Budova bola pôvodne stavaná ako chrám svätej Jenovéfy. Potom prišla Francúzska revolúcia, relikvie Jenovéfy sa spálili a chrám sa zmenil na hrobku. No a takto sa striedalo: chrám-hrobka-chrám-hrobka, až kým nakoniec ostala hrobka. Symbolizuje to pomalé a bolestivé oddeľovanie sa štátu od cirkvi. Zdĺhavé a občas hlúpo konfliktné osamostatňovanie sa Európana od síce skúsenej, ale občas hlúpo prehnane ochrannej ruky katolíckej cirkvi.

V dnešnom Panteóne zostali po tejto adolescentnej dráme (občas tragikomédii) výstižné stopy: na stenách maľby zo života veľkých francúzskych svätcov - Jenovéfy, mučeníka Denisa, bojovníčky Jany z Arku, a to všetko skombinované so sochami oslavujúcimi Veľkú francúzsku revolúciu a s hrobkami osvietenských ikon Voltaira, Rousseaua, Huga, Zolu a iných. V strede budovy sa zo strany na stranu kýve Foucaultovo kyvadlo, akoby chcelo naznačiť, že francúzske dejiny sa vychyľovali z jedného extrému (až príliš politicky silná cirkev) do druhého (zúrivý antiklerikalizmus). A pritom dejiny Anglicka alebo Ameriky ukazujú, že okrem francúzskej a ruskej cesty existuje aj iná, pre spoločnosť oveľa prínosnejšia cesta. Francúzski (kontinentálni) osvietenci oddeľovali štát a cirkev, aby odizolovali možný (negatívny) vplyv náboženstva. Na druhej strane anglosaskí (”ostrovní”) osvietenci oddeľovali štát a cirkev, aby náboženstvo oslobodili, aby v ňom stimulovali pozitívne prúdy schopné prospievať slobodnej občianskej spoločnosti. Ruskí komunisti sa snažili náboženstvo rovno zničiť, ale to je iná (dnes už našťastie nie až tak aktuálna) téma.

Žiaľ, vo Francúzsku prišli do konfliktu ľudia, ktorí mali mnoho spoločných ideálov, ale zamerali sa na to, čo ich rozdeľovalo. Rovnosť, bratstvo, sloboda sú predsa aj kresťanské ideály, a napriek tomu mala revolúcia silný protikresťanský (a katolícka reakcia zase silný protiosvietenecký) charakter. Tento paradox udrie do očí znovu pri pohľade na Foucaultovo kyvadlo. Kyvadlo predstavuje experimentálny dôkaz, že Zem rotuje, čiže je jedným z dôkazov, na ktorých stojí moderná fyzika. Paradoxom je, že osvietenci vnímali kresťanstvo ako nepriateľa vedy a priateľa tmárstva, hoci stredoveké kresťanstvo založilo univerzity (Parížska vznikla už v 12. storočí) a kresťanskí učenci (ako napr. rektor Sorbonny Buridan, alebo biskup Oresme) položili základy vzniku modernej fyziky. Čiže opäť išlo o povrchný konflikt, ktorý nemusel byť. Dnešní historici vedy si myslia, že židovsko-kresťanská teológia významne prispela k zrodeniu vedy (niektorí - ako napr. Stanley Jaki - dokonca považujú kresťanstvo za faktor, bez ktorého by dnešná veda vôbec nevznikla). To si však osvietenskí racionalisti vo svojom protiklerikálnom ošiali žiaľ nevšimli. Na druhej strane si mnohí katolíci (česť výnimkám ako Tocqueville) vo svojom protiosvietenskom ošiali nevšimli, že ideály bratstva a slobody hlásal už Kristus.

Pantheón je chrámom Rozumu - nad hrobkami Pierra a Marie Curie, matematika Lagrangea a iných sa majestátne hýbe Foucaultovo kyvadlo. Je aj chrámom Viery (vyobrazenia svätých). Je chrámom Viery a Rozumu v konflikte. Ale predsa v ňom existujú aj náznaky ich zmierenia. V Panthéone je napr. pochovaný aj Louis Pasteur, ktorý v sebe dokázal spojiť vedu a vieru. Spočívajú v ňom aj pozostatky Jeana Monneta, ktorý spolupracoval s Robertom Schumanom na vzniku zjednotenej Európy. Sú v ňom pozostatky Reného Cassina, ktorý prispel k vzniku Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Podobnosť osvietenských a kresťanských ideálov ilustruje skutočnosť, že k deklárácii prispel aj filozof a hlboko veriaci katolík Jacque Maritain. Panteón symbolizuje západnú európsku kultúru v kríze dospelosti. Vyžaruje však aj pozitívne signály jej prekonania. (Mimochodom, Európa by mohla svoju krízu hodnôt rýchlejšie prekonať aj tým, že by sa občas pozrela na odlišné dejiny jej americkej mladšej sestry.) Cieľom prekonania krízy by mala byť zdravá (nie protiklerikálna) sekularizácia, vedúca k zdravému, slobodnému a životaschopnému náboženstvu a občianstvu. Môj subjektívny názor je, že Boh (ktorý je ako Kristus znázornený aj v Panteóne) sa radšej pozerá na problémovú osvietenecko-postmodernú emancipáciu európskej politiky od náboženstva ako na (žiaľ príliš bezproblémové) splývanie cirkvi a štátu vo východnom kresťanstve.

