo s ním ďalej bude, chcem aby zostal živý a uspokojujúci a preto, keď sa dostanem do konfliktu so svojím partnerom, nebudem sa tváriť, že sa nič nedeje… poviem s čím nesúhlasím a prečo…”

V počiatku potlačená hádka je ako rana, ktorú človek neošetril a tak začala hnisať. Treba ju ošetriť a nechať uzdraviť. Je to podobné ako jeden úkaz v prírode - dusno pred búrkou. Ale po búrke, kedy prišli k slovu hromy a blesky, sa nebo uvoľní a tlak sa zmenší. Treba uvoľniť napätie a nedovoliť mu, aby poznačilo vzťah.

.

.kedy prejaviť hnev?

Najlepšie bezprostredne :). Pretože čím neskôr k tomu príde, tým horší bude priebeh… Je lepšie vysvetliť si problém hneď na začiatku, skôr než prerastie do obrovského problému… Je lepšie prejaviť emóciu než ju potláčať alebo prejaviť až v okamihu, kedy sa už nebude dať usmerniť. Letná búrka je krátka, no osviežujúca… jarná či jesenná búrka má dlhé trvanie a ľahko pri nej premoknete do nitky. Ak sa naučíte uvoľniť napätie hneď na začiatku, potom aj hádka bude mať pokojný priebeh… Bude viac približovaním svojich svetov než snahou vyzúriť sa…

.

.keď hnev pominie

Hádka takmer vždy začína emóciami (prejav hnevu), ale tým to nekončí. Keď hnev pominie, prichádza druhá fáza. Prichádza okamih, kedy by partneri mali spolu hovoriť, vrátiť sa k príčinám hádky a nájsť kompromis. Treba teda nechať „vychladnúť hlavu”. Počkať na okamih, kedy pominie emócia a potom v pokoji hľadať riešenie. Pokiaľ hádka nepriniesla uspokojivé riešenie a naďalej pretrváva napätie, potom môžeme siahnuť po dvoch nástrojoch: počúvanie a vyjednávanie.

.

.počúvanie

Počúvanie je pre vzťah skutočným pokladom. V čom spočíva? Necháte svojho partnera, aby sa vyrozprával, aby povedal všetko, čo má na srdci. A to bez toho, aby ste ho prerušili. Počas našich bežných rozhovorov sme zvyknutí skákať tomu druhému do reči. Pokiaľ sa nerozpŕavame o dôležitých veciach, môže to byť dokonca osviežujúce. Ale ak sa potrebujeme porozprávať o niečom dôležitom, potom môže byť takýto druh komunikácie veľmi zraňujúci. Jedným z problémov, prečo viazne komunikácia je pocit, že nás ten druhý nepočúva, že nemáme možnosť povedať, čo naozaj potrebujeme povedať. Pri počúvaní, keď vieme, že nám ten druhý dal priestor sa vyrozprávať, vieme, že môžeme bez strachu povedať všetko, čo máme na srdci.

Pre počúvanie je dôležitých niekoľko podmienok: vytvoriť si priestor na rozhovor a nenechať sa rušiť, nech by sa dialo čokolvek, teraz ste tu pre partnera… najlepšie je dopredu sa dohovoriť (na dni a hodine), kedy sa spolu porozprávame… ďalšou podmienkou je sedieť pohodlne… a dohodnúť sa, kto začne prvý rozprávať… A tak začne rozprávať jeden z partnerov a rozpráva, až kým nepovie „to je všetko”. Druhý z partnerov zatiaľ len počúva, nekladie otázky, nekomentuje, neskáče do reči a vyhýba sa gestám, ktoré by boli necitlivé.

Výhodou týchto pravidiel je: že môžeme hovoriť a to bez strachu z toho, že nás ten druhý preruší… že môžeme vyjadriť sa a to bez strachu z toho, že nás ten druhý bezprostredne zvrzne pod zem, že môžeme vyjadriť (povedať) to, čo potrebujeme… a že môžeme hovoriť svojím vlastným tempom… hovoriť s odmlkami, kedy prehodnocujeme slová a snažíme sa ísť do hĺbky. Potom začne rozprávať druhý z partnerov a ten prvý ho nechá rozprávať a dodržiava pritom tie isté pravidlá ako jeho partner vtedy, keď on hovoril. Aj druhý z partnerov by sa mal zriecť osobných útokov, dokonca by nemal reagovať na to, čo počul. Aj on má totiž za úlohu povedať to, čo má na srdci. Nie osobné útoky či vzájomné napádanie, ale priblíženie svojich svetov, teda svojich myšlienok a pocitov. Práve to je dobrý základ pre rozhovor, pre vyjasnenie situácie a hľadanie spoločného riešenia.

Takýto rozhovor umožňuje dvom ľuďom sa navzájom priblížiť. Pretože ak čelíme výčitkám, automaticky sa stiahneme do obrany a prejdeme do protiútoku. Keď však nečelíme útokom, ale snahe nášho partnera zdielať svoj svet a prejaviť pocity, potom vzniká prostredie priaznivé k hľadaniu riešenia.

Je liečivé, ak si partneri pravidelne vyhradia čas, pre takýto rozhovor. Pomáha to zvyšovať spokojnosť so vzťahom, vzťah sa vďaka tomu prehlbuje a prečisťuje. Vzájomné počúvanie vytvára intimitu, spoznávajú jeden druhého a učia sa komunikovať. Po každom večeri, ktorý sme zasvätili rozhovoru, je vhodné dohovoriť sa na ďalšom. Takéto pravidelné rozhovory umožňujú rozprávať sa o príjemných, ale aj nepríjemných zážitkoch, vlastne o všetkom, čo hýbe naším svetom. Okrem pravidelných večerov zasvätených rozhovorom je dobré porozprávať sa aj bezprostredne. Pri riešení problému totiž nemusíte čakať na ďalší spoločný večer…

.

.vyjednávanie

Vyjednávanie je druhým nástrojom, ktorý nám pomáha nastoliť rovnováhu, keď máme pocit, že hádka nepriniesla potrebný pokoj a harmóniu.

Vyjednávať znamená začať rokovanie s cieľom ukončiť konflikt - nájsť uspokojivý kompromis pre obidvoch partnerov. Ak sa bojíte, že by vás partner „prerozprával”, potom aj tu je možné zaviesť pravidlá. Tým prvým je, aby vás partner neprerušoval, aby ste mohli predniesť svoj návrh riešenia… A druhým pravidlom je, aby ste mohli prerušiť rozhovor, keď sa objavia nové skutočnosti (návrh partnera) a vy si v kľude potrebujete premyslieť, čo ďalej…

Vyjednávanie umožňuje vyhnúť sa množstvu napätia, pretože pri vyjednávaní sú dôležité dve strany a obidve musia brať ohľad na toho druhého a musia urobiť ústupky. A tak je vo vašich rukách, ako vyjednávanie dopadne. Máte možnosť jeho výsledok ovplyvniť. A východiskom je riešenie, ktoré bude schodné pre obidve strany. Pokiaľ čas strávený preventívnym vyjednávaním (o tom, čo bude) o detailoch sobotného nákupu, ako prežiť večer alebo rodinný víkend umožní vyhnúť sa frustráciam, sklamaniu, napätiu a konfliktom, potom je to veľmi dobre vynaložený čas.

.

.skrytý motív hádky

Pokiaľ sa hádky neustále opakujú a nedochádza k uvoľneniu napätia, potom možno hovoriť o skrytom motíve hádok. To, čo v hádke zaznie ako príčina, čo vám partner vyčíta, nemusí byť skutočnou príčinou, prečo došlo k hádke. Väčšinou existujú štyri skryté motívy:

Prvým z nich je záväzok. Keď pominie zamilovanosť, treba sa rozhodnúť… Na základe tých okamihov, ktoré sme spolu prežili… Rozhodovať sa budeme aj neskôr, keď bude vzťah ďalej napredovať. Ale teraz po období zamilovanosti stojíme pred otázkou, čo ďalej. „Vybral som si dobrého partnera? Dokážem si s ním predstaviť život?”

Každý vzťah potrebuje atmosféru bezpečia a istoty… potrebujeme mať v tom druhom oporu, potrebujeme vedieť, že ten druhý neodíde… A keď pominula zamilovanosť, keď sa vzťah ocitol v bode, že nevieme čo ďalej, keď vzťah prechádza krízou… potom nám tento pocit bezpečia a istoty chýba a táto situácia sa môže stať príčinou hádky. „Keď nastane problém, vyhrážaš sa, že ma opustíš. Potrebujem vedieť, že berieš náš vzťah vážne…”

Rozhodnutie pre trvalý vzťah prináša pokoj - presvedčenie, že ten druhý ostane… Môžu prísť komplikácie… do uzavretia manželstva nemáte definitívnu istotu, ale viete, že ak sa nestane nič nečakané, tak ten druhý už neodíde… A tak si môžete vychutnávať príjemné okamihy a v prípade ťažkostí ich prekonávať spolu. Do rozhodnutia mohli ťažkosti ohroziť vzťah, teraz pomáhajú dvom ľuďom spojiť svoje sily, aby ich prekonali a tým upevnili svoj vzťah. Téma záväzku sa neskôr ešte bude hlásiť k životu. Keď sa budete rozhodovať pre manželstvo, keď budete chcieť kúpiť byt, počať potomka a dohodnúť sa na počte :), ale aj pri prijatí hypotéky či kúpe auta…

Druhým z nich je hierarchia. Od detstva sa pohybujeme v spoločnosti, v ktorej je istá hierarchia. Či už ide o rodinu, príbuzenské vzťahy, školu, krúžky, neskôr prácu či spoločenstvá… Počas zamilovanosti sú si žena s mužom rovní (oni sú si rovní celý život), ale počas zamilovanosti túto rovnosť vedome prežívajú. Ale skôr či neskôr, aj vďaka rozdeleniu povinností a vzájomnému dopĺňaniu sa na základe darov, dochádza k vytvoreniu hierarchie - kto má čo na starosti.

Z historického hľadiska mala výkonnú moc v domácnosti vždy žena. A muž zas z historického hľadiska mal na starosti moc, ktorá sa z vonku dotýkala rodiny - verejné záležitosti a financie. Každý teda rozhodoval v určitej oblasti, mal svoje kompetencie a sféru pôsobenia. Súkromná sféra bola zverená ženám a verejná mužom. Časom však došlo k posunu a dnes už nie je definované, ktorá oblasť je zverená ženám a ktorá mužom. Ale to nie je problém. Dôležité je totiž to, aby bola zachovaná rovnováha medzi kompetenciami a aby sa kompetencie rozdeľovali podľa darov. Pokiaľ jeden z partnerov má pocit, že má málo kompetencií alebo ak ich má príliš veľa, potom to môže viesť k hádke.

Tretím je odstup. „Trávime spolu málo času!“ Väčšina párov rieši tento problém. Riešia tým potrebu intimity a dohadujú sa o množstve času, ktoré je potrebné investovať do vzťahu. Za touto požiadavkou sa paradoxne často skrýva potreba po odstupe. Každý z nás sa potrebuje na nejaký čas vzdialiť, utiahnuť do samoty, byť sám sebou, porozmýšlať nad sebou, prehodnotiť svoje hodnoty… Túžba po príliš veľkej blízkosti môže byť strachom pred samotou…

Je dobré, ak partneri trávia čas spolu, ak majú aj spoločné záľuby… všetko, čo môže posilniť ich vzťah a priniesť spoločné príjemné okamihy, je posilou pre vzťah… Ale aj tak je dôležité poskytnúť druhému aj priestor pre samotu… Nakoniec, samota prebúdza túžbu a tá je naplnená pri stretnutí, aby následne samota znovu zrodila túžbu a umožnila naplnenie. Ale neustála blízkosť túžbu zabíja… Samota… to nie je nedostatok lásky či znak malej lásky, ale prejav živej a vášnivej lásky… Pokojne rozvíjajte aj tie dary, ktoré nemáte spoločné. Ak sa následne podelíte o zážitky s partnerom, je všetko v poriadku. Je dôležité nájsť a zachovávať rovnováhu medzi samotou a blízkosťou.

A posledným prvkom sú problémy prenesené z pôvodnej rodiny. Či už je skúsenosť z rodiny dobrým alebo odstrašujúcim príkladom, zanechala na nás stopy. Predstavy ako by mal fungovať vzťah medzi mužom a ženou, ako sa majú partneri rozhodovať. Ale aj individuálne predstavy, zvyky a túžby… Svoje stopy zanechá aj vzťah rodičov k deťom, vzťah medzi súrodencami a celkovo vzťahy v širokej rodine. A pri vytvorení vzťahu sa necháme týmito príkladmi inšpirovať alebo si povieme, že my to takto v živote nechceme robiť. Aké boli vzťahy v mojej rodine a čo si z nich chcem priniesť do svojho vzťahu?

V prípade negatívnej skúsenosti, kedy dieťa zažilo napr. autoritatívneho rodiča, sa počas dospelosti rozhodne pre jeden zo štyroch modelov. Buď si nájde partnera, ktorý bude k nemu autoritatívny. Alebo presný opak, bude autoritatívnym a nájde si „obeť”. Možno si nájde autoritatívneho partnera s cieľom pomôcť mu „premeniť sa”. Alebo využije svoju skúsenosť a stane sa citlivým voči partnerovi. Istú úlohu pri výbere z týchto modelov zohráva aj partner a jeho skúsenosti z detstva.

.

.hádka a polarita

O tom, ako bude vyzerať a prebiehať hádka, rozhodujú tiež osobnosti partnerov. Najčastejšie tvorí pár jeden cholerik a necholerik (sangvinik, melancholik, flegmatik). Pokiaľ pár tvoria dvaja cholerici, ide o veľmi vyčerpávajúcu kombináciu, ktorá však dáva vzťahu veľa intenzity. Spojenie dvoch necholerikov je veľmi vzácne, je to najpokojnejšia kombinácia, ale po čase v takom vzťahu hrozí nuda.

Prvou kombináciou je cholerik a necholerik. V takomto páre došlo k rozdeleniu úloh. Jeden partner sa hnevá a prejavuje nespokojnosť a druhý vnáša pokoj a umiernenosť. Necholerik je ten, čo hnev popiera alebo transformuje hnev do inej, pre neho „prijateľnejšej podoby”. Energia hnevu je tak transformovaná do hyperaktivity (robíme niečo, čo nie je nutné), psychosomatizácie (bolesti a poruchy činnosti orgánov, ktoré nemajú opodstatnenie v telesnej rovine - sú spôsobené psychikou) a do viktimizácie (stavanie seba do pozície obete). Keď necholerik potlačí hnev, akoby sa stiahol, začal byť chladným a ironickým. Cholerik zas môže na seba preberať hnev toho druhého. Vlastne začne sa hnevať za obidvoch. A tak sa necholerikovi vďaka hnevu cholerika uľaví. Ale to nie je riešenie. Necholerik totiž neprevzal zodpovednosť za svoj hnev a neuvoľnil ventil a cholerik na seba preberá aj hnev, ktorý nie je jeho. A keďže necholerik neprejavil hnev a neuvoľnil napätie, hľadá si iné spôsoby, ako ho uvoľniť. A tak sa uchyľuje k pasívnej agresii - to sú tie drobnosti, ktorými vám robí napriek, až kým vás neprivedie na pokraj zúrivosti. Či už ide o zabúdanie, opakované prejavy roztržitosti alebo omyly, ktoré nespáchal naschvál. „Tvoje narodeniny mi úplne vypadli z hlavy. Zasa som zabudol vyniesť kôš. Je mi to ľúto, omylom som ti kúpila svetlé pivo, hoci ho nemáš rád.” Zo strany necholerika však ide predovšetkým o podvedomú reakciu. Neuvedomuje si, že jeho prejavy sú vlastne agresiou. A tak skôr než budete mať chuť usvedčiť vášho partnera tak vedzte, že jeho prejavy nie sú ani tak osobným útokom, ako prejavom nespokojnosti so vzťahom a za vzťah nesiete zodpovednosť obaja. Pasívna agresia však môže byť aj veľmi rafinovaná. Keď sa podarí dohnať partnera k výbuchu zlosti. A potom mu vyčítať hnev, postaviť ho do pozície toho, kto problém spôsobil a tým odviesť pozornosť od vlastných problémov a zodpovednosti za vzniknutý konflikt.

