Dlhší čas sa už neudiala udalosť, na ktorú som mal také nutkanie zareagovať ako práve v týchto dňoch. Reč je samozrejme o kauze krížov v talianskych školách, o ktorých rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva. Musím sa priznať, že až doteraz mala táto inštancia v mojich očiach dosť vysokú kredibilitu. Teraz sa za to hanbím…

Na začiatok sa ešte žiada napísať, že autor si nenárokuje právnický titul ani vzdelanie, neskúmal do hĺbky všetky súvislosti a spolieha sa do istej miery na správy sprostredkované tými slovenskými novinármi, ktorých považuje za dôveryhodných. Preto sa vopred ospravedlňuje za prípadné interpretačné nedostatky. Taktiež hlboko rešpektuje a priateľsky zmýšľa o príslušníkoch iných vierovyznaní.

Už dlhý čas s hanbou pozerám na isté postoje a rozhodnutia na európskej pôde, či už to je Európska únia a jej orgány, alebo sú to jednotlivé členské štáty, alebo, najnovšie do tohto klubu spadá, aj Rada Európy. Začnem Francúzskom. Takmer celá krajina si spokojne pochvaľuje, ba je dokonca hrdá na termín „laicité“, ktorý uvádza postupne do dokonalosti. Je znakom stále postupujúcej sekularizácie vo francúzskej spoločnosti. Najviac je „laicité“ snáď viditeľná opäť v školách. Nie kvôli opatreniam vlády, či Národného zhromaždenia, ktoré zakázali napríklad nosenie tradičných moslimských šatiek v štátnych školách. Bolo to kvôli reakciám silného konzervatívneho krídla moslimov. Boli vyhrážky, boli protesty, ako je vo Francúzsku dobrým zvykom. Ale ukľudnilo sa to. Bohužial… Tu na tomto mieste vyjadrujem hlboké sklamanie, že z osobnej skúsenosti musím konštatovať, že francúzska mládež si osvojila argumentáciu francúzskej vrchnosti, že náboženstvo nepatrí do verejného života, že to je hlboko intímna záležitosť jedinca, ktorá sa ale nemá navonok vyjadrovať. Francúzi tak úspešne vytláčajú náboženstvo mimo, a to na základe úplne absurdnej argumentácie, a tým ho odsudzujú na zánik. Náboženská sloboda… Je to vôbec možné?

Poďme o úroveň vyššie. Európska únia. Reč bude o Zmluve o Ústave pre Európu, neskoršej Lisabonskej zmluve. Euroústava sa pripravovala dosť dlho a urputne. Možno až príliš. Nevynechali sa symboly, nevynechali sa ani hodnoty. Samozrejme, všetko toto do správnej ústavy patrí, veď aj tá naša to obsahuje, a to v peknej forme v preambule s odkazom napríklad na Cyrilometodskú tradíciu. Formulovali sa teda hodnoty, na ktorých stojí Európska únia. Najstarší kontinent stojí bez pochyby na silných kresťanských základoch. Kto o tom pochybuje, alebo to nebodaj spochybňuje odmieta vidieť historickú pravdu. Nie je snáď pravda, že od istého času je kresťanstvo tým čo formuje a charakterizuje naše hodnoty? Veď tieto naše hodnoty sú hodnotami kresťanskými. Autor si týmto nenárokuje hodnotiť správnosť či nesprávnosť napríklad niektorých cirkevných počinov, ktoré sú často zneužívané na kriminalizáciu kresťanskej minulosti Európy. Jednoducho, kresťanstvo do histórie Európy patrí. Ale na formovaní Euroústavy, aj na súčasných krokoch európskej vrchnosti vidno nepochopiteľný panický strach z prevedenia tejto samozrejmosti do písomnej podoby v medzinárodnom dokumente. A najčastejšia výhovorka je samozrejme, a zároveň paradoxne, náboženská sloboda a diskriminácia. Akoby formulovaním historickej pravdy a istej formy národnej, či európskej hrdosti o kresťanskej viere mala Európska únia ponižovať, či vyhlasovať za menejcenné iné vierovyznania občanov európskych krajín. Výsledok? Pomaly sa Európa bojí čo i len zmieniť sa o náboženstve. Vytláča ho do úzadia, a s ním sa definitívne stráca časť našej kultúry. Strašidelné, no nie?

