Syndróm vyhorenia sa týka hlavne tých, ktorí sa snažia robiť veci naplno a dávať do všetkého svoje srdce. A sprevádza ľudstvo od nepamäti, hoci jeho pomenovanie a definícia vznikli až počas 20. storočia. V Biblii, ktorá je prameňom duchovnej múdrosti pre židovský a kresťanský svet, sa nachádza myšlienka: „márnosť nad márnosť, všetko je márnosť", ktorá približuje postoj, ktorý je blízky ľuďom s týmto syndrómom. Aj príbeh proroka Eliáša, ktorý utiekol pred kráľovnou Jezábel do púšte a tam celkom vyčerpaný si žiadal smrť, približuje stav ľudí s týmto syndrómom. V antickom svete sa zas rozšírila povesť o Syzifovi, ktorý je odsúdený, aby naveky valil kameň na vrchol hory a vždy keď dosiahne jej vrchol, kameň sa zosunie dole a môže začať od znova. Aj tento príbeh je blízky ľuďom s vyhorením a k ich pocitu, že ich utrpenie nemá konca. Samotný pojem „burn out", použil ho ako prvý americký fyzik a psychoanalitik Hendrich Freudenberger, vo svojom článku „Staff burnout" z roku 1974, kde opísal psychické a telesné vyčerpanie pracovníkov istého liečebného zariadenia (hospic). Tento pojem pomenoval jav, ktorý už bol známy, no nemal svoje meno. Podľa niektorých odborníkov sa Freudenberger inšpiroval knihou Prípad vyhorenia (A Burn out case), ktorú napísal Graham Green. V každom prípade je tento pojem spätý s osobou Heinricha Freudenberga. Pojem „burn out" sa pôvodne používal na označenie stavu ľudí, ktorí prepadli alkoholu, alebo drogám a stratili záujem o všetko ostatné. Neskôr sa začal používať aj na označenie ľudí, ktorí boli natoľko opojený svojou prácou, že ich nič iné nezaujímalo. Postupne, ako sa tento pojem šíril do sveta, vznikali stále nové a nové štúdie, vďaka čomu dochádzalo k jeho spresneniu a tiež k rozsiahlemu spracovaniu jeho priebehu, dôsledkov a terapie. .čo je to syndróm vyhorenia Okrem anglického pojmu „burn out" sa používa tiež „burnout syndrome" a okrem slovenského termínu „syndróm vyhorenia" sa možno stretnúť aj s označením syndróm vyhasnutia, vypálenia, či vyprahlosti. Obsah tohoto pojmu má rôzne definície. Podľa Heinricha Fredenbergera je „syndróm vyhorenia konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorý sa hlboko emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoje pôvodné nadšenie a svoju motiváciu." Cara Chemiss píše, že „syndróm vyhorenia je výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou (ideou), strácajú svoje nadšenie." Angelika Kallwass vo svojej knihe uvádza túto definíciu: „je to stav extrémního vyčerpání, silného poklesu výkonnosti a různych psychosomatických obtíží". Okrem toho Agnes Pines a Elliott Anderson tvrdia, že syndróm vyhorenia, „je formálne definovaný a subjektívne prežívaný ako stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobý zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne náročné. Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou dvoch vecí: veľkým očakávaním a chronickými situačnými stresmi." Maslach a Jackons uvádzajú túto definíciu: „vyhorenie je syndrómom emocionálneho vyčerpania depersonalizácie a zníženého osobného výkonu. Dochádza k nemu tam, kde ľudia pracujú s ľuďmi, t. j. tam, kde sa ľudia venujú potrebám ľudí." Zelinová vo svojej knihe píše, že syndróm vyhorenia „nie je neurózou, alebo neurotickou reakciou, hoci sa aj ona môže objaviť, nie je to ani vyčerpanie a únava, hoci aj tá je súčasťou „vyhorenia". Je to