Akurát sme sa vrátili z mestského kúpaliska. Kráčajúc z taxíka k stanom začalo pršať. Aj som sa potešil, ten neznesiteľný úpek, ktorý ma ráno vytiahol zo stanu, sa nedal vydržať.

Konečne som sa cítil ako človek. Tretí deň bez stresu, uvoľnený, zrelaxovaný a v kruhu fantastických ľudí bol v plnom prúde. Na chvíľku sme zaliezli do našich provizórnych obydlí, aby sme sa prezliekli a pripravili na večerný program. Nevedel som sa dočkať momentu, keď si budem vychutnávať americkú formáciu Hot 8 Brass Band.

A potom sa to stalo…

Začalo prudko fúkať a dážď zosilnel. Niečo som hľadal v stane, keď som začul strašnú ranu. Myslel som si, že je to blesk. Dosť desivo znejúci blesk. Vychádzajúc zo stanu, zakričal som „To bude v pohode, ľudia. Nebojte sa!“

Tí, ktorí videli, čo sa práve udialo, si to nemysleli. Zdesenie, ktoré kričalo z tvári všetkých tých zmeravených ľudí, a to ako sa všetci pozerali jedným smerom, vystrašilo aj mňa. Vyliezol som von, obrátil sa smerom k festivalovému mestečku a niekoľko dlhých sekúnd som nechápal, čo sa vlastne deje. Z obrovského stanu, ktorý bol niekoľko desiatok metrov od nás, zostali iba ruiny. Naokolo sa strhla panika. Ľudia sa bleskovo začali baliť a utekať preč.

Môj stan vietor prigniavil k zemi. Spolu s matracom a niekoľkými ďalšími vecami je tam možno doteraz.

Stál som tam a všetko navôkol lietalo. Už nebolo počuť hudbu, iba dunenie vetra a hukot sanitiek. Nevedel som sa dovolať bratovi, ani iným kamarátom.

Neudržal som to v sebe a začal som plakať. Premohla ma ľútosť, tento festival si to nezaslúžil…

Facebookvybrali.sme.sk

.martin S. Rončák