Druhou kombináciou sú dvaja cholerici. S týmto párom je spojené riziko, že hnev jedného vzbudzuje a prehlbuje hnev druhého. Okrem toho môže byť frustrujúce, ak nemáme možnosť sa hnevať sami. Pretože v okamihu keď sa začne hnevať jeden, začne sa hnevať aj druhý a obaja môžu mať pocit, že ich ten druhý nepočúva. Skúste jeden po druhom pustiť ventil a dať si navzájom priestor, aby vaše emócie mohli vyjsť na povrch a zároveň ste mali pocit, že ten druhý vás počúva.

Treťou kombináciou sú dvaja necholerici. Tento vzťah pôsobí dojmom pokoja a vyrovnanosti. Vyhýbanie sa konfliktom môže časom ohroziť samotný vzťah. Okrem toho partneri sa môžu vďaka tejto kombinácii stať expertmi na to, ako robiť tomu druhému zle. Pribúdajú sarkastické či uštipačné poznámky, pokorujú sa navzájom pred druhými ľuďmi a vybavujú si účty pred cudzími ľuďmi. Možno k hádke tu nikdy nedôjde, ale nebo už nikdy nebude bez obláčika.

.

.hádky a sexualita

Vzťah dvoch partnerov ovplyvňuje všetko, čo tvorí ich svet a čo prežívajú spolu… Pokiaľ nedôjde k uvoľneniu napätia alebo pokým neprebehne hádka a neprinesie riešenie problému, vďaka čomu do vzťahu opäť zavíta harmónia, potom cez rôzne prejavy sa môže k životu hlásiť násilie. Jednou z takých oblastí je sexualita, ktorá sa môže stať tvrdou a môže jej chýbať neha. Táto schéma vzťah neskutočne ničí… Zo sexuality sa stráca srdce, stáva sa chladnou… niekedy agresívnou a brutálnou. Akoby sa sexualita stala bojiskom, na ktorom pokračuje boj a snaha ponížiť a potupiť partnera. Ak sa však podarí uvoľniť napätie a do vzťahu zavíta rovnováha, potom sexualita bude plná ľahkosti, tvorivosti a radosti.

.

.ako sa vyhnúť niektorým hádkam

Hádky zohrávajú dôležitú úlohu vo vzťahu. Ale niekedy k nim nemusí dôjsť. Ak je možné uvoľniť napätie aj iným spôsobom, prečo ho nevyužiť?

Niekedy dochádza k vzniku negatívnej emócie, ktorá sa hlási k životu aj mimo partnerského vzťahu. Či už ide o napätie spojené s prácou, s problémami v širokej rodine, ťažkosti našich priateľov alebo hocijaký podnet, ktorý nás zasiahol na citlivom mieste. Problémom však je, že táto emócia môže prerásť v hádku. Ak ten druhý nemá pocit, že chápeme jeho pocit. Ak nevypočujete svojho partnera, ak mu nedáte priestor na uvoľnenie napätia, potom aj emócia získaná mimo váš vzťah sa môže obrátiť proti vám. Niekedy je vašou úlohou len vypočuť a neponúkať rady… jednoducho prijať a pochopiť. Ak máme problém to rozlíšiť, nič nám nebráni v tom, aby sme sa jednoducho spýtali partnera, či potrebuje vypočuť alebo aj poradiť… Je to ťažké, hlavne ak počas počúvania vám partner položí otázku, „čo ďalej” a vy si musíte kusnúť do jazyka, aby ste mu nepovedali to riešenie, ktoré máte na jazyku. Je umením zistiť, kedy partnerovi môžeme a máme poradiť a kedy sme len v pozícii poslucháča.

.

.potreba samoty

Vzťah je niečo živé a dynamické… Vzťah je živý vtedy, keď dýcha… Je nemožné sa stále nadychovať alebo vydychovať. K životu sú potrebné obidva tieto pohyby… a rovnako tak sa potrebujeme aj navzájom približovať a vzdaľovať… Zdieľanie, blízkosť a splynutie sú pre vzťah rovnako nevyhnutné ako odstup, vzdialenie a samota. Ani jeden z týchto pólov sám o sebe nie je lepší. Pre zdravý vzťah je potrebná prítomnosť a striedanie obidvoch pólov.

Samota je jedným z prejavov túžby po samote. Ale v našej spoločnosti, keď partner povie, že by potreboval mať viac času pre seba alebo sa na nejaký čas stiahnuť do úzadia, druhý partner sa ho spýta: „ty už ma nemiluješ?” A vtedy partner s túžbou po samote, môže rezignovať na svoju túžbu a časom získať pocit, že partnerovi na ňom nezáleží (lebo nemá pochopenie pre jeho potreby) alebo riskuje narušenie vzťahu, pretože pre partnera je to krok, ktorý nevníma ako prejav lásky. A tak väčšinou dochádza k hádke.

Niektorí ľudia si po príchode z práce potrebujú v samote usporiadať myšlienky a hodiť za seba ťažkosti toho dňa… Alebo sa potrebujú preniesť cez niečo, čo sa ich vo vzťahu dotklo… Je dobré, ak jeden partner druhému povie, že sa potrebuje na chvíľu stiahnuť do samoty, že to nie je prejav nelásky, len túžba prekonať ťažkosti (a nevnášať ich tu a teraz v takejto podobe do vzťahu) a ak bude mať záujem, potom sa môžete o nich spolu porozprávať… a k tomu je dobré povedať, koľko času potrebujeme byť sami… Vďaka týmto trom prvkom: vyslovená túžba po samote, uistenie o láske a časový údaj… vám partner ochotne dá priestor, aby ste si dali do poriadku váš svet… ako dominantný melancholik viem, že keď potrebujem byť sám, tak to najlepšie, čo ten druhý môže pre mňa urobiť, je dať mi priestor, aby som prežil samotu, spracoval podnety a potom prišiel a podelil sa o svoj svet…

.

.prijať temné stránky vzťahu

Akceptovať fakt, že sa vo vzťahu občas hádame, znamená milovať sa bez ružových okuliarov. Je normálne prežívať chvíle, kedy je vzťah vystavený skúškam. Kedy necítime, že nás ten druhý miluje, kedy sa túžba vytratí… Je dokonca normálne občas neznášať svojho partnera… Je dôležité zmieriť sa s tým, že k vzťahu patria aj takéto temné stránky. Keď sa partnerom niekoľkokrát podarí prekonať takéto chvíle, kedy musia siahnuť na dno svojich síl, porastie ich dôvera vo vzájomný vzťah. A tak časom získajú presvedčenie - naozaj budú tomu veriť, že spolu prekonajú každú krízu.

.

Stojí pred nami úloha prijať skutočnosť, že hádka nie je prejavom toho, že by vzťahu chýbala láska… ale túžbou po uvoľnení napätia, po dosiahnutí rovnováhy… Pokiaľ prijmeme niečo z jednotlivých úlomkov, ktoré tu zazneli, potom časom dokážeme predchádzať hádkam, skrátiť svoje hádky či ukončiť ich na začiatku. Dokážeme riešiť problém k spokojnosti obidvoch partnerov a tak, aby ich viac prepojil a aby posilnil ich vzťah… Vyhýbajme sa osobným útokom. A predovšetkým násiliu. Kým hádka má svoje miesto v láske, pre násilie v nej nie je miesto…

.

Tomáš Hupka

www.mydvajaspolu.webnode.sk

.

.spracované podľa:

Serge a Carolle Vidal - Graf. Jak se dobře pohádat s partnerem. Portál, Praha, 2007, ISBN 978 - 80 - 7367 - 208 - 9

.

Serge a Carolle Vidal - Graf

Pôsobia ako psychoterapeuti a venujú sa oblasti komunikácie. Pravidelne pripravujú prednášky na túto tému a venujú sa práci so skupinami a s jednotlivcami, ktorí sa chcú zlepšiť v komunikácii.

.

P.S.: Po štyroch rokoch som dokázal vyhrať nad ťažkou depresiou… Chcem sa poďakovať mojej rodine, priateľom, kamarátom a čitateľom za to, že mi boli oporou a predovšetkým mojej Zuzke za jej liečivú lásku… Konečne som sa zbavil liekov proti depresii a úzkosti… a hurá do života

.odkazy:
Má ma niekto rád? (o vlastnej hodnote): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=516
Si požehnaním pre druhých (ako obohatiť iných): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=453
S nikým nechodím a nie som cvok (o slobode, priateľstve, chodení, láske, rozchode a nádeji): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=571
Prečo mám strach milovať? (o tom, čo nám bráni otvoriť sa láske): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=315
Prečo mám strach povedať ti, kto som? (o taktikách, ktoré hráme vo vzťahoch, ako úprimne spolu komunikovať): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=703
Divoký v srdci (o tajomstve, ktoré skrýva muž vo svojom srdci): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=298
Tajomstvá a túžby, vpísané do srdca ženy (o tajomstve, ktoré skrýva žena vo svojom srdci): http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/07/19/tajomstva-a-tuzby-vpisane-do-srdca-zeny/
Keby len muž vedel, čo žena prežíva (o svete ženy a ako prežíva vzťah): http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/09/13/keby-len-muz-vedel-co-zena-preziva/
Smädní po láske (o rôznych podobách lásky): http://www.postoy.sk/node/770
Láska a priateľstvo (o priateľstve, ktoré prerastie v lásku, aby nakoniec bolo zavŕšené v mystike): http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/05/24/laska-a-priatelstvo%20/
Keď Adam hľadá svoju Evu (o chodení, láske a sexualite): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog ID=504
Láska bez podmienok (o úprimnej, autentickej a starostlivej láske, ktorá je skutočným ocenením človeka): http://blog.tyzden.sk/blog.php?blog_ID=620
Manželstvo, po akom ste vždy túžili… (ako zlepšiť svoje manželstvo): http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/06/21/manzelstvo-po-akom-ste-vzdy-tuzili/
Hranice vo vzťahu… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/11/08/hranice-vo-vztahu/
Päť jazykov lásky - päť spôsobov, ako prejaviť lásku… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/10/11/pat-jazykov-lasky-pat-sposobov-ako-prejavit-lasku/
Mystika sexuality… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/05/16/mystika-sexuality/
Ako predchádzať konfliktom vo vzťahu… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/12/06/ako-predchadzat-konfliktom-vo-vztahu/
Päť jazykov (spôsobov), ako sa ospravedlniť partnerovi… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/08/16/pat-jazykov-sposobov-ako-sa-ospravedlnit-partnerovi/
Po stopách lásky… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/04/18/po-stopach-lasky/
Keď stroskotá manželstvo… http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/01/03/ked-stroskota-manzelstvo/
O duchovnom prekliatí a spútanosti (ako uzdraviť rodové korene): http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/07/05/o-duchovnom-prekliati-a-sputanosti-uzdravenie-rodovych-korenov/

.

Johaniti - ich názov je odvodený od nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme. Od polovice 11. stor. po Kr. sa v tomto meste venovali starostlivosti o chorých a zranených pútnikov, no k ich poslaniu patrila aj úloha prichýliť pocestných. Po dobytí Jeruzalema sa transformovali na rytiersky rád a zabezpečovali vojenský sprievod pútnikom a ochranu svätých miest. V ich moci bol hrad Krak des Chevaliers, ktorý bol pre svoju polohu označovaný ako „kľúč” k Svätej zemi. Rád bol oficiálne uznaný bulou pápeža Paschala II. v roku 1113 po Kr. a v roku 1154 ho pápež Anastasius IV. podriadil priamo Svätej stolici. Poznávajúcim znakom rádu bol čierny plášť s bielym krížom. Vychádzali z Augustínovej regule. Po páde Akkonu (1291 po Kr.) sa presunuli na Cyprus a neskôr na Maltu. Dnes ich poznáme ako maltézskych rytierov.

Templári - sú pomenovaní podľa ich prvého sídla v Jeruzaleme, ktoré bolo v blízkosti Šalamúnovho chrámu. Templárov založil francúzsky rytier Hugo de Payens v roku 1119. Vychádzali z Augustínovej regule, ktorú spojili s niektorými cisteriánskymi prvkami. Okrem tradičných troch sľubov skladali aj štvrtý, v ktorom sa zaviazali, že budú chrániť pútnikov. Rád vymyslel finančný systém, ako chrániť pútnikov počas púte pred okradnutím, čo dalo impulz k vzniku bankovníctva (na začiatku púte si pútnik uložil peniaze v templárskom kláštore a ako doklad o finančnej operácii dostal šek, na základe ktorého mu templári vo Svätej zemi vydali zodpovedajúcu hotovosť). V roku 1139 po Kr. pápež Inocent II. podriadil templárov priamo Petrovmu stolcu. Po páde Akkonu sa ich sídlo presunulo do Francúzska, kde sa stali obeťou intríg francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorý si robil zálusk na ich majetok a peniaze.

Nemecký rád - tento rád vznikol počas III. križiackej výpravy v roku 1189, keď nemeckí križiaci zriadili dočasný lazaret pri dobýjaní mesta Akkon. Jeho úlohou bolo teda ošetrovanie chorých. V roku 1198 po Kr. sa pretransformoval na rytiersky rád a o rok neskôr jeho existenciu schválil pápež Inocent III. a zaviazal ho, aby sa vo vojenských veciach riadil templárskou a vo veciach ošetrovateľstva johanitskou regulou. Ich poznávajúcim znakom bol čierny talár, biely plášť a na ňom čierny kríž. Po páde Akkonu presunuli svoju činnosť do Pruska. Dnes sa venuje charite.

Bratstvo sv. Lazára - pôvodne sa venovali ošetrovaniu malomocných. Keď jeho rady začali rozširovať rytieri napadnutí maláriou, došlo koncom 13 stor. po Kr. k jeho pretransformovaniu na rytiersky rád. Títo rytieri bojovali v prvej línii. Stúpencom rádu bol aj jeruzalemský kráľ Balduin IV. Lazariáni neskôr zohrali dôležitú úlohu pri boji s maláriou v Európe.

Rytieri sv. Tomáša z Canterbury - rád bol založený v roku 1191. Zo začiatku sa venoval ošetrovaniu chorých a pochovávaniu mŕtvych. Po V. križiackej výprave sa pretransformoval na rytiersky rád. Jeho rytieri zohrali dôležitú úlohu pri ochrane mesta Akkon. Neskôr sa vrátili do Anglicka a venovali sa už len charitatívnej činnosti. Rád zrušil kráľ Henrich VIII. v roku 1538 po Kr.

