Predpokladaná budúca premiérka Iveta Radičová má skvelú možnosť ukázať, ako jej na Slovensku a jeho povesti v zahraničí záleží. V bežnej krajine by podobný výrok predstaviteľa susednej krajiny znamenal predvolanie veľvyslanca na koberček a jasné vysvetlenie, kde skončí, ak nepríde okamžité ospravedlnenie.

Je najvyšší čas vysvetliť zástupcom Fideszu, a hlavne premiérovi Viktorovi Orbánovi dve zásadné veci - po prvé, ekonomickú mizériu vlastnej krajiny nezakryjú agresívnym urážaním suseda a jeho občanov, a po druhé - Slovensko je samostatná krajina, s vlastnou vládou /nech už je akákoľvek/, ktorá nepotrebuje rady Budapešti. Maďarské zákony končia na hraniciach štátu, a pokiaľ nevie maďarský premiér kontrolovať výroky svojho zástupcu, nech ho vymení alebo uviaže na reťaz …

Každý z niečoho ustúpi, pričom často sú to nosné myšlienky strany počas predvolebnej kampane, niekedy dokonca celej existencie subjektu. Nie je ťažké uhádnuť, čo sa skrýva za ústupčivosťou lídrov pravicových strán - zlaté jablko, zvané podiel na moci. Občas vybehne z tunela nejaký exot - napríklad fraška, zvaná ponuka ala Matovič s cieľom vyvolať predčasné voľby, ktorá sa snaží osviežiť scénu a navodiť dojem príchodu radikálnej zmeny. V zásade však môžeme povedať, že sa vracia garnitúra rokov 1998 - 2006, s niektorými kozmetickými úpravami a ohybným vodcom na čele, ktorý sa úslužne prispôsobí všetkému a všetkým.

Ak si niečo môžeme v týchto dňoch želať, tak je to nezhoda KDH a SaS, otvorenie očí národu a konečne radikálnu zmenu v celom vedení štátu. To by v praxi znamenalo vyhodenie straníckych nominantov zo všetkých riadiacich funkcií v štáte, ich nahradenie skutočnými odborníkmi v jednotlivých oblastiach a razantné zmeny v zákonoch, aby sa už nikdy tieto kreatúry nemohli vrátiť. Ale, toho sa asi tak skoro nedočkáme.

Čítajte tu

Dosť sa to líši od reality, nie ?

Býva dobrým zvykom aj v najmenšej firme, že keď prijíma zamestnanca, overí si základné fakty o ňom, prípadne jeho minulosť a prax v danom odbore. Štát je v podstate rovnako firmou, len s väčšou zodpovednosťou. Zodpovednosťou za životy všetkých občanov, ktorí v ňom žijú. Zdá sa však, že kritériá na ľudí, ktorí riadia naše životy a žijú z našich daní, sú oveľa menšie, alebo skoro žiadne, okrem jedného - politickej príslušnosti.

V roku 1989 sa kričalo, že potrebujeme vládu odborníkov, nie politických nominantov. Aká je realita roku 2010 ? Stále máme vlády plné politických nominantov, ktorí sa až na minimum výnimiek vôbec nerozumejú rezortu, ktorý majú viesť a vedú. Iste, niekto bude argumentovať, že majú predsa poradcov. Nie, amatéri do vysokých funkcií nepatria. A už vôbec nie na posty ministrov. Ak ich tam niekto predsa posadí, výsledkom je plytvanie peniazmi, pochybné súťaže, chaos a neporiadok v rezorte. A pravidelná zmena kormidelníka lode, vrátane zmeny jej smeru. Trpia všetci občania, a jediný, kto sa má dobre, je politik a spriaznené osoby, či firmy.

Niekto hovorí, že každej vláde treba dať obligátnych sto dní, aby sa ukázala. Sto dní je strašne veľa času na napáchanie nenapraviteľných škôd. Zrejme naši politici nepochopia, že nespravujú súkromnú firmu a vlastné záujmy až dovtedy, kým ľudia nevyjdú opäť do ulíc a nepošlú ich na smetisko dejín, kam za správanie počas posledných dvadsiatich rokov väčšina z nich oprávnene patrí.

