Kcns vzniklo v roku 1992 na samotný podnet nepočujúcich na Slovensku. Organizácia má celoslovenskú pôsobnosť. Cieľom nášho spoločenstva je pomôcť nepočujúcim sa harmonicky rozvíjať v oblasti kultúrnej, spoločenskej, duchovnej ako aj fyzickej, napomáhať nepočujúcim zaujať a nájsť si miesto v živote a v spoločnosti.

- Koncom októbra Vaša organizácia hostila veľmi vzácneho človeka rímskokatolíckeho kňaza Cyrila Axelroda. Pri akej príležitosti navštívil Slovensko?

Páter Cyril Axelrod bol na Slovensku pri príležitosti vydania jeho knihy: ,,Za svetlom v tichosti a v tme.“ Na Slovensku strávil jeden týždeň, počas ktorého sa stretol s otcom biskupom Rudolfom Balážom, zúčastnil sa s nepočujúcimi púte na Starých Horách a v Bratislave mal stretnutie vo Františkánskom kostole s veriacimi po mládežníckej svätej omši. Svoj program zavŕšil v Banskej Bystrici, kde v pastoračnom centre Jána Pavla II bola prezentácia jeho knihy v slovenčine.

- Ako ste sa k pátrovi Cyrilovi dostali?

Ja som prvýkrát pred štyrmi rokmi počul že existuje hlucho-slepý kňaz, ktorý napísal spomínanú knihu, hneď som sa s ním skontaktoval a vybral som sa za ním do Londýna. Stretnutie bolo veľmi požehnané a vtedy mi dal knihu aj so svojim autogramom a povedal mi, že tam sa o ňom viac dozviem. Vtedy som mu navrhol, že by som bol rád, keby sa o jeho živote dozvedeli nepočujúci, ako aj počujúci na Slovensku. Dal mi požehnanie, aby sme mohli jeho knihu preložiť a vydať.

- Keď by mal niekto záujem o túto knihu, kde je možné si ju zakúpiť?

Knižku si môžu zakúpiť v Kresťanskom centre nepočujúcich v Banskej Bystrici na Kapitulskej 2, alebo KCNS- región Bratislava, nám. SNP 11.

- Akú duchovnú starostlivosť poskytujete pre nepočujúcich na Slovensku?

Budúci rok by mal prísť Cyril Axelrod na duchovnú obnovu pre nepočujúcich, kde by priblížil samotnú vieru nepočujúcim, nakoľko on sám je postihnutý. Pripravujeme a vysluhujeme sviatosti (krst, spoveď, sv. prijímanie, birmovka, manželstvo a pomazanie chorých). Z jednou z najdôležitejších činností našej organizácie je slúženie svätých omší v posunkovej reči, ktoré prebiehajú v Bratislave, Banskej Bystrici, Nitre a Kremnici.

Ako si sa dostal na spisovateľskú dráhu?

Nepoviem ti presný dátum, ale bolo to pred 12r, keď som vtedy, ako pubertiak hľadal spôsob, ako by som povedal veci, ktoré som cítil, ktoré som videl a, na ktoré som si začal formovať vlastný názor. Raz, v tichu mojej izby, som zobral do ruky pero a do zošita som si načmáral pár veršíkov, ktoré som nazval MAME… bola to v podstate riekanka, ktorá postrádala všetko, čo má dobrá poézia obsahovať, ale moju mamu to dojalo… Vtedy som si uvedomil, že poézia mi je blízka a môžem ňou mnohé povedať.

Vyšlo ti už aj zopár básnických zbierok, ktoré z nich by si doporučil naším čitateľom?

