Komentáre (13)

1. .bez nadpisu  od .tomáš Hupka | Február 14, 2010

   Ten článok bol napísaní cca pred 3 rokmi a preto je možné, že odvtedy pribudli aj ďalšie hospice na Slovensku…
   Ten najväčší dar, ktorý môžete dať človeku ktorý zomiera, je skutočnosť - že budete čo najviac času tráviť v jeho blízkosti a že bude cítiť vašu lásku… Nie je nič horšie, než zomierať sám…
   Mne žiaľ starí rodičia zomreli dosť náhle. Nikto neočakával ich smrť a lekári nás na to nepripravili. V prípade dedka išlo o komplikácie (po operácií), ktoré sa dali očakávať a v prípade babky lekári netušili, čo jej je a zomrela skôr, než na to prišli… V obidvoch prípadoch nás nikto nepripravil na to, že je tu aj riziko smrti…
   Ľudia ktorí pracujú v hospicoch a ľudia, ktorí zapojili hospic do starostlivosti o milovanú osobu, často veľmi pozitívne hodnotia tieto posledné chvíle prežité spolu… Často sa podarilo preklenúť rozdiely či prekážky, ktoré narušili ich vzťahy a tak nakoniec prežili s tým človekom okamihy, na ktoré dodnes spomínajú…

2. .tomáš, vďaka za úprimné vyznanie tu v komentároch  od .starchild | Február 15, 2010

   žiaľ, ubehlo dosť rokov počas ktorých som nazbierala toľko skúseností aby som tu mohla prehlásiť, že akonáhle človek dostane do rúk v príjmacej kancelárií nemocnice formulár o prijatí na hospitalizáciu, musia jeho príbuzní rátať i s tým najhorším-rizikom smrti i keď by sa jednalo len o “banálny” zákrok napr. vybratie mandlí. BOHUŽIAĽ.

3. .starchild  od .zuzkaCh. | Február 15, 2010

   život sa vyznačuje obrovskou diverzitou a každý ľudský organizmus je jedinečný a neopakovateľný nielen v zmysle genetickom, štrukturálnom… ale aj funkčnom, tzn. aj v schopnosti reagovať na chorobné procesy prebiehajúce v ňom i vonkajšie podnety, čiže aj terapiu. na jednej strane je tento fakt oslavou obrovskej rozmanitosti Tvorcu, na strane druhej kladie pred tých, ktorí sa snažia ovplyvniť tieto procesy obrovskú ťarchu v zmysle rozhodnutia o správnej terapii. vysvetlím to na jednoduchom prípade. ak dáme 10tim pacientom s rovnakým ochorením v rovnakom štádiu choroby rovnakú liečbu, každý jednotlivo zareaguje rozdielne. lekár sa nesmie staviať do pozície Pána Boha v bielom, ale zároveň nemá niekedy v rukách nič iné, len empirické skúsenosti predchádzajúcich generácii lekárov. vtedy je jeho osobný a citlivý prístup o pacienta a skutočný záujem o neho tou najlepšou terapiou…

4. .ad/starchild  od .filipvanda | Február 15, 2010

   Môžeš, prosím ťa, odpovedať na môj komentár pri blogu smilan-a ? Ďakujem.

5. .smrť blížneho  od .filipvanda | Február 15, 2010

   Taký neoficiálny hospic nám zabezpečila jedná milá sestrička (ktorá týmto riskovala zamestnanie) v Levočskej nemocnici, keď umieral môj dedko. Zavolala, že to s ním vyzerá zle, a tak sme sadli do auta – ja, mamka a teta (mamkina sestra), a šli sme za ním. Dedko ležal na akomsi oddelení, kde sú návštevy problematické aj počas dňa (išli sme za ním okolo 21hod.), nie to v noci. Sedeli sme pri ňom cca do 23:45, keď dedko umrel v našej prítomnosti – mamka a teta ho držali za ruky, hladkali, rozprávali sa sním (dedko už nerozprával a ani sa nemohol poriadne pohybovať, keďže bol po mozgovej príhode), ja som sedel bokom a modlil som sa – snažil som sa byť pri ňom, čo najbližšie, ale skôr duchovne ako fyzicky. Inak celá táto situácia sa odohrávala v deň mojích narodenín. Bol to dosť mystický zážitok. Priznám sa, že ja som vnútorne prežíval radosť, aj keď to znie šialene a paradoxne, ale áno vnútorne ma niečo napĺňalo a tešilo. Sprevádzanie vôbec nie je strašné, smutné, alebo neviem aké … taktiež smrť. Netreba sa toho báť. Ak by ste sa zapozerali do svojho vnútra pri smrti blížneho, mohli by ste zaregistrovať zvláštne tóny, akoby hrala muzika, prebiehala oslava – mystická svadba. V niektorých kultúrach sa na pohreboch spieva, tancuje, oslavuje – to je bližšie k duchovnej pravde vyjadrenia smrti.