Rytieri z vrchu radosti (Monte Gaudio) - ich pomenovanie je odvodené od ich sídla na kopci, z ktorého pútnici prvý krát uvideli Jeruzalem. Tento španielsky rád mal na starosti ochranu mesta Askalón. Po bitke pri Hattíne (1187 po Kr.) sa stiahol do Španielska, kde sa neskôr zlúčil s rádom calatravských rytierov.

Strážcovia Božieho hrobu - tento rád vznikol v Jeruzaleme v prvej polovici 12. stor. zo spoločenstva kanonikov pri chráme Svätého hrobu. Ich úlohou bola ochrana baziliky Svätého hrobu a mesta Jeruzalem. Ich poznávajúcim znakom bol červený kríž. Na ich čele stál latinský jeruzalemský patriarcha. Po zániku Jeruzalemského kráľovstva sa sídlo rádu presunulo do Talianska.

.

Udržanie dobytých území a predovšetkým miest a pevností získaných križiakmi bolo možné len vďaka existencii rytierských rádov. Za zmienku tiež stojí, že johaniti, nemeckí rytieri a lazaristi mali aj ženské vetvy, ktoré sa venovali výhradne ošetrovaniu chorých.

.

Tomáš Hupka

.

.odkazy:

Jeruzalemské kráľovstvo: http://www.tyzden.sk/casopis/2009/16/jeruzalem-koliska-krestanstva.html

Križiacke výpravy: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/09/08/kriziacke-vypravy/

V roku 1071 po Kr. obsadili seldžuckí Turci Jeruzalem. Kým dovtedy mohli pútnici bez problémov navštíviť posvätné miesta, teraz im za to hrozila smrť. Okrem toho pustošili Turci posvätné miesta, zrúcali asi 30 tisíc kresťanských chrámov a kaplniek a začali ohrozovať samotnú Byzanciu. A tak vyslal v roku 1095 byzantský cisár Alexios Komnénos posolstvo pápežovi Urbanovi II., v ktorom ho žiadal o pomoc pri oslobodení Jeruzalema.

.

Pápež počas koncilu v Clermonte vyzval kresťanov, aby oslobodili Jeruzalem z rúk moslimov, čo sa stalo impulzom pre krížové výpravy. Bolo to už v čase, kedy kresťanstvo bolo rozdelené na východné a západné. Motiváciou bolo nielen oslobodiť Jeruzalem, ale aj rozšíriť vplyv západného kresťanstva v tejto oblasti a posilniť moc a pozíciu pápeža ako duchovnej autority.

To, že sa našlo toľko ľudí ochotných ísť bojovať do Svätej zeme, má niekoľko príčin. Predovšetkým to bola príležitosť boja proti neveriacim spojená s možnosťou odpustenia hriechov. Okrem toho pápež naznačil, že na bojovníkov čaká bohatá krajina, kde si môžu vybudovať nový domov. Tieto pohnútky vzbudili obrovský záujem o križiacke výpravy. Ich znakom sa stal kríž, podľa ktorého získali pomenovanie.

Už počas presunu do Svätej zeme sa križiaci smutne preslávili násilným správaním. Počas samotných bojov vo Svätej zemi boli nesmierne krutí nielen voči nepriateľom, ale aj voči civilnému obyvateľstvu. To spôsobilo, že Byzantská ríša sa pomerne skoro začala dištancovať od križiackych výprav. Už počas prvej výpravy začala vnímať križiakov ako svojich nepriateľov. Po dobytí Konštantínopolu a rozkúskovaní Byzancie (vznik latinského cisárstva) sa vzťahy medzi Byzanciou a európskymi štátmi ocitli na mŕtvom bode. A keďže sa dobytie Konštantínopolu uskutočnilo s požehnaním latinských biskupov, tento krok poznačil vzťahy medzi západným a východným kresťanstvom.

.

.priebeh križiackych výprav

Ako križiacke výpravy sa označujú tie, ktoré prebiehali v období 1095 - 1270 po Kr.:

Prvá výprava (1096 - 1099): na cestu sa vybralo približne 330 tisíc bojovníkov, do Svätej zeme ich však dorazilo len 40 tisíc. Po niekoľkých víťazných bitkách sa križiakom podarilo dobiť Antiochiu, Tripolis, Týros, Haifu, Jaffu a nakoniec 15. júla 1099 aj samotný Jeruzalem.

Druhá výprava (1147 - 1149): keď Turci dobyli Edessu, pápež presvedčil francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III., aby podnikli druhú výpravu. Zúčastnilo sa jej 70 tisíc ľudí, ktorí buď zomreli od hladu a následkom chorôb alebo padli v boji. Výprava sa skončila vojenským debaklom. Jeruzalem sa v roku 1187 ocitol opäť v rukách moslimov.

Tretia výprava (1189 - 1193): keď do Európy dorazila správa, že Jeruzalem padol do rúk sultána Saladina a Jeruzalemské kráľovstvo sa rozpadlo, vyburcovalo to ľudí k ďalšej výprave. Na výprave sa zúčastnil nemecký cisár Friedrich Barbarossa, anglický kráľ Richard Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. a rakúsky vojvodca Leopold VI. Križiakom sa podarilo dobiť Akkon a ovládnuť časť pobrežia od Tyru po Jaffu. Bola uzavretá dohoda so sultánom o prístupe pútnikov do Svätého mesta. Ďalší postup znemožnili vzájomné rozpory.

Štvrtá výprava (1202 - 1204): keďže Jeruzalem ostal v rukách Turkov, pápež Inocent III. vyhlásil novú výpravu, ktorá sa však vymkla kontrole a namiesto Jeruzalema dobila Konštantínopol (bolo zriadené latinské cisárstvo, ktoré pretrvalo do roku 1261 po Kr.). Bola to posledná výprava, na ktorej sa zúčastnil väčší počet ľudí.

Piata výprava (1215 - 1219): viedol ju uhorský kráľ Ondrej II. spolu s pápežským legátom Pelagom. Výprava obsadila opevnenú osadu Damietta, ktorá bola jedným z centier obchodu.

Šiesta výprava (1228 - 1229): obsadenie Damietty sa stalo východiskom pre ďalšiu výpravu, ktorú viedol cisár Fridrich II. a bez bojov uzavrel dohodu, vďaka ktorej sultán vydal Jeruzalem, Nazaret, Betlehem a pobrežie medzi Jaffou a Sidonom výmenou za Damiettu. Jeruzalem sa však v roku 1244 po Kr. opäť ocitol v rukách moslimov.

Siedma výprava (1248 - 1254): strata Jeruzalema (1244) sa stala impulzom k ďalšej výprave, ktorú viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. Križiakom sa síce podarilo zmocniť Damietty, ale to bol jediný úspech.

V roku 1302 po Kr. padla do rúk moslimov pevnosť Ruad, ktorá bola poslednou križiackou pevnosťou na Blízkom východe. A krajinu opustili poslední križiaci…

.

Keď križiaci 15. júla 1099 dobili Jeruzalem, vyvraždili pôvodné obyvateľstvo (60 tisíc obetí) a to bez ohľadu na to, či to boli moslimovia, židia, alebo kresťania (najväčšiu skupinu tvorili východní kresťania). Tento krok zo strany križiakov šokoval moslimov, ale aj obyvateľov Byzantskej ríše a ostatných východných kresťanov. Dokonca byzantský cisár Alexios I. Komnénos odmietol niesť zodpovednosť za ich činy (pretože už dlhšie konali v rozpore s jeho nariadeniami).

Jeruzalemský patriarcha odišiel pred príchodom križiakov do Konštantínopolu, no jeho veriaci ostali v meste. A tak medzi zabitými kresťanmi boli predovšetkým ortodoxní kresťania (tu niekde je príčina napätia medzi východnými a západnými kresťanmi, ktorá pretrváva dodnes).

.

Tomáš Hupka

.

.odkazy

Jeruzalemské kráľovstvo: http://www.tyzden.sk/casopis/2009/16/jeruzalem-koliska-krestanstva.html

Kresťanstvo dokázalo počas dejín osloviť množstvo židov. Okrem tých, ktorí sa stali kresťanmi, došlo k sformovaniu niekoľkých židovských hnutí, ktoré pôsobili buď vo vnútri židovstva alebo medzi židmi a kresťanmi:

Eboniti - uznávali Ježiša za Mesiáša, ale nie za Syna Božieho; odmietali tvrdenie, že sa narodil z panny; trvali na dodržiavaní Mojžišovho zákona aj pre pohanov, ktorí sa stali kresťanmi; neuznávali apoštola Pavla za apoštola, namiesto neho považovali za dvanásteho apoštola Jakuba Mladšieho; tvrdili, že Ježiš prišiel naplniť Zákon a prorokov ako nový Mojžíš. V tejto komunite vidieť istý vplyv Esénov.

Nazaréni - uznávali Ježiša ako Mesiáša a považovali ho za Syna Božieho; jeho učeniu dávali prednosť pred učením Mojžiša a prorokov; trvali na tom, aby židia, ktorí sa stali kresťanmi, dodržiavali židovské zvyky. Neskôr splynuli s kresťanmi, ktorí nemali židovský pôvod.

Helenisti - stretli sa s Ježišom v Jeruzaleme, keď prišli z diaspór sláviť do tohto mesta Pesach (sviatky Veľkej noci) a stali sa tu svedkami jeho smrti, ukrižovania a vzkriesenia. A po návrate do diaspór vydávali o tom svedectvo medzi židmi a okrem plnenia židovských predpisov a návštevy synagógy sa stretávali po domoch, aby spoločne hodovali a pripomínali si poslednú večeru. Významne napomohli pri šírení kresťanstva medzi pohanmi.

Mesiášski židia - je to súčasná obdoba Nazarénov. Sú to príslušníci židovských komunít, ktorí prijali krst; uverili v Ježiša ako v Mesiáša a Syna Božieho a naďalej dodržiavajú väčšinu židovských predpisov. Sú rozptýlení vo viacerých kresťanských komunitách, obnovujú a pripomínajú židovské korene kresťanstva.

Od začiatku kresťanstva sa v židovstve objavujú smery a hnutia, ktoré v Ježišovi spoznali Mesiáša, Syna Božieho a toho, v kom sa splnili proroctvá a naplnil Zákon. A snažia sa obohatiť židovstvo o túto pravdu.

Tomáš Hupka

.

.odkazy:

Jidiše kop - tvorivé myslenie v židovskej tradícií: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/03/01/jidise-kop-%E2%80%93-tvorive-myslenie-v-zidovskej-tradicii/

Kresťanský pohľad na judaizmus: http://www.postoy.sk/node/484

Jeruzalemské kráľovstvo: http://www.tyzden.sk/casopis/2009/16/jeruzalem-koliska-krestanstva.html

.

Zmeny sa dotýkali aj samotného kresťanstva. Milánsky edikt povolil jeho vyznávanie a tak skončilo obdobie prenasledovania kresťanov. Kresťanstvo sa v roku 380 stalo štátnym náboženstvom a o dvanásť rokov neskôr, boli ediktom zakázané akékoľvek prejavy pohanstva. Napriek priaznivým okolnostiam, sa však čoraz viac kresťanov stávalo vlažnými vo viere. Našli sa však aj takí, ktorí svojím životom dokázali ovplyvniť celú spoločnosť. K takým patrí Melánia a jej manžel Pinianus.

.

.vzácny kvet

Rodina z ktorej pochádzala Melánia, dala rímskej ríši niekoľko významných správcov provincií a úradníkov. A od 4 stor. po Kr. patrila k vládnucej triede. Jej otec Valerius Publicola bol vnímaný ako obranca rímskej republiky a medzi predkami jej matky Albiny Caeionii, možno nájsť rímskeho cisára Lucia Caeionia Commoda. Okolo tejto rodiny sa vytvorila skupina tradicionalistov, ktorí vyznávali pohanské kulty a boli odhodlaní položiť svoj život za rímske impérium.

Melánia dostala svoje meno po babičke, (ktorú písomné pramene označujú ako Melániu staršiu) a rodina sa o ňu starala, ako by bola vzácnym kvetom. Poznala helénsku a latinskú kultúru a hoci dodržiavala zvyky ktoré patrili k jej postaveniu, vo svojom srdci bola preniknutá Božou láskou a hľadala spôsob, ako prehĺbiť svoj život. Jej rodina bola nesmierne bohatá a vďaka tomu bola považovaná za najväčšiu dedičku rímskeho sveta.

Toto bohatstvo nielenže malo podľa predstáv jej blízkych ostať v rodine, ale malo sa aj neustále zväčšovať. A preto ju vo veku štrnásť rokov vydali za jej bratranca Pinianusa Valeriusa, ktorý mal vtedy sedemnásť rokov. Jeho otec bol v tej dobe rímskym prefektom. O Pinianusovi vieme, že bol bohatý, krásny, mal dobré srdce a elegantné vystupovanie.

Keďže obaja boli veľmi mladí, po svadbe začali žiť vo vile na pahorku Caelius, pod ochranou Melániných rodičov. A od prvého okamihu sa Melánia snažila inšpirovať svojho manžela, aby spolu s ňou prehlboval svoj duchovný život.

.

.sľub čistoty

A dokázala ho aj prekvapiť. Jedného dňa sa mu zverila s túžbou zasvätiť ich manželstvo čistote. Ako si isto dokážeme predstaviť, Pinianus nebol zo začiatku touto predstavou nadšený. Síce Melániu úprimne miloval, ale desil sa predstavy, že by nemali potomka. Preto Melánií navrhol, aby priviedli na svet dve deti a potom sa spolu môžu zrieknuť sveta. A Melánia súhlasila. Nepochybne ich pri prijatí tohto predsavzatia inšpiroval Paulinus - bratranec Meláninej babičky, ktorý ako senátor sa rozhodol spolu so svojou manželkou zasvätiť svoj život askéze a modlitbe.

Čoskoro sa Melánii a Pinianusovi narodila dcéra, ale keďže sa báli, že by sa stala terčom intríg pre obrovské bohatstvo (ktoré raz mala zdediť), rozhodli sa zasvätiť ju Bohu. Onedlho čakali spolu aj druhé dieťa. Pôrod však prišiel predčasne a syn ktorý sa narodil, bol veľmi slabý a čoskoro zomrel. Aj Melánia bola veľmi vyčerpaná a všetci sa obávali, že zomrie. Vtedy Pinianus v strachu že stratí svoju milovanú ženu, vtrhol do kostola, objal oltár a úpenlivo sa modlil za jej život. A Melánia sa zázračne uzdravila. Spolu potom čelili ďalšiemu nešťastiu, keď ich dcéra náhle zomrela. Celá rodina bola zdesená - všetci dediči boli mŕtvi. A tak začali na Melániu s Pinianusom naliehať, aby priviedli na svet ďalších potomkov, oni sa však rozhodli splniť sľub.

Ich rozhodnutie zriecť sa sexuality vzbudzovalo zvedavosť. Pre rímsku spoločnosť bola totiž sexuálna zdržanlivosť neznámym pojmom. Mnohí barbari mali v tejto oblasti vyššiu morálku. Napríklad verejné kúpele boli miestom, kde cudnosť strácala akékoľvek zábrany. V tej dobe sexuálne výstrelky, vraždenie detí, vyhýbanie sa manželstvu, to všetko viedlo k poklesu pôrodnosti u rímskeho obyvateľstva, kým populácia barbarov (či už vo vnútri ale aj za hranicami rímskej ríše) neustále narastala, čo neskôr bola jedna z príčin pádu rímskej ríše.