Viac o zdravej sekularizácii tu: http://jedlicka.blog.sme.sk/c/138586/O-sekularizme-a-fundamentalizme.html

Kde: Kafe Scherz, Palisády, Partizánska 2, Bratislava
Kedy: v stredu, 22. júla, 19:30

Kto by rád na stretnutie prišiel, nech mi svoje chvályhodné rozhodnutie potvrdí poslaním mailu na moju adresu: peterjedlickaZAVINACyahoo.com

Z prísne stráženého zákulisného prostredia .týždňa presiakli na povrch nepotvrdené informácie, že na stretnutie možno prídu aj niektorí redaktori.

Správu o nultom stretnutí nájdete tu:
http://blog.tyzden.sk/peter-jedlicka/2008/09/11/o-nultom-stretnuti-blogerov-a-priaznivcov-tyzdna-1/

Väčšina ľudí vie, že športovanie prospieva srdcovo-cievnemu systému. Málokto však vie o mimoriadne pozitívnom efekte pohybu v prevencii a dokonca i liečbe rakovinových ochorení.

1. Pravidelná telesná aktivita dokáže predchádzať tvoreniu zhubných nádorov. Ochranné účinky sú obzvlášť dobre preukázané u karcinómov hrubého čreva a u nádorov prsníka (ktorých rast je závislý  od hormónov) u žien po prechode.

2. Ďalšie významné zistenie je, že telesný pohyb pomáha aj pri liečbe už existujúcich rakovinových ochorení. V onkológii je preto dôležitá zmena tradičného pohľadu. Je rozšíreným omylom, že po zistení diagnózy a počas terapie by sa mali pacienti skôr šetriť. Opak je pravdou.

Väčšina pacientov sa pohybovať môže a mali by to aj robiť. Dokonca je telesný pohyb možný aj počas vysokodávkovej chemoterapie. Pohyb a posilovanie môže brzdiť rozvoj nebezpečnej nádorovej kachexie (= chorobný úbytok hmotnosti kvôli strate tuku a svalovej hmoty). Jeden konkrétny príklad: Na oddelení, kde pracuje moja manželka majú pacienti (väčšinou s leukemickými ochoreniami) na izbe stacionárne bicykle. Šéf oddelenia ich pravidelne pri vizitách „otravuje” s otázkou, či už dnes bicyklovali.

3. Viaceré štúdie zistili, že pohyb znižuje aj riziko opätovného vzniku nádorov (čiže pomáha pri tzv. terciárnej prevencii).

Záver: pohyb je lacným a účinným prostriedkom boja proti rakovine, a to všetkých (troch) úrovniach.

Viac detailov: sme

Zdroj:  „Sport ist so wichtig wie ein Krebsmedikament”

V prvej Lampe Štefan Hríba v televízii Joj Plus diskutovali fyzici Martin Mojžiš, Vladimír Černý (mimochodom spoluobjaviteľ algoritmu simulovaného žíhania) a molekulárni biológovia Jozef Nosek a Ľubomír Tomáška. Hviezdna zostava hostí, a podľa očakávania výborná a vzrušujúca debata. Témou bola otázka, čo je živé, čo je neživé a ako živé vzniklo z neživého. Štefan Hríb sa veľmi dobre pýtal,všetci hostia hovorili zaujímavo a k veci. Martin Mojžiš a Vladimír Černý už tradične vynikali jasnými a pre divákov zrozumiteľnými úvahami a prirovnaniami, ale ani biológovia nezaostávali, a tak vznikla živá diskusia sprevádzaná Živými kvetmi. Odporúčam všetkým, ktorí reláciu nevideli, pozrieť si ju v archíve.