znechutenie, vybitie energie, je to absencia pozitívnych hodnôt, strata ilúzií a cieľov, strata zmyslu života." A pedagogický a psychologický slovník uvádza, že ide o „vyčerpanie fyzických, psychických síl, strata záujmu o prácu, rozklad profesionálnych postojov, ktoré sa predovšetkým prejavujú v práci pracovníkov tzv. pomáhajúcich profesií. Veľký podiel na tomto jave má stres, časová náročnosť zamestnania, administratívne zásahy, ktoré rušivo ovplyvňujú prácu...". Hoci presná a všeobecne platná definícia neexistuje, jednotlivé definície sa zhodujú v niekoľkých bodoch: ide o psychické, telesné, sociálne a duševné vyčerpanie, ktoré je dôsledkom dlhodobého pôsobenia stresu a prekročenia individuálnej hranice schopnosti organizmu, vysporiadať sa so psychickou záťažou, kedy už nie je k dispozícií vnútorná sila (energia) a začnú sa objavovať príznaky podobné rôznym psychickým poruchám. A tiež v tom, že sa hlavne dotýka „pomáhajúcich" profesií, teda tých povolaní, ktorých hlavnou náplňou, je práca s ľuďmi. .stres ako príčina vyhorenia Stres je prirodzenou súčasťou ľudského života a jeho pôsobenie a dosah závisí primárne od osobnostnej štruktúry jedinca a jeho schopnosti vyrovnať sa so stresom. Dnešný človek žije veľmi rýchlim tempom, nevie sa uvoľniť a dosiahnúť vnútorný pokoj. Preto neprekvapí, že veľký podiel na pracovnej neschopnosti majú psychosomatické ochorenia (dôsledok vnútornej nerovnováhy), depresia a stav vyhorenia. A za tým všetkým je primárne stres. Klasifikácia stresu je sťažená jeho subjektívnym prežívaním. Vo všeobecnosti je stres vnímaný ako vzťah medzi dvoma silami, ktoré pôsobia protikladne: na jednej strane stresori (ktoré pôsobia negatívne) a na druhej strane salutori (obranná schopnosť organizmu). Ak je medzi nimi rovnováha (homeostáza organizmu), alebo ak je sila salutorov vyššia, všetko je v poriadku. Ak je však sila stresorov vyššia než sila salutorov, vzniká stres. Stres ako taký, je emóciou, ktorá je spojená s úzkosťou a so strachom. A ak tento stres prekračuje istú hranicu po istý čas (schopnosť organizmu znášať záťaž), začíname hovoriť o patologicky pôsobiacom strese. Dlhotrvajúci stres je príčinou rôznych ochorení, od viróz, cez alergie, až po rakovinu a kardiovaskulárne ochorenia. Odborníci rozlišujú niekoľko druhov stresov: eustres - je pozitívnou formou stresu, ktorý je pre život blahodárny (úspech, vzrušenie, spokojnosť, radosť), under-stres - je negatívnou formou stresu (nuda, beznádej, únava), over-stres - je negatívnou formou a prichádza v okamihu, kedy sa prekročia určité hranice (dlhodobý negatívny stres) a distres - je nebezpečnou formou stresu (frustrácia, obavy, zlosť, úzkosť). Podľa najnovších štúdií, spôsobuje dlhodobý stres razantné skrátenie telomerov (ktoré sledujú biologický čas) na konci chromozómov, čo urýchľuje starnutie na rovine buniek a znížuje schopnosť regenerácie a obnovy poškodených tkanív a orgánov v tele. A vďaka tomu je biologický vek vyšší, než chronologický. Vyhorenie primárne súvisí so stresom. Profesor Hans Seyle, ktorý zasvätil svoj život štúdiu stresu, priniesol koncepciu GAS - General Adaption Syndrom (všeobecný súbor príznakov vyrovnávania sa s ťažkosťami), ktorá má tri fázy: 1, pôsobenie stresu 2, zvýšená rezistencia 3, vyčerpanie a neschopnosť organizmu vysporiadať sa zo záťažou. Do tretej fázy patrí práve syndróm vyhorenia. Podľa jeho štúdie človek plynule