6. .pre Zuzku  od .tomáš Hupka | Február 15, 2010

   Bude z teba skvela lekarka!

7. .pre filipa  od .tomáš Hupka | Február 15, 2010

   Moj dedko zomrel, ked som bol maly. V tom case som odisiel do kupelov s chrbticou (ale aspon mam lekarsky potvrdene, ze nejaku mam). Ked som sa s dedkom lucil, stisol mu ruku a to rozlucenie malo taky divny nadych, neviem to pomenovat… Dedko zomrel pocas mojho pobytu v kupeloch a rodicia mi to povedali az ked prisli za mnou, takze som ani na pohrebe nebol. Dedkovi amputovali prst na nohe a po operacii vznikla niekde v tele krvna zrazenina a ta sa dostala k srdcu a to bol koniec… Islo o pooperacny stav, tesil sa domov. Spetne som si uvedomil, ze dedko pri nasej rozlucke asi citil, ze ma vidi naposledy a aj pre mna to stretnutie malo taky intuitivny, ci mysticky nadych…
   A co sa tyka babky, zacala odpadavat a mala hnacky. A nasledovalo sest dlhych mesiacov, pocas ktorych si ju pohadzovali tri nemocnice, nakoniec skoncila na geriatrii, nikto netusil, co jej je… Pravidelne sme chodili za nou, starali sa o nu, ale nikto nam nepovedal o moznosti, ze by mohla zomriet. Az raz som prisiel domov a rodicia s placom mi povedali, ze babka zomrela… Takze tiez sme nemohli byt pri nej v tom poslednom okamihu… Spetne si spominam, ze aj pri babke som zazil nieco podobne, ako pri dedkovi. Ked som bol naposledy za nou, nechcela mi pustit ruku, stale ju stiskala a dost silno… Zial, medzi smrtou dedka a babky ubehlo dlhe obdobie a ja som medzi tym zabudol, co ten neopisatelny pocit znamena…
   Nakoniec pridam taku zaujimavu informaciu. Ked bola babka v nemocnici a nikto z nas netusil, ze je to take vazne, tak som stretol knaza, ktory sa ponukol, ze ju pojde vyspovedat a dat jej eucharistiu. Hned sme nasadli do auta. Hoci bola noc a v tom case bol zakazany vstup do nemocnice, vsetky dvere sa nam otvarali, nakoniec sme mali stastie aj na personal… S odstupom casu to bolo nieco, co sa neda racionalne vysvetlit. Boh sa o nu postaral, aby nezomrela bez sviatosti. Po smrti sa zistilo, ze babka mala nabeh na niekolko smrtelnych ochoreni, okrem ineho TBC mozgu a rakovinu… Kombinacia 3-4 takychto ochoreni, by asi zmietla kazdeho lekara…
   Hawk, dohovoril som, odovzdavam fajku mieru…

8. .ad ZuzkaCh  od .starchild | Február 15, 2010

   Áno život sa vyznačuje aj množstvom náhod, nedorozumení, omylov, ľahostajnosti a ľudskej hlúposti, ktorá je podľa Einsteina nekonečná ako vesmír.
   ——————————-
   Nenadarmo hovorí príslovie: ak chceš ostať zdravý, nechoď k lekárovi. Podľa najnovších štatistík zo Západnej Európy je údajne každá desiata hospitalizácia (či už operácia, postup liečby, alebo celková starostlivosť) SFUŠOVANÁ (čiže buď omyl, zámena, neodbornosť, zavinené pochybenie, fušerstvo), čiže nie len NESPRÁVNA (prípad keď sa danému nedalo objektívne zabrániť).
   ——————————–
   Na Slovensku sa tieto štatistiky nerobili a oficiálne nikto nič nepripustí. Milá ZuzkaCh. ja nepaušalizujem, ja len upozorňujem na závažné problémy, o ktorých sa mlčí, to že máš pravdu je jedna vec, ale tie prípady, ktoré som mala na mysli ja, tie nespadajú do Tvojej veľmi peknej definície ľudskosti a odbornosti v medicíne, BOHUŽIAĽ.

