Nie som jediný, čo sa tak niekedy cíti. Stalo sa však pravidlom, že iné metre sa používajú pre domácich, a iné pre cudzincov, a tak paradoxne, Slovák je menej doma na Slovensku, než kdekoľvek inde. Nás kontrolujú do milimetra, a pred zahraničnými “investormi” sa tvárime, že vlastne o nič nejde. Tí majú voľné pole pôsobnosti. Nech robia čokoľvek, vinný je zásadne domáci, a nikto ho nepočúva.

Nedávno sa objavil v novinách opis konfliktu z jednej kórejskej firmy na Slovensku, kde zamestnanec napadol nadriadeného. Je zaujímavé, že vo firmách, kde majitelia pochádzajú z Ázie, a teda prostredia, ktoré má inú kultúru a zvyky, sa šikanovanie zamestnancov vyskytuje pomerne často. Napriek tomu však skoro nikdy nedôjde k náprave, zamestnanec obvykle stratí prácu, a všetko ide po starom. Nakoniec, pred pár rokmi som si to skúsil aj sám.

Napadlo ma, že prestanem učiť, a pôjdem pracovať niekde, kde zarobím viac. Práca s deťmi sa opúšťa ťažko, ak to človeka baví, lenže pri neustálom hádzaní polien pod nohy zo všetkých strán každý zažije obdobie, kedy si povie, že má dosť. A tak som na základe inzerátu išiel na pohovor do spoločnosti, ktorá sa zaoberala montážou notebookov. Pôvodne som bol vyštudovaným technikom, a tak som si povedal, že sa skúsim vrátiť k pôvodnej profesii. Prvé, čo ma zaskočilo, bol nesúlad obsahu inzerátu a reality - v inzeráte bolo uvedené, že hľadajú technikov do servisného strediska na odstraňovanie chýb, nahlásených klientmi, a na mieste činu sa z ponuky vykľula práca pri páse. Povedal som si však, že asi sa jedná o určitú formu spoznania výroby, a tak som sa rozhodol pár dní ostať. Druhým šokom pre väčšinu nováčikov bola tzv. montáž dielov na čas. Nechali ich niekoľko hodín bezmyšlienkovite skrutkovať a potom im merali čas, za aký spoja tri diely skrutkami do celku. Väčšina to zvládla, niekoľkí radšej odišli. A potom nasledovalo školenie o výrobe, pracovných podmienkach, pravidlách a podobne. Dva dni sme počúvali prednášky, čo nesmieme a na čo nemáme nárok, hodinu nám hovorili o výhodách a možnostiach. V letáku bola uvedená možnosť nadčasov, aby si človek mohol privyrobiť, reálne však potreboval súhlas nadriadeného, pričom bol upozornený, že príplatky za nadčasovú prácu neposkytujú a je to hodnotené bežnou sadzbou. A nasledoval najväčší šok - mzda za prácu. To, čo na letáku vyzeralo celkom zaujímavo, sa v skutočnosti ukázalo klamstvom. V letáku sa uvádzalo ubytovanie zdarma, príspevok na celodennú stravu a pracovný odev … realita bola taká, že po prepočte odpracovaných hodín sa zamestnanec s problémami dostal na úroveň minimálnej mzdy. Pri otázke, ako to mysleli s ponukou práce na servisnom stredisku, o ktorú som vlastne javil záujem, pracovník iba mávol rukou a konštatoval, že aj tam sa časom môžeme dostať. Na otázku, prečo teda leták klame, odpovedal, že inak by im neprišli kvalifikovaní ľudia. A dodal, aby sme na neho nešli s otázkami o mzde, pričom spupne prehodil, že by sme mali byť radi, že nám vôbec niekto ponúka prácu v dnešnej dobe.

Bol som tam celkovo šesť týždňov. Keďže bolo leto, a prázdniny, chcel som vedieť, či by to bola alternatíva, ako zmeniť svoj život a pracovať niekde inde. Nebola, pretože úcta k človeku bola jednosmerná - vy ste museli, nadriadení nie. Neustále vás sledovali, ak niekto išiel na toaletu, okamžite dobehol kontrolór, a vyskakoval, prečo stráca čas a nepracuje a svoje veci si má vybaviť cez prestávku. Z neplatenej stravy sa stala priplácaná strava, pretože ak ste ostali na tom, čo ste dostali na preukaz, tak ste skôr hladovali. Ak niekto išiel na PN, a zažil som ľudí, ktorí skutočne museli, lebo si to ochorenie vyžadovalo, po ich návrate dostali z rôznych dôvodov výpoveď. Buď boli nadbytoční /a dvoch-troch dňoch ich nahradili/, alebo sa našla iná zádrapka. Biť nejakou paličkou, ako spomínal zamestnanec z Hnúšte, sa nás neodvážili, ale ponižovanie a nadávky boli na dennom poriadku, pričom v tomto smere sa predvádzali hlavne kmeňoví zamestnanci firmy z jej materského pôsobiska, ktoré bolo niekde v Japonsku. Nadávka ako neschopný bastard bola bežným výrazom. Neraz sa stalo, že kolegyne plakali, keď sa o nich niekto vyjadril ako o štetkách, ktoré nevedia nič iné, iba si sťažovať. Prvá výplata bola aj poslednou. Odišiel som, lebo som si bol vedomý, že som naletel podvodníkom. Ak by som ostal, skončilo by to zrejme tým, že by som aj ja niekomu - ľudovo povedané - jednu pustil, a bol by problém.

