Lenže mne nik nič nepovedal a ja som zrazu k päťdesiatke dostal toľko voľna až mi je to čudnô - ako hovorí klasik.

Tak mám čas na seba, za štátne, ktoré by mi ešte stále veľa ľudí mohlo závidieť, robím, čo chcem a čakám.

Kto z utrmácaných ľudí, ustatých prácou, starostlivoťou o bežné denné veci, (na ktoré ja mám kopu času, a čím ho je viac, tým je ho menej) o deti, rodinu, seba, by nechcel zrazu dostať šancu na dva roky voľna. Keby…

Viete, je to tak, ako keď Vám povedia, že ste beznádejne chorý alebo, že nádej na Vaše prežitie je maličká, ako kľúčová dierka.

Zrazu si poviete, teraz to musím všetko stihnúť alebo kapitulujete a… teraz ste v rukách iných, skúšate a skáčete sem i ta v nádeji, že roztrhnete beznádej vo dva kusy a pomoc bude blízko.

Mať dva roky voľna tak, úplne normálne, ako dva týždne dovolenky, ale mať ich tak nenormálne, keď Vám ich ktosi vnúti.

No, ale o inom som chcel.

Za ten rok domácej dovolenky som prišiel na, pre mňa, veľmi závažnú vec. Nielen ja som sa stal väzňom Harabina, stala sa ním najmä spravodlivosť a zákonnosť.

Pod vedením tejto osoby sa z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky začalo vytrácať jeho najpodstatnejšie poslanie. Poslanie zjednocovateľa zákona, držiteľa uzdy, ktorá zabraňovala triešteniu síl justície.

Múdry predseda súdu má vždy na pamäti, aby v jeho obvode pôsobnosti nebolo prípustné nehorázne trestanie nevinných a zakrývanie neprávostí vinných. Nemúdry, či neprezieravý predseda dbá len o prospech svoj a svojich oddaných, zabúda však, že bez vyrovnanosti a vybalancovania sa ďaleko dôjsť nedá, a to najmä nie na poli spravodlivosti.

A tak jeden bude väzeň a bude doma neplánovane i dva roky, rovnako ako vo Svidníku dostane vodič za usmrtenie chodca tri roky, ale iný napríklad v Nitre bude za rovnaký skutok povýšený na predsedu súdu a vodič zabijak tu obíde s “podmienkou”, či peňažným trestom. Bude sa súdiť a merať od buka do buka, ako sa komusi zachce a dôsledok bude vážny rozpor medzi uskutočňovaním zákonnosti a spravodlivosti na tak malom území Európskej únie, ako je Slovenská republika. Svojvôľa môže narásť do ozrutných a nebezpečných rozmerov.

Toto treba mať na pamäti, najmä, keď sa pozeráme na Harabinove výstrelky proti pánovi Miklošovi, či na jeho zahraničné cesty, jeho ochranku, vyrovnávanie si účtov prostredníctvom disciplinárnych konaní, či na jeho iné “kazačky”…

Nie je teda celkom na zahodenie byť “väzeň” predsedu Najvyššieho súdu SR. Veci vidím z vyššej úrovne ako, keby som bol okresný, či krajský “väzeň”.

Aj keď?! Možno by som už nebol “väzeň”.

Keď Harabin nedostával v rokoch 2003 až 2006 odmeny počas práceneschopnosti, vypisoval kompetentným listy plné nespokojnosti, ako mu tie odmeny prináležia. Za pár odpracovaných dní požadoval plné odmeny, ako keby bol sústavne pracoval.

Keď teraz hrozí, že členovia Súdnej rady SR sa budú musieť rozhodnúť, či byť predsedom súdu alebo členom Rady, Harabin hrozí protiústavnosťou takého zákona. Keď v rozpore s tou istou zásadou zákazu retroaktivity odvolával Paludu v roku 2007 z Eurojustu nevadilo mu to a bol stopercentne presvedčený a presviedčal všetkých na Slovensku, že ten Paluda je neschopný právnik, ktorý nepozná zákon ani Ústavu. Ba dokonca sa mi vysmieval, keď som prehral súdne spory vedené o tejto otázke.

Zrazu mu mrzne úsmev na perách, keď sa rovnaký meter používa na neho a jeho verných.

Nie som na rozdiel od Štefana Harabina pomstivý, ale pobavilo ma, ako sa bráni finančnej kontrole zo strany Ministerstva financií SR, dôvodiac, že také smie iba NKÚ SR a on nepripustí …

Neviem, či by mal niekto vrátiť školné, alebo naopak Harabin sa už stáva učiteľom práva i pre tých, v práve funkčne najznámejších, rozhodne je však pekné, ako vie Harabin rozdávať disciplinárne konania preto, že sa sudca pán doktor Gavalec nevzdeláva a pritom Harabin sám na sebe, v tomto smere, nepracuje. Disciplinárny návrh sám na seba určite nepodá - na to má ľudí, a ja dúfam, že sa i tejto spravodlivosti dočká.