Ale späť k Melánii a Pinianusovi. Mali sa úprimne radi, ich manželstvo sa čoraz viac duchovne prehlbovalo a vzájomne sa povzbudzovali k napredovaniu. Okrem iného sa rozhodli zriecť nosenia drahých šiat a sprísnili svoju askézu.

.

.prázdnota svetskej slávy

Istým impulzom pre nich bola návšteva babičky Melánie. Bola to veľmi zaujímavá žena. Potom ako ovdovela odišla žiť mníšskym životom do púšte v Egypte a vo Svätej zemi, kde finančne podporovala 5 tisíc pustovníkov. A rímska spoločnosť ju za to obdivovala.

A teraz si predstavte, ako táto žena v chudobných šatách vystupuje z lode v Neapole a víta ju výkvet rímskej spoločnosti, odetý do tých najnádhernejších a nesmierne vzácnych šiat. Po zvítaní sa tento sprievod pobral po Via Appia do Ríma. Na čele sprievodu bola babička Melánia na malom vychudnutom koni v sprievode rodiny a za nimi senátori na zlatom zdobených vozoch a bohatý sprievod patrícijov. Celé to bohatstvo svetského sveta, bolo prekryté vznešenosťou, pokorou a láskou ženy v chudobných šatách, ktorých sa všetci dotýkali v snahe očistiť sa od svojho bohatstva, ktoré ich spútalo.

Melánia (staršia) prišla varovať rímsku spoločnosť pred márnivosťou, hedonizmom a materializmom, ktorému prepadla. Túto cestu využila aj na stretnutie s Melániou a s Pinianusom a oslovila ich svojou askézou a jednoduchosťou.

.

.zrieknutie sa sveta

Títo manželia sa rozhodli pokračovať v uskutočnení svojho plánu. A rozhodli sa zriecť svojho majetku. Hoci aj medzi bohatými patricijmi boli kresťania, ich život sa neniesol v duchu odriekania a chudoby (za zmienku stojí, že v tomto období si bohatí kresťania stavali vo svojich domoch kaplnku, kam sa mohli utiekať k súkromným modlitbám). Rozhodnutie Melánie a Pinianusa však šokovalo celú rímsku spoločnosť.

Zbaviť sa majetku v tej dobe, bolo nesmierne ťažké. Existoval zákon, ktorý zakazoval predaj umeleckých diel a materiálnych statkov. Rímska spoločnosť sa za každú cenu snažila udržať vrstvu bohatých. Bála sa, že jej zánik by bol zánikom ríše. A tak boháči boli „otrokmi” svojho majetku.

Melánia s Pinianusom sa rozhodli obrátiť na kráľovnú Serenu - neter cisára Theodosia, ktorá mala na neho veľký vplyv. Predstúpili pred ňu v jednoduchom oblečení a priniesli jej vzácne dary. Kráľovná bola nimi tak dojatá, že všetky dary venovala chudobným. Pochádzala totiž z chudobnej rodiny a obdivovala duchovný stav, ktorí títo manželia dosiahli. Dokonca posadila Melániu na trón, zavolala úradníkov a sluhov a povedala im, aby obdivovali túto ženu, ktorá dosiahla nebeskú múdrosť.

Od tohto okamihu mali priazeň kráľovnej, ktorá ich chránila pred neprajníkmi. A od cisára nielenže získali súhlas na predaj majetku, ale aj ochranu pred tými, ktorí by chceli získať ich majetok za nízku cenu. Konečne boli slobodní od majetku.

.

.poklad v nebi

Samotný predaj majetku prebiehal postupne, v niekoľkých fázach. A tak mali Melánia s Pinianusom čas porozmýšľať, ako naložiť so získanými prostriedkami.

Nie je ľahké zmapovať celé bohatstvo. Patrila im vila na Caeliu - v štvrti bohatých, ktorej hodnota bola tak vysoká, že si ju mohol dovoliť kúpiť len cisár. Podarilo sa im ju predať až po vpáde barbarov, ktorý vyplienili túto štvrť (a poškodili vilu, čím znížili jej cenu).

Okrem toho im patrila vila pri Via Appia, vila na Sicílií (ku ktorej patrilo 62 domov), pozemky v Afrike (vrátane baní na zlato, striebro a bronz), majetky v Numidii, Mauretánií, Kampánií, v Apulií… Podľa spätných odhadov ich ročný príjem dosahoval výšku 116 640 000 francúzskych frankov. A nebolo ľahké ich minúť.

Ako jeden z prvých krokov, sa rozhodli prepustiť na slobodu otrokov, ktorí sa starali o ich majetok. V tej dobe bolo otrokárstvo v rímskej spoločnosti niečím bežným. Dokonca aj kresťania z radu patrícijov mali otrokov. A keďže výbojné výpravy stagnovali, bol ich nedostatok a mali veľkú cenu. Okrem toho Melánia s Pinianusom vďaka príjmu z predaja majetku, len za prvé dva roky vykúpili na slobodu 8 tisíc otrokov. Otroci vtedy nemali právo byť členmi náboženskej komunity, no teraz ako slobodní sa viacerí z nich oslovení životom týchto manželov, rozhodli pre mníšsky život. Bol to úžasný impulz a rehabilitácia tejto skupiny obyvateľstva.

Ak už dávala Melánia s Pinianusom peniaze iným ľuďom, uprednostňovali ľudí s povesťou svätosti, kde bola väčšia šanca, že si ich nenechajú pre seba, ale rozdajú chudobným. V tej dobe začal rozkvitať rehoľný život, preto časť prostriedkov poukázali na stavbu kláštorov, kostolov a mnohým kláštorom poskytli rentu, aby mali z čoho žiť a kúpili niekoľko ostrovov, na ktoré sa utiahli mnísi a vybudovali tam duchovné centrá. Okrem toho sponzorovali výzdobu starých kostolov a kláštorov. Časť prostriedkov však venovali aj na vykúpenie zajatcov a na podporu tých, ktorí žili vo vyhnanstve.

Podľa Tigridiusa - blízkeho priateľa Jána Zlatoústeho, neexistovalo v tom čase mesto, či oblasť v celom Stredomorí, kde by Melánia s Pinianusom neposlali svoje peniaze na podporu chudobných, ale aj duchovenstva.

.

.pohnuté časy

V roku 408 sa rozhodli premiestniť na Sicíliu. Rím bol totiž v ohrození a onedlho aj obliehaní gótskym kráľom Alarichom.

Celé mesto ovládla panika. Kráľovná Serena bola zavraždená davom ľudí a jej muža Stillicha ubili na smrť vlastný vojaci. Vo viere že Rím bude zachránený, sa rímska spoločnosť rozhodla vrátiť k pohanským božstvám. A rímsky senát povolil vykonávanie obiet. Ale ani to Rím nezachránilo. Alarich vyplienil Rím v roku 406 po Kr., odniesol so sebou jeho bohatstvá a veľa zajatcov.

V období ktoré nasledovalo, bola rímska pokladnica prázdna a rímsky prefekt sa rozhodol siahnuť na majetok Melánie a Pinianusa. Avšak skôr, než mohol svoje rozhodnutie uskutočniť, prepukol v Ríme hladomor, ktorý vyvolal povstanie a ľud ho ukameňoval. Splnila sa tak predpoveď, že bude prekliaty každý, kto siahne na ich majetok a zneužije ho vo svoj vlastný prospech.

O dva roky neskôr obsadil Alarich natrvalo Rím, ktorý od tohto okamihu prestal patriť Rimanom. Góti začali vo veľkom zabíjať senátorov a zneuctili množstvo žien. V Ríme sa však nachádzali dva ostrovčeky slobody, kde časť Rimanov našla útočisko pred ohňom a vraždením - bazilika sv. Petra a bazilika sv. Pavla za hradbami, ktoré barbari z úcty nechali nedotknuté. Tak sa títo dvaja apoštoli, stali záchrancami Rimanov.

Alarich však pokračoval vo svojom vojenskom ťažení na juh talianska a onedlho začal ohrozovať aj Sicíliu. Len jeho nečakaná smrť zastavila aspoň na chvíľu výboje Gótov.

Melánia s Pinianusom sa za týchto okolností rozhodli premiestniť do Afriky. Zobrali so sebou aj sprievod ľudí, ktorým pomohli uniknúť pred hordami Gótov.

.

.cesta do Afriky

Hoci sa nalodili na loď do Afriky, ich cesta mala nečakanú zápletku. Vietor ich zavial na ostrov, ktorý pred tým prepadli piráti a odviedli množstvo zajatcov a od ostatných obyvateľov požadovali výkupné. Ak by ho nedostali, boli rozhodní všetkých pozabíjať. Lenže obyvateľom chýbala časť požadovanej sumy. Nielenže im Melánia s Pinianusom doložili chýbajúcu sumu, ale poskytli im peniaze aj na rozvoj a nechali im časť svojich zásob.

Situácia v Afrike, podobne ako situácia v ďalších rímskych provinciách, nebola ružová. Hrozba rozpadu rímskej ríše, urobila z mnohých správcov provincií tyranov. K takým patril aj kartáginský správca Heraclian. A dostal šialený nápad. Od bohatých rodín žiadal výkupné, v opačnom prípade bol rozhodnutý predať ženy z tejto vrstvy do háremov na blízkom východe. Hoci sa sprievodu Melánie s Pinianusom podarilo uniknúť Heraclianovej pozornosti, poskytli časť prostriedkov na vykúpenie zajatcov.

Potom navštívili mesto Hippo a stretli sa s jeho biskupom sv. Augustínom. Po rozhovore s ním sa rozhodli podporiť miestne kláštory. Nakoniec sa usídlili v meste Tagaste, kde kedysi vďaka ich podpore vyrástli dva kláštory. Vďaka ich darom sa miestna cirkev, ale aj spoločnosť pozviechali z chudoby. No oni sami sa čoraz viac pripravovali na život v chudobe. Venoval sa im miestny biskup Alipius a pomáhal im duchovne napredovať.

Ich prítomnosť vyvolala závisť u obyvateľov Hippo. Pozvali ich na slávnosť a počas omše dav ľudí naliehal na biskupov Augustína a Alipiusa, aby vysvätili Pinianusa za kňaza. Ich úmysel nebol zbožný, ich snahou bolo, aby títo manželia ostali žiť v Hippo, od čoho si sľubovali prísun peňazí. Nakoniec sa podarilo dav upokojiť, Pinianus nebol vysvätený ale sľúbil, že príležitostne bude prebývať aj v tomto meste. A vždy keď sem s Melániou zavítal, pomohli chudobným.

.

.škola pokory

Melániu a Pinianusa sprevádzal v Afrike celý zástup ľudí. Či už išlo o príbuzných, bývalých otrokov - ktorí sa rozhodli nasledovať ich príklad v askéze, ale aj panny, ktoré zachránili pred barbarmi. Starostlivosť o nich, zobral na svoje plecia Pinianus.

Melánia sa vďaka tomu mohla venovať prehlbovaniu svojho duchovného života. Pod vedením biskupa Alipia si určila denný program a sprísnila svoj pôst. V askéze predčila mnohých významných askétov tej doby.

Okrem toho sa venovala štúdiu Písma. A o dôležitých textoch diskutovala s biskupom Alipiusom. Keď neskôr prepisovala Písmo do malých zošitov, dopĺňala ho o vlastné komentáre. V tej dobe bolo vlastnenie Biblie niečím vzácnym. Preto Melánia tieto zošity rozdávala medzi ľudí, aby sa Božie slovo šírilo aj touto cestou. Čítala tiež diela púštnych otcov a snažila sa inšpirovať ich životom.

Melánia mala veľké srdce, prijímala všetkých ľudí čo prišli za ňou, našla slová potešenia pre pohanov a povzbudivé slová aj pre heretikov. A zachovala si aj pokoru. Svojim hosťom často umývala nohy…

.

.život vo Svätej zemi

V roku 417 po Kr. sa Melánia s Pinianusom rozhodli presunúť do Palestíny a tam žiť v naprostej chudobe. Väčšina ich majetku už bola predaná (až na majetok v Španielsku) a získané finančné prostriedky rozdané.

Cestou do Svätej zeme sa zastavili v Alexandrií. Stretli sa tu s miestnym biskupom Cyrilom, ale aj s mníchom Nestorom, ktorého považovali za proroka a tešil sa povesti svätosti. Nestor dokázal čítať v srdciach ľudí a zamiloval si Melániu s Pinianusom. Dokonca im predpovedal, aké udalosti majú pred sebou…

Onedlho docestovali do Jeruzalema. V tom čase bola Svätá zem hojne navštevovaná pútnikmi. Bolo tu postavených niekoľko nových chrámov. Miestne podnebie bolo vhodné pre pustovnícky život vďaka svojej miernosti. Ale ľudí sem priťahovala aj možnosť študovať Sväté písmo. Bola to neodolateľná kombinácia - možnosť spoznávať túto krajinu a zároveň čítať o udalostiach, ktoré sa tam odohrali (a kontemplovať o nich). Aj preto bola táto krajina strediskom vtedajšej biblistiky.

O Melánii vieme, že počas tohto obdobia sa zúčastňovala modlitieb nad Božím hrobom a veľkú časť z noci sa premodlila v kaplnke na Golgote.

Keď prepukol spor s pelagianizmom (ktorý spochybňoval potrebu milosti), Melánia sa stala sprostredkovateľom medzi Augustínom a Jeronýmom na jednej strane a Pelagiánom na strane druhej. Melánií sa síce nepodarilo dosiahnúť to, aby tieto strany v pokoji prekonali všetky nedorozumenia a našli prienik, ale pri prevládajúcom spore sa nakoniec pričinila o to, aby bol tento smer (pelagianizmus) prehlásený za herézu.

V tomto období cirkevní otcovia bránili rovnocennosť mužov a žien v duchovnom živote a cenili si intelekt žien. A Melánia bola živým vzorom takejto ženy…

.

.stretnutie s púštnymi otcami

Po tom ako barbari odtiahli zo Španielska, mohli Melánia s Pinianusom predať posledný majetok. Ale čo s peniazmi? Zvykli si na chudobný život…

Rozhodli sa odcestovať do egyptskej pušte a venovať prostriedky púštnym otcom. Podľa vtedajšieho zvyku pútnici, ktorí prišli za púštnymi otcami aby ich požiadali o radu, alebo modlitbu, priniesli so sebou dar ako poďakovanie. Z týchto darov sa financovala starostlivosť o starých a chorých, ktorí už nevládali pracovať. Mnísi sa totiž živili prácou svojich rúk. Taký púštny otec si obrábal svoj kúsok pôdy, aby si zaobstaral potravu. O tieto plody svojej práce sa zdieľal s inými pustovníkmi. S púštnym otcom udržiaval kontakt aj kláštor, z ktorého po formácií odišiel na púšť (a občas mu poslal niečo na prilepšenie). Skutočnosť je taká, že títo pustovníci sa snažili zabezpečiť len to nevyhnutné (pre život). A starostlivosť o starých a chorých, ale aj o pútnikov bola pre nich veľmi náročná. Preto boli vďační za každý dar. Melánia s Pinianusom si najali sprievodcu, ktorý im umožnil stretnúť sa s mníchmi a všade kam prišli, rozdávali peňažné dary. Ak niekto odmietol ich dar, schovali ho v jeho cele s nádejou, že ho po nájdení rozdá chudobným.

