Biológovia študujú živé organizmy, odhaľujú ich vlastnosti na telesnej, orgánovej, bunkovej a podbunkovej úrovni. Sú však vedci - fyzici, ktorí idú ešte hlbšie - do atomárnej až subatomárnej roviny alebo naopak do kozmickej dimenzie. V podstate je náš svet pekná skladačka zložená z elementárnych častíc. Jiří Grygar napríklad prirovnáva vesmír k stavebnici Lego, pričom základné dieliky tvoria kvarky.

Ak patríte k fanúšikom výborných článkov Martina Mojžiša, tipujem, že sa vám páčia/budú páčiť aj knihy Richarda P. Feynmana. Feynman, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, dokázal veľmi príťažlivým, zrozumiteľným a originálnym štýlom podávať nefyzikom moderné fyzikálne myšlienky. Napríklad v knihe O povaze fyzikálních zákonů (Aurora, 1998) sa v siedmich kapitolách pokúsil zhrnúť všeobecné vlastnosti veľkých zákonov, podľa ktorých sa príroda správa. Feynman netradične vysvetľuje gravitáciu, revolučné Einsteinove a Heisenbergove myšlienky. V knihe sa môžete dozvedieť, prečo je budúcnosť principiálne nepredvídateľná; či je elektrón vlna alebo častica; prečo je pre vznik vesmíru dôležité, že uhlík má akousi podivnou náhodou hladinu s energiou 7,82 miliónov elektrónvoltov; akým spôsobom hľadajú vedci nové zákony alebo vylepšenia starých; aký je Feynmanov názor na budúcnosť vedy, a tak ďalej. Ak si chcete prehĺbiť a rozšíriť svoj pohľad na prírodu (a teda aj na seba), ak sa nechcete trápne tváriť, keď sa spoločenská debata (ako sa to často stáva :-)) zvrtne na témy ako je Newtonova mechanika, Einsteinova teória relativity, kvantová mechanika a podobne, je táto kniha pre vás tým správnym čítaním.  

Ak ste už čítali nejaké populárne dielka slávnych fyzikov (napr. Hawkinga, Barrowa, Heisenberga), Feynmanov štýl na vás bude pôsobiť pravdepodobne zrozumiteľnejšie. V jeho slovách cítiť pre neho typickú hravosť, ľahkosť, humor a zápal pre vec. Snaží sa čitateľa presvedčiť, že príroda je jednoduchá a krásna. Na ochutnávku vám ponúkam kratučký úryvok, v ktorom sa Feynman zamýšľa nad hierarchiou nášho sveta. Prajem dobrú chuť k tomuto predkrmu a aj k hlavnému jedlu ( totiž k celej knihe).

——-

“Existuje spôsob, ako hovoriť o istej hierarchii v zákonoch prírody. Nebudem sa snažiť byť obzvlášť presný a rozdeliť svet na určité úrovne, ale pokúsim sa vysvetliť istým radom myšlienok, čo si predstavujem pod takou hierarchiou.

Na jednom konci máme najzákladnejšie zákony prírody. Potom máme pojmy, ktoré nie sú také presné, a my veríme, že sú vysvetliteľné pomocou základných zákonov. Napríklad teplo pokladáme za chvenie atómov a ide len o iný výraz, ktorým popisujeme veľké množstvo atómov v nepravidelnom pohybe. Keď ale s týmto pojmom pracujeme ďalej, čoskoro mikroskopický popis pustíme z hlavy, rovnako ako u ľadovca nemyslíme na kryštálovú mriežku ľadu a tvar snehových vločiek. Tak isto je kryštál soli zložený z protónov, neutrónov a elektrónov, ale samotný výraz “kryštál soli” v sebe nesie veľké množstvo informácie o tom, ako sú usporiadané. Na rovnakej úrovni je aj pojem tlaku.

Na ďalšej úrovni sa dostávame k pojmom popisujúcim vlastnosti látky. Napríklad index lomu hovorí, ako sa správa svetlo prechádzajúce látkou. Podobným príkladom je povrchové napätie – veličina zodpovedná za snahu kvapalín zostať pohromade. Tieto pojmy sú vyjadriteľné číslami. Aby sme ich získali, musíme sa vrátiť späť na predchádzajúce úrovne a zaoberať sa silou medzi atómami. Aby sme sa tomu vyhli, hovoríme o povrchovom napätí.

Ešte vyššie stoja javy ako vlny na vode. Alebo pojem búrka – uvážte len, koľko rôznych javov je v tomto slove obsiahnutých. Rovnako pojmy hviezda alebo trebárs slnečná škvrna sú nahromadením rôznych javov. Často vôbec nestojí za to, snažiť sa pochopiť veci z tej najnižšej úrovne. Vlastne to ani nedokážeme, pretože čím sme vyššie, tým viac stupňov nás od nej delí a každý obsahuje istú mieru nepoznaného.

Ako postupujeme v tejto stupnici zložitosti nahor, dostávame sa k veciam ako sťah svalu a nervový vzruch. Z pohľadu fyziky je to ohromne komplikovaný jav, zahrňujúci dokonalú organizáciu hmoty. Z objektov ďalšej úrovne uvediem trebárs žaby. Pokračovanie nás privádza k pojmom ako človek, história a politika, na ešte vyššom podlaží stojí zlo, krása, nádej…

Pýtate sa, ktorý z koncov našej hierarchie – ak môžem použiť túto metaforu – je bližšie k Bohu? Krása a nádej, alebo fundamentálne zákony? Myslím, že správna odpoveď znie, ako inak, že je potrebné sa dívať na celú túto štruktúru v jej prepojenosti, na úsilie nielen vied, ale celého ľudského intelektu, nachádzať prepojenie medzi všetkými oblasťami. Hľadať prepojenie krásy s dejinami. Nachádzať súvislosti medzi dejinami a ľudskou psychikou. Študovať psychológiu z hľadiska funkcií ľudského mozgu. Skúmať úlohu nervových vzruchov v mozgu ako aj ich chemickú podstatu. A tak ďalej na všetkých stupňoch našej hierarchie. Pri súčasných poznatkoch by nemalo zmysel pokúšať sa narysovať spojenie z jedného konca na druhý. Túto hierarchiu ešte len začíname chápať.

Nemyslím si teda, že niektorý z koncov je Bohu bližší. Stáť na ktoromkoľvek konci tohoto dlhého móla a odísť odtiaľ v nádeji, že tam niekde na druhej strane sa nachádza úplné porozumenie, by nebolo správne. Tak isto stáť na strane zla, krásy a nádeje, alebo na strane základných zákonov a veriť, že len tu je možné do hĺbky porozumieť svetu. Nemá zmysel, aby sa odborníci na jeden či druhý koniec navzájom ignorovali. (Nebýva to v skutočnosti obvyklé, ale všeobecne sa myslí, že tomu tak je.) Na oboch koncoch i medzi nimi pracuje neustále veľké množstvo ľudí na pospájaní jednotlivých stupňov. Ich úsilie nám prináša stále úplnejšie porozumenie tomuto ohromnému svetu vzájomne prepojených hierarchií.”

Facebookvybrali.sme.sk

.peter Jedlička