Ešte jeden úsmev sa mi vyčaril na tvári. keď som sa dozvedel z médií, že Harabin podal proti rozhodnutiu ministra financií SR o uložení pokuty 1000 Euro rozklad. Nie pre ten rozklad, ale…

Predstavte si, že aj ja som podal rozklad. 6.júla 2007, keď ma minister Harabin odvolal z Eurojustu. Dodnes o ňom nie je rozhodnuté.

Čo keby si tak počkal teraz aj Harabin, medzi tým prehral zopár sporov na súdoch, v rámci ktorých sa nám ako žalobca bude zúfalo snažiť dokázať, aký je on znalec práva a všetci ostatní sme nedoukovia, avšak márne. Medzitým by si tak zo dva roky pobudol doma ako disciplinárne stíhaný sudca, aby pochopil pravú tvár spravodlivosti, ktorú zaviedol práve on, a pritom beznádejne čakal na aspoň maličké víťazstvo zo súdnej siene. A to by neprichádzalo a neprichádzalo … Lebo prieťahy v súdnych konaniach sa neustále skracujú. Jeho zásluhou.

Je to len fikcia?

V auguste minulého roka som pred kamerou časopisu Týždeň povedal, že nebudem robiť Harabinovi krovie. Na tom trvám. Neviem si predstaviť, že by ma Súdna rada SR v tom istom zložení, v ktorom ma “odsúdila” na nečinnosť doma, zvolila za podpredsedu Najvyššieho súdu SR. …, a ak by aj “motyka strelila”, o čom pochybujem, neviem si predstaviť spoluprácu s človekom, ktorého hodnoty a videnie justície i funkcií v nej sú na hony vzdialené od tých mojich, a to až tak, že som na neho podal niekoľko trestných oznámení ako trestný sudca Najvyššieho súdu SR.

Moja kandidatúra, ak sa bude aj v budúcnosti opakovať, má jediný dôvod - zabezpečiť možnosť preskúmania oprávnenosti prípadnej kandidatúry a voľby (nedávnobývalých politikov) JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viery Petríkovej na túto funkciu - podpredsedu Najvyššieho súdu SR - Ústavným súdom SR.

V roku 2009 sme totiž (JUDr. Zuzana Ďurišová, JUDr. Elena Berthotyová, JUDr. Miroslav Gavalec a ja - JUDr. Peter Paluda) podali ústavnú sťažnosť proti legitímnosti a legálnosti kandidatúry a voľby politika - vtedajšieho podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti SR - do funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR. Ústavný súd SR sťažnosť odmietol v podstate z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, čiže preto, že my štyria sme neboli oprávnení žalovať, lebo sme nekandidovali.  Obsahom sťažnosti sa pre tento procesný nedostatok vôbec nezaoberal.

Aj pre budúcnosť slovenskej justície, nielen pre osobu Štefana Harabina, ktorý mnohé inštitúty práva doviedol na hranice ľudského chápania, ako aj pre skutočné demokratické fungovanie nezávislosti súdnictva na akejkoľvek inej politickej moci u nás, je nevyhnutné, aby sme poznali relevantné stanovisko Ústavného súdu SR k otázke, či:  ”Môže politik vo funkcii člena vlády alebo štátneho tajomníka, či v krátkom období po jej ukončení, zastávať funkciu predsedu, či podpredsedu súdu bez toho, aby dochádzalo, čo i len k pochybnostiam zo strany verejnosti o ovplyvňovaní nezávislého súdnictva inou politickou mocou v štáte?”

O tom bola, prípadne bude, moja kandidatúra na funkciu podpredsedu Najvyššieho súdu SR. A ak to bude nevyhnutné a obavy sa naplnia, postavím sa ako kandidát i pred Súdnu radu SR bez obáv, že ma nezvolí. Ak na to ešte budem mať príležitosť, využijem to rád.

Domnievam sa, že po akte voľby už nebude prekážok opýtať sa Ústavného súdu SR na uvedenú otázku, ako oprávnená osoba a teda s aktívnou legitimáciou.

Pojednávanie bude aj o tom, že som vyjadril svoj názor v novinách. Pôjde teda aj o postih za vyslovený názor, ktorý navyše tak, ako je sformulovaný v disiplinárnom návrhu, nikdy nezaznel.