Cestou späť do Jeruzalema sa zastavili v mníšskom centre pri Alexandrií, kde sídlila Pachomiova rehoľa ktorá sa starala o chudobných. Navštívili aj pustovníkov v oblasti Nitria a Kellia. Aj na týchto miestach zanechali svoje vzácne dary. Mníšky z jedného kláštora boli natoľko očarené askézou a duchovným životom Melánie, že jej venovali tri dary: kožený pás (znak čistoty), mníšsku kapucňu (znak pokory) a habit bez rukávov (znak rovnosti a príslušnosti k duchovenstvu).

.

.zakladatelia kláštorov

Melánia s Pinianusom boli spokojní s výpravou po stopách púštnych otcov. Po príchode do Jeruzalema sa Melánia utiahla do samoty. Žila pustovníckym životom, ktorý odpozorovala od púštnych otcov. A spala na drevenej truhle (čo pokojne môžeme označiť za „zvláštne” a vnímať ako prejav „prehnanej” askézy). A Pinianus sa stal členom mníšskej komunity, kde mal na starosti záhradu.

Keď v roku 431 po Kr. zomrela Albína, Melánia sa na jej pamiatku rozhodla založiť ženský kláštor. S matkou si totiž boli veľmi blízke a vďaka jej láske mala silu napredovať. Preto chcela niečo podobné poskytnúť aj iným. Spolu so svojím manželom vybudovala kláštor, ktorý prichýlil 90 žien, ktoré sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu. Vedenie kláštora zobrala do svojich rúk Melánia, mala k tomu dostatok skúseností aj vedomostí. Jej sestry sa mohli plne venovať štúdiu Písma a modlitbe, o všetko ostatné sa postarala Melánia. Svojim sestrám sa venovala s materskou starostlivosťou.

O rok neskôr zomrel aj jej muž Pinianus, ktorého tak milovala. A nechala ho pochovať do kaplnky na Olivovej hore. Po niekoľkých rokoch žiaľu nad jeho stratou, sa rozhodla na jeho pamiatku vybudovať mužský kláštor.

Onedlho bola zvolená za predstavenú mužského, aj ženského kláštora (dnes si niečo také ani nevieme predstaviť, ale vydáva to pekné svedectvo o rovnocennom postavení žien v cirkvi). O zverené duše sa starala s láskou. Kládla pritom dôraz na ich formáciu.

.

.prechod do večnosti

V roku 437 po Kr. sa Melánia vybrala do Konštantínopolu, aby navštívila svojho strýka Rufiusa Volusianusa. Rufius mal za sebou bohatú kariéru, bol prokonzulom v Afrike, prefektom Ríma a bol rímskym cisárom vyslaní do tohto mesta, aby dohodol svadbu, ktorá by posilnila puto medzi východnou a západnou rímskou ríšou. Bol zaujímavou osobnosťou, veril že návrat k pohanskému kultu prinesie Rímu zašlú slávu, no pritom si dopisoval s Augustínom. Nakoniec sa však vďaka Melánii nechal pred svojou smrťou pokrstiť. Po jeho smrti sa Melánia zdržala v Konštantínopole niekoľko týždňov. Bola v úzkom kontakte s cisárskym dvorom a s cisárskou rodinou.

Potom sa rozhodla pre návrat do Jeruzalema. Spolu so svojím sprievodom cestovala počas zimných mesiacov, vďaka čomu stihli sláviť Veľkú noc už vo Svätej zemi. V ďalšom období venovala Melánia svoju starostlivosť a lásku obidvom kláštorom. A nechala postaviť oratórium, v ktorom sa po jej smrti mala sláviť liturgia za ňu a jej blízkych.

Onedlho sa cisárovná Eudokia rozhodla pricestovať do Jeruzalema a Melánia jej išla naproti. Cisárovná ju prijala so všetkými poctami a pred celým zhromaždením ju nazvala svojou duchovnou matkou. Počas pobytu Melánie v Konštantínopole, vzniklo medzi nimi pevné puto. Okrem toho Melánia pomohla dohodnúť uzavretie manželstva Eudokininej dcéry Eudoxii s Valentiniánom III., vďaka čomu sa Eudoxia stala cisárovnou.

V roku 439 sa Melánia v sprievode svojej sestrenice Pauli rozhodla pricestovať do Betlehema, aby tu oslávila sviatok Narodenia Pána. Po návrate do Jeruzalema sa oddala modlitbe, neskôr svojím bratom a sestrám v kláštoroch povedala, že onedlho si ju Boh povolá k sebe. Ani Melánia nebola v posledných chvíľach ušetrená pokušeniu, ale dokázala mu odolať. Poprosila všetkých, aby jej odpustili, ak niekomu z nich ublížila. Správa o tom že zomiera, sa rozniesla do celého Jeruzalema. A hoci sa s ňou chcelo stretnúť obrovské množstvo ľudí, Melánia už žila v očakávaní prechodu a po návšteve biskupa odišla do vlasti svetla. Jej tvár v tom okamihu bola ožiarená nesmiernou radosťou a pokojom.

Čo ostalo z odkazu Melánie a Pinianusa? Ich kláštory zanikli v roku 614 po Kr., keď Peržania vyplienili Jeruzalem. Kult Melánie bol už od dávna na východe veľmi silný. Na západe sa rozšíril až v 9 stor. po Kr. a oficiálne bol schválený až v roku 1908. Melánia a Pinianus sa zaradili k osobnostiam, ktoré dali impulz k zmene v spoločnosti. Vďaka takýmto osobnostiam barbari prijali kresťanstvo a integrovali sa do rímskej spoločnosti. Kresťanstvo sa tak stalo nástrojom na pretvorenie spoločnosti.

.

A z toho plynie ponaučenie aj pre súčasnosť, pretože situácia v dnešnej spoločnosti, je veľmi podobná situácii v rímskej ríši. Strácajú sa hodnoty a tým spoločnosť stráca svoju vnútornú silu. Nemôžeme sa spoliehať na zákony, ani čakať že veľké, hoc často prázdne a tvrdé vyhlásenia, zmenia situáciu. A dokonca sa nemôžeme spoliehať ani na ohováranie a klebety, ktoré hoci sú porušením Božích príkazov, mnohí povýšili na „svätú” cnosť, či priam povinnosť. Ak chceme zmeniť spoločnosť, musíme žiť autentickým životom, tam kde sme, podľa svojich darov a schopností vydávať svedectvo o láske. Len tak dokážeme premeniť spoločnosť…

.

Tomáš Hupka

.

Ps.1: život Melánie a Pinianusa je v mnohých oblastiach inšpirujúci… dokázali sa obetovať jeden za druhého, učili sa úprimnej láske, snažili sa pomáhať ľuďom a vnášali do svojho vzťahu duchovnú rovinu… hoci niektoré ich prejavy boli reakciou na extrém v spoločnosti a túžbou po rovnováhe (zdravom a vyváženom postoji), opäť boli extrémom, aj keď opačným… a na túto črtu treba pamätať skôr, než nekriticky príjmeme ich život za ideál a necháme sa ním inšpirovať… Píšem to preto, lebo sa bojím že posolstvo tohto článku zneužijú fanatici, ktorí dodnes považujú peniaze za niečo nečisté, ktorí by najradšej žili v manželstve životom, ktorý je typický pre rehoľné spoločenstvá (prečo potom vstupovali do manželstva?) a ktorí sa v skutočnosti boja prejaviť lásku, keď sa nechajú viesť neosobnými pravidlami a niektoré prejavy vnímajú len ako nástroj vhodný k plodeniu detí, no nie ako cestu k potešeniu partnera (ako prejav úprimnej lásky).

.

.spracované podľa:

Svatá Melánie, Tomáš Špidlík, Refugium, Velehrad, 2004, ISBN 80-86715-24-8, asi 7 eur

Napriek neúspechu v Ríme sa odporcovia Metoda sústredení v blízkosti biskupa Vichinga, rozhodli arcibiskupovi  naďalej znepríjemňovať život a chceli ho odstaviť cez Svätopluka.

.

V roku 882 po Kr. navštívil arcibiskup Metod Konštantínopol. Odborníci hovoria o jeho túžbe ešte raz navštíviť svoje rodisko a domov. Arcibiskup Metod totiž poslal počas poslednej návštevy v Ríme list byzantskému cisárovi a ten ho následne pozval do Byzancie.

.

.ocenenie z Byzancie

Počas návštevy Konštanínopolu cisár Bazil I. aj patriarcha Fotios prejavili záujem o jeho misiu a rozhodli sa využiť Metodove skúsenosti pri šírení kresťanstva medzi Slovanmi, ktorí boli pod nadvládou Byzancie. Vďaka tejto ceste, vďaka odovzdaniu skúseností a bohatstva, ktoré rozvinuli Cyril s Metodom na Veľkej Morave a vďaka poskytnutiu „know how” (pre šírenie kresťanstva medzi Slovanmi), vzniklo v Konštantínopole významné slovanské stredisko, ktoré neskôr po vyhnaní žiakov Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy umožnilo týmto kňazom, aby šírili kresťanstvo medzi Slovanmi, ktorí obývali územia patriace Byzancii alebo do sféry jej vplyvu. Dielo Cyrila a Metoda sa stretlo s veľkým uznaním. Byzantský cisár dokonca zabezpečil pre Metoda ozbrojený sprievod na Veľkú Moravu. Po návrate na Veľkú Moravu sa posilnila Metodova pozícia hlavne medzi obyčajnými ľuďmi a na nejaký čas zavládol pokoj. Ale len navonok.

V roku 882-884 sa zhoršili vzťahy medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou, vďaka čomu sa oslabila moc franských kňazov na tomto území. Túto situáciu využil Metod, aby v pokoji dokončil svoje dielo. Okrem iného nadiktoval svojim žiakom preklad všetkých kníh Starého zákona (okrem knihy Makabejských). Podľa odborníkov ide z teologického aj štylistického pohľadu o vynikajúce preklady, ktoré si zaslúžia pozornosť.

Keď Svätopluk uzavrel mier s franským panovníkom Karolom III. (rok 884 po Kr) a s Arnulfom (rok 885 po Kr), znovu sa posilnilo postavenie franského duchovenstva a biskup Viching začal spriadať intrigy proti arcibiskupovi Metodovi. V istom okamihu, kedy biskup Viching prekročil všetky „hranice”, arcibiskup Metod využil právomoc, ktorú mu dávala pápežská bula Industriae tuae a biskupa Vichinga exkomunikoval. Následne Svätopluk vyslal Vichinga do Ríma, aby pápež prehodnotil jeho exkomunikáciu (a podľa možnosti ho zbavil tejto „kliatby”). Aj tu sa ukazuje, na ktorej strane stál Svätopluk.

Uzavretiu mieru medzi Svätoplukom na jednej strane a Karolom III. a Arnulfom na strane druhej predchádzala porážka Bulharov a pričlenenie Panónie k územiu Veľkej Moravy. V roku 888 sa však objavili konflikty medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou práve pre toto územie. V roku 888 po Kr. sa po smrti kniežaťa Čiech Bořivoja I. stal Svätopluk panovníkom aj tohto územia (zastupujúc neplnoletých Bořivojových synov). O dva roky neskôr jeho nárok na toto územie potvrdil franský panovník a krátko na to Svätopluk pripojil k Veľkej Morave aj Lužice.

.

.metodova smrť

Keď Metodovi začali slabnúť sily, rozhodol sa vybrať svojho nástupcu a zvolil si Gorazda.

V roku 885 (6. apríla) arcibiskup Metod zomiera. Jeho nástupcom sa stal Gorazd, ktorý pochádzal z kniežacieho rodu a jazykovými znalosťami a múdrosťou ďaleko predstihoval svojich franských protivníkov. Vďaka tomu, že pochádzal z Veľkej Moravy (Nitry), bol stúpencom učenia Cyrila a Metoda a vďaka svojmu rodu a schopnostiam, mal predpoklady na to, aby dokázal odolať tlakom z Franskej ríše. Metodovo rozhodnutie bolo veľmi prezieravé. Gorazd mal najlepšie predpoklady k tomu, aby dokázal získať na svoju stranu predstaviteľov svetskej moci na čele so Svätoplukom. Podľa odborníkov je celkom možné, že Metod sa poradil aj so Svätoplukom, ktorý súhlasil, aby sa jeho nástupcom stal práve Gorazd.

Samotný Metod o Gorazdovi povedal, že je pravoverný (súčasťou tejto pravovernosti bolo aj odmietnutie západnej náuky o Duchu Svätom), teda že je verným stúpencom diela Cyrila a Metoda. Gorazd bol totiž žiakom Cyrila a Metoda. Po smrti Cyrila bol verným spoločníkom Metoda, s ktorým bol dokonca aj vo väzení. Na základe toho sa dalo predpokladať, že dokáže ďalej brániť a rozvíjať dedičstvo misie Cyrila a Metoda.

Spomeniem ešte pár faktov, týkajúcich sa smrti arcibiskupa Metoda. Smútočné obrady sa konali v troch jazykoch a na jeho poslednej ceste ho odprevádzali všetky vrstvy obyvateľstva, vrátane jeho protivníkov. Jeho hrob sa doteraz nenašiel. Podľa špekulácií by sa mohol nachádzať v Uhorskom Hradišti, v Sadoch alebo v Mikulčiciach…

.

.klamár v Ríme

V tom čase (pred a počas smrti Metoda) sa v Ríme odohrávali udalosti, ktoré negatívne poznačili život na Veľkej Morave. Biskupovi Vichingovi, ktorý išiel do Ríma s obavou, či neskončí vo vyhnanstve, sa podarilo presvedčiť pápeža ku krokom, ktoré boli namierené proti arcibiskupovi Metodovi.

Ako sa mu to podarilo? V prvom rade v Ríme už nenašiel pápeža Jána VIII. ktorý obhajoval misiu Cyrila a Metoda (a medzičasom zomrel), ale pravdepodobne už pápeža Štefana V. V každom prípade našiel na papežskom stolci človeka, ktorý nebol „v obraze” (nepoznal chronológiu udalostí, ani postoj svojho predchodcu a minulosť Vichinga). Viching si tiež pomohol falošnými informáciami (klamstvami) o Metodovi a cirkvi na Slovensku, ale aj falošnou bulou Industriae tuae. A tak pápež Štefan V. vydal obšírnu bulu Quia te zelo fidei, v ktorej tituluje Svätopluka ako „rex Sclavorum” - teda kráľa Slovanov (ešte niekto pochybuje o jeho titule?) a v ktorej dáva poučenie Svätoplukovi o tajomstve Svätej Trojice. Predovšetkým však pápež touto bulou dáva Vichingovi moc viesť v pozícii biskupa cirkev na Veľkej Morave. Na konci buly pápež prehlásil Metodove tvrdenia za „bludy”. Tieto tvrdenia však v skutočnosti neboli Metodove, ale Viching ich v Metodovej neprítomnosti označil za jeho výroky. Franské duchovenstvo považovalo Metoda za bludára, a tak sa pokúsili vykresliť ho v tejto podobe pred pápežom a cez jeho odsúdenie (na základe falošných tvrdení) vyvinúť tlak na Svätopluka, aby sa priklonil na ich stranu. To sa im aj podarilo. Ako to je to možné? Kým Viching čakal na audienciu u pápeža, oprášil staré kontakty, ktoré získal už dávnejšie počas svojho pobytu v Ríme. Spoznal pomery v pápežskej kúrii a našiel si chodníčky k vplyvným ľuďom. Okrem toho sa dozvedel, že sa stratili viaceré dokumenty, medzi nimi aj originál pápežskej buly Industriae tuae. Pre Vichinga nebolo problémom podplatiť pisárov pápežskej kúrie, aby vyhotovili falzifikát, ktorý sa tváril ako originál. Pápež Štefan V. si nemal ako overiť originálnosť tejto „buly”, predloženej Vichingom, preto konal tak, ako konal.