Ako to už býva, v neskorých nočných hodinách debata prešla aj k filozofickým otázkam. Štefan Hríb otvoril kontroverznú tému (na videu v archíve 2h 15min), či sú veci ako láska, vedomie, žiaľ, krása, atď. úplne redukovateľné na chemické reakcie. Martin Mojžiš sa vyjadril, že „je možné, že to je možné“. Zatiaľ sme podľa neho nenašli nejaký smrtiaci argument, ktorý by takémuto redukcionizmu odporoval. Martin Mojžiš nevylučuje, že to môže byť aj inak, ale zatiaľ to podľa neho vo vede vyzerá tak, že „fíha, asi je to možné“ (napr. úplne redukovať myslenie na činnosť neurónov). Pritom ho neruší ani jedna z alternatív – na jeho láske k deťom to podľa neho nič nemení (filozof by Martina Mojžiša asi strčil do agnosticko-pragmatickej „škatuľky“). Vladimíra Černého naopak podobná predstava ruší a  krátko spomenul aj možné alternatívy.

Ja som ne-redukcionista, podobne ako pán Černý. V polemickom zápale, ktorý vo mne Lampa vyvolala, by som rád v tomto blogu spomenul, resp. rozvinul ako filozofické, tak aj vedecké argumenty proti radikálnemu redukcionizmu. Hoci zatiaľ asi nejde o „smrtiace argumenty“, redukcionizmu zasadzujú podľa mňa veľmi nepríjemné rany .

Na úvod ešte jedno dôležité upozornenie (z oblasti filozofie vedy), ktoré bolo sčasti spomenuté aj v relácii. Otázky týkajúce sa ľudského vedomia sú čiastočne filozofickými otázkami, ktoré presahujú metódy prírodných vied. (Pričom ale, ako múdro spomenul Vladimír Černý, metódy sa vyvíjajú a niektoré otázky, ktoré sa považovali za vedecky netestovateľné, sa môžu časom stať testovateľnými.) Ak vedec (napr. Francis Crick) povie, že naša myseľ nie je “nič viac ako” hŕba nervových buniek, nehovorí (aspoň pri súčasnom stave vedy) ako prírodný vedec, ale hovorí ako filozof - hoci si toho, žiaľ, niekedy nie je vedomý. (Hostia relácie do takéhoto extrému nezašli – čo je možno škoda, lebo by bola mohla vzniknúť zaujímavá polemika). Ako ukázal Karl Popper, je dôležité rozlišovať medzi filozofickým redukcionizmom (”ničviacakoizmom”) a redukcionizmom ako pracovnou metódou vedca. Každý vedec by sa mal snažiť vysvetliť (zredukovať) komplexné javy na základe jednoduchších javov. Ak však niektoré fenomény - napríklad (s)vedomie, láska - jeho redukcionistickým snahám odolávajú, je chybou urobiť (vedecký) záver, že sú úplne vysvetliteľné nižšími (nervovými) mechanizmami. (Takisto je ale chybou upadnúť do opačného extrému a tvrdiť, že nie sú ani čiastočne vysvetliteľné prírodnými vedami.) Takže podľa Poppera, každý vedec musí byť metodologickým redukcionistom. To však neznamená, že musí byť ontologickým redukcionistom a veriť v možnosť redukcie všetkého na jednu základnú úroveň. (Popper sám bol kritikom takéhoto redukcionizmu.)

Teraz zopár argumentov proti radikálnemu redukcionizmu. Začnem znovu Popperom. Ten sa vyjadril, že keby sme chceli úplne previesť (zredukovať) biologické a chemické procesy na kvantovo fyzikálne, nestačila by nám uspokojivá teória jadrových síl, periodickej sústavy prvkov, atď., ale museli by sme (bezo zvyšku) vysvetliť napr. aj historický vznik ťažkých prvkov (a teda aj vznik hviezd, atď.). To znamená, že biologické a chemické javy vedú naše myslenie až k vzniku a evolúcii vesmíru. Popper chcel spochybniť možnosť úplnej fyzikálnej redukcie, pretože tá vyžaduje vysvetlenie pôvodu vesmíru. Keďže evolúcia živej prírody (biogenéza) je súčasťou evolúcie vesmíru (kozmogenézy), snaha o úplnú redukciu biológie (ale aj etiky, psychológie) na nejaké základné vysvetlenie nás v konečnom dôsledku vedie k otázke pôvodu celého kozmu. Začala tým vlastne aj Lampa – spomenutím Big Bangu a prekvapivého nastavenia fyzikánych konštánt (napr. energetickej hladiny jadra uhlíka) tak, že umožnili vznik života (tzv. antropický princíp). Súčasná fyzika zatiaľ nevie nájsť teóriu všetkého, ktorá by vysvetlila vznik vesmíru (na vysvetlenie Big Bangu by sme potrebovali zjednotenú teóriu všetkých fyzikálnych síl, ktorú zatiaľ nemáme). Čiže zatiaľ ani úplná redukcia človeka a jeho vedomia na fyzikálne rovnice nie je možná.