Jozef Šátek v jednom zo svojich blogov vyslovil aj podľa mňa správny právny názor, že disciplinárny senát tým, že návrh prijal, sa zmenil na orgán oprávnený na vykonávanie preverovania. No a to žiadnemu disciplinárnemu senátu slovenského súdnictva neprináleží. Tento rozpor, ako i mnohé iné, ktorých som už bol svedkom v priebehu môjho disciplinárneho konania, v ktorom mám prísť o postavenie sudcu (po 28 rokoch praxe sudcu, prokurátora a národného člena Eurojustu) nasvedčujú tomu, aká veľká sranda v piatok trinásteho augusta dvetisícdesať nastane na Najvyššom súde SR v pojednávacej miestnosti P-6 o 9.00 hod.

Veľmi si nelámem hlavu nad tým, prečo práve piatok trinásteho, aj keď sa mi možno niekto snaží naznačiť, že budem mať smolu, skôr si však kladiem otázku, ako sa právnici - sudcovia disciplinárneho senátu vysporiadajú s pochybeniami, ktoré už doteraz spôsobili a ako budú viesť dokazovanie, aby ma usvedčili (či vari budú nezávislí od objednávateľa?) z viny, ktorá je prehliadnuteľná a nestojí ani za fajku dymu u Soročinu, či Kožíkovej, ktorá za Súdnu radu SR 8. septembra 2009 povedala, že podanie trestného oznámenia na predsedu súdu, či kolegu nie je len dôvodom na disciplinárne konanie proti oznamovateľovi, ale aj na to, aby mu bol dočasne pozastavený výkon jeho funkcie sudcu. V “súlade” s ústavnou zásadou o rovnosti pred zákonom to však na Slovensku platí len pre Paludu. Kamarátom najvyššieho posielača   do basy - Soročinovi a Kožíkovej nemôže ani omylom niť také hroziť.

O tom všetkom a o mnohom inom bude piatok trinásteho. Ja  si myslím, že v roku 2010 budú všetky piatky trinásteho šťastné.

Budú šťastné nielen pre Vás, ale aj pre mňa v tom, že nepôjdem na doživotie do “basy”. Pre Vás v tom, že nebudete svedkami procesu z päťdesiatych rokov v bývalom ČSR.

Alebo, že by som sa mýlil?

Uvidíme, v piatok t….

Podľa zakona prišiel k nám zvestovať ako treba nakladať s právom.

Začal tým, že nám ukázal ako treba nakladať s majetkom, ktorý používal ako predseda trestného kolégia. Pokračoval tým, že začal prenasledovať oponentov v Rade sudcov a neskôr v Sudcovskej rade, zavieral ich do kancelárie až kým neboli ochotní zmeniť názor až kým na neho nepodali trestné oznámenie. Prekladal za oponentúru z kolégia do kolégia, aby už ako predseda súdu ukázal ako urýchliť a skvalitniť konanie. Navrhoval disciplinárne konania najuznávanejším, neskôr hlasoval za seba v Súdnej rade, len aby bol predsedom súdu, a keď ho odtiaľ odstavili našiel si podľa zákona seberovných a ukázal nám - podľa zakona, že on vie byť minister, ba podpredseda vlády. Aj tu začal grandiózne. So štátnym pod egidou ochrany majetku narábal ako s vlastným a bol chránený a vyzdvihovaný, nadával a zatváral na pôde Parlamentu a zas mu to prešlo, odvolával a diskriminoval a to všetko podľa zakona.

Dnes je opäť tam, kde sa cíti doma a podľa zakona rozdáva to, čo nám patrí. Kým sa to nenaučíme.

A aby ako vždy mal i podporu zdola (pamätáme si ešte na anti Päťvetárov z Východu) Slovenská únia nezávislého súdnictva  ústami Daniela Hudáka - bývalého štátneho tajomníka u Štefana Harabina, keď bol ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky - vyjadrila obavy, že taká právna úprava, ktorá by zužovala imunitu sudcov tak, ako navrhuje súčasná vládna moc, môže slúžiť na politické čistky v súdnictve.

Kto sa to bojí? A čoho?

Pán Hudák, nestojte pred zrkadlom! Odstúpte! Za Vami stojí Štefan Harabin, ktorý nevyplatí mzdu sudcom ktorých súd riadi? A potom sa vyhovára na softvérovú chybu!

Justícia potrebuje otvorenosť, ba prievan, aby z nej vyfúklo tých, čo do nej nepatria - konajúc svojvoľne a mocensky len preto, že ich protivník je bezbranný, ktorí sa stavajú nad zákon, ba i Ústavu tohto štátu. K tomu bude nevyhnutná i zúžená imunita sudcov.