prechádza zo stresu, do syndrómu vyhorenia. Magnusson Gooding prináša rozlíšenie hranice medzi stresom a vyhorením, z pohľadu symptómov: stres (únava, úzkosť, nespokojnosť, zviazanosť, náladovosť, pocity viny, neschopnosť súsrediť sa a fyziologické poruchy) a vyhorenie (chronické vyčerpanie, nenaplnená potreba uznania, znudenosť/cynizmus, odcudzenie a potláčanie pocitov, netrpezlivosť a podráždenosť, depresia, zábudlivosť, psychosomatické problémy). Ak cestou k vyhoreniu je stres, tak najlepšou prevenciou pred vyhorením, je schopnosť bojovať so stresom. Ak si viete zachovať rozvahu a vnútorný pokoj, ak si kladiete reálne ciele a myslíte pozitívne, ak sa viete tešiť z drobných radostí a robíte veci, ktoré majú zmysel; ak žijete zdravým životným štýlom, ak si dožičíte dostatok spánku a ak viete oddychovať, ste na najlepšej ceste zvládnuť stres a ochrániť sa pred vyhorením. .kto je najviac ohrozený Zatiaľ nie je jednoznačná zhoda v tom, čo vedie k syndrómu vyhorenia. Stres sa vníma ako základ, no hovorí sa o niekoľkých faktoroch, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť prepuknutia vyhorenia: V prvom rade o riziku vyhorenia, rozhoduje typ povolania. Najviac ohrozené sú pomáhajúce profesie (kde sa priamo pracuje s ľuďmi), ktoré sú náročné na komunikáciu a empatiu a vykonávané pod veľkým psychickým tlakom. Teda lekár, zdravotná sestra, zdravotný personál; sociálny pracovník, učiteľka, psychológ, psychoterapeut, psychiater; manažér, policajt, pracovník v nápravnovýchovných zariadeniach, novinár, politik, športovec, kňaz, rehoľník, kazateľ; vedúci pracovník, právnik, dispečer, letec, podnikateľ a úradník. Veľmi často sa zabúda na to, že priam ideálnym kandidátom na vyhorenie, je väčšina súčasných žien, ktoré zastávajú niekoľko úloh naraz. Dôležité sú tiež osobné predispozície. Sem patria ľudia, ktorí sú k sebe príliš tvrdí, ktorí majú nízke sebavedomie a slabé poznanie seba samých a teda aj prejavov tela (ktoré upozorňujú na narušenú harmóniu duše a tela), ľudia ktorí si neveria, majú slabú zásobu síl a podliehajú stereotypu. Okrem toho rozhoduje aj postoj k práci. Väčšie riziko vyhorenia je pri tých, ktorí sa príliš vžili do svojej práce, dávajú do nej viac energie, než je zdravé, a chcú ju robiť s dokonalosťou, v dôsledku čoho sa dostávajú pod psychický tlak, ľudia ktorí nevedia oddychovať a vykonávajú prácu na úkor času venovaného rodine, priateľom a svojím záľubám. Ďalším dôležitým faktorom je odolnosť voči podmienkam (stres, dlhodobá záťaž), často je podceňovaná potreba dobrých pracovných podmienok a osobnosť šéfa (hlavne jeho schopnosť povzbudiť, motivovať a vcítiť sa), rizikom je aj konkurenčná atmosféra medzi zamestnancami a jednotvárnosť práce. Bartlová a Jobánková vo svojej štúdií uvádzajú ako faktory vedúce k vyhoreniu tieto príčiny: miera slobody a kontroly (potreba slobody a spätnej väzby), autorita (absencia autority, alebo koncentrácia všetkej moci v jedných rukách), zodpovednosť (reálne zhodnotenie zodpovednosti jedinca), neplnenie úloh (primárne dlhodobých), očakávania (ak nie je stanovené, čo sa od koho očakáva, ak na vedúcich miestach nie sú ľudia schopní viesť, ak sú potlačované dary a schopnosti) a sociálna komunikácia (nedostatky vo vnútornej komunikácií). A podľa Freudenbergera vyhorenie hrozí všetkým, ktorí: sú príliš oddaní tomu, čo robia; sú nadšení svojou prácou, investujú do