Išli sme s Bárbi na malý výlet. Kúpiť cigarety. Cestou sme na našej ulici míňali vysokého kostnatého mladíka, ktorí sa nám pokúšal do rúk vložiť nejaké letáky. Otravní sú títo propagátori ako vred na zadku. Jasne sme mu teda dali najavo, že o jeho reklamné pútače na akciové spodné prádlo, jednoducho nemáme záujem.

Prišiel mi nejaký divný. Nechoval sa tak, ako ostatní brigádnici, ktorí si takto počas leta privyrábajú. Vkuse sa obzeral, bol trochu nervózny. Nedalo mi to, a tak som ho podozrievajúc z nekalých úmyslov ešte niekoľko minút sledoval. Chlapec sa približoval k našej bráne. Zazvonil niektorému zo susedov a krátko na to vošiel dnu. Určite si vymyslel, že roznáša noviny.

Jasné! Hneď, ako sme sa vrátili z výletu, pri schránkach bol vylepený plagát. Tak sme sa pristavili a začali čítať: „Milujeme vás a pomáhame vám. Nenechajte sa očipovať jaštermi z pekiel…“

„A je to tu,“ skonštatovala Bárbi. „Maťko, dúfam, že si ma neočipoval,“ smiali sme sa.

Myslím, že dnes sú čipy akéhokoľvek druhu veľmi obľúbené. Ak som teda posolstvo ľudí z vesmíru pochopil správne. Ja osobne mám asi tri čipové kartičky. Do školy, na MHD a neviem, na čo ešte… Ale že by sme mali čipy v sebe? Tak to už je trochu silná káva, nie?

Zauvažoval som však nad tým, že keby sme skutočne fungovali ako počítače, nemuselo by to byť v niektorých prípadoch na škodu veci. Tie aplikácie a programy, ktoré by sme vo svojom „selfkoncepte“ nechceli, by sme jednoducho odinštalovali. Tak napríklad, ja by som ako prvé odinštaloval aplikácie „smoking“ a „alcoholic“. Tie mám totiž updatnuté vždy na najnovšiu verziu. Určite by som si namiesto nich nainštaloval program „self-restraint“. Potom by som sa trochu pohral s operačným systémom. Mám pocit, že v niektorých prípadoch blbne a  často nedokáže správne vyhodnotiť situáciu. Asi by som to mal reklamovať u výrobcu. Urobil by som si poriadok v súboroch. Niektoré videá a zvukové záznamy by som vymazal, iné by som z archívu presunul naspäť na plochu. Alebo by som jednoducho zadal „ctrl+alt+delete“ a všetko by bolo v poriadku. Veľmi praktické v situáciách, keď vám osud prinesie do života búrky alebo nočné mory.

Lenže ono to tak, našťastie, nefunguje. Občas sa strácame sami v sebe, dokážeme zablúdiť alebo vojsť na nesprávnu cestu. A práve tieto veci z nás robia ľudí. Nie, nie sme roboti, ani neomylné počítače, ktoré na svoje fungovanie potrebujú programy. Sme ľudia a robíme chyby. A namiesto programov a operačných systémov máme na tejto planéte spriaznené duše, ktoré obohacujú náš každodenný život. A ja som si zase raz uvedomil, aký som od nich závislý. Dnes ráno, keď som sa druhýkrát zobudil, mal som v očiach slzy. Nie, nebola to alergia. Iba výsledok myšlienky, pri ktorej som si uvedomil, že bez svojich priateľov a rodiny by som nedokázal urobiť jeden jediný krok. Som najšťastnejší človek na svete, pretože mám pri sebe ľudí, ktorí mi pomôžu vstať, keď sa podknem. A za to im úprimne a z hĺbky srdca ĎAKUJEM.

Facebookvybrali.sme.sk

.martin S. Rončák