Zatiaľ sa musíme uspokojiť „len“ s filozofickými riešeniami resp. s kombináciou filozofických a fyzikálnych špekulácií. Ale aj v takej debate podľa mňa redukcionizmus skôr prehráva.  Na otázku, prečo vôbec niečo je, existujú najmenej dve možné odpovede. Môžeme tvrdiť, že „niečo“ (napríklad hmota/energia) jednoducho je a vždy bolo. V tom prípade sme zástancami filozofie sebestačného, absolútneho Vesmíru. Alebo môžeme mať o sebestačnosti existencie prírody pochybnosti, a keďže z „doslova ničoho“ nemôže vzniknúť niečo pôsobením ničoho, postulujeme Tvorcu, ktorý presahuje vesmír. Niektorí redukcionisti za prapôvodné „nič“ považujú kvantové vákuum, z ktorého ako dôsledok fluktuácie došlo k veľkému tresku. Filozofická viera v absolútnosť a praexistenciu kvantového vákua je naozaj možná. Neredukcionista by ale mohol namietať, že kvantové vákuum nie je jednoduché. Že je príliš špecifické (správa sa podľa kvantových zákonov) a to si vyžaduje vysvetlenie. Neredukcionista-teista môže považovať fakt, že niektoré fyzikálne konštanty sú nastavené tak, že umožňujú vznik života a človeka (spomínaný antropický princíp) za podporný argument v prospech svojho názoru. Súčasní redukcionisti sa snažia situáciu zachrániť tým, že veria v model vesmíru, ktorý (v mnohých Big Bangoch) produkuje množstvo podvesmírov s rôznymi kombináciami fyzikálnych konštánt, a my máme to šťastie, že sme v podvesmíre zhodou okolností naklonenom vzniku života. (V iných vesmíroch bez života neexistuje nikto, kto by sa nad tým čudoval.) Teista by však mohol namietať, že teória takéhoto multivesmíru nie je vedecky testovateľná, pretože nemáme ako dokázať existenciu iných (pod)vesmírov. Zádrapčivý teista by navyše pripojil ironickú poznámku, že redukcionisti si v snahe zachrániť svoj materialistický svetonázor vymýšľajú existenciu netestovateľných vecí, pričom to je to, čo kedysi vyčítali teistom. (Šikovný redukcionista by namietol, že sa nedá vylúčiť, že sa to v budúcnosti bude dať testovať. Teista by ale mohol oponovať, že aj takýto síce divoký, ale efektívny „evolučný“ model mnohých náhodných Big Bangov potrebuje racionálne vysvetlenie.) Takže niektorí presvedčení neredukcionisti ako som ja, túto debatu vidia tak, že redukcionistom riadne prihára a majú čoraz viac a viac problémov. Musia sa dokonca uchyľovať k hypotéze nekonečného množstva vesmírov (pán Occam sa pritom možno v hrobe obracia), aby mohli naďalej nerušene redukovať lásku a slobodu na čisto chemicko-fyzikálne procesy.

Veľmi zaujímavé je, že v súčasnosti sa zdá, že buď redukcionistickú teóriu všetkého nenájdeme (myslí si to najnovšie dokonca aj Stephen Hawking) alebo bude obsahovať nevypočítateľné prvky. Nevypočítateľnosť ako argument proti redukcionizmu nadhodil aj Vladimír Černý, keď medzi rečou spomenul Rogera Penrosa. Penrose si myslí, že fyzika a ani naše vedomie nie sú vysvetliteľné vypočítateľnými mechanizmami. Zjednodušene povedané, Penrose argumentuje, že človek nie je ani klasický počítač, ani chemicko-fyzikálny stroj. Je to veľmi zaujímavá argumentácia, ktorá súvisí s podstatou pojmu „výpočet“ a „program“. Hranice toho, čo dokážeme simulovať výpočtom, sú vlastne hranicami matematiky a počítačovej vedy. Práce Gödela a Turinga poukazujú na limity toho, čo je možné dosiahnuť postupnosťou formálnych výpočtov, čiže nejakým algoritmom. Gödel ukázal, že v rámci akéhokoľvek formálneho systému existujú výroky, ktoré sú pravdivé, ale nie sú v ňom odvoditeľné (čiže dokázateľné/vypočítateľné). Vypočítateľnosť (dokázateľnosť/odvoditeľnosť/redukovateľnosť) je slabší pojem ako pravdivosť. Zdá sa teda, že význam alebo zmysel/sémantika (pravdivosť je sémantický pojem) nie sú redukovateľné na súbor nejakých výpočtových (syntaktických) pravidiel. Vyzerá to tak, že fenomény ako je vedomie, matematický „náhľad“ alebo „zmysel pre humor“ nie je možné vysvetliť čisto výpočtovými modelmi, resp. ich na ne zredukovať. Gödelovou vetou inšpirovaný argument o neredukovateľnosti nášho vedomia na výpočtové chemicko-fyzikálne procesy podrobnejšie rozvinuli filozof John Lucas a spomínaný fyzik Roger Penrose. Ich tvrdenia vyvolali značnú kontroverziu a dodnes existujú na ne rôzne názory. Mne osobne sa ich argumenty zdajú presvedčivé. Neverím teda vo všemocnosť výpočtových (redukcionistických) modelov. Môžu nám však priniesť hlbšie (aj keď nie úplné) pochopenie mnohých javov. Napokon, aj zlyhanie nejakého modelu je obohatením nášho poznania.