práce veľa energie, pracujú príliš usilovne, kladú dôraz na to, aby ich práca bola dobrá a úspešná; obetujú práci voľný čas a svoje záľuby; okrem práce majú minimálne záujmy, ľudia ktorí si myslia, že sú nenahraditeľný a tí, ktorí podliehajú perfekcionizmu. Väčšinou sa na spustení procesu vyhorenia podieľa niekoľko faktorov. Možno povedať, že za istých okolností, sa možnosť vyhorenia spája s každou profesiou, rozdiel je len v miere pravdepodobnosti jeho prepuknutia a tiež v čase, kedy nastane. .príznaky vyhorenia Problém tohoto syndrómu je, že vstupuje do života pomaly a nebadane. Podľa psychologičky a psychoterapeutky Angeliky Kallwass, si symptómy často všimnú členovia rodiny a to dokonca skôr, než postihnutí vyhorením. Ako ďalej píše, dnes je zadefinovaných cca 130 symptómov vyhorenia. Spoznanie týchto prejavov, umožňuje zastaviť proces vyhorenia a ochrániť organizmus, pred najťažšími prejavmi tohto ochorenia. Príznaky možno podľa odborníkov rozdeliť do štyroch rovín: na duševnej ide predovšetkým o znížené sebavedomie, nedôveru vo vlastné schopnosti, nezáujem o prácu, pokles kreatívnych schopností, pocit neúspechu a zlyhania, stratá plánov a ideí, vytráca sa chuť pracovať na sebe a zdokonaľovať sa, sklon k stereotypu, strata iniciatívy a spontánnosti; pri citovej je to emocionálna vyprázdnenosť, podráždenosť, skľúčenosť, neschopnosť uvoľniť sa, nervozita a pocit nedostatku uznania, smútok, depresie, cinickosť, beznádej, zníženie hranice tolerancie, sklon k agresivite, strata záujmov, sklony k požívaniu návykových látok (alkohol, drogy, lieky...) a v extrémnych prípadoch sklony k samovražde; na telesnej sú znakmi vyhorenia nespavosť, bolesť hlavy, chronická únava, pokles výkonu, rýchla vyčerpanosť, náchylnosť na ochorenia a znížená pozornosť, tráviace problémy, svalové napätie, bolesti krku, ramien, chrbtice, znížená imunita, problémy s kardiovaskulárnym systémom a s dýchaním; a nakoniec na sociálnej možno za znaky považovať obmedzenie kontaktov v práci, nárast konfliktov v súkromí (prenášanie pocitov a problémov z práce domov), pokles angažovanosti, prehnaná kritickosť k sebe a k okoliu, snaha o únik, trávenie času osamote, chladný prístup k druhým, držanie si odstupu a strata empatie. Trochu iný pohľad ponúka Angelika Kallwass, ktorá rozlišuje symptómy v troch oblastiach: emocionálna vyčerpanosť (city a pocity strácajú na intenzite a vzniká emocionálna vyprahlosť), depersonalizácia (narušenie vzťahov, chladný odstup od ľudí, pocit bezmoci) a znížená výkonnosť (klesá výkonnosť, stráca sa spokojnosť s vykonanou prácou). Psychiater a teológ Max Kašparů, vo svojej knihe definuje ako hlavný znak frustráciu. Hoci prejavov vyhorenia je veľa, treba byť predovšetkým citlivý na chronickú únavu, zoslabnutie, pocit nezmyselnosti života a postoj ľahostajnosti. Veľa ľudí ignoruje príznaky, lenže ak neprichádza k zmene v životnom štýle, tak len narastá počet príznakov a zhoršuje sa ich priebeh. Cez všetky tieto prejavy nám telo v podstate naznačuje, že niečo nie je v poriadku. .fázy vyhorenia Proces vyhorenia neprichádza zo dňa na deň, ale má svoj začiatok, priebeh a koniec. Najčastejšie sa hovorí o štyroch fázach, aplikuje sa pri tom systém vytvorení Christinou Maslach: 1, veľké ideály, nadšenie a preťažovanie schopností 2, emocionálne a fyzické vyčerpanie, povinnosti začínajú byť príťažou, ideály sa nedarí realizovať 3, sklon