Každý systém by mal byť zabezpečený proti zneužitiu. Kontrolnými a nápravnými mechanizmami. Čo sa však stane, ak také zaistenie neexistuje, je zle nainštalované alebo dokonca napriek dobrej konštrukcii a zriadeniu nefunguje, či už pre chybu v jeho štruktúre, organizácii alebo pre zjavný úmysel o deštrukciu jeho používateľmi, zriaďovateľmi, alebo jeho obsluhou?

V slovenskom povedomí je akosi nutne vryté to známe: "Musíme si pomáhať!" Častokrát vedie až do slepých uličiek a osídiel paragrafov. Ak sa však jednotlivec snaží byť poctivý, spravidla zlyhá, a to ho opätovne vháňa do toho istého mlyna. V socializme bolo akosi bežné pomáhať si, pretože nie všetko v obchodoch bolo bežne dostať. Len si spomeňte na Milupu, banány, či mandarinky. A to je len obchod. Čo takto devízový prísľub? Či poukaz na auto alebo ak chcete, ešte väčšie sústo - modrú knižku. Mohli by sme určite pokračovať ďalej a ubezpečiť tým tých, ktorí nevedia alebo nechcú vedieť, hoci by vedieť mali, že pomoc bola bežná vec, že často, ak nie pravidelne, sme si pomáhali, poskytovali si protismerné dvoj, či viacstranné plnenia za "nezištnú" pomoc. Od Nežnej nastal istý zvrat. Neviem povedať či k lepšiemu (zdanlivo áno), ale keďže sa menilo súbežne množstvo faktorov ovplyvňujúcich poskytovanie a prijímanie pomoci za odplatu akéhokoľvek druhu, najmä právne predpisy, ktoré ju robili problematickejšou, komplikovanejšou, nebezpečnejšou a trestnejšou, oproti stagnujúcemu a takmer nemennému ľudskému faktoru a postojom, uzatvoril by som predbežne, že to bolo tak 1:1. Nastal však obrat pokiaľ išlo o obsah pomoci - obsah plnení. Milupu ste už bežne kúpili, aj banány. Tovar na prídel, či poukaz prestal postupne existovať a ak ste ho nedostali, tu Európa postupne otvorila brány aj so svojimi obchodmi. Modrá knižka, či evidenčné číslo alebo zápis do listu vlastníctva. Postupne sa zavádzali také postupy, ktoré aj bez cudzej pomoci zaručovali objektívny prístup a výsledok rovnaký pre všetkých. V každej spoločnosti sa ale nájdu "veci a vecičky", ktoré predsa len nemôžu patriť všetkým rovnako. Ide spravidla o nemerateľné - najčastejšie filozofické kategórie, pravdy, morálky, spravodlivosti, moci, vplyvu a ďalšie, ktoré však vyjadrené v konkrétnom živote jednotlivca majú častokrát hodnotu väčšiu, než je Milupa, či poukaz na auto alebo devízový prísľub. V právnom štáte je samozrejmosťou rovnosť občanov pred zákonom. Tú určuje nielen Ústava nášho štátu a nielen ustanovením základného práva, ale prakticky celý rad právnych predpisov a v každodennom živote by mali toto právo garantovať najmä súdy, ak je táto zásada porušená. Otázka však znie: "Zaručuje náš právny a najmä súdny systém realizáciu rovnosti občana pred zákonom?" Stačí si pozrieť judikatúru Ústavného súdu SR týkajúcu sa napríklad len prieťahov v konaní. Koľko je nás takých, čo na súdny výrok (naschvál som nepoužil slovo spravodlivosť) čakáme roky, oproti iným, čo si možno i "priplatili" za skoré vybavenie. Ba dokonca i samotný Ústavný súd raz rozhoduje rýchlo a raz mu to, v zdanlivo veľmi podobnej veci, trvá aj roky. Je možné vytvoriť taký súdny systém, ktorý odstráni prieťahy, či priamo nerovnosť pred zákonom? Som ako sudca skeptický. Tvrdím, že je nevyhnutné a možné sa k takému systému približovať, ale nikdy ho nie je možné dosiahnuť. Dôvod? Konzervativizmus a zároveň "vynaliezavosť" ľudského ducha. A tiež neustále premeny reality. Tým sú najmä dané možnosti obchádzania, či dokonca zneužívania aj toho najdokonalejšieho pravidla správania sa, jeho kontroly a postihovania jeho nedodržania. Príkladov je viac než dosť. Každý deň nám ich prináša nespočetne