Ako sa dá vlastne redukcia nejako presnejšie zadefinovať? Veľmi inšpirujúce sú úvahy Gregoryho Chaitina, ktorý Gödelove výsledky rozvinul a aplikoval na pojmy ako je komplexita, jednoduchosť, neredukovateľnosť. Vedeckú teóriu možno podľa Chaitina chápať ako algoritmus, ktorý nám umožňuje v skrátenej forme vyjadriť pravidelnosť skrytú v nejakom na prvý pohľad náhodnom súbore (pozorovaných) dát. Okrem vysvetlenia minulých pozorovaní nám vedecká teória umožňuje vypočítať aj budúce pozorovania – čiže umožňuje nám predikcie. Veda hľadá algoritmické stlačenie (kompresiu) pozorovanej reality. Zložitosť nejakého javu sa dá podľa Chaitina „zmerať veľkosťou najkratšieho algoritmu (najjednoduchšej teórie), ktorou sa dá daný jav popísať. Jav je neredukovateľný, ak neexistuje teória, ktorá by ho popísala, resp. ak najkratší program, ktorý je schopný obsiahnuť pozorované dáta, má takú istú veľkosť ako súbor samotných dát. (Kvantové javy sú príkladom, kde vystupuje principiálna nekomprimovateľnosť, a teda i nepredpovedateľnosť.)

Hľadanie „teórie všetkého“ je vlastne v kontexte Chaitinových úvah hľadaním konečnej algoritmickej kompresie sveta. Z Chaitinovej verzie Gödelovej vety o neúplnosti vyplýva, že aj keby sme objavili konečnú teóriu všetkého, nemohli by sme dokázať, že ide o konečnú (najjednoduchšiu) teóriu. Podobnými argumentami dospel Hawking (a dávno pred ním Stanley Jaki)k záveru, že takú teóriu nikdy nenájdeme (čo je radikálna zmena jeho názoru). Vtip spočíva v tom, že úplná teória všetkého by mala vedieť dokázať (odvodiť/vypočítať) aj samu seba. Podľa gödelovského uvažovania to ale znamená, že taká teória musí byť vnútorne protirečivá. Existujú len dve možnosti: buď je (vypočítateľná) teória úplná (obsahujúca aj vysvetlenie/odvodenie samej seba) a zároveň protirečivá, alebo je neprotirečivá a zároveň neúplná (a teda nie je to teória všetkého). Neredukcionistickou alternatívou je, že teória vysvetľujúca celý vesmír má aj nevypočítateľné (a teda neredukovateľné) prvky. Niektorí však napriek podobným argumentom stále veria v možnosť nájdenia „ústredného programu“, ktorý beží v pozadí všetkých procesov (napr. Stephen Wolfram).

Už teraz však existuje množstvo dát, ktoré silne naznačujú, že v prírode nefunguje všetko na princípe tvrdo predurčených (deterministických - a teda vypočítateľných) javov. Fyzika odhalila v našom vesmíre nevypočítateľný a nepredpovedateľný prvok vo forme kvantovej náhodnosti. Keďže mi je blízky nedeterministický obraz našej mysle, sú pre mňa príťažlivé hypotetické úvahy (napr. Penrosa a iných), že kvantové javy súvisia aj s fungovaním nášho mozgu. Pozerám sa totiž na akty ľudskej kreativity alebo slobodnej vôle ako na zdroje niečoho nového, čo predtým neexistovalo (t.j. čo sa nedá celkom vysvetliť reťazcom predošlých fyzikálne-chemických udalostí). Fyzika by podľa mňa mohla dospieť k zjednotenej teórii všetkých síl, ale pravdepodobne táto finálna teória bude naďalej obsahovať kvantovú neurčitosť. A vďaka nej asi nebude redukcionizmus nikdy úplne úspešný, a pojmy ako láska, vedomie, Boh nebude možné celkom zredukovať na „tupé chemické reakcie“ (slová Š. Hríba).

