Konečne som sa cítil ako človek. Tretí deň bez stresu, uvoľnený, zrelaxovaný a v kruhu fantastických ľudí bol v plnom prúde. Na chvíľku sme zaliezli do našich provizórnych obydlí, aby sme sa prezliekli a pripravili na večerný program. Nevedel som sa dočkať momentu, keď si budem vychutnávať americkú formáciu Hot 8 Brass Band.

A potom sa to stalo…

Začalo prudko fúkať a dážď zosilnel. Niečo som hľadal v stane, keď som začul strašnú ranu. Myslel som si, že je to blesk. Dosť desivo znejúci blesk. Vychádzajúc zo stanu, zakričal som „To bude v pohode, ľudia. Nebojte sa!“

Tí, ktorí videli, čo sa práve udialo, si to nemysleli. Zdesenie, ktoré kričalo z tvári všetkých tých zmeravených ľudí, a to ako sa všetci pozerali jedným smerom, vystrašilo aj mňa. Vyliezol som von, obrátil sa smerom k festivalovému mestečku a niekoľko dlhých sekúnd som nechápal, čo sa vlastne deje. Z obrovského stanu, ktorý bol niekoľko desiatok metrov od nás, zostali iba ruiny. Naokolo sa strhla panika. Ľudia sa bleskovo začali baliť a utekať preč.

Môj stan vietor prigniavil k zemi. Spolu s matracom a niekoľkými ďalšími vecami je tam možno doteraz.

Stál som tam a všetko navôkol lietalo. Už nebolo počuť hudbu, iba dunenie vetra a hukot sanitiek. Nevedel som sa dovolať bratovi, ani iným kamarátom.

Neudržal som to v sebe a začal som plakať. Premohla ma ľútosť, tento festival si to nezaslúžil…

Prišiel mi nejaký divný. Nechoval sa tak, ako ostatní brigádnici, ktorí si takto počas leta privyrábajú. Vkuse sa obzeral, bol trochu nervózny. Nedalo mi to, a tak som ho podozrievajúc z nekalých úmyslov ešte niekoľko minút sledoval. Chlapec sa približoval k našej bráne. Zazvonil niektorému zo susedov a krátko na to vošiel dnu. Určite si vymyslel, že roznáša noviny.

Jasné! Hneď, ako sme sa vrátili z výletu, pri schránkach bol vylepený plagát. Tak sme sa pristavili a začali čítať: „Milujeme vás a pomáhame vám. Nenechajte sa očipovať jaštermi z pekiel…“

„A je to tu,“ skonštatovala Bárbi. „Maťko, dúfam, že si ma neočipoval,“ smiali sme sa.

Myslím, že dnes sú čipy akéhokoľvek druhu veľmi obľúbené. Ak som teda posolstvo ľudí z vesmíru pochopil správne. Ja osobne mám asi tri čipové kartičky. Do školy, na MHD a neviem, na čo ešte… Ale že by sme mali čipy v sebe? Tak to už je trochu silná káva, nie?

Zauvažoval som však nad tým, že keby sme skutočne fungovali ako počítače, nemuselo by to byť v niektorých prípadoch na škodu veci. Tie aplikácie a programy, ktoré by sme vo svojom „selfkoncepte“ nechceli, by sme jednoducho odinštalovali. Tak napríklad, ja by som ako prvé odinštaloval aplikácie „smoking“ a „alcoholic“. Tie mám totiž updatnuté vždy na najnovšiu verziu. Určite by som si namiesto nich nainštaloval program „self-restraint“. Potom by som sa trochu pohral s operačným systémom. Mám pocit, že v niektorých prípadoch blbne a  často nedokáže správne vyhodnotiť situáciu. Asi by som to mal reklamovať u výrobcu. Urobil by som si poriadok v súboroch. Niektoré videá a zvukové záznamy by som vymazal, iné by som z archívu presunul naspäť na plochu. Alebo by som jednoducho zadal „ctrl+alt+delete“ a všetko by bolo v poriadku. Veľmi praktické v situáciách, keď vám osud prinesie do života búrky alebo nočné mory.