k frustrácii, dochádza k napádaniu ostatných, každá práca sa stáva príťažou, objavuje sa pocit, akoby sa rúcal svet a nič sa nestíhalo 4, samotné vyhorenie - prejavuje sa nechuťou, stratou zmyslu, stratou úcty k ľuďom, i k vlastnému životu. Magnusson Gooding pretransformuloval Seyleiho štúdiu stresu GAS a aplikoval ju na vyhorenie. Podľa tejto úpravy, sa syndróm vyhorenia skladá z troch fáz: 1, alarm - používanie obranných mechanizmov, pre vyrovnanie sa so stresom 2, rezistencia - dochádza k izolácií, narastá frustrácia a cinickosť 3, vyčerpanie - neskoré príchody do práce, častá absencia, nízka pracovná morálka, vysoká fluktuácia zamestnancov, chladný a rutinný postoj vo vzťahoch. Podľa A. Leangla, pozostáva vyhorenie z troch štádií: 1, nadšenie - život je zmysluplný a zmysluplná práca je prostriedkom k cieľu 2, z prostriedku sa stáva cieľ - základná motivácia je neuspokojená, miesto zmysluplných cieľov nastupujú zdanlivé ciele 3, život v popole - strata úcty k vlastnému životu, k druhým ľuďom a absencia cieľov. Henning Keller popisuje syndróm vyhorenia ako proces, ktorý trvá niekoľko rokov a má až päť fáz: 1, nadšenie - veľké ideály, ochota angažovať sa nad rámec povinností 2, stagnácia - nadšenie a motivácia poklesnú, objavujú sa prvé znaky únavy 3, frustrácia - nastáva sklamanie, sklon k frustrácii a cynickosti, objavuje sa pocit osobného zlyhania 4, apatia - dochádza k plneniu len tých najnutnejších povinností a k izolácií 5, syndróm vyhorenia - častá pracovná absencia, problém rozhodovať sa, stiahnutie sa do samoty. A John W. James dokonca rozlišuje dvanásť fáz vyhorenia: 1, snaha osvedčiť sa za každú cenu 2, snaha urobiť všetko bez cudzej pomoci, zlý odhad svojich schopností 3, potláčanie seba, vlastných potrieb a zanedbávanie rodiny 4, život len pre prácu a projekt, potláčanie konfliktov 5, zmätok v hodnotách, na prvé miesto sa dostala práca a výkon 6, popieranie vnútorného napätia a problémov 7, strata nádeje a angažovanosti, hľadanie úteku a sklon k cinizmu 8, radikálne zmeny v správaní, sociálna izolácia a psychosomatické problémy 9, depersonalizácia - strata kontaktu s vlastným životom a hodnotami, strata zmyslu 10, vnútorná prázdnota, pocit zúfalstva 11, stav depresie, strata sebaúcty, pocit márnosti a strata vedomia vlastnej hodnoty 12, vyčerpanie na všetkých rovinách, a tiež zdrojov energie a motivácie, pocit nezmyselnosti a beznádeje. Max Kašparů rozlišuje vyhorenie na rýchle a pomalé. Kým rýchle prebieha u ľudí, ktorí nie sú pripravení na vyhorenie a nič o ňom nevedia, tak pomalé prebieha u ľudí, ktorí sú naň pripravení, no nedokázali mu zabrániť a len oddialili jeho príchod. Je dôležité čím skôr vyhľadať pomoc, a zmeniť prístup k životu, pretože v opačnom prípade, znaky narušania rovnováhy môžu nakoniec vystriedať funkčné poruchy orgánov, alebo závažné ochorenia. V posledných fázach vyhorenia sa môže objaviť sklon k samovražde. A v extrémnom prípade, pri absolútnom vyčerpaní, môže prísť k zlyhaniu organizmu a následne aj k smrti. .ako sa dostať z vyhorenia Liečba syndrómu vyhorenia závisí od toho, v akej fáze sa jedinec nachádza. Aj tu platí, že ak sa syndróm diagnostikuje v prvých fázach, jeho liečba bude ľahšia a rýchlejšia. Ak vyhorenie ešte nie je v pokročilom štádiu, odporúča sa zobrať si aspoň dvojtýždňovú dovolenku. To je len časť riešenia, pretože zároveň treba zabezpečiť, aby životný