A tak by nebolo zlé, keby si zodpovedné orgány spomenuli na aktérov porušenia najrôznejších zákonov, ktorí nemohli byť potrestaní pre veľkoryso chápanú poslaneckú imunitu, a začali konať. Dnes im v tom nebráni nič. Bolo by totiž veľkou chybou nechať nepotrestané rôzne výstrelky, ktoré sa počas rokov objavili, ako dopravné priestupky pod vplyvom alkoholu, prekračovanie povolenej rýchlosti, autonehody a podobne.

Uvidíme teda, či sa niečo zmení aj v týchto veciach, alebo sa všetko už klasicky zametie pod pokrovec a nikto si na to nespomenie. V každom prípade, v zmysle znenia Ústavy SR chráni poslanecká imunita poslanca iba počas doby výkonu mandátu, pričom premlčacia doba v prípade, že poslanec nebol vydaný na trestné stíhanie, neplynie. Uvidíme, či si na to spomenú aj tí, ktorí majú právomoci na vyriešenie a uzatvorenie prípadov, ktoré boli pozastavené.

ĽS-HZDS sa nedostala do parlamentu, rovnako ani SMK. V prvom prípade dostáva spravodlivosť a zákonnosť možnosť, aby sa dočkali svojho naplnenia. Niektorých politikov prestane chrániť poslanecká imunita a bude na kompetentných, aby tento fakt dokázali zúročiť v prospech slovenského národa. Ak to dokážu, bude to po udalostiach v roku 1989 prvý signál, že tu niekomu záleží na slušnosti a právnom štáte.

Smer-SD dostal facku. Vyhral síce voľby, ale vypomstila sa mu politika oslabovania partnerov pre posilnenie vlastnej pozície. Ak premiér čakal, že jeho strana získa nad 45% hlasov, aby mohla vytvoriť dvojkoalíciu s kýmkoľvek, kruto sa sklamal. Svojich partnerov síce oslabil, ale seba významne neposilnil. A tak skončí v opozícii.

SMK sa vypomstilo večné vyplakávanie na rohožke pred maďarským parlamentom, alebo v Bruseli. Antipatiu voličov vyvolávali nielen výroky jej predsedu, ale aj agresivita niektorých jej predstaviteľov a pohŕdanie národom, v ktorého parlamente sedeli jej poslanci. SNS doplatila na niečo podobné. Mať na čele človeka, ktorý nezvláda sám seba, a neraz svojím vystupovaním znevažuje poslanecký mandát, je chyba, ktorá sa nevypláca. Navyše, ani jedna z týchto dvoch strán nemala program, ktorý by dokázal zaujať voličov.

Ak teda pravica neurobí chybu tým, že by zverila posty do rúk bývalej garnitúry z rokov 1998-2006, je tu nádej na zmenu. Zmenu chovania v politike, ak politici pochopia, že osud ĽS-HZDS, či SMK môže stihnúť kohokoľvek. Ak to nepochopia, bude sa musieť zamyslieť tento národ, či nepríde čas na novú revolúciu.

SMER - SD

Strana, ktorá dokázala jednoznačne, že k moci nepatrí. Hneď po zostavení vlády zaviedla dve pravdy a dva metre, chyby a prešľapy využívala tak proti opozícii, ako aj vlastným partnerom, naopak na druhej strane, vlastné prešľapy a prešľapy vlastných ľudí kryla do poslednej chvíle. Navyše je to strana, ktorá sa bytostne nevie vyrovnať s kritikou, a voči kritikom reaguje vyslovene agresívne.