Zvláštna otázka, myslím, že každý, kto niečo tvorí, by o svojich malých dielkach dokázal hodiny pútavo rozprávať a aj u mňa je to tak. Samozrejme, som hrdý na každú svoju báseň, i na príbeh, ktorý v nej ukrývam a veľmi sa poteším, ak moje pocity niekto zdieľa so mnou… Ale najviac pyšný som asi na posledné 4 zbierky… Žiaľ, život poézie na Slovensku, je pre neznámych autorov veľmi ťažký a dnes naozaj neviem, čí budú moje verše niekedy v budúcnosti na pultoch kníhkupectiev, ale je to môj sen… A kým sa mi splní, tak mám jeden menší… Vytvoriť stránku, alebo blog, kde by som postupne prispieval svojou tvorbou.

Každý umelec má svoje miesto, kde sa mu najlepšie tvorí. Máš aj ty také miesto?

Miesto kde tvorím? Nemám ho… Tvorím tam, kde ku mne prídu verše… Moja poézia nie je o prírode, nepíšem vlastenecké texty… mňa inspiruje láska… to, čo cítim a to, čo som prežil. V mojich myšlienkach je miesto, ktoré poznám veľmi dôverne a často sa tam ukrývam pred svetom okolo mňa… To miesto je mojou inšpiráciou, tam sa rodí moja báseň.

O čom najčastejšie píšeš vo svojich básniach?

Ako som spomínal v predošlej otázke, moje texty vychádzajú z môjho vnútra… píšem o tom, čo cítim, prežívam a to, čo žijem… Nezaoberám sa riešením problémov, nezaujímam postoje k svetským veciam. Moja báseň je o mojich citoch a prostredníctvom nej, hovorím s ľuďmi o ktorých sú moje verše.

Jeden spisovateľ raz povedal, že keď chceš vedieť písať tak musíš veľa čítať. Ako by si to ty zhodnotil. Čítaš veľa?

Neviem, čí čítam veľa, ale čítam určíte rád… určíte poéziu (môj favorit je Milan Rúfus) a poviedky, medzi ktorými jednoznačne vedie libanonský autor Khalil Gibran. Ale v poviedke myslím nezaostávajú ani naši, Slováci a za všetkých by som rád spomenul Milana Lasicu a jeho knihu Bodka, alebo Tomáša Janovica a jeho knihu Humor ho! Román ma upúta málokedy, ale aj tam mám svojich obľúbencov ako Umberto Eco a jeho knižka Foucauldtovo Kyvadlo, je to naozaj výborná kniha…

Dlhú dobu si bol aj šéfredaktorom nášho školského časopisu? Čo ti dávala táto práca?

Šéfredaktorstvo v školskom časopise Ipierko na nasej strednej škole bola pre mňa veľká zábava a hlavne som ho cítil, ako priestor na sebarealizáciu. Samozrejme, okrem iných veci, som sa naučil, ako to v takom časopise reálne funguje (a často to bolo aj veľmi náročné, čo sa týkalo organizácie činnosti a stíhania termínov), ale v školskom časopise som sa cítil prijemne. A nebolo to pre mňa neznáme územie, lebo aj na základnej škole a neskôr na mojej 1. strednej škole, ktorú som úspešné absolvoval v roku 2000, som tiež istý čas pôsobil v školskom časopise Bez Mena, ako redaktor a neskôr i ako šéfredaktor.

Tvoje básne získali aj dosť ocenení na rôznych súťažiach. Môžeš sa nám pochváliť?

Neviem, či je dôvod na chválenie sa, ale je fakt, že v mojich literárnych začiatkoch som získal pár ocenení v školských súťažiach, v literárnych súťažiach v rámci, i mimo Bratislavského okresu a na súťaži Petržalské súzvuky Ferka Urbánka v Bratislave som s jednou zo svojich básni obsadil 2. miesto na celoslovenskom kole… Ale väčšiu váhu, ako ktorékoľvek z týchto ocenení pre mňa má, ak viem, že ľuďom sa moja poézia páči.

Čo robíš keď práve nepíšeš?

