Na začiatok sa ešte žiada napísať, že autor si nenárokuje právnický titul ani vzdelanie, neskúmal do hĺbky všetky súvislosti a spolieha sa do istej miery na správy sprostredkované tými slovenskými novinármi, ktorých považuje za dôveryhodných. Preto sa vopred ospravedlňuje za prípadné interpretačné nedostatky. Taktiež hlboko rešpektuje a priateľsky zmýšľa o príslušníkoch iných vierovyznaní.

Už dlhý čas s hanbou pozerám na isté postoje a rozhodnutia na európskej pôde, či už to je Európska únia a jej orgány, alebo sú to jednotlivé členské štáty, alebo, najnovšie do tohto klubu spadá, aj Rada Európy. Začnem Francúzskom. Takmer celá krajina si spokojne pochvaľuje, ba je dokonca hrdá na termín „laicité“, ktorý uvádza postupne do dokonalosti. Je znakom stále postupujúcej sekularizácie vo francúzskej spoločnosti. Najviac je „laicité“ snáď viditeľná opäť v školách. Nie kvôli opatreniam vlády, či Národného zhromaždenia, ktoré zakázali napríklad nosenie tradičných moslimských šatiek v štátnych školách. Bolo to kvôli reakciám silného konzervatívneho krídla moslimov. Boli vyhrážky, boli protesty, ako je vo Francúzsku dobrým zvykom. Ale ukľudnilo sa to. Bohužial… Tu na tomto mieste vyjadrujem hlboké sklamanie, že z osobnej skúsenosti musím konštatovať, že francúzska mládež si osvojila argumentáciu francúzskej vrchnosti, že náboženstvo nepatrí do verejného života, že to je hlboko intímna záležitosť jedinca, ktorá sa ale nemá navonok vyjadrovať. Francúzi tak úspešne vytláčajú náboženstvo mimo, a to na základe úplne absurdnej argumentácie, a tým ho odsudzujú na zánik. Náboženská sloboda… Je to vôbec možné?

Poďme o úroveň vyššie. Európska únia. Reč bude o Zmluve o Ústave pre Európu, neskoršej Lisabonskej zmluve. Euroústava sa pripravovala dosť dlho a urputne. Možno až príliš. Nevynechali sa symboly, nevynechali sa ani hodnoty. Samozrejme, všetko toto do správnej ústavy patrí, veď aj tá naša to obsahuje, a to v peknej forme v preambule s odkazom napríklad na Cyrilometodskú tradíciu. Formulovali sa teda hodnoty, na ktorých stojí Európska únia. Najstarší kontinent stojí bez pochyby na silných kresťanských základoch. Kto o tom pochybuje, alebo to nebodaj spochybňuje odmieta vidieť historickú pravdu. Nie je snáď pravda, že od istého času je kresťanstvo tým čo formuje a charakterizuje naše hodnoty? Veď tieto naše hodnoty sú hodnotami kresťanskými. Autor si týmto nenárokuje hodnotiť správnosť či nesprávnosť napríklad niektorých cirkevných počinov, ktoré sú často zneužívané na kriminalizáciu kresťanskej minulosti Európy. Jednoducho, kresťanstvo do histórie Európy patrí. Ale na formovaní Euroústavy, aj na súčasných krokoch európskej vrchnosti vidno nepochopiteľný panický strach z prevedenia tejto samozrejmosti do písomnej podoby v medzinárodnom dokumente. A najčastejšia výhovorka je samozrejme, a zároveň paradoxne, náboženská sloboda a diskriminácia. Akoby formulovaním historickej pravdy a istej formy národnej, či európskej hrdosti o kresťanskej viere mala Európska únia ponižovať, či vyhlasovať za menejcenné iné vierovyznania občanov európskych krajín. Výsledok? Pomaly sa Európa bojí čo i len zmieniť sa o náboženstve. Vytláča ho do úzadia, a s ním sa definitívne stráca časť našej kultúry. Strašidelné, no nie?