Lenže ono to tak, našťastie, nefunguje. Občas sa strácame sami v sebe, dokážeme zablúdiť alebo vojsť na nesprávnu cestu. A práve tieto veci z nás robia ľudí. Nie, nie sme roboti, ani neomylné počítače, ktoré na svoje fungovanie potrebujú programy. Sme ľudia a robíme chyby. A namiesto programov a operačných systémov máme na tejto planéte spriaznené duše, ktoré obohacujú náš každodenný život. A ja som si zase raz uvedomil, aký som od nich závislý. Dnes ráno, keď som sa druhýkrát zobudil, mal som v očiach slzy. Nie, nebola to alergia. Iba výsledok myšlienky, pri ktorej som si uvedomil, že bez svojich priateľov a rodiny by som nedokázal urobiť jeden jediný krok. Som najšťastnejší človek na svete, pretože mám pri sebe ľudí, ktorí mi pomôžu vstať, keď sa podknem. A za to im úprimne a z hĺbky srdca ĎAKUJEM.

Či je to finančná kríza alebo uhorková sezóna, neviem. Asi obe. Práce je pomenej. Možno ma vyhodia. Ani vo sne by mi nenapadlo, že v lete ma premôže taká nostalgia.

Aj teraz. Bol som si zapáliť. Na parkovisku sa objavil muž. O niekoľko sekúnd ho nasledovala žena. Asi jeho priateľka. Ovešaní cestovnými taškami sa pomalým krokom priblížili k autu. Predpokladám, že teraz sú už v Petržalke na hraniciach, alebo už v Rakúsku. V Chorvátsku je vraj pekné počasie, budú sa mať dobre.

Čistá závisť…

To päťminútové divadielko z parkoviska bolo aj tak trochu čudné. Obaja aktéri za tú dobu nepovedali jediné slovo. Možno boli pohádaní. Alebo sa im do toho Chorvátska nechcelo ísť. Prípadne patria k tým expertom, ktorí Chorvátsko otočia aj päťkrát za leto. Aj ja by som to chcel niekedy zažiť.

„Miro, sľubujem ti. Už sa to nikdy nestane,“ hovorí akurát žena, zatiaľ čo muž s volantom v ruke sleduje diaľnicu pred sebou.

Neodpovedá.

„Bola to hlúpa stretávka zo strednej školy,“ pokračuje žena.

„Na ktorej si pretiahla spolužiaka,“ dodáva muž.

V aute nastalo ticho. Aj CD už prestalo hrať.

„On pretiahol mňa.“

„Prečo si to urobila?“ pýta sa jej.

„Neviem,“ sklopila oči.

„Chceš sa so mnou rozísť?“

„Nechcem. Milujem ťa.“

„A prečo si mi to urobila?“

„Bola som opitá.“

„Aj minulý piatok, keď sme boli u našich na chalupe, tak si bola opitá…“

„Bola,“ hovorí smutným hlasom.

„…a nechcela si, aby som ťa pretiahol.“

Žena začala plakať.

„Mne sa už na tú dovolenku ani nechce ísť…“

Plač zintenzívnel ešte viac.

„…s tebou,“ pozrel na ňu s chladným výrazom v tvári.

Auto spomaľuje a preradzuje sa do pruhu, z ktorého môže vojsť na benzínovú stanicu.

„Idem na toaletu,“ oznamuje žena s pokorou a vôbec ju netrápi, prečo tam zastavili, keď nádrž majú plnú.

Stráca sa za regálmi so sladkosťami. On sleduje každý jej krok, až kým nezmizne za dvermi toalety.

Naštartuje a o niekoľko sekúnd sa už prizerá približujúcemu sa horizontu rozpálenej diaľnice.

Ešte dobre, že som s nimi nešiel…