Čo robím, ak práve nepíšem? Snažím sa počúvať svoje myšlienky… V tichu a v pokoji, častokrát až uzavretý niekde vo svojom vnútri počúvam slová, ktoré chcú isť na papier. Ale nie som básnikom non stop, občas aj robím veci, ako väčšina ľudí v mojom veku… Veľmi sa mi páči hudba 80.rokov, rád chodím do kina, alebo si pozriem dobrý film na dvd, občas skúšam fotiť, mám rád dobré jedlo a spánok.

V najbližšom čase ti má výjsť ďalšia zbierka básni, kedy by mala uzrieť svetlo sveta?

Zbierka básni, ktorú som pred nedávnom dopísal a uvažujem o jej vydaní by mala výjsť do Vianoc, ale ako som spomínal, na Slovensku to máme, my začiatočníci ťažké, lebo nič nie je zadarmo a financie sa niekedy hľadajú veľmi ťažko. Ale som optimista a verím, že už nie som ďaleko od chvíle, kedy sa moja zbierka “narodí”.

Tvoj odkaz čitateľom?

Čitateľom ORAVSKA by som odkázal, aby nezabúdali na svoje vnútro a venovali mu rovnakú pozornosť a opateru, ako svojim zovňajškom. Aby čítali knihy, venovali svoj čas priateľom, Bohu, prírode a zveľaďovali svoje vnútro. Žijete v prostredí, kde sa rodila tá krásna reč SLOVENČINA, myslite na to a skúste počas dňa na moment vypnúť mobil, rádio, čí Internet, zavrite oči a nechajte svoje myšlienky prehovoriť.

Teba sa v jednom okamihu života zmenil celý svet ako si to prežíval?

Okamihy, keď sa v jednej sekunde zmení človeku život sa nedajú popísať, samotný okamih príde rýchle a znenazdajky, ako blesk… Takmer každý, kto utrpí ťažký úraz spojený s léziou miechy sa ocitá na určitú dobu v šoku. Inak nie je možné popísať stav mysle, keď sa prebudíte a dokážete „hýbať“ len hlavou, no aj tá je fixovaná na posteli… Šok, postupne ustupuje až vtedy sa objavujú obrysy celej tej zmeny…(a v podstate keď Vy v otázke vravíte, že sa zmení sa celý svet - máte pravdu!) Pred tým čo nasleduje po úraze, sa nedá uhnúť v pravo, ani vľavo, nedajú sa robiť okľuky ani žiadne kompromisy…. Zmení sa všetko a rýchlo, hlavná zmena však čaká rodinu, blízkych a všetkých tých, ktorí vás poznajú. Od tých totiž záleží či a v akej kvalite prežijete…Ja som mal zatiaľ šťastie, že rodina, a mnoho iných dobrých ľudí neváhalo, kvôli mne podstúpiť zmenu (- obetu -) vo svojom živote… Za čo im patrí moja úprimná vďaka. 

Napadlo by TI pred nehodou aké ťažké to majú hendikepovani ľudia? 

Nie, pred nehodou som sa príliš nezaujímal o to, aké ťažké to majú TP ľudia, mal som prácu, priateľku, mnoho záľub – bol som mladý a na okolí ani nebolo toľko ťažko postihnutých mladých ľudí, ako napríklad teraz , no nikdy som nebol ľahostajným k ťažkému ľudskému utrpeniu.

Ale, ak môžem uvediem jeden príklad a prosím buďme k sebe sebakritickí. Ja mám síce veľmi odlišný druh postihu, ale ten mi nebráni korektne a v rámci možností komunikovať zo svetom, to s kým a ako je iná vec. Ale uvedomujem si aké ťažké to majú napríklad ľudia v kóme, mentálnym či kombinovaným postihom, po ťažkej mŕtvici, ľudia v ťažkých štádiách sklerózy multiplex, ľudia s alzheimerovou chorobou alebo starobnou demenciou atď…?

Ja nad tým niekedy uvažujem ako, im môžem ich údel nejako fyzicky uľahčiť? Nie! A tak si môžem len povzdychnúť a pri každej príležitosti apelovať na spoločenské zložky, aby pamätali na nás i na ďalších trpiacich. 