SDKÚ - DS

Osem rokov vlády dokázalo, že ani táto strana nemá na vládnutie. Odhalenie pozadia jej financovania zase ukázalo, že nedokáže vyvodiť zodpovednosť voči vinníkom ani vtedy, keď nie sú pri moci. A posledné výroky líderky strany dokazujú, že viac bojuje o svoje prežitie v prípade úspechu, než za vypracovanie a dodržanie programu, ktorý by pomohol voličom.

ĽS - HZDS

V názve ľudová, v skutočnosti strana jedného muža a elity okolo neho. Iba s veľkými problémami by sme dokázali nájsť stranu, ktorá za niekoľko rokov zlikvidovala vlastný potenciál tak dokonale, ako práve táto strana. Ľud v ponímaní predstaviteľov tejto strany tvoria asi 3% zbohatlíkov, pre ktorých záujmy táto strana urobí všetko.

SNS

Vraj strana pravých národniarov, žiaľ prezentuje sa výstrelkami svojho predsedu a jeho vskutku “originálnymi” výrokmi. Keď k tomu pridáme kolotoč na jednom ministerstve, ktoré im bolo zverené, trasme sa pred tým, keby mali moc ešte dlhšie.

SMK

Nie je čo dodať, hádam len to, že plačky patria na pohreb, a nie do politiky.

Všetky vyššie citované strany už pri moci boli. S výnimkou SMK /ale tam sú iné príčiny/ sa jedná o strany, ktoré svoje programy dodržiavali minimálne, alebo tak, ako sa im hodilo. Prakticky nič z toho, čo nasľubovali, nedodržali a zrejme ani nikdy nemali záujem. Pri pohľade na ich programy môžeme nostalgicky spomínať na časy, kedy tieto programy prezentovali inými slovami, a tiež aj to, že ich nedodržali. Neurobia tak ani teraz. Jediné, čo ich motivuje, je zvyk na pohodlný príjem bez námahy, spestrený občas nečakanými bonusmi.

Koho voliť ? Myslím, že s výnimkou SaS, ktorá by rada zaradila aj vzdelanie medzi tovarové druhy, a extrémistických strán, je voliteľný hocikto. Asi by sa však zišla skôr nová revolúcia, ktorá by poslala všetkých súčasných politikov na smetisko dejín a vyčistila vzduch. Dala možnosť pretvoriť systém na efektívny a ľudský. Zaoberať sa myšlienkami na spoplatnenie vzdelania, dvíhanie rôznych poplatkov, ktoré najviac postihnú tých najslabších, to nie je cesta. Ak hľadáme peniaze, hľadajme ich tam, kde sú, hoci by nemali byť - zrušme asistentov poslancov, okrešme prehnané príjmy poslancov /je smiešne, aby niekto za pár mesiacov práce v roku zarobil viac, ako iný za celé roky/, zredukujme počet poslancov, pracovníkov ministerstiev, stanovme presné podmienky na výberové konania a peniaze sa hneď nájdu.

Nakoniec, myslím si, že funkcia poslanca by pokojne mohla byť čestnou, ako v niektorých krajinách. Hneď by bol na hradnom kopci svieži vzduch.

V dedinke pre Kežmarku napadli Rómovia najprv starostu, ktorý rozdeľoval pomoc, a neskôr aj privolaných policajtov. Ak pominieme fakt, že nasadenie skoro stovky policajtov stojí nemalé peniaze, práve teraz bolo možné spoznať vďačnosť Rómov za poskytovanú pomoc. Tento prípad je iba viditeľným dôkazom toho, ako Rómovia chápu pomoc štátu, najrôznejšie dávky, ktoré poberajú, rôzne stavby sociálnych bytov a domčekov, a iné aktivity. Chápu to ako svoj prirodzený a nespochybniteľný nárok.