Nie postih za rozhodovanie, to nik nenavrhuje. Postih za “pocit”, že byť sudcom znamená byť v ničom neobmedzovaný, ako Harabin, ktorý z pozície bývalého ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a v súčasnosti predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky bezdôvodne stíha disciplinárne sudcov za ich názory a realizáciu ich Ústavných práv.

Nemusia sa báť čestní a poctiví sudcovia, ktorí každý deň pracujú na svojom vzdelaní, na prípadoch, ktoré riešia čo najprecíznejšie využívajúc poznatky právnych noriem i života, nehľadiac na vplyvy kohokoľvek.

Ani ja sa nebojím zastrašovania Štefana Harabina, ani Daniela Hudáka a nemám sa prečo báť ani zúženia imunity sudcu, pretože viem, že som nič protizákonné úmyselne neurobil.

Ale tí, čo konajú len podľa zakona,  asi vedia k čomu vyzývajú. Je na radových sudcoch, aby si utvorili sami mienku, kto koná podľa zákona a kto len vyzýva na také konanie iných a seba nie.

Peter Paluda

Vraj sa voči nemu koná politický revanš, keď mu vzali “ochranku”.

Čo sa z jeho strany  konalo a koná už dlhé roky voči desiatkam sudcov na Slovensku to bolo a je všetko Podľa zakona.

Takýto prístup Štefana Harabina len dokazuje ako zlá je situácia nielen v slovenskom súdnictve a z akých dôvodov môžu mať občania Slovenska obavu v prípade ak sa obrátia na súd so žalobou v konkrétnej veci.

Dokazuje to i dnešná správa SITA o tom, že predsedníčka Okresného súdu Bratislava I Helena Kožíková podala trestné oznámenie na bývalú podpredsedníčku Okresného súdu Bratislava I Tatianu Rendekovú - Koprdovú.

Bez ohľadu na otázku opodstatnenosti, či neopodstatnenosti tohto trestného oznámenia si pripomeňme okrídlenú vetu tej istej Kožíkovej, ktorá ako “hovorkyňa” Súdnej rady Slovenskej republiky po jej zasadnutí 8. septembra 2009 vyhlásila: “Či sa to niekomu z Vás páči alebo nie (myslela tam prítomných novinárov) Paludovi bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu preto, lebo nie je prípustné, aby sudca podával trestné oznámenie na predsedu súdu alebo kolegu”.

Tá istá Kožíková podala trestné oznámenie na svoju kolegyňu a podriadenú.

Predseda Okresného súdu v Michalovciach Soročina (údajne jeden z najkvalitnejších sudcov akých slovenská zem nosila Podľa zakona) podal pred časom trestné oznámenie na hovorcov sudcovskej iniciatívy Za Otvorenú Justíciu (ZOJ) Katarínu Javorčíkovú, Miroslava Gavalca a Dušana Čima. Tiež bez disciplinárneho postihu a bez dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu ako sa to udialo v mojom prípade. A to napriek tomu, že sa všetci traja hovorcovia obrátili na Súdnu radu Slovenskej republiky s požiadavkou zastaviť disciplinárne konanie voči Paludovi alebo ho iniciovať i proti Soročinovi. Márne! Súdna rada Slovenskej republiky vzala požiadavku hovorcov ZOJ na vedomie bez akéhokoľvek opatrenia, či postupu.

Toto sa deje medzi sudcami Slovenskej republiky. Toto je chápanie rovnosti pred zákonom zo strany tých, ktorí by mali rozhodovať o právach a povinnostiach iných v súlade so zákonom zachovávajúc samozrejme základné princípy právneho štátu medzi ktoré patrí aj princíp rovnosti pred zákonom.

Otázka znie: “Je možné nastoliť moc práva a jeho rovnakého používania voči všetkým a pre všetkých, ak justíciu ovládajú (počnúc od Súdnej rady Slovenskej republiky pokračujúc prevažnou väčšinou funkcionárov správy všetkých súdov na Slovensku až po ich prívržencov) osoby, ktoré sú za také chápanie práva, ktoré tento princíp právneho štátu ignoruje a neuznáva, pokiaľ im to práve nevyhovuje”?