Za ten krátky čas, čo som v tejto firme bol, som zažil tri kontroly, ktoré privolali zamestnanci, lebo boli doslova zdieraní firmou. Každá kontrola skončila v kancelárii pri kávičke, debatou a údivom kontrolóra, čože to vlastne tí nespokojní chcú. Nikdy a nikoho sa nezastali, a nespokojenec skončil vždy s výpoveďou, aj keď mal pravdu. Pri odchode ma japonský manažér chcel prinútiť, aby som podpísal, že tri roky nebudem pracovať u konkurencie, pretože si ma vyškolili oni, a stálo ich to nemalé peniaze. Skúšal to napríklad aj tak, že nepodpíše výstupný list, nedá zápočet a ja ešte neviem čo, už si to po tej dobe nepamätám. Jediné, čo dosiahol, bola moja odpoveď v štýle, že ak bude robiť problémy, prestanem byť slušný človek a neskončí dobre. Neviem totiž, čo môže byť drahé na zaškolení do skrutkovania skrutiek.

V každom prípade, prvá časť mojej skúsenosti s spôsobmi ázijských firiem skončila podaním žaloby na súd. Keď som si totiž spočítal, koľko som zarobil, a aké boli moje výdavky, spojené s týmto “výletom”, dospel som po porade s právnikom k názoru, že som v podstate bol podvedený. Od prísľubu miesta, cez plat a zabezpečenie, ako strava a ubytovanie, či školenia, všetko bolo klamstvo. Právnik navrhol, aby sme žiadali odškodnenie. Nerobil som si ilúzie, a ani mi nešlo o peniaze, ale pri spomienke na to všetko, čo som zažil za tie týždne, som si povedal, že doteraz sa bavili Japonci, teraz sa pobavím trochu ja. A zábava skutočne aj začala, len trochu iná, než som čakal. Najprv mi prišlo pozvanie na stretnutie a uzavretie dohody o mimosúdnom vyrovnaní. Prebiehalo tak, že som dve hodiny aj s právnikom počúval, čo všetko ma postihne, ak žalobu nestiahnem, aký som bol nespoľahlivý pracovník, vytiahli sa neexistujúce zápisy o porušení pracovnej disciplíny a udelené sankcie, ako ústne napomenutia a podobne. Zaujímavosťou zápisov bolo, že neboli mnou podpísané. Nakoniec však firma naznačila svoju ústretovosť, a ponúkla finančné odškodnenie /hoci mali za vinníka mňa/ na základe nejakého interného výpočtu - proste hra v štýle dobrý policajt - zlý policajt. Podmienkou bolo mlčanie o celej veci.

Odškodné som odmietol, aj keď som si bol vedomý, že súd vyhrať nemusím. Najprv ma to síce lákalo, zobrať peniaze a čušať, ale potom som si akosi uvedomil, že si ma v podstate chcú kúpiť, ako nejakú skriňu, alebo televízor. Vlastne ma ani nemali za človeka, ale len kus - na ktorom môžu zarobiť. Súd sa ťahal dva roky a skončil výrokom v môj prospech, čo som pokladal za zázrak. Náhrada škody bola síce smiešna oproti ponuke, ktorú dala firma pri pokuse všetko zamiesť pod koberec, ale ostal dobrý pocit. Jediným negatívnym následkom ostalo, že som sa po čase dozvedel o umiestnení mojej osoby na akúsi neverejnú čiernu listinu - ak by som prestal učiť, a chcel sa znova zamestnať vo svojom bývalom odbore, tak u firiem, ktoré kooperujú s bývalou firmou nemám žiadnu šancu. Stal som sa nežiadúcim, lebo som presadil svoj názor.

Nepochybujem, že Kórea, Japonsko, Vietnam, alebo Čína sú zaujímavé krajiny. Keď by som mal možnosť, s radosťou ich navštívim. Myslím si však, že ich majiteľov firiem by sme mali prebrať zo sna, ktorým žijú - nie sme nejaká rozvojová krajina niekde v Karibiku, alebo v Afrike, nie sme “nejaký prd vo vetre”, aby sa správali k našim ľuďom ako k otrokom bez práv. Sme krajinou, ktorá má tiež históriu, aj keď tá samostatná je krátka. Ale rešpektovať nás budú iba vtedy, ak dokážeme držať spolu a ťahať za jeden koniec povrazu. Nie iba ukazovať na niekoho prstom - to je ten, čo je večne nespokojný - a pritom doma potichu nadávať, ako sme zdieraný. A potom ohovárať a závidieť, ak tzv. notorický sťažovateľ akosi uspeje, hoci bol vo všetkom sám.

Nemôžeme mať spokojný život, ak stratíme základ - sebaúctu. Za to nestoja žiadne peniaze, ani práca. Nikto nie je tak utisnutý, aby musel znášať ponižovanie, urážky a okrádanie. Jedného vyhodiť môžu, všetkých nie. A najdôležitejšou skúsenosťou, ktorú som získal počas sporu s firmou, v ktorej som vlastne chcel kedysi pracovať, je fakt, že hoci majitelia týchto firiem necítia k zamestnancom žiadnu úctu a rešpekt, predsa len z niečoho majú strach - z poškvrnenia vlastnej povesti a značky. Negatívnej reklamy sa boja ako čert kríža, lebo poškodenie mena sa v ich domovských krajinách neodpúšťa. Mali by sme sa teda niekedy zastaviť a zamyslieť - ak niekto k nám nepociťuje žiadnu úctu a rešpekt, hoci ho živíme svojou prácou, treba mu to oplatiť rovnakou mincou. Čakať, že sa nás zastane štát nemá zmysel.

Facebookvybrali.sme.sk

.petermelisbb