Iste, je medzi nimi dosť takých, ktorí žijú poctivo a normálne medzi nami. Pracujú, starajú sa o svoje deti, a ničím sa nelíšia od ostatných občanov. A neraz aj doplácajú na povesť primitívov z osád, ktorých jedinou prácou je plodenie detí a nastavovanie dlane. Nikdy nepracovali, ak niekedy, tak väčšinou na brigádach v zahraničí, pričom doma pokojne poberajú dávky a samozrejme štátu neprinesú nič. Je niekedy fascinujúce, ak idete okolo osady, v ktorej medzi chatrčami stoja odstavené rôzne autá, vôbec nie žiguliaky, ale práve naopak - moderné škodovky, fordy, fiaty a pod. A ich majitelia sú stále poberateľmi dávok. Ako je to možné ? Kde zlyháva systém ?

Je paradoxné, že keď bol jeden môj známy na dlhodobej neschopnosti doma, a žiadal o vyplatenie rôznych dávok, prišla na kontrolu k nemu domov sociálna pracovníčka a pri návšteve konštatovala, že dávky nemôže dostať, lebo má dostatok hodnotných vecí na predaj. Zdá sa však, že našich Rómov sa tento spôsob posudzovania nároku na dávky netýka. A rovnako sa ich netýkajú ani iné zákony - pokojne stavajú nielen svoje chatrče, ale aj nové a moderné domy na cudzích pozemkoch. A nikto s tým nič nerobí. Nechcem si predstaviť, ako by dopadol bežný občan, keby si niečo podobné dovolil.

Pri pohľade na skupinu vrieskajúcich Rómov ma neraz napadne otázka - dokedy ich budeme chrániť ako medvede, a kedy začneme používať pri nich rovnaký meter, ako u ostatných občanov. Myslím, že i udalosti pri Kežmarku ukázali, že je najvyšší čas na vládu tvrdej ruky bez kompromisov. Žiadne dávky bez patrične odvedenej práce. Verejne-prospešné práce vykonávať môžu a tvrdenie, že v takom prípade by im patrila mzda, je scestné. Mzda by im patrila, ak by boli riadne zamestnaní a v riadnom pracovnom pomere.Ak musia odpracovať napríklad odsúdení štyri hodiny denne bezplatne za účelom krytia nákladov výkonu trestu /mimo tých, čo majú pridelené zamestnanie/, rovnako môžu tie štyri hodiny odpracovať aj Rómovia, a to za účelom krytia nákladov, spojených s vyplácaním dávok. A nielen Rómovia.

Ak sa však budeme i naďalej prizerať na konanie Rómov v osadách, nedivme sa neskôr, ak sa raz do nášho parlamentu dostanú aj extrémisti a ich zástupcovia. Je to len otázka času. A postupne aj slušný občan stratí trpezlivosť a povie si, že bude voliť toho, kto tento problém dokáže vyriešiť. Súčasné vlády ho zatiaľ len zametajú pod koberec.

Na začiatku bola ochota pomôcť človeku, ktorý bol na dne. Nebol síce bezdomovcom, ale nemal k tomu ďaleko. A tak sa kamarát rozhodol, že zabráni tomu, aby jeho bývalý spolužiak, sused a kamarát klesol na úplné dno. Dal mu prácu, vyplatil dlhy a veril, že robí dobrú vec. Iba do chvíle, kým mu nezačali miznúť veci z firmy, ktoré sa divným spôsobom objavovali v rôznych bazároch za zlomky svojej ceny. Nevedel zistiť, odkiaľ vietor fúka do chvíle, kým nezistil, že ten, ktorému pomohol, má zrazu podozrivo veľa peňazí, často chodí pod vplyvom alkoholu a začína byť arogantný. Nejaký čas sa snažil, nakoniec to vzdal a musel priznať, že jeho pomoc sa minula účinkom. Výsledok všetkého snaženia bol žalostný - okrem prostriedkov, ktoré investoval, aby pomohol, prišiel aj o nemalú sumu, za ktorú by si možno kúpil aj slušné ojazdené auto, ale aj ilúzie a vieru v kamarátstvo.