Naša intuícia nám hovorí, že evolúcia smeruje k vzniku čoraz komplexnejších organizmov. Človek je asi jediný živočích, ktorý je natoľko komplexný, že má nielen množstvo vedomých informácií o prostredí, ale má aj informáciu (vie) o tom, že má informácie. Človek nielen vie, ale vie aj to, že vie. Niekedy sa v tomto zmysle hovorí o kognitívnom „veľkom tresku“ v evolúcii. Možno sa ani takýto kognitívny Big Bang nebude dať úplne redukcionisticky vysvetliť, podobne ako sa (aspoň zatiaľ) nedá vysvetliť ani vesmírny Big Bang. A možno to má dokonca spoločnú príčinu. (Myslím si, že evolučný skok od baktérií k vzniku účastníkov diskusie pod Lampou je naozajstným skokom, a že to teda Štefan Hríb chápe správne ako zatiaľ nevysvetlený/neredukovaný problém.)

Môj názor je, že iba také myslenie, ktoré nepopiera duchovný (ale samozrejme ani materiálny) aspekt ľudskej osoby, je schopné poskytnúť základ humanistickej etike. Ak je totiž naša myseľ úplne totožná so zhlukom atómov, potom sa mi zdá, že neexistuje rozdiel medzi rozbitím atómu a rozbitím hlavy blížneho. Ak nie je naša slobodná vôľa “nič viac než” ilúziou sprevádzajúcou elektrické výboje nervových buniek, potom sa mi zdá reč o ochrane osobnej, politickej a ekonomickej slobody síce pekným, ale nezmyselným blábolením.

Viac na túto tému sa dočítate v mojich starších článkoch:

Rozprávali sme sa o internetovej stránke .týždňa, a to priamo s jej administrátorom Jakubom Kratochvílom. Spomínali sme aj Vrbovských víťazov a nevšedné súťaže a športy (napr, formulu 0), ktoré sa zvyknú konať vo Vrbovom pod záštitou preccedu. Bavili sme sa o existencii slobodnej vôle, pričom sme odtiaľ plynule prešli k debate o kvantovej fyzike a determinizme. Tu vznikli napríklad nezhody o tom, či má zmysel morálka vo svete robotov, ktorí o sebe nevedia, že sú roboty. Problém sme nechali nevyriešený, veď čo, vo filozofii ho tiež riešia už zopár storočí. Niektorí diskutéri (zhodou okolností tí, ktorí pili čaj, resp. ten, ktorý pil čaj) sa snažili usvedčiť iných diskutérov (zhodou okolností tých, ktorí pili pivo), že sú morálni utilitaristi. Pointou usvedčovania bolo, že keby sa milovníci piva priznali k svojmu utilitarizmu, utŕžili by pravdepodobne nejaký víťazný debatný úder (od milovníka čaju), z ktorého by sa už nespamätali. Lenže usvedčovanie nedopadlo úspešne (milovníci piva svoju utilitaristickú identitu neochvejne zapierali), takže žiadne k.o. v polemike sa nekonalo.

Samozrejme, ako sa na krčmovú, pardon kaviarenskú diskusiu patrí, došlo aj na politiku. Zhodli sme sa na tom, že dnes má Dr. Fico 45% hlasov vďaka reformám, ktoré nechcel a ktorých intelektuálnymi autormi boli ľudia, ktorí dnes majú možno menej ako 1 % hlasov. To je tragédia, alebo lepšie povedané tragikomédia Slovenska. Neskôr sa rozvinula metafyzická diskusia o Pravde a Dobre, o tom, či ten, ktorý verí v nejaké dobro, ale nemá pravdu, je chudák alebo nie je chudák. Ako podpora stanoviska, že je chudák, bol dokonca použitý apoštol Pavol. Zdalo sa ale, že oponenta tento argument ad verecundiam neohúril. To už však boli hlboké debaty v hlbokej noci, ktoré neviedli ku konsenzu. Rozišli sme sa ale s chuťou niekedy v podobných diskusiách pokračovať. Po nultom, tak trochu dovolenkovom stretnutí určite onedlho zorganizujeme ďalšie, pravdepodobne niekedy pred Vianocami. Sledujte pravidelne stránku .týždňa, dozviete sa zavčasu viac.

foto: “Lesné zátišie” - zľava: Hríb, Jedlička, Macko; pred nimi ochranná ruka Mojžiša; za aparátom Jakub Kratochvíl