veľa. Stačí, keď si spomeniete len na tisíce dopravných nehôd, povedzme len tých smrteľných a z nich len na tie, ktoré spôsobili opití vodiči. A na tresty, ktoré za to utŕžili. Niektoré sú zdanlivo smiešne, iné drakonické. Bez výrazných rozdielov skutkových i právnych posúdení. Sú však aj vážnejšie momentky a konkrétne príklady, ktoré naznačujú nielen porušovanie základných práv samotným súdnym systémom, ale dokonca úmyselné porušovanie a namierené proti vlastným sudcom. Súdny systém, by mal byť preto nastavený čo najviac tak, aby znemožňoval jeho zneužívanie jednotlivcom, či malou skupinou ľudí stojacou na čele justície. Aby mocní nemohli "pomáhať", v koho prospech sa im zachce, či dokonca preto zneužívať postavenie. Spôsob? Podľa môjho názoru zdanlivo paradoxne posilňovaním - toho, čo sa chce v súčasnosti okliešťovať (pre zlyhanie súdnictva v jeho nezávislosti) - samosprávy, a naopak oslabovaním moci a oprávnení jednotlivca, či úzkej skupiny vedúcich funkcionárov. A tým zaistiť prehĺbenie kontroly činnosti jednotlivých sudcov i a najmä funkcionárov vnútri justície. Od roku 1989 sa na Slovensku vytvrárali nepretržite podmienky na to, aby sa súdnictvo, ako tretia moc v štáte osamostatnila, stala čo najnezávislejšou a najnestrannejšou. Akosi sa však pozabudlo, že nezávislosť nemôže končiť pri funkcionároch a orgánoch ako sú predsedovia, či podpredsedovia súdov a Súdna rada SR. Nezávislosť musí byť garantovaná pre každého sudcu tak, aby nebol závislý na svojom šéfovi, aby ho predseda súdu, či dokonca Súdna rada SR nemohla perzekuovať len preto, že jej "nejde po vôli" a to najmä v rýchlosti a kvalite rozhodovania. Na to existuje celý rad nástrojov. V súčasnosti predseda rozhoduje o kariérnom postupe, platových pomeroch, vzdelávaní, pracovných cestách, rozvrhu práce, zaradení sudcu do kolégia, grémia, či senátu, o kancelárii a ďalších, väčších či menších veciach. Tým má možnosť ovplyvniť postup sudcu v konkrétnej veci, a sme sústavne svedkami toho, že sa tak v konkrétnych veciach i stáva (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR o nezákonnej zmene v zložení senátu napr. v kauze Tipos a ďalších) Čo tak zmeniť to, aby si sudcovia o týchto veciach rozhodovali v kolektívnych orgánoch sami? Predseda súdu, či podpredseda alebo dokonca Súdna rada SR by boli takými rozhodnutiami viazaní a ich definitívny verdikt by mal len deklaratórny význam, pričom by ho museli vydať v určenej lehote? Tým by bolo znemožnené "pomáhať a tlačiť" vedeniu súdu na neposlušných sudcov. A dodrživanie takých pravidiel by bolo kontrolované zákonodarnou, či výkonnou mocou, ak by sa ktosi sťažoval i na porušenie pravidiel v takom systéme. Je to jeden zo spôsobov, ako čeliť hrozbe zneužitia jedného zo systémov, ktoré v štáte fungujú. Je totiž otázne či fungujú?. Ako odstrániť systém "pomáhania si" a nahradiť ho faktickou rovnosťou pred zákonom. Je to zároveň odpoveď, čo nám hrozí horšie ako dnes, ak sa o to aspoň nepokúsime. Súbežne s už pripraveným pravidelným hodnotením práce sudcov. Nejde totiž len o dopravné nehody, ale aj o absurdné súdne rozhodnutia, ktoré vyvolávajú v demokratickom a právnom štáte údiv i úsmev na tvári. Na Slovensku je možné "pomáhať" si i takto, je to verejné tajomstvo a len málokto na to pozná liek. Toto je výstraha, že ak podceníme chorobu "poskytovania si vzájomnej pomoci" - hrozbu zneužitia akéhokoľvek systému, dôjde k rozkladu, ktorý bude nezvratný a povedie k novej Nežnej a možno Surovej, ktorá už nebude veci riešiť akademickou úvahou, ale silou. Potom už budú namieste len drastické zmeny typu - vymeniť všetkých sudcov. Dôsledky si radšej nechcem predstaviť.