Nuž a podobne je to teda aj medzi relatívne zdravými ekonomicky činnými ľuďmi, väčšina má spoločensko-pracovné povinnosti, ktoré im nedovolia pomáhať viac TP ľuďom ale nesmú zostať ľahostajní, bezcitný ba škodoradostný k ľudskému utrpeniu. Pretože stretol som sa už aj s takými. 

Napísal si aj veľmi zaujímavú knihu Listy-Ludom – Pohovorme spolu, čo ťa viedlo k jej napísaniu? 

K napísaniu knihy Listy Ľuďom – Pohovorme spolu, ma viedlo viacero dôvodov. Za tých skoro 14 rokov po havárke som napísal skutočne veľmi veľa listov, nuž a takto som si chcel uľahčiť prácu J… To bol pokus o žart, teraz vážne.  V prvom rade ide o kontinuálnu a prirodzenú komunikáciu – preto je kniha prepojená s internetovou stránkou kde je aj fórum (www.listy-ludom.sk). Takto to tvorí ucelený komunikačný projekt. Druhým cieľom je vydanie osobného svedectva a nabádanie iných, aby tiež vydali takéto a podobné svedectvá o neľahkých chvíľach, ktoré prežili. No a napokon, s prihliadaním na vlastné rezervy je tu moja socio-spoločenská sebarealizácia spojená s nenúteným odhaľovaním dvojtvárnosti, hlúposti, povýšenectva, pokrytectva, zloby… jednotlivcov i spoločenských zložiek, ktoré sa pohybujú v oblasti dotýkajúcej sa problematiky TTP. 
 

Nemáš v pláne napísať aj ďalšiu knihu?

Mám, ale neviem či mi to môj zdravotno-sociálny stav dovolí. Pri mojom zdravotnom stave si nie je možné plánovať dôležité veci na dlhšiu dobu dopredu kvôli ťažkým močovým infekciám a ďalším zdravotným ťažkostiam, neustále hrozí akútne zhoršenie zdravotného stavu. Takže, toto i ďalšie moje aktivity sú skutočne z mojej strany dané do rúk Božích.

Ak by niekto náhodou mal záujem prečítať si tvoju knihu kde si ju môže zakúpiť? 

Z mojej knihy už nezostalo mnoho výtlačkov, pretože som ju vydal len v nízkom 250-kusovom náklade. Zvyšné výtlačky si ľudia môžu objednať cez moju webovú stránku. 
 

Za rozhovor sa poďakoval  

Peter Grobarčík

Z nového roka ubehol len jeden mesiac, napriek tomu mám dojem, že ho môžem kľudne pomenovať, ako mesiac kontrastov a premien. Zastihla nás plynová aj hospodárska kríza. Mnohým sa zrútil svet ako domček z kariet. Pýtajú sa, ako je to možné, že práve v digitálnom storočí je svet tak zraniteľný, ako keď pichnete špendlíkom do balóna. Kde sa stratila tá istota ktorú sme mali? Zamýšľam sa aj hlbšie nad tým prečo práve v týchto časoch? Rozprávame si, veď to náš problém nie je, my s tým nemáme nič spoločné, my zato nemôžeme.Každý jeden z nás je zodpovedný za vzniknutú krízu a za chudobu ktorá vo svete vládne. A to svojou honbou za mamonou tohto sveta a pritom zabúdame na človeka, ktorý žije vedľa nás a potrebuje nám povedať čoho trápi, ako žije, ale my nemáme pre neho čas.

    Nazdávam sa že nič nie je náhoda a že momentálne udalosti, ktoré prebiehajú majú súvis s rokom ktorý práve prežívame. Apoštol Pavol nás pozýva k zmene, nie vonkajšej, ale vnútornej premene. Tak ako silno Pavol prežil svoje obrátenie, tak ho môže zažiť každý jeden z nás, stačí len keď predstúpi v pokore pred Boha a pozve ho do svojho srdca a vyhlási za svojho jediného Pána a Kráľa.