štýl po návrate z dovolenky bol pomalší, než pred dovolenkou a aby sa zlepšilo pracovné prostredie. V opačnom prípade sa len oddiali príchod vyhorenia. Angelika Kallwass odporúča cestu zdravého životného štýlu, dostatočný spánok, správne stravovacie návyky, rozvoj záľub a fyzickú aktivitu. Kto nezaregistruje varovné signály, alebo ich podcení, dostane sa do ďalšej fázy vyhorenia. Ak už nastane vyhorenie, treba si zobrať dovolenku, alebo PN a pomalými krokmi začať bojovať s vyhorením. Tu treba pripomenúť, že vyhorenie je zavŕšené vyčerpaním, pričom už nie sú k dispozícií žiadne rezervy energie. Preto je pre človeka s vyhorením každý úkon nesmierne namáhavý. .ako postupovať? • Z vyhorenia sa nedostaneme sami, ale potrebujeme pomoc iných (poradca). Nemusí to byť psychológ, či kňaz, ale musí poznať problém vyhorenia a návratu z neho... • Je nevyhnutné priznať si, že sme v stave vyhorenia a že potrebujeme pomoc. Proces rekonvalescencie vyžaduje osobnú zodpovednosť z obidvoch strán (poradca - pacient)... • Potrebné je stanoviť si ciele a pomaly ich napĺňať... • Všetko má svoj čas, v rekonvalescencii neexistuje skratka a návrat je pomalý... • Treba využiť čas na prehodnotenie predchádzajúceho života a nájsť rovnováhu medzi prácou a oddychom... • Vyhorenie zasahuje aj rodinu, z ktorej vyhorený človek pochádza, preto i jej členovia potrebujú pomoc a zahojenie emocionálnych zranení... • Po prekonaní vyhorenia, sa veľa ľudí rozhodne pre zmenu zamestnania. Toto riešenie je dobré, ak rozhodnutie preň prichádza z vnútra a ak sa už vytratil záujem o toto zamestnanie. Zároveň však treba stanoviť si nový cieľ (zamestnanie) a rozvíjať schopnosti (potrebné k jeho vykonávaniu). To však nemusí byť jediné riešenie. Bola by škoda zahodiť roky štúdia a rozvinuté dary a schopnosti. Skôr treba prehodnotiť hranice (práca/voľno) a zmeniť pracovné podmienky. V opačnom prípade, by sa skôr, či neskôr znovu objavil syndróm vyhorenia... .ako pomôcť človeku s vyhorením Človek s vyhorením potrebuje pomoc, sám to nezvládne. • Dávajte mu najavo, že mu neprestávate veriť a že mu držíte palce - pomôžete mu tak získať sebadôveru. • Človek s vyhorením často prenáša svoj negativizmus a podráždenosť na blízkych. Napriek tomu potrebuje cítiť ich lásku a podporu. Zaujímajte sa o jeho pokroky, aby vedel, že vám na ňom záleží. • Dajte mu tiež pocítiť, že keď sa mu niečo nepodarí, svet sa nezrúti. Veď svet nie je dokonalý a v živote má svoje miesto aj neúspech. • Snaha dostať sa z vyhorenia prináša so sebou aj psychický tlak. Povzbudzujte ho citlivým spôsobom a nechajte ho nájsť si rozumné tempo. • Nepoučujte ho a zdržte sa kázania, to by len zvyšovalo jeho skľúčenosť. • A nezabudnite, že hlavnú úlohu a zodpovednosť pri rekonvalescencii hrá poradca, hoci do procesu sa môžu zapojiť aj ostatní členova rodiny, či priatelia. .duševné vyčerpanie & zápas o dušu Okrem citovej, telesnej a sociálnej roviny, dochádza k vyhoreniu aj v duševnej rovine. V liste apoštola Petra (1 Pt 5, osem) sa píše o tom, ako diabol v podobe leva chodí okolo a hľadá, koho by zožral. Lev si nevyhliadne hocijakú korisť, ale slabé a zranené zviera. A vyhorený človek, je pre diabla ľahkou korisťou. Duševné vyčerpanie prináša zápas o dušu človeka a prebieha na niekoľkých rovinách: • Diabol sa snaží cez vyhorenie zničiť dôveru a vieru v Boha. Pokúša sa priviesť človeka k tomu, aby robil Bohu