V inom prípade niekto iný chcel pomôcť, hoci nebol kamarát. Bol len jeden z ľudí, ktorí sledovali pád mladej ženy, nešťastný vzťah, plný násilia, plaču a bolesti. Nedokázal sa pozerať. Ponúkol jej pomoc, ktorú prijala. Odniesol veci do prenajatého bytu, ktorý neskôr aj odkúpil, zariadil jej ho tak, aby sa cítila dobre vo svojom novom domove a dohodol sa s ňou, že bude splácať podľa svojich možností. Nečakal, že to bude trvať rok, dva alebo tri, kým mu splatí svoj dlh, a ani na tom netrval. Pomohol, lebo pomôcť chcel a netušil, do akých problémov sa môže dostať. Zo začiatku sa snažila pomaličky svoj dlh splácať. Posielala mesačne peniaze, rôzne sumy, koľko mohla. Neskôr sa mesačné splátky zmenili na štvrťročné, potom polročné a zrazu prestali chodiť úplne. Nejaký čas čakal, mal veľa práce a nemal čas zisťovať, čo je vlastne vo veci. Ale jedného dňa mu to nedalo pokoj, a rozhodol sa ju navštíviť. Privítala ho spŕška nadávok, a čoskoro sa objavila aj polícia - vraj ženu vydieral. Trvalo skoro dva roky, než sa všetko vysvetlilo a ukázala pravda.

Je treba niečo dodať ? Hádam len to, že ak chcete niekomu pomôcť, dobre si to rozmyslite.

Zo začiatku to vyzeralo, že po prvý raz dokáže komunikovať s predstaviteľkou opozície vecne a s rozvahou. Všetko sa začalo meniť vo chvíli, keď premiér pochopil, že súhlasom s výrokmi svojej oponentky môže veľmi rýchlo prísť o jedinú agendu, ktorú v predvolebnom období má - neustále poukazovanie na obdobie vlády SDKǓ a jej partnerov. A tým by stratil aj možnosť zakrytia káuz, ktoré sa počas jeho vlády objavili.

Netreba bližšie rozoberať, čo všetko sa povedalo. Podstatné je, čo sa ukázalo - pravda nezaujíma nikoho, podstatná je moc. Dobré sú iba zbrane, použiteľné proti oponentom a vôbec nejde o prospech občana - voliča. Čakať, že by niekto zo súčasnej koalície dokázal hľadať spoločné riešenia s opozíciou, hoci v situácii, ktorá je veľmi vážna, je úplne zbytočné. Politici bažiaci po moci nedokážu prekročiť vlastný tieň. A to ani vtedy, keď ide o veľmi veľa - štátny záujem. Pre politikov ako náš premiér je jedinou métou ich vlastný prospech.

Voliť Smer, SNS, a HZDS-ĽS - znamená voliť praktiky minulosti. Veľa kriku, výsledku nikde. A ak, potom je ten výsledok veľmi pochybný. Rovnako je neprijateľné v súčasnosti voliť SMK. Vývoj v Maďarsku a reakcie tejto strany jednoznačne dokazujú, aký vývoj by jej vyhovoval. A cieľ tohoto vývoja rozhodne nie je v záujme Slovenska.

Koho budem voliť ? Myslím, že tú stranu, ktorá nielen prisľúbi, ale aj začne realizovať očistu parlamentu od ľudí, ktorí do neho už dávno nepatria. Stranu, ktorá reálne presadí oklieštenie poslaneckej imunity na bežný štandard - výroky na pôde parlamentu. Stranu, ktorá nebude spolupracovať s pohrobkami komunizmu a jeho metód, ani s ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu úctu voči občanovi a používajú vo verejnom styku slová a vystupovanie pohoničov.

Tam je nádej, že sa objaví aj prirodzený intelekt a slušnosť. Nie podivné tituly, získané na rýchlofarmách vzdelania, alebo v Rusku. Inteligencia je totiž dar, a to naši rýchloštudenti nikdy nepochopia. Ich jediným cieľom je plné vrecko a pochybný titul na vizitke. To však nie je cieľ voliča.