    K hlbšiemu prežívaniu tohto roka nám môžu pomôcť aj zaujímavé knižné publikácie ako:

Vyznania apoštola Pavla od kardinála Carla Maria Martiniho. Je to veľmi dobrá a kvalitná meditatívna kniha. Martini sa dlhšie zamýšľal, že by bolo zaujímavé spraviť duchovné cvičenia a spoločne s Pavlom sa zamýšľať nad jeho apoštolátom a zhodnotiť ho pohľadom, akým ho on zhodnotil v posledných chvíľach svojho pozemského života.

    Ďalšími zaujímavými a kvalitnými knihami sú knihy: od Františka Trstenského Na ceste do Damasku. Kniha je pomôckou a inšpiráciou pre každého, kto chce hlbšie spoznávať Pavlovu osobu a učenie. Potom je tu kniha Svätý Pavol z Tarzu, svojím formátom vhodná aj do vrecka a môžeme ju čítať aj počas cestovania.

    Najvhodnejšie je spoznávať svätého Pavla štúdiom jeho listov. Tu dávam do pozornosti meditácie Pavlových listov formou lectio divina. Tie môžete nájsť na www.fara.sk/kotesova a v menu treba kliknúť na Rok svätého Pavla

    Na záver ešte  počúvať každý tretí utorok v mesiaci na Rádiu Lumen Duchovný obzor kde biblista František Trstenský veľmi prístupnou formou vysvetľuje Pavlove listy.

Prajem nám všetkým aby sme využili tento milostivý rok správne a nechajme sa viesť naším sprievodcom Pavlom bližšie k Bohu .

Myslíš si že máš talent? A máš pocit že ho ešte nikto neobjavil?

Tak práve pre teba OZ Podzámoček organizuje literárnu a výtvarnú súťaž pre telesne postihnutú mládež v kategórii od 12 do 35 rokov, na tému

Môže to byť poézia alebo próza.

Svoje súťažne práce môžete posielať do konca apríla na e-mail: petergrobarcik@gmail.com alebo na sutaz01@gmail.com

Práce vyhodnotí odborná porota a na najlepšie práce čaká vecná odmena.  

V dnešnom pokračovaní našich krokov Vám prinášam rozhovor s Ivanom Páleníkom autoromprojektu www.HANDICAP.sk …ťa postaví na nohy!

Čo Vás viedlo k tomu, založiť stránku www.HANDICAP.sk?

V roku 2004 som založil stránku „www.HANDICAP.sk“ so sloganom „…ťa postaví na nohy!“. Až dodnes je stotožnená s logom prevráteného a vypadnutého vozičkára (vychádzajúce zo známeho klasického loga), ktorého som tiež autorom. Bola to prirodzená reakcia na čoraz viac sa zhoršujúcu situáciu správania sa slovenskej spoločnosti voči slabším jedincom, ktorú som vnímal čoraz častejšie vôkol seba. Sám totiž ako handicapovaný mám k tejto téme veľmi blízko, z cestovania a z bežného života čerpám nejednu inšpiráciu a o tieto témy som sa jednoducho musel podeliť s ostatnými a chcel som im dať možnosť reagovať. Základom vyspelej demokracie je totiž možnosť slobodne si vymieňať názory a mať možnosť sa organizovať. Spoločnosť napreduje tým, ako dokáže narábať s týmito informáciami. Jednou z veľkých možností je internet, kde je toto všetko možné – a je bez bariér.