Môj osobný názor je, že súdnictvo je potrebné zbaviť ducha doby minulej, tak ako celú našu mladú štátnosť. Je nevyhnutné nastoliť minimálne, ale tvrdo vynutiteľné, kontrolovateľné a opakovane pravidelne hodnotené požiadavky nielen na vzdelanie, vystupovanie, rozhodovanie a morálne postoje sudcov, ale najmä súdnych funkcionárov tak, aby nebolo možné dostať sa z politiky do súdnictva a naspäť, aby nebolo možné šikanovať sudcov z pozície funkcie predsedu súdu, ale aj aby sudca nemohol byť len dobre plateným úradníkom, ktorý v prípade nezákonnosti vo svojom aj profesionálnom okolí zavrie oči, ale na súde bude tvrdo zákonný, …

Je nutné vytvoriť systém, aby v spoločnosti a teda aj v súdnictve nemohli vládnuť autokrati, ktorí si po voľbách nepripustia, že môže existovať aj iný názor alebo oprávnená požiadavka.

Ak voľby naznačili, že väčšina občanov Slovenska, aj keď len mierna, volá po očiste, kľude, férovosti, demokracii a nie demokratizácii ako pred rokom 1989, ale i po čestnosti a svojprávnosti a ďalších pozitívnych hodnotách, je možné a odôvodnené predpokladať, že sa nájde, hoc i len mierna väčšina sudcov, ktorí napríklad reorganizáiou Súdnej rady Slovenskej republiky najneskôr vo voľbách v roku 2012, preukážu záujem o očistu a zmeny v justícii.

Niektoré sa už v minulosti začali a niektoré ešte len bude treba začať.

Ak pritom bude mať súčasná špička súdnej moci pocit, že pôjde o politický revanš ja si myslím, že to bude Podľa Zakona.

Uľavilo sa svedomiu národa, ktoré kdesi hlboko cítilo, že tak, ako po päťdesiatych rokoch musela prísť Pražská jar, že tak, ako po rokoch socializmu, museli prísť roky demokracie, tak i po rokoch 2006 až 2010 musia prísť roky ďalšie.  …a hádam sa zas uľaví.

Ľudia, poďte, voľte a uľavte si!

Vždy sme zvykli ďakovať, lebo my sme národ vďačný, pobožný a poslušný.

Poďakujme i dnes za ten dar - možnosť priniesť si opäť kus slobody, ľudskosti, pravdy i spravodlivosti do našej malej krajiny.

Využite ten dar ľudia a ďakujte tým, ktorí nevedia, čo činia.

Lebo nie je užitočný ten, čo láme, ale ten, čo ohýba, a teda tvorí.

Ďakujem a pozývam Vás do slobodného sveta, plného možností, i zodpovednosti. Strachu i slušnosti. do sveta, kde nič nie je jednostranné a neriešiteľné.

Ďakujem, pán premiér, že ste prišli až sem.

Verím, že raz sem prídu aj ďalší z Vašej družiny.

Ďakujem. Možno budem ďakovať ešte tisíc krát, ale lepšie je ďakovať, ako vrieskať na tých, ktorým máme slúžiť a pomáhať.

Preto, ďakujem.

Spoločnosť vedie oprávnene diskusiu o tom, kto, z akých dôvodov a z koho peňazí chce zhojiť svoju dlhodobú platovú diskrimináciu v radoch sudcov.

Na začiatok úprimne hovorím, že som bol takmer dva roky jeden z mála tých, ktorí patrili medzi tých lepšie platených na Najvyššom súde SR v senátoch, ktoré rozhodovali o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam bývalého Špeciálneho súdu.

V jeseni roku 2007 som bol po splnení zákonných predpokladov zaradený medzi ďalších kolegov sudcov, ktorí okrem inej agendy rozhodovali v druhom stupni aj o najzávažnejšej organizovanej kriminalite, ale aj o malých korupčných kauzách prerokovávaných v prvom stupni na bývalom Špeciálnom súde. Na Najvyššom súde SR bolo do 17. júla 2009 11 takých sudcov, z celkového počtu 18 sudcov kolégia.

Platy sudcov bývalého Špeciálneho súdu a nás na Najvyššom súde SR, ktorí sme rozhodovali o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam tohto súdu, boli tŕňom v oku jednému z najaktívnejších bojovníkov proti platovej diskriminácii - dnešnému predsedovi Najvyššieho súdu SR, ktorý v aktuálnom čase v pozícii podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti SR vyvinul, nielen slovne, enormný tlak na to, aby sa takýto stav korigoval.

Isto si dobre pamätáte na návrhy z jeho dielne, ako majú byť tie vysoké príplatky znížené na 10.000,- Sk alebo dokonca až na 3000,- Sk mesačne.

No a pozrime sa s odstupom času, čo sa mu z týchto predsavzatí podarilo uviesť do reality.

1. Bol zrušený Špeciálny súd a dnes v intenciách nálezu Ústavného súdu SR o jeho zrušení, žiadajú mnohí sudcovia o doplatenie toho, o čo údajne prišli.