Prejdime ešte o pomyselný stupienok vyššie, na súdnu úroveň. Európsky súd pre ľudské práva je považovaný za prestížnu organizáciu. Posudzuje podnety na základe európskych dohovor, napríklad o ľudských právach a jeho rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty Rady Európy. Jeden takýto podnet podala istá mamina fínskej národnosti, ktorej dcéra navštevuje taliansku štátnu školu a týkal sa krížov na štátnych školách. Že vraj prítomnosť krížov obmedzuje náboženskú slobodu, lebo vraj si nie je z čoho vyberať. A ako rozhodol 7-členný senát tohto prestížneho súdu? Dal jej za pravdu. A čím to odôvodnil? Náboženskou slobodou a právom na vzdelanie. A navyše prináleží „poškodenej“ odškodné 5000 EUR. Absurdné? Bohužiaľ nie. Natíska sa mi otázka, čo bolo v tomto prípade skôr? Prišlo rozhodnutie pred, alebo po posúdení prípadu? Boli skúmané dohovory a na ich základe vynesený rozsudok, alebo bol rozsudok prvý a dohovory skúmané za účelom nájdenia aspoň ako-tak uchopiteľného odôvodnenia? Neviem. Alebo radšej, nechcem to vedieť, aby to nepotvrdilo moju najhoršiu obavu…

Čo teda dodať na koniec. Je zjavne pozorovateľná istá tendencia. Náboženstvo a viera postupne miznú z Európy. Iste, je možné to prijať s tým, že ide o jav spojený s postupovaním civilizácie. Že človek má čím ďalej viac dôvodov spoliehať sa na svoje sily (renesancia a Descartovské „cogito ergo sum“), že nemá potrebu Boha. I keď s tým nesúhlasím, uznávam to ako dôvod objektívneho úpadku záujmu o náboženstvo. Ale čo je horšie, my legálne pod maskou antidiskriminácie zakazujeme naše náboženstvo, našu vieru. Vraj nevyvyšujme kresťanstvo nad islam, judaizmus, budhizmus či hinduizmus. Radšej sa nikde nezmieňujme ani slovkom o tom, že naše hodnoty sú založené na kresťanstve, lebo Európa na ňom „vyrastala“. Mohlo by to naznačiť, že nerešpektujeme ostatných. Toto nie je strach, ani fóbia, ani paranoja, všade vidíme tú Diskrimináciu, toto je už psychóza (teda najhorší stupeň). Autor vidí dve cesty videnia vzťahov náboženstiev. Najskôr však konštatujme, že sa navzájom plne rešpektujeme. To je pravda, autor to o sebe môže prehlásiť, a má za to, že spoločnosť tiež. Spoločnosť vníma náboženstvá v ich podstate ako rovnocenné. Čo teda urobíme? Dovoľme každému správať sa podľa toho svojho (zachovať svoj pôst, zúčastniť sa na svojich bohoslužbách, nosiť svoje tradičné symboly), veď sme si rovní. Alebo: zakážme niečo každému, veď sme si rovní. Moslimkám nosiť tradičnú šatku, či burkhu, kresťanom dať si na stenu kríž. Ktorá cesta sa zdá „antidiskriminačnejšia“? Autorovi tá prvá. Žiaľ, tým čo o tom rozhodujú, tá nešťastnejšia druhá cesta. Pomaly to antidiskriminačné ťaženie začína. Najprv šatky, teraz kríže, čo príde ďalej? Už teraz je situácia miestami absurdná. Tak zájdime ďalej. Ako to, že v strede mesta stojí iba kostol? Znamená snáď viac ako mešita? Zbúrajme ho, alebo postavme vedľa mešitu. Ako to, že na vrchu Braniska je iba nápis „Chvala Bohu“? Je snáď kresťanstvo viac? Pridajme tam aj „Boh je veľký“ (pozdrav moslimov), alebo pridajme cez lomku aj iné mená Boha/Allah/Jahve/Jehova atď. Absurdné? Dúfajme, že sa to do reality nepremietne, lebo pozorujúc súčasné rozhodnutia, veľa nechýba…

Facebookvybrali.sme.sk

.thomybb