Ďalším dôvodom bolo, že viem, že je ešte stále veľa handicapovaných ľudí „zatvorených doma“. V sebe živia sebaľútosť, ťažkomyseľnosť, či sami šíria zatrpknutosť, sú nejednotní a táto situácia im napriek tomu vyhovuje. Je to ešte dozvuk z totality, z prehnaného súcitu, alebo naopak – z ich neakceptovania ako „postihnutých“ a v neposlednom rade sa pod to podpíšu bariéry fyzické, nielen tie psychické. Spomedzi handicapovaných im viacerým chýba zdravá sebareflexia, zdravé informácie, partner (pozn. autora – nemyslím doživotný partner). Moje nutkanie bolo na veľa vecí poukázať, veľa vecí vysvetliť, nadviazať komunikáciu so zdravými a zdravých spojiť s handicapovanými. Chcel som ukázať handicapovaným, že nemusia byť v úzadí, musia trpezlivejšie vysvetľovať, majú prijímať výzvy a nie všetko pasívne prijímať, ale hlavne: za svoje práva musia bojovať. Chcel som ukázať „zdravým“, že sa nemusia báť handicapovaných, že im azda treba viac naslúchať, nepomáhať im – ale asistovať, nemať voči nim predsudky a vnímať ich.

Na oboch stranách žiaľ platí, že títo ľudia stále nevedia na seba reagovať. Ešte raz zdôrazňujem: na oboch stranách. Zo zákulisia žiaľ musím prezradiť, že vina býva často práve na strane postihnutých (veľakrát ľudí táto informácia prekvapuje) a práve preto sa nebojíme i na toto poukázať. Teraz nechcem moralizovať, ale fakt o tom, ako sa niektorí búria proti tejto kritike a chcú našej stránke dokonca uškodiť, je dôkazom toho že sme trafili do čierneho – čo zas mňa napriek tomu teší. Ukázať celú pravdu, nie len tú polovičnú – o tom by tiež mala byť naša stránka, inak by strácala zmysel.

Prichádzajúci čitateľ však môže byť ako handicapovaný, tak i zdravý, veľakrát sa to ani nedá podľa príspevkov zistiť. A to je dobre. Nechceme škatuľkovať.

Aké informácie môžu návštevníci na vašej www stránke nájsť?

Na našom fóre si môžu ľudia vymieňať názory, skúsenosti a radiť si nielen medzi sebou, ale aj s prizvanými odborníkmi. Pre nejedného človeka je to most so svetom, s ľuďmi s podobným osudom, kontakt so zdravými/handicapovanými, zdroj informácií, spätná väzba. Silnou stránkou tohto projektu je, okrem iného, tak prepotrebná informovanosť, borenie pomyselných bariér a mýtov, a aj napr. podanie pomocnej ruky ľuďom v ťažkých životných situáciách. Niekedy sa môže človek náhle ocitnúť v okolnostiach, ktoré nevie ako ďalej riešiť (úraz, choroba, zlá zdravotná prognóza a pod.), alebo len hľadá priateľa, možno niekoho, kto mu lepšie rozumie, pretože zdieľa podobný osud. Napr. zo skúseností viem, že ľudia po ťažkom úraze s následkami, siahnu po internete a lačne hľadajú informácie ako pokračovať ďalej, ako ďalej a či vôbec existovať, či sa dá ešte niečo zachrániť, ako sa včleniť do normálneho života, na koho sa obrátiť, na čo majú nárok čo sa týka kompenzácii a pod. Aj preto sa zväčša dostanú na stránku www.HANDICAP.sk a napíšu napr. svoju prvú otázku: „Som po ťažkom úraze. Čo teraz?“: Ozvú sa mu ľudia s vlastnými skúsenosťami, čo sú rady na nezaplatenie. Stránka vypĺňa miesto na internete,  aby i „takýmto“ ľuďom pomáhala.