2. Štefan Harabin sa nevyjadruje a ministerka Viera Petríková obhajuje neobhájiteľné.

Pod rúškom týchto udalostí nazrime, ako to je s príplatkami dnes - najmä na Najvyššom súde SR.

Podľa rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR na rok 2010 (ale tento stav pretrváva už od 17. júla 2009) uvedeného na stránke www.blox.sk (web stránka Najvyššieho súdu SR) všetky senáty a všetci sudcovia trestnoprávneho kolégia bez výnimky (čo aj sú doma pre dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu ako ja) sú zaradení do senátov, ktoré od 17. júla 2009 rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, o námietkach zaujatosti, sporoch o príslušnosť a ďalších veciach, v ktorých rozhoduje Špecializovaný trestný súd.

Rozvrh práce na rok 2010 vydal a nesie zaň zodpovednosť predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin, rovnako ako za zmenu rozvrhu práce na rok 2009 účinnú od 17. júla 2009 v časti týkajúcej sa trestnoprávneho kolégia. Na podklade tohto rozvrhu práce všetci sudcovia Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, napriek tomu, že zákon, konkrétne zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v článku XIII. v bode 18. prikazuje v ustanovení § 101a, ktorým sa dopĺňa zákon o súdoch č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, niečo úplne iné :

Ҥ 101a

Prechodné ustanovenie k úpravám účinným dňom vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v

Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Senáty najvyššieho súdu, ktoré boli ku dňu vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky podľa rozvrhu práce senátmi rozhodujúcimi o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, sú odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky senátmi, ktoré rozhodujú o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu.”.

A tými senátmi boli len senáty 1 Toš, 2 Toš a 3 Toš a ich 11 sudcovrozhodujúcich do 17. Júla 2009 o riadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a nie všetci 18 sudcovia Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR,

Nemohol sa ním stať ani sudca Štefan Harabin, kedysi odmietajúci previerku Národného bezpečnostného úradu. Jemu však nič nebránilo s účinnosťou od 17. júla 2009, ako predsedovi Najvyššieho súdu SR zmeniť rozvrh práce Najvyššieho súdu na rok 2009 v rozpore s citovaným zákonom. napriek tomu, že citovaný § 101a svojim znením neposkytol žiadny časový priestor, v ktorom by sa dal zmeniť rozvrh práce Najvyššieho súdu SR na rok 2009 v uvedenom smere.

Ak Štefanovi Harabinovi v minulosti prešli iné skutky, prečo by 17. júla 2009 nezmenil rozvrh práce v rozpore so zákonom ? Od tohto dátumu Štefan Harabin vytvoril nárok na príplatok v mesačnej výške 1446 Eur (dvojnásobok priemerného mesačného platu zamestnanca v národnom hodpodárstve za rok 2008) pre všetkých sudcov uvedeného kolégia a to aj tých, ktorých nemal na mysli citovaný § 101a - vrátane aj vždy podľa zákona konajúceho - JUDr. Štefana Harabina.

Z hľadiska zásady právneho štátu je však najzávažnejší ten fakt, ktorý som už spomínal v súvislosti s nevyplatením príplatkov v mojom trestnom oznámení 29. júla 2009 – a to porušenie princípu zákonného sudcu a súčasne nezákonné nakladanie s verejnými financiami štátu.

Ak sa v súčasnosti slovenská spoločnosť zaujíma, a oprávnene, o rôzne tendre, o vozenie sa synkov a manželiek na autách ich príbuzných prominentov a ďalších prešľapoch verejnej moci, mala by sa zaujímať aj o už uvedený “tender” na Najvyššom súde SR riadenom Štefanom Harabinom.

A v spojitosti s tým si na záver neodpustím tri poznámky - otázky.

Nezdá sa teraz nikomu takýto postup voči ostatným sudcom Najvyššieho súdu SR z obchodného, občianskoprávneho a správneho kolégia, ktorí nedostávajú príplatok, diskriminačný?

Vytvorí sa aj pre nich a ďalších sudcov nejaký vzor diskriminačnej žaloby, ktorý bude takisto putovať súdmi Slovenskej republiky ako tomu bolo v roku 2008? Lebo ešte stále nejde o malé peniaze, predovšetkým za dlhšie obdobie.

Nebude mať prípadné ďalšie trestné oznámenie za následok ďalšie disciplinárne konanie alebo už nebude potrebné a príslušné orgány budú konať v súlade so zásadou ex offo?

Vídaval som také žienky i v našich mestách. Aj moja stará mama bola taká. Vždy, keď sa vydala do okresného mesta, mala na chrbte svoj batôžtek. Niesla si v ňom takmer všetko. ak ju niekto o to obral, vzal jej všetko čo mala.