1.  Experimentálne dáta naznačujú, že IT je časovo efektívnou stratégiou cvičenia, ktorou je možné dosiahnuť zlepšenie kondície a metabolizmu, aké je typické pre tradičný vytrvalostný tréning (VT). Napriek nízkemu tréningovému objemu je možné pri IT dramaticky zlepšiť aj výkon pri aeróbnych cvičeniach. Takže kritické hlasy, tvrdiace, že intervalovým (prevažne anaeróbnym) cvičením, sa nezlepší aeróbna kapacita, nemali pravdu. Na druhej strane sa mi zdá optimizmus F. Šebeja voči IT a pesimizmus voči VT prehnaný, pretože aj VT vedie k pozitívnym zmenám metabolizmu a kondície. Autori štúdií varujú, že na konečné porovnanie IT a VT sa musia urobiť dlhodobé štúdie, pretože ich dáta, akokoľvek zaujímavé, sú z krátkodobých porovnaní.

2.  Podľa nových zistení je IT efektívnym spôsobom aj na zlepšenie štruktúry a funkcie periférnych ciev. Napriek nižšiemu objemovému a časovému zaťaženiu totiž vyvoláva podobné pozitívne zmeny ciev ako VT. Nedá sa teda povedať, že by VT nebol zdraviu ciev vôbec prospešný (ako by si mohol myslieť čitateľ článku F. Šebeja), ale IT sa zdá byť efektívnejší. Našiel som aj nové štúdie robené u pacientov so zlyhaním srdca po infarkte a u pacientov s ischemickou chorobou srdca. Výsledky ukazujú, že intenzívny intervalový tréning je v pozitívnych účinkoch efektívnejší ako mierny kontinuálny tréning. Teraz je treba urobiť veľké štúdie na porovnanie účinku rôznych tréningov u srdcovocievnych pacientov. “Cardio” (iný názov pre klasický VT) teda ešte nie je mŕtve, ale IT sa pravdepodobne ukáže ako efektívnejšia a časovo menej náročná alternatíva.

Súhlasím s niektorými diskutérmi, ktorí písali, že na Slovensku treba propagovať športovanie ako také, pretože väčšina ľudí nerobí ani VT ani IT. Ak sa vôbec budú ľudia viac hýbať, už to bude úspech. Rozdiely medzi IT a VT sú síce dôležité, ale diskusia o nich by nemala odrádzať od športu, ale naopak ešte viac motivovať. Niektorí si totiž v článku o mýte behu za zdravím vyfiltrovali informácie takým spôsobom, že je lepšie nebehať ako behať. A to je fatálny omyl.

Záujemcovia o spomínané štúdie si ich môžu otvoriť a prečítať pri kliknutí na odkazy uvedené na mojom druhom blogu.

Ak patríte k fanúšikom výborných článkov Martina Mojžiša, tipujem, že sa vám páčia/budú páčiť aj knihy Richarda P. Feynmana. Feynman, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, dokázal veľmi príťažlivým, zrozumiteľným a originálnym štýlom podávať nefyzikom moderné fyzikálne myšlienky. Napríklad v knihe O povaze fyzikálních zákonů (Aurora, 1998) sa v siedmich kapitolách pokúsil zhrnúť všeobecné vlastnosti veľkých zákonov, podľa ktorých sa príroda správa. Feynman netradične vysvetľuje gravitáciu, revolučné Einsteinove a Heisenbergove myšlienky. V knihe sa môžete dozvedieť, prečo je budúcnosť principiálne nepredvídateľná; či je elektrón vlna alebo častica; prečo je pre vznik vesmíru dôležité, že uhlík má akousi podivnou náhodou hladinu s energiou 7,82 miliónov elektrónvoltov; akým spôsobom hľadajú vedci nové zákony alebo vylepšenia starých; aký je Feynmanov názor na budúcnosť vedy, a tak ďalej. Ak si chcete prehĺbiť a rozšíriť svoj pohľad na prírodu (a teda aj na seba), ak sa nechcete trápne tváriť, keď sa spoločenská debata (ako sa to často stáva :-)) zvrtne na témy ako je Newtonova mechanika, Einsteinova teória relativity, kvantová mechanika a podobne, je táto kniha pre vás tým správnym čítaním.  

Ak ste už čítali nejaké populárne dielka slávnych fyzikov (napr. Hawkinga, Barrowa, Heisenberga), Feynmanov štýl na vás bude pôsobiť pravdepodobne zrozumiteľnejšie. V jeho slovách cítiť pre neho typickú hravosť, ľahkosť, humor a zápal pre vec. Snaží sa čitateľa presvedčiť, že príroda je jednoduchá a krásna. Na ochutnávku vám ponúkam kratučký úryvok, v ktorom sa Feynman zamýšľa nad hierarchiou nášho sveta. Prajem dobrú chuť k tomuto predkrmu a aj k hlavnému jedlu ( totiž k celej knihe).