Pod borením mýtov sa myslí, že dialógmi (napr. postihnutí verzus zdraví a naopak) vznikajú veľakrát vysvetlenia, objasnenia, zblíženia, priateľstvá, ktoré sa nedajú inak prelomiť ako komunikáciou, vzájomným pochopením a tolerovaním. Často sa taktiež chodia na stránku inšpirovať študenti vysokých škôl zaoberajúci sa problematikou handicapovaných a poznatky využívajú vo svojich prácach. Mladí architekti chcú vedieť názor na ich projekt čo sa týka (bez)bariérovosti, firmy zamerané na túto oblasť sa snažia prezentovať svoje produkty  a príp. ponúkajú konzultáciu. Návštevníci si sami vyžiadali zoznamku, zriadili sme inzerciu a online chat. Vďaka projektu Konta Orange a CSŽ v rámci grantového programu „Pomôžeme vám rozprestrieť krídla“ sa členovia HANDICAP.sk dokonca stretli a osobne spoznali na Štrbskom plese v hoteli Baník, zaujímavo strávili voľný čas vo forme kultúrneho, športového aj vzdelávacieho víkendu. Stránka teda nie je v žiadnom prípade o jednej osobe, ani o jednom probléme, ani iba o handicapovaných a ani iba o poradenstve. Je to miesto, kde sa ľudia stretávajú.

Pôsobíte aj ako občianske združenie, alebo je to len táto www stránka?

Zatiaľ je to táto stránka. Žiaľ Slovenská legislatíva a ani subjekty, ktoré by mohli byť potenciálnymi pomocníkmi pre stránku neberú nezištný projekt od jednotlivca ako dostatočný natoľko, aby sa mu venovali, hoci by bol akokoľvek dobrý. Preto momentálne hľadám alternatívy ako túto myšlienku zastrešiť. Uvítam samozrejme každú pomoc a dobrú radu.

Ponúkate návštevníkom stránky aj poradenstvo?

Áno, no nie však také, ako sa pod pojmom „poradenstvo“ môže niekomu vybaviť. Ľudia sú ochotní pomáhať si navzájom, nachádzajú tu svoje miesto, pretože sú nedobrovoľnými odborníkmi a poradcami oni sami – vďaka vlastným skúsenostiam z praxe. Prizývame však aj odborníkov, aby tieto laické názory (hoci veľakrát vyhľadávanejšie) vedeli posunúť do profesionálnej roviny. Zatiaľ však profesionálne poradenstvo stagnuje pre finančné dôvody a tak je iba pár odborníkov ochotných radiť nezištne – za čo by som tým nezištným chcel touto cestou srdečne poďakovať.

Ako hodnotíte vy osobne bezbariérovosť a celkove prístup ľudí k telesne postihnutým na Slovensku?

Toto sú veru veľmi časté témy. Na stránke sa venujeme problémom bezbariérovosti intenzívne už od jej začiatku. Ľudia poukazujú na absurdnosť zákonov, cynizmus a nevšímavosť, ale i vyzdvihujú drobné úspechy (skôr prekvapenia) ak sa niečo vyrieši. Dostávame takto prehľad o tom, či sa dá na Slovensku vôbec hovoriť o bezbariérovosti. Odpoveď na bezbariérovosťtedaznie, že sú síce chabé úspechy, ale žiaľ stále je čo doháňať. Momentálne sa buď zákony obchádzajú, nerešpektujú alebo rešpektujú tie, ktoré handicapovaným v skutočnosti nepomáhajú. Chyba je teda hlavne v zákonoch a v ich dodržiavaní. Veľakrát prispievatelia v článkoch na toto poukazujú a vyzývajú kompetentných. Tí však mlčia. Tým sa vysvetľuje vlastne často i ten prístup k nám – na ktorý sa pýtate. Ale ako som už spomínal, každá minca má dve strany.

Čo by ste do budúcna chceli ešte zlepšiť na stránke, alebo čo je Vaším cieľom?

Do budúcna by som plánoval prerobiť toto fórum do profesionálnejšej podoby, zastrešiť web do celého komplexu informácii zozbieraných z poznatkov za dobu fungovania, sprístupnil web technicky i pre ťažko handicapovaných ľudí, ako aj pre nevidomých, pridal funkcie pre užívateľov, ale i pre administrátorov. No v dnešnej dobe je to bez finančných prostriedkov a kvalitného tímu nemožné. Celá stránka je tvorená svojpomocne. Momentálne dávam dohromady tím ľudí ktorí rozumejú menežmentu, marketingu, programovaniu, hľadáme sponzorov… V hlave mám nejeden dobrý nápad, ktorý vám však z pochopiteľných dôvodov neprezradím avšak na slovenskom internete bude opäť ojedinelý, tak ako aj, dovolím si tvrdiť, samotná stránka „www.HANDICAP.sk …ťa postaví na nohy!“

Všetci ste na stránke www.handicap.sk srdečne vítaní, pretože to vy tvoríte túto stránku!