Pápež Štefan V. bulou Quia te zelo fidei zakázal používanie staroslovienčiny pre bohoslužobné účely. Jedinou výnimkou bola možnosť po prečítaní evanjelia v latinčine, kázať v staroslovienčine. Vichingovi nepomohlo pri jeho nečestných zámeroch len to, že Metod sa nemohol brániť a že chýbal oficiálny dokument, ale aj to, že bol oficiálnym Svätoplukovým vyslancom.

Iróniou je, že keď vznikala bula Quia te zelo fidei, arcibiskup Metod zomieral. Až po jej napísaní prišla do Ríma správa o jeho smrti, ako aj ďalšie informácie, ktoré spochybnili Vichingovo svedectvo. Do Ríma totiž dorazil sprievod, ktorý požadoval uznanie Gorazda za nástupcu tak, ako si to želal arcibiskup Metod. Tento sprievod tvorili žiaci a stúpenci diela Cyrila a Metoda, a tak nemali problém vysvetliť a priblížiť to, čo Viching povedal či zamlčal. Pápež v snahe dopátrať sa k pravde vyslal na Veľkú Moravu biskupa Dominika, svojho legáta, spolu s kňazmi Jánom a Štefanom (aby zistili, čo sa naozaj stalo a kto má pravdu).

.

.vichingove „čistky”

Biskup Viching počas svojho pobytu v Ríme nedosiahol ustanovenie seba za arcibiskupa, ale len ustanovenie do funkcie administrátora (to mu však nezabránilo vrátiť sa na Veľkú Moravu a urobiť „čistky”). Tieto udalosti sa odohrali ešte pred príchodom pápežského legáta na Veľkú Moravu. Pápež nemohol ustanoviť Vichinga za biskupa, kým nerozhodne o ďalšom osude Gorazda. Čakalo sa, či pápež potvrdí Metodovu voľbu Gorazda za svojho nástupcu.

Viching o tom vedel, preto sa rozhodol konať. Pred príchodom pápežského legáta využil bulu Quia te zelo fidei, aby vyhnal z Veľkej Moravy žiakov Cyrila a Metoda. Táto bula, napísaná pod vplyvom falošnej buly Industriae tuae, totiž umožňovala, aby tí, ktorí sa odmietnu vzdať používania staroslovienčiny v liturgii, boli vyhnaní z Veľkej Moravy. Pre žiakov Cyrila a Metoda však bola staroslovienčina nielen dedičstvom, ktoré vytvorili Cyril s Metodom, ale aj súčasťou ich viery (obradu). Preto sa odmietli zrieknuť používania staroslovienčiny, čo využil biskup Viching na to, aby ich vyhnal…

Poprední žiaci Cyrila a Metoda boli najprv uväznení (omilostení by boli len vtedy, keby sa zriekli byzantského a prestúpili na rímsky obrad). Ale keďže existovalo riziko, že by sa dostali do kontaktu s pápežským legátom a vydali svedectvo, boli vyhnaní (uprostred zimy) za pomoci franskej armády. Mladší kňazi a diakoni boli predaní židovským kupcom, ktorí ich predali na trhu v Benátkach ako otrokov. Niektorí žiaci našli útočisko vo Vislanskom kniežactve a ďalší u Přemyslovcov.

Svätopluk sa len prizeral, stal sa hračkou v rukách franských kňazov. Opäť sa ukázalo, že nám chýbajú osobnosti, ktoré by bránili našu slovanskú identitu a dokázali nám vládnuť. Žiaľ, aj toto je naša typická črta, ktorú si uchovávame aj v 20. - 21. storočí…

Zaujímavosťou je, že inak sa pristupovalo k tým stúpencom Cyrila a Metoda, ktorí pochádzali z Veľkej Moravy (mali veľkomoravský pôvod). Väčšina z nich ostala na Veľkej Morave, no nemohli pokračovať vo svojej službe. Niektorí sa skrývali, iní sa podrobili franskému duchovenstvu. Vichingovi sa tiež podarilo uväzniť biskupa Gorazda (mal zakázané verejne pôsobiť) a ujal sa vedenia cirkvi na Veľkej Morave, hoci tým prekročil svoje právomoci (počas jeho pôsobenia bola zrušená slovanská vysoká škola, niekde označovaná aj ako veľkomoravské učilište). Po vyhnaní žiakov Cyrila a Metoda sa začal proces latinizácie cirkvi na Veľkej Morave. Tým sa postupne dielo a odkaz byzantskej misie dostali do ústrania.

Zmena prišla až v roku 893, kedy biskup Viching prešiel do služieb Svätoplukovho nepriateľa Arnulfa a opustil Veľkú Moravu. Aký smutný dôkaz o tom, že mu išlo viac o funkcie a osobný prospech než o šírenie kresťanstva medzi Slovanmi. Niektoré pramene tvrdia, že jeho opusteniu Veľkej Moravy predchádzalo prepuknutie „kauzy” s falošnou pápežskou bulou, pre ktorú ho pápež uvoľnil z funkcie nitrianskeho biskupa a poveril misiou vo Vislansku. Bez ohľadu na to, ktorá z teórií je pravdivá, bol od neho konečne pokoj.

Táto situácia umožnila žiakom Cyrila a Metoda, aby sa opäť pokúsili pokračovať v začatom diele.

.

.začiatok konca

Ďalšie udalosti mali rýchly, no smutný priebeh. V roku 894 zomiera Svätopluk (možno za trest bude celú večnosť chodiť na liturgiu len k arcibiskupovi Metodovi a počúvať staroslovienčinu) a na trón nastúpil jeho syn Mojmír II., ktorý požiadal pápeža, aby znovu posilnil cirkevnú nezávislosť Veľkej Moravy. Po odchode biskupa Vichinga za „svetlejšou” budúcnosťou bol totiž opustený biskupský stolec v Nitre a Veľká Morava sa opäť dostala pod vplyv franských duchovných. Predstavitelia svetskej i duchovnej moci vo Franskej ríši boli dotknutí touto prosbou a tak nechali Franskú armádu vtrhnúť do Veľkej Moravy a vyplieniť ju. Po jej odchode Mojmír II. obkľúčil Svätopluka II., ktorý bol spojencom Franskej ríše (a opevnil sa na jednom z hradov), no Franská armáda sa vrátila, vyslobodila Svätopluka II. a vzala ho so sebou do Franskej ríše.

Čo sa týka Svätoplukových synov, po jeho smrti sa Mojmír II. stal novým panovníkom Veľkej Moravy a Svätopluk II. bol nitrianskym kniežaťom. Neprešiel ani rok a vznikol medzi nimi spor, pričom Svätopluka II. v tom čase podporovala Franská ríša. Písomné pramene ešte hovoria o existencii tretieho Svätoplukovho syna, ktorým bol Predslav. Tento dostal do léna oblasť Bratislavy (vydáva o tom svedectvo dielo O spravovaní ríše, ktoré napísal byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet). Po ňom získala Bratislava aj nemecké meno Pressburg, ktorý má pôvod v slovnom spojení Predslavburg, teda Predslavov hrad (z nemeckého Pressburg neskôr vznikol slovenský názov Prešporok). Mojmír II. a Svätopluk II. neskôr s najväčšou pravdepodobnosťou zahynuli v boji so starými Maďarmi. O tom, čo sa stalo s Predslavom, nepodávajú písomné pramene žiadne svedectvo…

Okolo roku 900 po Kr. docestovali pápežskí legáti na Veľkú Moravu a ustanovili Gorazda za arcibiskupa a vysvätili štyroch biskupov. Katalóg bulharských arcibiskupov potvrdzuje (ktorý bol zostavený okolo roku 1156 po Kr.), že Gorazd bol ustanovený za arcibiskupa a Kliment bol vysvätený za jedného z biskupov.

Po Svätoplukovej smrti začala Veľká Morava postupne prichádzať o tie územia, o ktoré sa kedysi rozšírila. V roku 894 prišla o územie Panónie, o rok neskôr sa odtrhli Čechy (stali sa vazalom Franskej ríše, za zmienku stojí, že súčasťou Veľkej Moravy boli iba 4 až 7 rokov) a v ďalšom roku prišla o územie v blízkosti rieky Tisa.

Raffelstettenský colný štatút vydáva svedectvo o tom, že Veľká Morava dokázala dlho odolávať starým Maďarom. Dokonca v roku 900 po Kr. uzavrela Veľká Morava spojenectvo so starými Maďarmi a spolu sme sa vybrali na dobrodružnú cestu do Franskej ríše, kde sme založili pár ohníkov v oblasti Bavorska a robili neplechu (že by prvé náznaky slovensko-maďarskej spolupráce?). Zrejme efektná spolupráca to nebola, pretože krátko po vandrovke s Maďarmi sme sa dohodli s Frankami, že spolu sa nám rabuje lepšie. A spojili sme sa proti starým Maďarom (a následne bojovali proti nim). V roku 906 dokázala Veľká Morava viac krát poraziť Maďarov (hoci pri tom s najväčšou pravdepodobnosťou zomreli Mojmír II. a Svätopluk II.).

.

Približne v roku 907 - 908 sa úplne zrútil vojenský a politický systém Veľkej Moravy, čo viedlo k jej zániku. Posledným klincom do rakvy boli tri bitky pri Bratislave, v ktorých Frankovia so Slovanmi bojovali proti Maďarom. Frankovia prehru „rozdýchali”, my už nie. Svoju úlohu pri zániku Veľkej Moravy zohrala aj prílišná rôznorodosť jednotlivých etnických skupín obyvateľstva a absencia jednotiaceho princípu (to je to, čo Svätopluk podcenil). Následne sa počas 10. storočia sformulovali na území Veľkej Moravy ako nástupnícke štáty České kráľovstvo a Uhorsko. Nasledoval proces latinizácie veriacich na tomto území, ktorý zatlačil odkaz Cyrila a Metoda do úzadia, až na oblasti dnešného východného Slovenska, obývané Rusínmi, ktorí zostali tomuto odkazu verní. Pravdepodobne sa ešte nejaký čas udržala aj pôvodná cirkevná hierarchia. List mohučskeho arcibiskupa Willigisa z 28. apríla roku 976 po Kr. hovorí o existencii moravského biskupa…

.

Tomáš Hupka

.

Ps.: skúmanie našich dejín, života Cyrila a Metoda a ich misie na území Veľkej Moravy, spolu so skúmaním Byzancie a byzantského obradu spustili u mňa pred štyrmi rokmi proces, na konci ktorého bola moja konverzia na byzantský obrad. Tento článok vznikol pred mojou konverziou…

.

.starí Maďari

Starí Maďari (Uhri) sa v Karpatskej kotline objavili prvý krát v roku 862 po Kr. Približne v tom čase začali podnikať lúpežné výpravy do strednej Európy. Nikde som nenašiel zmienku o tom, že by prišli na malých škaredých koníkoch s krivými nohami. Ďalšia ich výprava spadá až do roku 881 po Kr. V roku 892 po Kr. si Frankovia najali starých Maďarov, aby atakovali Veľkú Moravu (my sme im to neskôr vrátili, keď sme sa spojili s Maďarmi proti Frankom). V tom čase sa starí Maďari usadili na území dnešného Maďarska. Potom nasledovala séria porážok starých Maďarov zo strany Veľkej Moravy. Ale Maďari boli neustálou hrozbou. Až takou, že Frankovia a Slovania nakoniec bojovali proti nim spolu. Ale už bolo neskoro…

…

Primárny zdroj literatúry:

DVORNÍK, František: Byzantské misie u Slovanu, Praha, 1970. Viac o diele a osobnosti profesora Dvorníka: http://cs.wikipedia.org/wiki/Franti%C5%A1ek_Dvorn%C3%ADk

Sekundárny zdroj literatúry:

HNILICA, Ján: Svätí Cyril a Metod, Unitas et pax, Rím, 1988, ISBN 80-05-00707-8

BAGIN, Anton: Cyril a Metod, SSV, Trnava, 1987

K tomu treba prirátať desiatky článkov a štúdií od rôznych autorov…

…

.odkazy:
Prvé dotyky kríža - po stopách našej identity 1: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/06/27/po-stopach-nasej-identity-prve-dotyky-kriza/

Misia dvojkríža - po stopách našej identity 2: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/07/04/misia-dvojkriza-po-stopach-nasej-identity-2/

Zápas o novú provinciu - po stopách našej identity 3: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/07/17/zapas-o-novu-provinciu-po-stopach-nasej-identity-3/

Zápas o moc - po stopách našej identity 4: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/08/05/zapas-o-moc-po-stopach-nasej-identity-iv/

V pondelok 16. augusta, si pripomenieme výročie smrti brata Rogera. Pred piatimi rokmi ho počas večernej modlitby dobodala na smrť psychicky labilná žena. Jeho smrť bola viac než symbolická, zomrel medzi mladými, ktorých tak miloval…

.

V snahe pripomenúť si túto osobnosť sme požiadali bratov z komunity v Taizé, aby vydali svedectvo o tom, kto bol brat Roger, aké spomienky si na neho uchovali vo svojom srdci, ktorú jeho vlastnosť obdivovali, prečo ho mali radi a ako si pripomínajú jeho odkaz a vydávajú o ňom svedectvo…

.

.cit pre ľudskosť

Dodnes som si zachoval spomienku na moje prvé stretnutie s bratom Rogerom. Mal som za sebou vojenskú službu a študoval som teológiu. Nebolo pre mňa ľahké pripravovať sa na skúšky. Mal som pred sebou skúšku z cirkevných otcov. Vtedy prišiel za mnou brat Roger a spýtal sa: nechceš, aby som ti trochu pomohol? Ochotne som prijal jeho pomoc. Spolu sme prešli celé učivo a naučili sa ho naspamäť. Veľmi na mňa zapôsobilo to, s akým nadšením mi hovoril o cirkevných otcoch, akoby ich poznal. Vnímal ich ako ľudské bytosti, akoby to bola jeho rodina, priatelia či známi. Pre nás študentov to boli neznáme postavy skryté za menami, o ktorých sme čítali v knihách, ale pre neho to boli živé bytosti. Brat Roger mal cit pre ľudskosť. Dokázal citlivo a s porozumením pristupovať ku každému človeku. Nebol schopný ľudí „škatuľkovať”. Nepýtal sa na náboženské, politické či rodinné pozadie. Jednoducho vedel vytvoriť atmosféru dôvery, dokázal druhého prijať a potešiť. Po stretnutí s ním ste nepochybovali o tom, že v láske sa stretli dve bytosti…

Brat Daniel sa narodil vo Švajčiarsku v roku 1921. Počas 2. svetovej vojny spoznal brata Rogera a žil s ním a s jeho troma nasledovníkmi v Ženeve. V roku 1945 pricestoval za nimi do Taizé a stal sa súčasťou komunity. Patrí teda medzi prvých štyroch bratov (a je z nich posledný žijúci), ktorí spolu s bratom Rogerom vytvorili komunitu v Taizé.

.