——-

“Existuje spôsob, ako hovoriť o istej hierarchii v zákonoch prírody. Nebudem sa snažiť byť obzvlášť presný a rozdeliť svet na určité úrovne, ale pokúsim sa vysvetliť istým radom myšlienok, čo si predstavujem pod takou hierarchiou.

Na jednom konci máme najzákladnejšie zákony prírody. Potom máme pojmy, ktoré nie sú také presné, a my veríme, že sú vysvetliteľné pomocou základných zákonov. Napríklad teplo pokladáme za chvenie atómov a ide len o iný výraz, ktorým popisujeme veľké množstvo atómov v nepravidelnom pohybe. Keď ale s týmto pojmom pracujeme ďalej, čoskoro mikroskopický popis pustíme z hlavy, rovnako ako u ľadovca nemyslíme na kryštálovú mriežku ľadu a tvar snehových vločiek. Tak isto je kryštál soli zložený z protónov, neutrónov a elektrónov, ale samotný výraz “kryštál soli” v sebe nesie veľké množstvo informácie o tom, ako sú usporiadané. Na rovnakej úrovni je aj pojem tlaku.

Na ďalšej úrovni sa dostávame k pojmom popisujúcim vlastnosti látky. Napríklad index lomu hovorí, ako sa správa svetlo prechádzajúce látkou. Podobným príkladom je povrchové napätie – veličina zodpovedná za snahu kvapalín zostať pohromade. Tieto pojmy sú vyjadriteľné číslami. Aby sme ich získali, musíme sa vrátiť späť na predchádzajúce úrovne a zaoberať sa silou medzi atómami. Aby sme sa tomu vyhli, hovoríme o povrchovom napätí.

Ešte vyššie stoja javy ako vlny na vode. Alebo pojem búrka – uvážte len, koľko rôznych javov je v tomto slove obsiahnutých. Rovnako pojmy hviezda alebo trebárs slnečná škvrna sú nahromadením rôznych javov. Často vôbec nestojí za to, snažiť sa pochopiť veci z tej najnižšej úrovne. Vlastne to ani nedokážeme, pretože čím sme vyššie, tým viac stupňov nás od nej delí a každý obsahuje istú mieru nepoznaného.

Ako postupujeme v tejto stupnici zložitosti nahor, dostávame sa k veciam ako sťah svalu a nervový vzruch. Z pohľadu fyziky je to ohromne komplikovaný jav, zahrňujúci dokonalú organizáciu hmoty. Z objektov ďalšej úrovne uvediem trebárs žaby. Pokračovanie nás privádza k pojmom ako človek, história a politika, na ešte vyššom podlaží stojí zlo, krása, nádej…

Pýtate sa, ktorý z koncov našej hierarchie – ak môžem použiť túto metaforu – je bližšie k Bohu? Krása a nádej, alebo fundamentálne zákony? Myslím, že správna odpoveď znie, ako inak, že je potrebné sa dívať na celú túto štruktúru v jej prepojenosti, na úsilie nielen vied, ale celého ľudského intelektu, nachádzať prepojenie medzi všetkými oblasťami. Hľadať prepojenie krásy s dejinami. Nachádzať súvislosti medzi dejinami a ľudskou psychikou. Študovať psychológiu z hľadiska funkcií ľudského mozgu. Skúmať úlohu nervových vzruchov v mozgu ako aj ich chemickú podstatu. A tak ďalej na všetkých stupňoch našej hierarchie. Pri súčasných poznatkoch by nemalo zmysel pokúšať sa narysovať spojenie z jedného konca na druhý. Túto hierarchiu ešte len začíname chápať.

Nemyslím si teda, že niektorý z koncov je Bohu bližší. Stáť na ktoromkoľvek konci tohoto dlhého móla a odísť odtiaľ v nádeji, že tam niekde na druhej strane sa nachádza úplné porozumenie, by nebolo správne. Tak isto stáť na strane zla, krásy a nádeje, alebo na strane základných zákonov a veriť, že len tu je možné do hĺbky porozumieť svetu. Nemá zmysel, aby sa odborníci na jeden či druhý koniec navzájom ignorovali. (Nebýva to v skutočnosti obvyklé, ale všeobecne sa myslí, že tomu tak je.) Na oboch koncoch i medzi nimi pracuje neustále veľké množstvo ľudí na pospájaní jednotlivých stupňov. Ich úsilie nám prináša stále úplnejšie porozumenie tomuto ohromnému svetu vzájomne prepojených hierarchií.”