Prejdime ešte o pomyselný stupienok vyššie, na súdnu úroveň. Európsky súd pre ľudské práva je považovaný za prestížnu organizáciu. Posudzuje podnety na základe európskych dohovor, napríklad o ľudských právach a jeho rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty Rady Európy. Jeden takýto podnet podala istá mamina fínskej národnosti, ktorej dcéra navštevuje taliansku štátnu školu a týkal sa krížov na štátnych školách. Že vraj prítomnosť krížov obmedzuje náboženskú slobodu, lebo vraj si nie je z čoho vyberať. A ako rozhodol 7-členný senát tohto prestížneho súdu? Dal jej za pravdu. A čím to odôvodnil? Náboženskou slobodou a právom na vzdelanie. A navyše prináleží „poškodenej“ odškodné 5000 EUR. Absurdné? Bohužiaľ nie. Natíska sa mi otázka, čo bolo v tomto prípade skôr? Prišlo rozhodnutie pred, alebo po posúdení prípadu? Boli skúmané dohovory a na ich základe vynesený rozsudok, alebo bol rozsudok prvý a dohovory skúmané za účelom nájdenia aspoň ako-tak uchopiteľného odôvodnenia? Neviem. Alebo radšej, nechcem to vedieť, aby to nepotvrdilo moju najhoršiu obavu…

Čo teda dodať na koniec. Je zjavne pozorovateľná istá tendencia. Náboženstvo a viera postupne miznú z Európy. Iste, je možné to prijať s tým, že ide o jav spojený s postupovaním civilizácie. Že človek má čím ďalej viac dôvodov spoliehať sa na svoje sily (renesancia a Descartovské „cogito ergo sum“), že nemá potrebu Boha. I keď s tým nesúhlasím, uznávam to ako dôvod objektívneho úpadku záujmu o náboženstvo. Ale čo je horšie, my legálne pod maskou antidiskriminácie zakazujeme naše náboženstvo, našu vieru. Vraj nevyvyšujme kresťanstvo nad islam, judaizmus, budhizmus či hinduizmus. Radšej sa nikde nezmieňujme ani slovkom o tom, že naše hodnoty sú založené na kresťanstve, lebo Európa na ňom „vyrastala“. Mohlo by to naznačiť, že nerešpektujeme ostatných. Toto nie je strach, ani fóbia, ani paranoja, všade vidíme tú Diskrimináciu, toto je už psychóza (teda najhorší stupeň). Autor vidí dve cesty videnia vzťahov náboženstiev. Najskôr však konštatujme, že sa navzájom plne rešpektujeme. To je pravda, autor to o sebe môže prehlásiť, a má za to, že spoločnosť tiež. Spoločnosť vníma náboženstvá v ich podstate ako rovnocenné. Čo teda urobíme? Dovoľme každému správať sa podľa toho svojho (zachovať svoj pôst, zúčastniť sa na svojich bohoslužbách, nosiť svoje tradičné symboly), veď sme si rovní. Alebo: zakážme niečo každému, veď sme si rovní. Moslimkám nosiť tradičnú šatku, či burkhu, kresťanom dať si na stenu kríž. Ktorá cesta sa zdá „antidiskriminačnejšia“? Autorovi tá prvá. Žiaľ, tým čo o tom rozhodujú, tá nešťastnejšia druhá cesta. Pomaly to antidiskriminačné ťaženie začína. Najprv šatky, teraz kríže, čo príde ďalej? Už teraz je situácia miestami absurdná. Tak zájdime ďalej. Ako to, že v strede mesta stojí iba kostol? Znamená snáď viac ako mešita? Zbúrajme ho, alebo postavme vedľa mešitu. Ako to, že na vrchu Braniska je iba nápis „Chvala Bohu“? Je snáď kresťanstvo viac? Pridajme tam aj „Boh je veľký“ (pozdrav moslimov), alebo pridajme cez lomku aj iné mená Boha/Allah/Jahve/Jehova atď. Absurdné? Dúfajme, že sa to do reality nepremietne, lebo pozorujúc súčasné rozhodnutia, veľa nechýba…

Témou včerajšej Lampy bola ľavica. Kto však očakával teoretické “omáčky” typu, “čo vlastne je ľavica” a podobne, bol na omyle. Fico zrejme čakal, alebo chcel práve takéto. Hríb sa však neustále vypytoval na Ficovi až príliš aktuálne témy. Niekto môže povedať, že téma ľavice bola iba zásterkou, nevinnou témou, na ktorú sa podarilo Hríbovi dostať Fica do Lampy. S týmto by som nesúhlasil. Hríb všetky, alebo takmer všetky, otázky, ktoré boli Ficovi také nepríjemné, nepoložil štýlom “prečo do vlády s HZDS a SNS”. On položil napríklad túto otázku štýlom či “výberom koaličných partnerov sa Fico nespreneveril ľavicovým hodnotám”. Iste, niekto rozdiel nevidí, a preto obviňuje Hríba z neférovosti. Hríbove otázky teda neboli ani o ľavici ako takej, ani o nepríjemných kauzách vlády. On to celkom umne prepojil. Spojil ich a tým vlastne spochybnil ľavicovosť Smeru-SD.