.jednoduchý štýl života

Brat Roger často prichádzal s vynikajúcimi nápadmi, ako meniť a dotvárať architektúru domov a chrámu v Taizé. Členovia komunity totiž väčšinou bývajú v domoch, ktoré komunita dostala od miestnych obyvateľov. Tieto domy sú postavené v rôznych architektonických štýloch. Kláštorné komplexy vo svete sú často postavené v rovnakom alebo v podobnom architektonickom slohu a na prvý pohľad vytvárajú dojem jednoty a vzájomného prepojenia. Tu to tak nie je. Napriek tomu je v tom veľká symbolika. Možno tu nie sú dlhé chodby, rovnaké cely alebo usporiadanie budov, ale je tu život. Táto rôznosť architektonických štýlov (v ktorých sú budovy postavené) akoby poukazovala na bohatosť jednotlivých kresťanských cirkví, z ktorých pochádzajú bratia, ale aj mladí, ktorí sem prichádzajú. Žijú tu ľudia z rôznych kresťanských komunít, ale to, čo ich spája, dokáže preklenúť rozdiely a je znakom (duchovnej) jednoty. Táto rôznosť je pritom dôležitá pre rast a je cestou k plnosti. Pre brata Rogera boli krása a jednoduchosť navzájom prepojené a od seba neoddeliteľné. A túto krásu a jednoduchosť vtlačil aj do životného štýlu, ktorý je spojený s Taizé, či už ide o piesne, liturgiu alebo spoločný život. To je aj dôvod, prečo do prvej regule Taizé napísal, že „duch chudoby nespočíva v snahe stať sa chudobným, ale žiť jednoduchým štýlom života”…

Brat Denis počas mnohých rokov spolupracoval s bratom Rogerom pri stavebných projektoch a prestavbe domov a chrámu v Taizé.

.

.svedectvo o pravde

Vyše päťdesiat rokov som žil po boku brata Rogera a vždy ma fascinovala jedna stránka jeho osobnosti. Brat Roger bol nevinný človek. To neznamená, že bol dokonalý. Nevinný človek je ten, pre koho sú veci zjavné a priame, aj keď ostatní ich tak nevnímajú. Pre nevinného človeka je pravda očividná (zjavná). Brat Roger bol presvedčený o tom, že je možné dosiahnuť jednotu medzi kresťanmi. Preto všetky argumenty, ktoré sa používali na obhajobu rozdelenia kresťanov, považoval za umelé. Pre neho bola jednota predovšetkým otázkou zmierenia medzi kresťanmi. Okrem toho bol citlivý k tvrdeniam, ktoré spochybňovali Božiu lásku. Preto svojim životom vydával svedectvo o láske a potrebe odpúšťať. Vďaka láske bol bezbranný, dokázal čítať v srdciach ľudí a bol schopný dôverovať až do krajnosti. Túto nevinnosť bolo cítiť aj z jeho pohľadu, akým sa na nás pozeral a cez slová, ktoré nám hovoril. Pre niekoho naplneného neriešiteľnými konfliktmi bola táto nevinnosť neznesiteľná. Nestačilo ju znevážiť, bolo potrebné ju odstrániť. Jeho smrť tajomne spečatila to, čím vždy bol. Lebo nebol zabitý pre nejakú vec, ktorú bránil, ale preto, kým bol…

Brat François sa narodil v Holandsku, v roku 1953 vstúpil do komunity v Taizé a vyše päťdesiat rokov žil v blízkosti brata Rogera. O tejto črte brata Rogera vydal svedectvo svojím listom, ktorý bol uverejnený pri príležitosti výročia jeho smrti.

.

.stať sa zraniteľným

Brat Roger rozvíjal svoju zraniteľnosť ako bránu, cez ktorú k nám vstupuje Boh. On ju nielen akceptoval, ale vedome jej vytváral priestor vo svojom živote. Ak je zraniteľnosť obľúbenou Božou bránou, nie sme všetci pozvaní, aby sme túto zraniteľnosť pestovali? Ježiš nám hovorí, že pre vstup do jeho kráľovstva máme opustiť istoty, ktoré sme si sami vytvorili. A opustiť tieto istoty znamená stať sa zraniteľným. Jedinou našou istotou má byť vzťah s Bohom. Vďaka zraniteľnosti sa dostávame do kontaktu s tým, kým sme vo svojom srdci. Krása lásky je práve v tom, že môžeme byť zraniteľní a len vďaka tomu je možný skutočný vzťah. Okrem toho máme vo svojom živote nasledovať Krista. On sám svojím životom vydal svedectvo o zraniteľnosti: stal sa zraniteľný z lásky k nám. Táto zraniteľnosť je silnejšia než moc tohto sveta. Keď sa rozhodneme pre zraniteľnosť, otvorí sa nám cesta, cez ktorú k nám vstúpi Boh. A o tejto zraniteľnosti vydával brat Roger svedectvo svojím životom…

Brat Cyril hovoril o zraniteľnosti brata Rogera na Dňoch dôvery v Ostrihome.

.

.atmosféra rodiny

Brat Roger mal dar vytvoriť atmosféru dôvery, v ktorej sa človek cítil prijatý a pochopený. Z jeho strany to nebol konkrétny skutok lásky, pre neho to bol spôsob života. Pre brata Rogera mala rodina veľký význam. Spolu s ním žila v Taizé aj jeho matka a sestra. Pomáhali tu vytvárať atmosféru rodiny. Brat Roger vrúcne prijímal aj rodičov svojich bratov z komunity. Snažil sa, aby sme žili ako jedna veľká rodina. To by nebolo možné, ak by sme nemali oporu v Bohu. Dodnes si spomínam na stretnutie, na ktorom svojim bratom hovoril, ako žili prví kresťania… Atmosféru domova a rodiny však brat Roger nevytváral len v Taizé, ale všade tam, kam prišiel. Mohlo to byť na prvý pohľad nevľúdne miesto, ale dokázal ho premeniť na domov - vybral ikonu, rozvinul obrus, priniesol kvety do vázy, zapálil sviečky, urobil čaj a cítili sme sa ako doma… V rodine je každý jej člen jedinečný. A brat Roger chcel, aby sa každý brat cítil prijatý nie preto, čo môže priniesť komunite, ale preto, kým je… Každé stretnutie s bratom Rogerom bolo osobným a bytostným stretnutím. Nebolo nič zvláštne, ak rozhovor s ním skončil v modlitbe. Vo svojej izbe mal zapálenú sviečku pred ikonou. Nechcel byť duchovným majstrom, on sám bol na ceste a v pokore sa snažil hľadať pravdu. Zaujímal sa o posledné vedecké objavy. Často mal vo zvyku hovoriť, že nikto nemôže, ani on sám, pochopiť všetky tajomstvá viery. Veľmi sa tešil z toho, ak mu niekto pomohol pochopiť nejaké tajomstvo alebo zahnať nejakú pochybnosť. Mám pocit, že pre neho neexistovalo slovo „nemožné”. Často totiž zveroval svojim bratom, ale aj mladým ľuďom poslanie, ktoré sa na prvý pohľad zdalo nemožné. Zároveň nám však dokázal vliať nádej, vďaka čomu sme cítili, že je to možné. Naozaj nič nie je nemožné pre toho, kto verí. Brat Roger nás viedol k tomu, aby sme milovali život. Keď na začiatku leta rozkvitla príroda a ukázala bohatstvo farieb a vôní, počul som ho, ako hovorí: „chuť života a Božieho kráľovstva je jedno a to isté”. Bolo to veľmi oslobodzujúce…

Brat Richard sa narodil vo Švajčiarsku. Členom komunity v Taizé je už 31 rokov.

.

.malé prejavy lásky

Každý deň brata Rogera bol naplnený malými skutkami dobra. Tieto jeho prejavy lásky som spoznal už na začiatku môjho života v Taizé, no ich efektívnosť som pochopil až neskôr. Drobné povinnosti, ktoré treba vybaviť, si zvyčajne všimneme, no na mnohé, ktoré sa nám nezdajú dôležité, rýchlo zabudneme. Brat Roger však mal jednoduchý návod, ako si ich pripomenúť. Vždy bola pri ňom kôpka malých papierikov a niečo na písanie. Keď si na niečo spomenul alebo keď si niečo všimol, hneď si to zapísal na kartičku. Často nám svojim bratom rozdal po modlitbe takéto kartičky s jednoduchým pokynom. Väčšinou to bolo niečo veľmi jednoduché: porozprávať sa s nejakým človekom, pozvať niekoho do spoločenstva na obed, pripraviť teplý čaj pre skupinu mladých, ktorá práve prišla do Taizé… Zo začiatku som tieto prejavy a pokyny považoval za malichernosť, až neskôr som pochopil, že takmer všetko v spoločenstve vznikalo takýmto spôsobom. Celý jeho život bol plný takýchto malých konkrétnych prejavov lásky, ktoré on sám rozvíjal a ku ktorým viedol aj nás, svojich bratov. Tieto skutky lásky boli vždy adresované konkrétnemu človeku, spontánne są objavovali v konkrétnych situáciách a akoby nebadane sa stávali symbolmi. Nikdy sa neobával ťažkostí a ani sa nimi nenechal znechutiť. Keď v Indočíne v sedemdesiatych rokoch praskali utečenecké tábory vo švíkoch, našiel tam dve mnohodetné rodiny a umožnil im žiť v Taizé. Keď v Bosne pustošila vojna, prijal jednu bosniacku rodinu. Občas tieto skutky lásky získavali väčšie rozmery. Keď sa v Rusku dozvedel, že potrebujú 20 miliónov Biblií v ruštine, vrátil sa s odhodlaním, že komunita vytlačí milión výtlačkov Nového zákona pre túto krajinu. Vo všetkých tých prejavoch lásky bola prítomná rovnaká myšlienka: nie je v našich silách urobiť všetko… všetko nedokážeme zmeniť… ale niečo môžeme urobiť hneď… a je dôležité, aby sme to urobili. A to na dnes stačí… Vďaka bratovi Rogerovi som pochopil, že evanjelium nás nevyzýva k nedosiahnuteľnému hrdinstvu a že jeho radikálnosť nespočíva v sústredení sa na seba, ale v prijatí vlastných hraníc a možností. Vyzýva nás k tomu, aby sme každý deň urobili to, čo je v našich silách. Pre mňa brat Roger zostáva človekom, ktorý mi najvýraznejšie ukázal Krista a to bez toho, aby ho on sám zatienil…

Brat Denis

.

.boh môže iba milovať

Odchod brata Rogera nás zasiahol nepripravených a zanechal v nás veľké prázdno. Po jeho smrti sme spolu s bratmi prežívali obdobie, kedy sme hlbšie spoznávali to, čo nám zanechal a cítili sme za to veľkú vďačnosť. V týchto chvíľach sme prežili skúsenosť jednoty, ktorú zažili prví kresťania, keď boli jedno srdce a jedna duša. Dedičstvo, ktoré nám brat Roger zanechal, je nesmierne. Zanechal nám svoje texty. Neustále pritom kládol dôraz na to, aby sme ich prijali do svojho srdca a žili podľa nich. Zanechal nám regulu Taizé, ktorá hovorí o tom, ako máme žiť. A viedol nás k tomu, aby sme boli otvorení pôsobeniu Ducha Svätého a nechali sa ním viesť. V snahe priblížiť jeho život sme vydali knihu Rozhodnúť sa milovať, kde sú zhrnuté dôležité texty z jeho kníh a ponúka tiež výber z listov, ktoré prišli do Taizé po jeho smrti a vydávajú svedectvo o tom, kto bol brat Roger a aké stopy zanechal v ľudských životoch. Pre časopis Communio som napísal článok Ľudské dobro, ktoré je odrazom Božieho dobra. V tomto článku som sa zamýšlal nad tým, čo znamenalo dobro pre brata Rogera a aké svedectvo o ňom vydáva komunita v Taizé. V spoločnosti totiž prevláda obraz Boha ako prísneho sudcu. Brat Roger však často zdôrazňoval, že Boh môže len milovať a že táto láska je bez podmienok. Posolstvo o tejto láske sa brat Roger snažil sprostredkovať predovšetkým mladým ľuďom, aby mohli objaviť a nájsť milujúceho Boha. Naša komunita je rozhodnutá zachovať ducha, ktorého jej vtlačil brat Roger a naďalej o tom vydávať svedectvo. Hoci od jeho smrti ubehli štyri roky, stále do Taizé prichádzajú mladí ľudia z celého sveta. Pochopili totiž odkaz brata Rogera, ktorý vydával svedectvo o Kristovi a jeho láske k ľuďom. A tak sem prichádzajú prehĺbiť si svoju vieru…

Brat Alois sa narodil v roku 1954 v Nemecku, jeho predkovia však pochádzajú z Československa. Ako dvadsať ročný sa stal členom komunity a v roku 1998 ho brat Roger určil za svojho nástupcu. Po tragickej smrti brata Rogera sa stal novým priorom Taizé.

.

Brat Roger celým svojím životom vydával svedectvo o tom, že Boh môže iba milovať, že nie je prísnym sudcom a čaká s otvorenou náručou. Toto jeho svedectvo lásky mladí vycítili, preto ho tak milovali…

Tomáš Hupka, Marián Bednár, Michal Zwievka

.

.brat Roger

Brat Roger, vlastným menom Roger Schütz, sa narodil v roku 1915 vo švajčiarskej dedinke Provence v protestantskej rodine ako posledné z deviatich detí. Jeho otec bol kalvínsky pastor, no so starou mamou navštevovali aj katolícky kostol. Po teologických štúdiách v Lausanne a v Štrasburgu bol ako protestantský pastor svedkom bolesti, ktorú spôsobila 2. svetová vojna. Vtedy v ňom zarezonovali slová starej mamy, že kresťania môžu byť kvasom pokoja. V roku 1940 odišiel do francúzskej dediny Taizé a založil komunitu, ktorej cieľom bolo zmierenie kresťanov. Na jej čele stál do roku 2005. Bratia komunity dnes žijú s chudobnými v Bangladéši, v Brazílii, v Kórei a v Senegale. 16. augusta 2005 počas večernej modlitby komunity brata Rogera v prítomnosti tritisíc mladých zavraždila duševne chorá žena. Komunitu z Taizé dnes tvorí sto bratov z 25 krajín, ktorí pochádzajú z rôznych kresťanských cirkví. Taizé navštívil Ján Pavol II., arcibiskup z Canterbury (hlava anglikánskej cirkvi), niekoľko pravoslávnych patriarchov a veľa evanjelických biskupov.

.

.chronológia Taizé:

• 1940 založenie komunity a pomoc utečencom

• 1942 brat Roger musel utiecť pred nemeckým gestapom

• 1944 brat Roger sa vracia do Taizé s prvými troma bratmi

• 1949 prví siedmi bratia zložili sľub čistoty, chudoby a poslušnosti

• 1951 komunita začala vysielať bratov do Afriky, Ameriky a Ázie, aby zdieľali život chudobných

• 1957 do Taizé začali prichádzať mladí ľudia vo väčšom počte

• 1962 bratia začali v tajnosti navštevovať krajiny strednej a východnej Európy a povzbudzovať veriacich

• 1978 začali sa organizovať Európske stretnutia mladých (neskôr Púť dôvery na zemi) vo veľkomestách po celom svete

• 1986 Taizé navštívil pápež Ján Pavol II.

• 16. august 2005 brat Roger bol zavraždený a brat Alois sa stal novým priorom komunity

.

.odkazy:

Komunita všetkých kresťanov…

http://mydvajaspolu.webnode.sk/news/laska-ktora-moze-pretvorit-svet-/

.

Naša zraniteľnosť je obľúbenou Božou bránou

http://mydvajaspolu.webnode.sk/news/nasa-zranitelnost-je-oblubenou-bozou-branou-/

.