Takýto obrázok som mával ako mladý študent práva vždy pred očami, keď som sa učil a dychtil po práve a spravodlivosti. V duchu som ochraňoval svoju starú mamu, pred všetkými nástrahami, ktoré, v negatívnom slova zmysle, prinášala civilizácia.

Bol som hrdý, keď som mohol takým, práva neznalým, a preto v civilizácii mesta úplne bezbranným osôbkam poskytnúť svoje vedomosti a pomoc. Veď na to som sa učil.

Chcel som potierať zlo a zločiny. To bol dôvod, pre ktorý sa zo mňa stal najprv prokurátor a neskôr trestný sudca. Z presvedčenia a úpornej snahy chrániť čestných, poctivých a pracovitých ľudí pred zločincami, ktorí radi siahali po ich majetku, cti, právach, zdraví, ba i živote.

Vždy som bol presvedčený, že tú káričku svojich snov a ilúzií o statočnom ochrancovi práv ťahám spolu s tými, s ktorými som spolu zdieľal tie isté ľudské osudy preoblečené do množstva vyšetrovacích, dozorových, či súdnych spisov. Veď sme sa s takou vervou hádali o skutkoch, právnych kvalifikáciách, procesných postupoch, či o tom ako čo najzákonnejšie a zároveň najspravodlivejšie rozhodnúť. Kto by v mladosti a úpornej zaujatosti neveril?

Keď sa nás po Nežnej pýtali kto zaznamenal priamo na sebe ovplyvňovanie, bol som jeden z mála, čo nemohol nikoho usvedčiť, že by ho bol ovplyvňoval. Nehovorím, že som o takých veciach nepočul, ale bez dôkazov… Boli to pre mňa len reči, ktoré sa hovoria, a chlieb …

Po Nežnej ubudlo ženičiek s batôžkami. Pribudlo veľa mladých, ale i starších suverénnych ľudí. I v mojom povolaní. A s nimi sa akosi začalo vytrácať  to nadšenie pre prácu, pre ochranu ľudí, ako bola moja stará mama. Do práva, i trestného začali vstupovať iné javy. Miesto káuz sa začalo viac diskutovať o tom, aké si kúpiť auto, kde stráviť dovolenku. Práca a myšlienky s ňou súvisiace začali pomaličky ustupovať na okraj.

Dnes som ešte sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a keď ma predseda tohto súdu oberá nielen o zvyšky mojich práv, ale i dôstojnosti, nedávajúc mi šancu ani na účasť vo výberovom konaní, či v konaní o sťažnosti, keď mňa disciplinárne stíhajú a zakazujú mi chrániť iných a priateľa Harabina, ktorý taktiež podal trestné oznámenie na kolegov, ba i Harabina, ktorý nakoniec tiež na mňa podal “oznámenie” a neférovo ma odstavil od práce, si nikto nedovolí ani upozorniť, že koná protiprávne, stojím uprostred davu, ako ženička bez batôžka, ktorej vzali všetko. Čakám. A…

Som nesmierne hrdý, že nachádzam oporu, ochranu, porozumenie a úctu. V mnohých z Vás, ba dokonca i medzi svojimi  kolegami, ktorí sú dennodenne vystavovaní čoraz viac psychickému tlaku toho, čo by im mal prácu uľahčovať.

Pre všetko, čo som napísal si myslím, že ma v práci i v živote ešte mnoho ľudí čaká, že mi drží palce a že takých ako ja ešte potrebuje. Tak ako ma potrebovala moja stará mama. Aj ja ju.

Ako na to?

Zatiaľ som sudca. Myslím, že aj ak by som sa ocitol bez práce nebola by to pre mňa tragédia. To, čo mám v hlave by som hádam predal. Keď vidím, s čím dnes ľudia obchodujú a za čo berú peniaze, podľa mňa, toto by bol ešte relatívne poctivý spôsob obživy. Ale, zatiaľ je to predčasné, a hlavne, odbočil som.

V súdnictve sa vytvoril začarovaný kruh. Podľa mňa preto, že do neho vstúpila politika HZDS, jeho vodcu a to prostredníctvom Harabina. To všetko život zmení. Raz nebudem ani ja,ani Harabin ani Mečiar. Lenže budú tu iní, pre ktorých je treba pestovať nielen vlastenectvo, ale aj pocit, že v štáte, kde žijete, sa dovoláte spravodlivosti.

Ako teda na to?

Demokracia je o to silnejšia, o čo silnejšie je povedomie, zdravé sebavedomie, vôľa, pracovitosť ale aj empatia jednotlivca. Bez silného jedinca - nie však dravca - nebude demokracie.