Kto očakával korektný dialóg a férovú argumentáciu od zúčastnených nepochodil. Prvých asi desať minút bolo celkom fajn. Diskusia. Lenže to bolo o futbale. Keď prišla otázka o Novembri, Fico začal so svojimi bájkami. Pripadalo mi, že Hríb ho do istej miery necháva. Toto ako izolovaný fakt vnímam negatívne, hoci by Hríb možno svojimi otázkami neskôr sledoval to, čo Fico povedal sám. Ak tým ale Hríb niečo sledoval, čo si myslím, tak sa mu podarilo v očiach divákov v tomto zmysle Fica zdiskreditovať. Ak to tak bolo, bolo to od neho mimoriadne prezieravé. Musím však oceniť slovník Roberta Fica. A teraz to nemyslím ironicky. V “obyčajných diskusných, alebo pseudodiskusných reláciách” Fico hovorí väčšinou “ľudovo”, po lopate. Aby dôchodcovia a nezamestnaní rozumeli. Včera prispôsobil slovník inej skupine. Forma (pozor! nie obsah) naznačovala právnika a politika. Obsah iba zo začiatku. Ako už bolo napísané, otázka o Novembri Fica veľmi nepotešila. Ale aj toto bolo na zaužívané pomery pomerne korektné. Tým myslím, že sme pozorovali aspoň akú-takú argumentáciu. Žiaľ, nevyhnutne prišla zo strany premiéra aj pseudoargumentácia typu “veď za Dzurindu bolo horšie”. Za začiatok takéhoto vyjadrovania po korektnom začiatku (alebo, aby sme boli bližšie Ficovi, po korektnom počiatku) považujem Ficovu úplne nemiestnu poznámku “Všimli ste si, že som doteraz ani raz nepovedal Dzruinda?”. Nuž, Fico je veľmi šikovný v diskusiách.

Nasledujúce časti nebudem veľmi rozoberať. Pán Hríb, toto bola Ficova klasika. Osočovanie, obviňovanie, a vy ste ho nechali. Ako som už vyššie napísal, vďaka tomu som si o Ficovi mohol urobiť nejaký názor. Samo o sebe mi to však nestačí.

Rozvinul by som však ešte Ficove premyslené ťahy. Vezmime si otázku o kauzách (samozrejme bola prepojená s hodnotami ľavice, napr. ochrana slabších vs. Hedviga Malinová). Kauzu Rehák vraj nepozná, zatloukat. Františkánov rieši polícia, ja nič, ja muzikant. A po Hríbovej otázke, prečo Hedvigu odsúdil ako klamárku v očiach verejnosti, keď súd ju ešte ani súdiť nezačal (na tomto Hríb fakt trval) a či si to mohol dovoliť, prišla ďalšia klasika: Fico si to môže dovoliť. Prišli teda na rad tendre (tendre + ľavica vs. ľudia). Fico veľmi premyslene po voľbách dal do rúk opozície Úrad pre verejné obstarávanie. Teraz sa na všetko môže vyhovoriť. Veď tendre posúdil UVO v rukách opozície, ja nič. Fico ďalej rád zo seba robí obeť. Najmä je nahnevaný, keď sa niečo vo vláde pokazí a novinári ho hneď bombardujú otázkami. Chudák Fico proti toľkým. Ale keď to tie opozičné úrady prešetria, vyvodí zodpovednosť. Určite…

Last, but not least (v slovenčine to až tak pekne neznie) treba spomenúť na klasický výstup Fica proti novinárom. Okrem toho, že diktoval otázky, aké chce počuť (hospodárska kríza), na konci, keď Hríb naznačil, že čo si ľudia myslia je nie vždy správne (Fico predtým obratne vyzdvihol um voliča, on najlepšie vie o politike na Slovensku… áno, keď to najlepšie má byť Fico…), nastal priam úbohý výpad “Hlavne, že to viete vy, pán Hríb.”. Týchto úbohostí bolo viac, ale táto jedna je za všetky. Televízny divák sa ale isto pobavil pri efekte zaseknutej platne, ktorý dvaja seriózni páni Hríb a Fico zahrali pred koncom. Hríb sledoval jasný cieľ, dostať odpoveď. Fico sa odpovedať bál, a tak zareagoval ako nepriateľom zajatý vojak. Začal opakovať “Myslím si, že som primerane odpovedal na vaše otázky.” “Ja nie.” Ani ja.