.smrť brata Rogera: Prečo?

http://mydvajaspolu.webnode.sk/news/smrt-brata-rogera-preco-/

.

Dni dôvery v Ostrihome

http://mydvajaspolu.webnode.sk/news/put-dovery-v-ostrihome-/

.

Boh môže iba milovať…

http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2009/08/02/boh-moze-iba-milovat-portret-brata-rogera/

.

Spomienka na brata Rogera z Taizé

http://storico.radiovaticana.org/slo/storico/2009-08/310364_spomienka_na_brata_rogera_z_taize.html

Okrem toho, že bol Metod panónsko-moravským arcibiskupom, bol zároveň aj pápežským legátom, a tak územia, ktoré spravoval, podliehali priamo Rímu. V roku 869 po Kr. sa Metod ujal cirkevnej správy v Panónii. Keď zariadil všetko potrebné, rozhodol sa vrátiť na Veľkú Moravu. Ubehli už pritom tri roky od okamihu, kedy Cyril s Metodom odišli z Veľkej Moravy. Medzitým sa  Svätopluk dostal k moci vďaka tomu, že zradil Rastislava.
.
.uväznenie Metoda
Svätopluk nemal pochopenie pre dielo Cyrila a Metoda. Návrat Metoda sa nestretol s pochopením ani u franského duchovenstva. A tak ho pri návrate na Veľkú Moravu zajala franská armáda. Podľa odborníkov k zajatiu došlo na území Moravy. Metod bol odvlečený do Franskej ríše, kde ho trýznili a ponižovali. Franskí biskupi ho postavili pred súd, pričom ho obvinili z niekoľkých previnení. Najviac mu vyčítali skutočnosť, že pôsobí v oblasti, ktorú považovali za svoju sféru moci. Metoda odsúdili na doživotie. Počas pobytu vo väzení sa ho tiež snažili donútiť, aby sa vzdal arcibiskupskej hodnosti. Celá záležitosť, teda zajatie, súdenie a odsúdenie Metoda sa pritom odohrávali v najväčšom utajení. Preto ani v Ríme dlho nevedeli, kam sa stratil a či je ešte na žive.
Našťastie po troch rokoch Metodovho väznenia sa podarilo z kláštora (v ktorom bol uväznený) utiecť jednému z mníchov, ktorý v Ríme podal správu o jeho uväznení. V rokoch 872-873 prenikli správy o jeho uväznení aj na Veľkú Moravu a do Panónie, odkiaľ (Svätopluk a Koceľ) vyslali prosbu pápežovi, aby zasiahol a pomohol ho vyslobodiť. Pápež Ján VIII. rázne zakročil a vyslal svojho legáta, ankonského biskupa Pavla, do Franskej ríše s listami pre franského panovníka Ľudovíta Nemca, bavorského vojvodcu Karolmana a salzburského arcibiskupa Adalvína, v ktorom žiadal okamžité prepustenie Metoda. Okrem toho pápež Ján VIII. poslal list panónskemu biskupovi Hermanricovi a frizínskemu biskupovi Ánonovi, v ktorom ich vyzval, aby sa prišli do Ríma („na koberec”) zodpovedať sa z udalostí spojených s uväznením Metoda. List od pápeža Jána VIII. dostal aj Metod. V ňom ho pápež v snahe uvoľniť napätie medzi Franskou ríšou a Veľkou Moravou požiadal, aby prehodnotil používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Tento list sa, žiaľ, nezachoval. A tak sa stal terčom rôznych dohadov.
Niektoré pramene hovoria, že cesta k oslobodeniu arcibiskupa Metoda sa otvorila, až keď Veľká Morava porazila v roku 872 po Kr. Franskú ríšu. Tieto zdroje tiež tvrdia, že rokovania medzi Rímom a Ľudovítom Nemcom dali arcibiskupovi Metodovi záruku, že bude môcť nerušene pracovať na Veľkej Morave až do roku 877 po Kr. Ako sa však neskôr ukázalo, táto dohoda nemala žiadnu váhu (pre Frankov).
.
.intrigy franských kňazov
Niekedy na rozhraní rokov 873-874 sa Metod vrátil na Veľkú Moravu a ľud ho privítal s veľkým nadšením. Metod medzi prvými krokmi obnovil činnosť slovanskej vysokej školy (ktorá v roku 885 po Kr. mala už asi 200 absolventov) a literárnej školy (ktorá sídlila na Devíne). Zaujímavosťou je, že pred jeho návratom boli z tohto územia vyhnaní franskí kňazi. Obdobie, ktoré nasledovalo, bolo poznačené vzťahmi medzi Svätoplukom a Metodom, Veľkou Moravou a Franskou ríšou.
Istý zlom predstavuje uzavretie mieru vo Forchheime medzi Svätoplukom a Ľudovítom Nemcom. Tento krok síce zaistil Veľkej Morave väčšiu bezpečnosť, na druhej strane však umožnil franským kňazom pôsobiť na tomto území. Po uzvaretí mieru sa Svätoplukovi podarilo pripojiť k Veľkej Morave rozsiahle územia (Vislansko 874, Sliezsko 880, Panónia 881/884 a Čechy a Lužice 890). Svätopluk bol skvelý stratég a bojovník. Počas jeho vlády dosiahla Veľká Morava najväčší rozmach, preto sa niekedy označuje aj ako Svätoplukova ríša. Zaujímavosťou je, že Svätopluk reorganizoval spoločnosť na Veľkej Morave a tiež svoju armádu a na tento model usporiadania neskôr nadviazalo spoločenské zriadenie na území Čiech, Poľska a Uhorska. Nesmieme však zabúdať na to, že Svätopluk sa k moci dostal zločinom, nemal problém obetovať záujmy Slovanov v snahe udržať sa pri moci, nemal pochopenie pre misiu Cyrila a Metoda a nedokázal doceniť potrebu jednotiaceho princípu (ktorý táto misia ponúkla), čo sa neskôr stalo jednou z príčin zániku Veľkej Moravy. Svätopluk nebol prezieravým štátnikom. Dosiahol rozmach silou, za čo ho môžu obdivovať len tí, ktorí milujú násilie & silové riešenia…
Počas pôsobenia na Veľkej Morave obvinili franskí kňazi arcibiskupa Metoda, že sa v náuke o Duchu Svätom pridržiava východnej a nie západnej formulácie. Kým západná formulácia hovorí, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna, východná formulácia hovorí, že vychádza z Otca (skrze Syna). Na tejto odlišnosti je postavená celá náuka, ktorá sa neskôr stala jedným z dôvodov rozdelenia kresťanstva na východné (pravoslávna cirkev) a západné (katolícka cirkev). V čase misie Cyrila a Metoda, ako aj v čase pôsobenia Metoda ako arcibiskupa však odlišný pohľad na vychádzanie. Ducha Svätého nebol vieroučným sporom. Západná formulácia bola záväzná pre celú západnú cirkev až od pontifikátu pápeža Benedikta VIII. (1012 - 1024 po Kr). A tak nič nebránilo arcibiskupovi Metodovi, aby vyznával tú formuláciu, ktorá mu bola bližšia.
Okrem toho franskí kňazi Metoda obviňovali z toho, že naďalej umožňoval používanie staroslovienčiny ako bohoslužobného jazyka. Názory odborníkov sa rôznia, pretože sa nezachoval list, ktorý adresoval pápež Ján VIII. arcibiskupovi Metodovi. Vieme len toľko, že Metod vysvetlil pápežskému legátovi, prečo je vhodné naďalej používať staroslovienčinu - ona bola totiž predpokladom úspechu jeho účinkovania na Veľkej Morave. Vďaka staroslovienčine dosiahla misia Cyrila a Metoda taký úspech medzi obyčajnými ľuďmi. A Metod chcel na ňu nadviazať…
Ako je možné, že si franskí duchovní získali priazeň predstaviteľov svetskej moci? Podľa odborníkov si získali priazeň na kniežacích dvoroch pre benevolentnejší postoj k mnohým (etickým a morálnym) problémom (môžete si domyslieť, aké…).
Napätie medzi slovanskými kňazmi (žiakmi Cyrila a Metoda) a franskými kňazmi narastalo. Vtedy sa žiadalo, aby Svätopluk zasiahol. Lenže on nechápal príčinu liturgických a dogmatických sporov a predovšetkým nemal víziu o duchovnom napredovaní Slovanov na území Veľkej Moravy. Nedokázal ani pochopiť a doceniť potrebu jednotiaceho princípu (kultúry), ktorý by pozdvihol Slovanov a posilnil ich identitu.
Jediné, na čo sa zmohol, bolo vyslanie dvorného kňaza Jána z Benátok (ktorý bol jeho poradcom) do Ríma v roku 879 po Kr., ktorý predniesol pápežovi sťažnosti franského duchovenstva (bez zastúpenia žiakov Cyrila a Metoda či samotného arcibiskupa).
.
.metodova cesta do Ríma
V roku 879 po Kr pozval pápež Ján VIII. arcibiskupa Metoda do Ríma, aby vysvetlil okolnosti a obhájil svoje pôsobenie.
Pápež zvolal synodu, ktorej sám predsedal a ktorá dôkladne preskúmala pôsobenie Metoda a učenie, ktoré šíril. Záver synody bol jednoznačný - znovu sa potvrdila pravovernosť Metoda a jeho oddanosť Rímu, a tak pápež potvrdil Metoda v hodnosti arcibiskupa a pápežského legáta (o čom vydáva svedectvo pápežská bula Industriae tuae, ktorá bola adresovaná Svätoplukovi).
Táto bula znovu schvaľuje používanie staroslovienčiny v liturgii, pričom kladie jednu požiadavku - aby bolo evanjelium najprv prečítané v latinčine a potom v staroslovienčine (okrem toho mal Metod umožniť, aby bohoslužba pre Svätopluka a jeho veľmožov bola slúžená v latinčine, ak si to budú želať). Ide o ďalší dôkaz toho, že predstavitelia svetskej moci na čele so Svätoplukom podcenili pri rozširovaní Veľkej Moravy potrebu jednotiaceho prvku (vlastný jazyk a kultúra), ktorý by dával tak veľkej ríši vnútornú silu. Veľká Morava tak bola vnútorne krehká, čo sa ukázalo neskôr po Svätoplukovej smrti.
Ďalšou výsadou pápežskej buly bolo prijatie Veľkej Moravy pod priamu ochranu pápežskej stolice (bola prehlásená za léno Svätej stolice, vďaka čomu mala rovnaké postavenie ako Franská ríša - bola postavená na jej úroveň). Pápež Ján VIII. zároveň označil Svätopluka mimoriadnym titulom „Syn svätého Petra”. Týmto titulom pápeži označovali len rímskych cisárov alebo vlastných kandidátov na cisársku korunu. Výsadami, ktoré Veľká Morava dostala, bol Svätopluk de jure prehlásený za kráľa (už predtým bol v niektorých prameňoch titulovaný ako kráľ). Sledujúc súčasnú spoločenskú diskusiu (spojenú s osobou Svätopluka) musím napísať, že nie je podstatné, či bol alebo nebol kráľom, dôležitejšie je, akým bol panovníkom…
Súčasťou Metodovho sprievodu v Ríme bol aj Viching (niekde uvádzaný ako Wiching - franský benediktínsky mních), ktorého Svätopluk túžil nechať vysvätiť za biskupa. Pápež Ján VIII. vyhovel jeho prosbe a vysvätil ho za biskupa pre Nitriansku diecézu. Okrem toho prisľúbil vysvätiť pre Veľkú Moravu ešte jedného biskupa (aby arcibiskup Metod spolu s dvoma biskupmi mohli svätiť ďalších biskupov). Čo sa týka usporiadania hierarchie, Metodovi naďalej zostali dôležité právomoci a všetci duchovní na Veľkej Morave, vrátane Vichinga, mu boli podriadení (ak by sa mu niekto z nich postavil na odpor, mal byť vyhnaný z Veľkej Moravy).
V roku 880 po Kr. sa objavil prvý pokus rozdeliť Veľkú Moravu na jednotlivé diecézy. Viac podrobností o tom sa však nezachovalo (vieme len o existencii diecézy v Nitre). V roku 881 po Kr. bol v Nitre založený prvý kláštor na území dnešného Slovenska.

.
Tomáš Hupka

.

Ps.: Skúmanie našich dejín, života Cyrila a Metoda a ich misie na území Veľkej Moravy, spolu so skúmaním Byzancie a byzantského obradu spustilo u mňa pred štyrmi rokmi proces, na konci ktorého bola moja konverzia na byzantský obrad. Tento článok vznikol pred mojou konverziou…
.
.franská ríša
Pri skúmaní písomných prameňov súvisiacich s Franskou ríšou sa často okrem tohto spojenia používa aj označenie Východofranská a Západofranská ríša (v čase rozdelenia Franskej ríše). Pri zmienkach o franských duchovných sa používa aj termín bavorskí či švábski kňazi ako označenie oblasti, z ktorej pochádzali, prípadne kmeňa, ku ktorému patrili (preto sa niekedy objavuje aj označenie germánski kňazi). Ja som v článkoch používal spojenie Franská ríša a franskí kňazi (použitie rozsiahlej terminológie by totiž spôsobilo, že text by bol náročný na čítanie - strácal by sa prehľad). Preto som sa rozhodol vysvetliť tieto súvislosti a priblížiť Franskú ríšu…
O Franskej ríši môžeme hovoriť približne od 5. stor po Kr., kedy rímsku provinciu Gáliu obsadil germánsky kmeň Frankov. Za zakladateľa ríše sa považuje Chlodovik I., ktorý je tiež zakladateľom dynastie Merovejovcov. Po jeho smrti si ríšu rozdelili jeho synovia. Tak vznikli Neustria a Austrázia. V 6. stor. po Kr. sa Franská ríša rozprestierala na území dnešného Francúzska a západnej časti Nemecka a v nasledujúcom storočí Merovejovci prišli o moc a vládcami sa stali majordómovia. V roku 687 po Kr. majordóm Pipin II. zjednotil ríšu a stal sa zakladateľom dynastie Karolovcov a počas ďalšieho storočia získali vládcovia tejto dynastie označenie kráľ. Najvýznamnejším spomedzi nich bol Karol Veľký (768-814 po Kr.), ktorý mal zároveň titul rímsky cisár. V roku 843 po Kr. sa Franská ríša opäť rozdelila, tentoraz na Východofranskú, Západofranskú ríšu a Talianske kráľovstvo…

.

Primárny zdroj literatúry:

DVORNÍK, František: Byzantské misie u Slovanu, Praha, 1970. Viac o diele a osobnosti profesora Dvorníka: http://cs.wikipedia.org/wiki/Franti%C5%A1ek_Dvorn%C3%ADk

Sekundárny zdroj literatúry:

HNILICA, Ján: Svätí Cyril a Metod, Unitas et pax, Rím, 1988, ISBN 80-05-00707-8

BAGIN, Anton: Cyril a Metod, SSV, Trnava, 1987

K tomu treba prirátať desiatky článkov a štúdií od rôznych autorov…

.

.odkazy:
Prvé dotyky kríža - po stopách našej identity 1: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/06/27/po-stopach-nasej-identity-prve-dotyky-kriza/
Misia dvojkríža - po stopách našej identity 2: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/07/04/misia-dvojkriza-po-stopach-nasej-identity-2/
Zápas o novú provinciu - po stopách našej identity 3: http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/07/17/zapas-o-novu-provinciu-po-stopach-nasej-identity-3/