Totalita sa rodí veľmi dobre tam, kde je neodôvodnená pokora, ba až poroba pred inštitúciami, pred vedúcimi - nedovolím si povedať pred autoritami. Tam, kde je nedostatok prirodzených autorít.

To je dôvod, pre ktorý totalita neznesie silných jednotlivcov so svojimi názormi, ktoré vedia títo jednotlivci nielen vyriecť, ale si ich aj obhájiť, a aj verejne obhájiť.

Kde viac ak nie v justícii, by malo byť veľa, veľmi veľa silných jedincov, osobností, so svojimi názormi, nepopierajúcimi už poznané a uznané hodnoty formulované v podobe práva, ktoré si vedia aj obhájiť nielen v podobe svojich (súdnych) rozhodnutí ale aj v podobe postojov k veciam verejným a teda napríklad i k vedeniu a zameraniu podstaty súdnictva.

Je logické, že ak sudcu niečo trápi, ak je svojou podstatou sudcom, tak je to najviac neprávosť vo vlastných radoch. Tým je daný imanentný záujem sudcu nielen o spravovanie a zameranie súdnictva, ale aj všetkého, čo uľahčuje život radovému občanovi.

Kedysi, keď som vstupoval do justície, sa ma pýtali, na dôvod. Bol jednoduchý, pomáhať ľuďom. Ako? Zbavovať ich zločincov, spravodlivo trestať ľudské zlo. Uľahčovať im tým život.

Teraz, keď sa stretávam s neprávosťou vo vlastných radoch mám zrazu mlčať. Prečo? Lebo to niekto potrebue, nedokáže zniesť iný názor, inú autoritu. Ba dokonca neuznáva ani už uznané názory, formulované právnou normou.

Ako teda vyriešiť rébus, aby sudcovia mohli byť sudcami, aby boli osobnosťami a prirodzenými autoritami, aby sa nebáli vysloviť svoj názor nahlas a aj si ho verejne a nahlas obhájiť.

Recept je jednoduchý. Poukazovať na prešľapovanie zákona, na porušovanie elmentárnych zásad logiky ale aj sudcovskej etiky. Trvať do nekonečna na svojom názore, že takýto spôsob vedenia súdnictva (najmä používanie disciplinárnych konaní ako biča na “neposlušných” sudcov) nemá nič spoločné s demokraciou a právnym štátom a to až dovtedy, kým druhú a ďalšiu stranu, uvažujúcu inak, neprijmem zamyslieť sa nad mojim tvrdením, kým kvapkaním vody nevyhlodám jamku a jamu a kameň sa rozpadne.

Samozrejme, že inštitucionálne, je možné zasiahnuť ihneď, ale myslenie hneď nezmením.

Pokiaľ ide o zásah do práva, ten je možný a relatívne rýchlo uskutočniteľný.

Je potrebné posilniť práva jednotlivca - sudcu - osobnosti v súdnictve.

To sa dá celým radom opatrení počnúc oddelením funkcií predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky od predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky, voľbou predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plénom tohto súdu. Dá sa to zmenou podmienok odvolateľnosti predsedu Najvyššieho súdu, členov Súdnej rady, ktorí sú menovaní i volení. Je možné zmeniť a prerozdeliť kompetencie súdnej a výkonnej moci, najmä tak, aby bola vylúčená koncentrácia moci v rukách jedného súdneho funkcionára atď., atď.

Tí, ktorí by chceli obnoviť vedúcu úlohy strany v súdnictve, by si mali uvedomiť, že November 1989 sa udial pred dvadsiatimi rokmi, najmä s cieľom, zbaviť nás tohto reliktu socializmu, ako inštitútu, ktorý neprospel ani napredovaniu vtedajšej spoločnosti, a už vôbec nie demokracii, ba ani tej socialistickej.

Najťažšie však bude presvedčiť obyčajných ľudí, že je lepšie prísť do obchodu, úradu, na súd ako jeden z mnohých a byť jednotlivcom s právami ako každý iný. Nehľadať zakaždým svojho predavača, úradníka, sudcu … Kým v tomto nebude mať demokracia pred totalitou navrch, a to najmä v hlavách a správaní sa ľudí, bude mať aj v justíci vždy navrch totalita.

Zatiaľ som sudca. Zostanem ním dovtedy, kým bude v súdnictve dostatok kvapkajúcej vody. Z ktorej sa každý smädný, za poznaním svojho slobodného ja, môže napiť. A ten, kto už bude napitý, na toho budem, kým budem, kvapkať…