Musím ešte spomenúť jeden bod. To, že Fico vychvaloval seba (svoju vládu, ale to je to isté) nebolo prekvapujúce. Zaujala ma iba jedna argumentácia. Máme veľký deficit, ten je ale primeraný a porovnateľný štátom EU, a máme malý dlh, jeden z najmenších v EU. Teda vytváraním veľkého deficitu (aby sme neznížili sociálny štandard, tak ako pravica) vlastne nezadlžujeme. Bravo. Fico ale prvýkrát v dejinách uznal niektoré kroky Dzurindovej vlády. Schengen a euro vzal hrdinsky na seba, ale EU a NATO de facto Dzurindovi uznal. Fíha…

Aby sme to teda nejak zhrnuli. Téma ľavice bola skombinovaná proti vôli premiéra s aktuálnymi problémami. Fico zase raz predviedol svoj štýl reči a argumentovania. Hríb ho niekedy príliš nechal odísť od otázky, a netrval tak na svojej otázke (raz to skúsil, vtedy sa ale premiér zasekol). Fico všetku zodpovednosť zhodil inde, seba postavil do roviny obete, a nastal útok na novinárov. Bola to teda klasika. Ale bolo to zaujímavé pozeranie. Hríb povedal, že “diváci si na to urobia svoj názor”. To sme si urobili…

Tento článok je vyjadrenie šťastia, vyjadrenie obrovskej národnej hrdosti. Nemožné sa stalo skutočnosťou, Slovensko postupuje na svetový šampionát do Južnej Afriky.

Pan tréner Weiss, brankár Mucha, reprezentačný tím Slovenska…ĎAKUJEME!!!

Slovenský futbal dokázal realizovať vysnívaný sen. Komentátor Merčiak citoval po zápase Winstona Churchilla, žu “fakty su krajšie ako sny”. Určite má pravdu. Faktom je účasť Slovenska na Majstrovstvách sveta.

Prehratý zápas so Slovinskom urobil tento moment ešte krajším!

Vivat Weiss!

Dnes sme dokázali svetu, že patríme medzi elitu.

Otvárajte šampanské, oslavujte, toto je historická chvíľa!!!

O televíznych diskusiách premiéra Fica sa toho popísalo už dosť. Jeho jediným oponentom, odkedy je premiérom, býva moderátor (čo až na svetlé výnimky vlastne ani nie je oponent), nanajvýš mu oponuje jeho stranícky kolega Paška, alebo pán prezident Gašparovič. Všetci traja by rozdiely vo svojich názoroch asi ani nezačali rátať a už by skončili. Preto sa tieto diskusie niesli skôr v duchu demagógie ako diskusie. Prečo bude teda zaujímavé sledovať Lampu s Ficom?

1. Fico bude mať konečne oponenta. Nie “oponenta” v podobe moderátora, ktorý sa nezmohne na prerušenie zmysluplného monológu nášho premiéra, nieto ešte, že by mu skočil do reči, keď príliš odbočí. Oponentom mu bude Štefan Hríb, ktorý by rozdiely v názoroch s Ficom ani do smrti nedopočítal. Bude oponentom, ktorý bude skutočne oponovať. Toto bude diskusia! Konečne!

2. Ficovi budú kladené nepríjemné otázky. Hríb ani príjemné nekladie. A som zvedavý, či Fico tento obrat oproti “štandardným” pomerom v iných reláciách ustojí.

3. Fico nebol pozvaný do Lampy z komerčných dôvodov. Nakoniec, Lampa má svoje stabilné publikum, a keby bola komerčným projektom, z dôvodu nízkej sledovanosti by už dávno bola minulosťou. Preto sa Hríb nebude snažiť Fica nenaštvať, aby prišiel aj nabudúce, lebo premiérova osoba dokázateľne zvyšuje sledovanosť. Hríb sa naopak bude snažiť Fica konfrontovať s jemu nepríjemnými témami. Myslím si, že to bude jeho jediná šanca. Zrejme sa do Lampy už nevráti.

4. Fico nebude môcť odbiehať od otázok. Nebude si ich môcť zmeniť, ako to on rád robí, keď sú mu nepríjemné. Hríb ho nepustí. Zrejme bude táto Lampa preto jedinečnou príležitosťou vypočuť si odpovede na otázky, ktorým sa Fico v iných médiách vyhýba.

Toľko teda môj pohľad. Túto Lampu by si asi nemal nechať ujsť žiadny o politiku zaujímajúci sa občan. Možno to bude najzaujímavejšia politická debata za posledné roky. Nezabúdajme aj na to, že Fico bude na “nepriateľskej” pôde. Fico a TV JOJ sú dlhodobo na nože. Ďalší dôvod.

Nuž, rysuje sa nám zaujímavý večer… Už tento štvrtok…