9. .@starchild  od .zuzkaCh. | Február 16, 2010

   Nikto z ľudí nemá právo súdiť druhých z toho, či konali podľa svojho svedomia alebo nie. Súdiť však z toho, či si splnili svoje povinnosti alebo nie, zvlášť ak ide o starostlivosť o ľudské zdravie, je už iná vec. Povinnosťou lekára je mať vedomosti, vzdelávať sa a konať podľa postupov, ktoré vychádzajú zo súčasných poznatkov medicínskej vedy. Nazýva sa to postup “lege artis”. Jedine lekár, ktorý preukázateľne! postupoval “non lege artis”, je právne postihnuteľný, či sa to niekomu páči alebo nie. Nemôže za každé náhle úmrtie na oddelení a to, že k nemu došlo, neznamená, že si nesplnil povinnosti. Na druhej strane o koľko viac ľudí by umieralo predčasne bez pokrokov medicíny.
   Ročne je podaných niekoľko stoviek návrhov na trestné konanie v súvislosti so zanedbanou starostlivosťou. Priemerne sa z nich len tretina preukáže ako odôvodnená. Zvyšní sú “očistení”, ale nesú si do konca svojej praxe nálepku “pochybný”. Lekár má v tomto prípade návrh na trestné oznámenie pre poškodenie dobrého mena. Koľkí ho využili? Neviem o jedinom prípade, ospravedlňujem sa, ak sa mýlim.
   Neobhajujem lekárov, ktorí si neplnia povinnosti a spreneverujú sa tomu, čo raz odprisahali. Chcela som len poukázať na druhú stránku veci nehovoriac o podmienkach, za akých mnohí z nich pracujú…ale to už je iná téma

10. .no moment zuzkaCh.  od .starchild | Február 16, 2010

    toto ma vždy štartuje.
    ad 1. Ročne je podaných niekoľko stoviek návrhov na trestné konanie v súvislosti so zanedbanou starostlivosťou. Napísala si, že LEN jedna tretina sa preukáže ako oddôvodnená. To je pre Teba LEN?
    —————————————
    ad 2. Vieš aká je objasnenosť pri vlámaniach? Krádežiach? Vraždách? Podobná! Zato ich nebudeme ale bagatelizovať. Navyše sa predpokladá, že vrážd sa v skutočnosti udeje dvojnásobok, než sa vôbec začne vyšetrovať, pretože tieto sa posudzujú ako normálne úmrtia, nehody apod.
    —————————————
    ad 3 Pokračujem ale na konkrétnu zdr. tému: Nemáš pravdu v tom, že zvyšní “očistení” ale nesú do konca svojej praxe nálepku “pochybný”. Ak by si totiž vedela ako funguje trestné stíhanie, tak by si to nenapísala. Trestné oznámenie pri pochybeniach v nemocnici väčšinou policajti preformulujú na neznámeho páchateľa, pretože často ani nie je od začiatku jasné v ktorej etape a kým konkrétne k pochybeniu-poškodenia pacienta došlo. Pred začatím trestného stíhania sú volaní (ak vôbec sú volaní) z radov personálu osoby ako svedkovia, alebo ich požiadajú o písomné vyjadrenie. Ak sa v týchto veciach trestné konania ani nezačnú, resp. ak sa začnú a potom zastavia, vo valnej väčšine sa tak nestane preto, že by sa TRESTNÝ ČIN NESTAL, ale preto, že sa TRESTNÝ ČIN NEPODARILO PREUKÁZAŤ. A to preto moja milá, lebo pacient je pri zákrokoch väčšinou SÁM, nemá pri sebe svedka. Pokiaľ ide o ochrany osobnosti, t.j. prípady nehumánneho zachádzania, slovné urážky a pod. tam je TVRDENIE PROTI TVRDENIU, čo nič neznamená. Toto všetko vyšetrovanie prebieha diskrétne (s výnimkou ak sa obeť neobráti na médiá), nikto hromadne sa to zo zamestnancov nemnocníc nedozvie, tieto veci ostávajú známe v úzkom dotknutom kolektíve, ktorý si ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ, prejavuje NEOBYČAJNÚ LOAJÁLNOSŤ a KOLEGIALITU. takže milá Zuzka, o žiadnej nálepke sa nedá hovoriť.
    ————————————–
    A nezačni tu hovoriť o pracovných podmienkach. Lebo toto je večný slovenský ping-pong a demagógia pretože súvislosť medzi tým nevidím. Dobré slovo nič nestojí a keď zdravotná sestra napr. nevie aký je rozdiel medzi i.v. a i.m. to s podmienkami nemá nič spoločné. A ešte niečo Ti poviem, ja nepoznám lekára, ktorý by po piatich rokoch práce v nemocnici bol chudobný. Nechcem Ťa vyprovokovať, ale Ty si vyprovokovala mňa, lebo som Ti jasne povedala, aj naznačila, že áno, nesmierna vážnosť pre dobrého zdravotníka a tých je väčšina, ale nebudeme predsa tu zatušovávať smutnú realitu.
    ————————–
    A ešte Ti poviem niečo, na vine sú si i sami lekári, že medzi sebou STRPIA fušerov, pretože tak ich to učia i profesori na univerzite, stáť pri sebe a mlčať, nepripustiť pred pacientom pochybenie svojho profesného kolegu. Je to MORÁLNY a SPOLOČENSKÝ problém a ja nemlčím a nebudem mlčať.