výčitky za stav, v ktorom sa ocitol. Duchovná vyčerpanosť vedie k duchovnej otupenosti. Modlitba, ale aj čítanie Svätého písma vyžadujú určitú energiu - tej je však pri vyčerpanosti nedostatok. Ak sa aj vyhorený človek k tomu prinúti, má pocit, že ho Boh nepočúva. • Pri vyhorení sa diabol usiluje narušiť vzťah s Bohom. Pocit viny z narušenia tohto vzťahu vedie k tomu, že človek sa začína od Boha vzďaľovať a snaží sa utiecť od všetkého, čo by mu ho pripomínalo. V najväčšej núdzi sa tak odvracia od toho, ktorý mu môže najlepšie pomôcť... • Od obviňovania Boha je len krok k pocitu horkosti. Takýto človek má problém nadviazať vzťah s druhými a cez horkosť sa uzatvára pred pôsobením Ducha Svätého vo svojom živote... .ako v tomto boji uspieť a zachrániť si dušu? • Prvý krok - potreba spoľahnúť sa na Božiu pomoc. V knihe Žalmov (34, osem) sa píše, že Boh nás bráni pred zlom a vyslobodí nás z problémov. Aby nám mohol pomôcť, musíme upriamiť pohľad na neho, to znamená opustiť hradby skľúčenosti, samoty a opustenosti, ktoré sme si vybudovali. • Druhý krok - potreba požiadať Boha, aby nám odpustil naše výčitky voči nemu, ako aj ochota toto odpustenie prijať. A na to, aby sme mohli prijať odpustenie, musíme odpustiť aj sami sebe. V knihe Žalmov (103, 10 - 13) sa píše, že Boh nás miluje ako svoje deti a naše hriechy vzďaľuje od svojho pohľadu - preto sa nemusíme báť. • Tretí krok - návrat k Bohu, čiže pomalé obnovovanie vzťahu cez modlitbu, či Písmo. Dôležitá pritom nie je dĺžka, ale úprimnosť. • A nakoniec štvrtý krok - obnovenie vzťahov so svojou komunitou. Tu sa objavuje obava, že členovia komunity nám neodpustia. Lenže Boh nám už odpustil, a pokiaľ členovia svoju vieru myslia vážne, tak nám tiež už dávno odpustili... Často sa pri vyhorení zabúda na tento duševný zápas, hoci jeho úspešné zvládnutie prináša prameň vnútornej sily, o ktorú sa možno oprieť pri liečbe vyhorenia a pri návrate do pracovného života. .syndróm vyhorenia a sekundárne prejavy Vyhorenie sprevádzajú niektoré prejavy, s ktorými sa bežne stretávame. Je však rozdiel, ak ide o samostatné prejavy, alebo ak sú súčasťou vyhorenia. • Syndróm vyhorenia a únava - únava je spojená s fyzickou a s psychickou námahou a je možné ju prekonať odpočinkom. Ak je však súčasťou vyhorenia, tento postup nezaberá a únava je prežívaná, ako niečo negatívne a ťaživé, spojené s pocitom zlyhania. • Syndróm vyhorenia a depresia - depresia je negatívnym emocionálnym javom, ktorí môže postihnúť každého. Ak je súčasťou vyhorenia, tak súčasťou liečby je nielen požívanie liekov, ale aj hľadanie zmyslu života. • Syndróm vyhorenia a odsudzenie - je to negatívny emocionálny zážitok, je dôsledkom narušenia sociálnych väzieb (izolácia, stiahnutie do samoty, konflikty, strata empatie) a nastupuje v poslednej fáze vyhorenia. • Syndróm vyhorenia a neuróza - pri neuróze ide o pocit zhoršenia, znechutenia a prežívanie beznádeje. Takéto symptómy sprevádzajú vyhorenie v poslednej fáze. • Syndróm vyhorenia a lenivosť - hoci vyhorení človek je často označovaní za lenivého, skutočnosť je iná. Lenivý človek (ktorý nemá zápal pre prácu) sa totiž z princípu nedostane do syndrómu vyhorenia. • Syndróm vyhorenia a nadmerná záťaž - vyhorenie nie je automatickou reakciou na záťaž, ale skôr reakciou na nerovnováhu práce a odpočinku, pracovného a osobného života. • Syndróm vyhorenia a nezáujem o prácu - hoci nie