11. .pre starchild  od .zuzkaCh. | Február 16, 2010

    “Rozhodnutím stať sa lekárom berie prakticky človek na seba riziko byť po celý život “jednou nohou vo väzení”, vašimi nepriateľmi sú právnici a novinári.” Toto je opakované dosť často študentom lekárskych fakúlt namiesto toho, aby sa v nich budovala empatia a zdôrazňovali hodnoty humanizmu, ktoré som uviedla v mojom prvom komentári a ktoré musí, žiaľ, za týchto okolností objaviť medik sám. Ak sa tak nestane, stáva sa alibistom. Nejde mu o pacienta, ale o to, aby chránil sám seba. A ak sám vyznáva takéto princípy, samozrejme považuje za dôležité kryť chrbát ďalším v rámci falošnej kolegiality. Áno, deje sa to v realite…
    Stúpajú aj nároky zo strany pacientov a zároveň ich vzdelanosť v oblasti medicíny, takisto zbehlosť v znalosti právnej ochrany vlastného zdravia. Takže najnovšie sa podľa tejto teórie stáva lekárovým pacientom aj jeho pacient…ide podľa mňa o dosť zvrátenú filozofiu výuky na fakultách.
    Ja však opakujem: Neobhajujem lekárov, ktorí si neplnia povinnosti a spreneverujú sa tomu, čo raz odprisahali. Každý si má byť vedomý toho, aký záväzok na seba berie, a tým je chrániť ľudské zdravie a život od počatia až do okamihu smrti…
    P.S. Ďakujem!

12. .chybička  od .zuzkaCh. | Február 16, 2010

    opravujem 6. riadok zdola:
    …stáva lekárovým nepriateľom aj jeho pacient… :))

13. .presne tak Zuzka  od .starchild | Február 17, 2010

    a toto je to, čo ma hnevá, že študenti nemajú možnosť vzdelať sa a ľudsky sa uvedomiť do tohto povolania, kazia čistých mladých ľudí, traumatizujú vopred a vykresľujú neexistujúcich nepriateľov, keď im prednášajú takéto veci. Je to nepatričné, lebo život je už taký. Veď nikoho v autoškole neučia, resp. nepoužívajú také expresívne výrazy, že akonáhle si človek sadne do auta, je jednou nohou vo väzení. Ako keby sme už automaticky predpokladali, že bude z neho zabijak, či postrach ciest. Kto dodržuje pravidlá, nemá sa čoho báť, jedine ostatných vodičov a zlých náhod. A skutočne, môže sa to stať človeku, že autom zrazí a zabije človeka. A nie sú to zriedkavé prípady. Iné je a ĺahšie sa s tým vyrovnáva, keď nehodu nezavinil, keď sa jej nedalo zabrániť, nikto ho nemôže viniť to je jasné, ale obhajuje niekto opitého vodiča, čo zrazil človeka a ešte k tomu ušiel z miesta činu? Namiesto postihu to necháme tak, obrátime pozornosť na tých, čo dopravné predpisy neporušujú? Nie.
    —————————–
    Vieš Zuzka, minule som pozerala na nemeckom kanáli veľmi zaujímavý dokument o tom, ako vznikla jedna aktivita lekárov, okolo otvoreného si priznania chýb, nespomeniem si ako sa volá tá iniciatíva, ale nesmierne to pomáha aj samotným lekárom vo vzťahu k sebe samému, k svojej ďalšej práci a pacientom, otvorene hovoriť na stretnutiach o tom s kolegami a pod. Pomáha im to uvedomiť si práve tú ľudskú nedokonalosť, bez toho aby vnútorne sa trápili. (samozrejme okrem tých trestuhodných prípadov a vedomého zanedbania starostlivosti) Ono je to všetko na prístupe, mnohým žalobám by sa predišlo, keby sa s pacientom na Slovensku slušne jednalo, otvorene, bez povýšenosti, niekedy by stačilo i ospravedlnenie. Lenže to je ten problém, že lekári sa nevedia, nedokážu ani ospravedlniť. Vnútorne veľmi dobre vedia, čo prípadne “vyparatili” ale škola ich naučila ináč - zatĺkať za každú cenu, boja straty svojho kreditu, cítili by sa ponížení, menejcenní, neistí. Skrátka ako každý človek, čo nie je schopný ospravedlnenia. Iste sa stalo mladému lekárovi, trebárs na vizite, ako sa pomaly sám hanbil za prístup svojho staršieho kolegu ku pacientovi. Ale povie mu niečo? Nie, nemôže si to dovoliť. Ja viem aká je tam hierarchia.
    ——————————
    Vieš je zaujímavé pozorovať jedného a toho istého lekára, ktorého poznáš napr. pracovne, napr. kedysi ste s ním spolupracovali pre nejakú firmu v rámci napr. medicínsko-výskumného projektu, dokonca ťa nazýval pani kolegyňa, choval sa priam gentlemansky a potom o niekoľko rokov, keď sa ocitneš v nemocnici v situácii pacienta, náhodou sa stretneš práve s touto kapacitou-lekárom, s ktorým Ťa kedysi spájala práca na projekte. Nejde o to, že si Ťa už nepamätá, veď ani sa mu nepripomenieš, lebo sa nestačíš čudovať, ako hrozne sa k Tebe automaticky ako ku pacientovi chová - ku Tebe, tej istej osobe, ktorá si stále rovnaká, len v inom postavení. Vieš, a to je smutné.
    —————————–
    V Rakúsku aj malá nemocnica na vidieku má svoju “Patientenanwaltkanzlei” kde sa môžu ľudia obrátiť a mnohokrát vyriešiť nejaký problém hneď, namieste, ešte v zárodku. Na Slovensku to funguje tak, že nemocnica má vlastných zamestnancov právnikov, ktorých úlohou je sťažujúcich pacientov nie riešiť ale ich automaticky odmietať a odkazovať na preťažené a nefungujúce súdnictvo. Táto taktika nesie svoje ovocie a veľa ľudí sa vzdáva prv, zmieri sa so svojim statusom, než by urobili nejaké kroky. A ak nejaké kroky urobia, zistia, že slovenské zákony si strašne slabo cenia zdravie, takže pre výšku odškodného sa im ani súdiť neoplatí. Existuje pár výnimiek, ktorým nejde o peniaze, ale o princíp a spravodlivosť, a to sú väčšinou tí nešťastníci, o ktorých sa dozvedáme z médií.
    —————————-
    Držím palce

Pridaj komentár

Meno (povinné) E-mail (povinné) URL

Nadpis Komentár Copy the text from picture