každému sa podarí robiť prácu, ktorá ho naozaj baví, nezáujem o prácu alebo nezáživná práca, nevedú automaticky k vyhoreniu. Stačí ak nájdete, alebo dáte práci nejaký zmysel. Pri liečbe vyhorenia, sa primárne úsilie kladie na obnovu rovnováhy medzi dušou a telom, na obnovenie síl a na zmenu pracovných podmienok. Ak liečba vyhorenia neodstráni sekundárne prejavy, alebo ak sú veľmi silné, môže sa liečba sústrediť aj na odstránenie konkrétneho prejavu. .prevencia proti vyhoreniu Odborníkom sa podarilo zostaviť koncepciu niekoľkých krokov, ktoré sú účinnou prevenciou pred vyhorením: • Pokiaľ je to len trochu možné, vyhýbajte sa stresu, naučte sa riešiť stresové situácie, predchádzať konfliktom a zachovať rozvahu... • Robte veci, ktoré majú zmysel... • Myslite pozitívne, naučte sa radovať z drobných vecí... • Znížte svoje ideály - cesta k „dokonalosti" vedie pomalými krokmi... • Nepotlačujte v sebe emócie, ale hovorte o nich a nechajte im priestor, nech sa prejavia... • Hľadajte príležitosť na osobný rast, buďte tvorivý a otvorení novým skúsenostiam... • Neočakávajte naplnenie len v práci, ale rozvíjajte aj ostatné svoje dary a schopnosti... • Posilňujte medziľudské vzťahy a čas s ľuďmi, s ktorými je vám dobre... • Naučte sa hovoriť nie, vážte si svoj čas... • Dopĺňajte si energiu oddychovaním, najlepšie pri činnostiach, ktoré vás privedú na úplne iné myšlienky... • Nesnažte sa byť zodpovedný za všetko a za všetkých, naučte sa delegovať zodpovednosť a povinnosti aj na pleciach iných... • Neodmietajte pomoc a podporu, čo je zlé na tom, požiadať o pomoc, alebo ju prijať? • Využívajte dovolenku na oddych... • Máte k dispozícii určitý čas, a preto sa sústreďte na to, čo môžete stihnúť... • Stanovte si priority, sústreďte sa na to, čo je podstatné a nenechajte sa zamestnávať zbytočnosťami, ktoré len zabíjajú čas... • Nájdite si dôverníka/priateľa/kňaza, s ktorým sa môžete o všetkom porozprávať... Mnohí ľudia sa rozhodnú pre „novodobý masochizmus" a pre prácu obetujú všetko. A vždy to končí rovnako - vyhorením. Treba hľadať vyváženosť medzi prácou a oddychom, stresom a pokojom, vynaloženou a prijatou energiou... teda rozumne narábať so svojimi silami, dávať si reálne ciele a zodpovedne nakladať s časom... Marián Bednár a Tomáš Hupka Zoznam použitej literatúry: RUSH, M.: Syndrom vyhoření, Praha, Návrat domů, 2003, s. 129, ISBN 80-7255-074-8 KŘIVOHLAVÝ, Jiří.: Psychologie zdraví, Praha, Portál, 2003, s. 279, ISBN 80-7178-774-4 KALLWASS, Angelika: Syndrom vyhoření. Praha, Portál, 2007, ISBN 978-80-7367-299-7, 139 s. KAŠPARŮ, Max: Do výšky volím pád, Kostelní Vydří, Karmelitánske nakladatelství, 2003, ISBN 80-7192-821-6, 281 s. Syndróm vyhorenia, In: www.madaras.szm.sk ONDERČOVÁ, V.: Kto je vyhorení učiteľ?, In: JOHNYKEY: Syndróm vyhorenia (burn out syndróm), In: www.referaty.atlas.sk Vyhorenie, In: www.upc.uniba.sk Burn - out syndróm vo vojenských podmienkach. In: www.i-psychologia.sk. PETRÁŠOVÁ, Saša: Rešpektujme svoje hranice. In: www.zena.sme.sk LAJDOVÁ, Zuzana: Lezie vám práca na nervy? In: www.slovenka.sk BOŽINOVSKÁ, A.: S odborníkmi I. psychiatrickej kliniky FN LP o problémoch ľudí, ktorí startili záujem o prácu. In: www.cassovia.sk/korzar POKOJNÁ, Katarína: Vyhorenie je štrajk tela i duše. In: www.etrend.sk PIRŠEL, Dušan: Nehrozí vám vyhorenie? In: www.pravda.sk HELEN: Ako nevyhorieť v práci a v živote?! In: www.wanda.sk