Zimný tábor detí z detských domovov

Na prelome roku 2008 a 2009 sa v Ústi nad priehradou uskutočnil vianočný tábor pre deti z detských domovov, (z Novej Bane a zo Železnej Breznice) ktorý organizovalo OZ Minibodka z Ružomberka a OZ Misia mladých z Tvrdošína. Deti sa na tábor veľmi tešili, lebo vedeli, že v tábore zažijú veľa nových skúsenosti. Počas pobytu bol pripravený pre deti bohatý program: jazda na koňoch, sánkovačky, zaujímavý silvestrovský program, rôzne spoločenské hry.

Zaujímavým programom v rámci tábora bol benefičný koncert, ktorý sa uskutočnil v Tvrdošíne. Na benefičnom koncerte vystúpili deti z detského domova so svojím programom, ktorý nacvičovali počas celého tábora. Vystúpili tam aj tanečníčky CVČ z Tvrdošína, skupina NETFINITY a deti z Dolného Kubína. Výťažok z koncertu bol určený pre nájdenie náhradného domova pre šesť súrodencov z detského domova.  Veľká vďaka patrí pánu Mariánovi Grigeľovi za finančnú podporu na zabezpečenie benefičného koncertu ale aj všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorý nám počas celého tábora pomáhali. V tábore boli aj dobrovoľníci z OZ Misia mladých, ktorí pomáhali v kuchyni, ale venovali sa aj deťom. Bol to úžasný pocit, keď sme videli, že lásku ktorú sme deťom dali, tak oni nám ju vracali niekoľko násobne. Záverečne lúčenie bolo pre nás veľmi ťažké, lebo deti nám veľmi prirástli k srdcu. Tešíme sa na naše najbližšie stretnutie s deťmi, ktoré bude najneskôr v letnom tábore.

Za všetky vyjadrenia, ktoré napísali naši dobrovoľníci k táboru na našej www stránke prikladáme pocity dobrovoľníka Tomáša:

 Keď mám povedať pravdu, nebol som vôbec nadšený z toho, keď mi bolo povedané, že ideme na tábor. Nemal som s tým nijaké skúsenosti. Bál som sa, ako budem s tými deťmi vychádzať a ako budeme spolu komunikovať. Proste obavy. Ale tie deti sú tak úžasné, že som na druhý deň úplne zmenil názor a keď sme odchádzali, normálne sa nám nechcelo ísť domov. Spoznal som úžasných ľudí, a aj keď som pomáhal prevažne v kuchyni, čo nie je zrovna moja srdcová záležitosť, bol som šťastný, že môžem, prispieť aj tou svojou službou.

My sme tam boli ako tým Marianky, a viem že naša prítomnosť na tomto tábore mala pre deti aj pre nás obrovský význam. Všetci sme pociťovali, ako Boh úžasne požehnával to miesto a tých ľudí. Bolo to úžasné a vďaka patrí všetkým tým, ktorí sa akokoľvek pričinili, ale vďaka patrí hlavne Bohu.

Ja som sa pokúsil vybrať pár rád pre rodičov.

- Televízia a počítač by mali byť v miestnosti, kde sa väčšiu časť dňa zdržiavate aj vy. Sledujete tak, čo vaše deti pozerajú v televízore a na internete.
- Komunikujte s deťmi o programoch – keď si s nimi pozriete spoločne nejaký film, alebo televíznu reláciu, diskutujte s nimi čo sa Vám osobne na tom nepáčilo a prečo?
- Používajte filtre na internet .
- Protestujte proti nevhodným programom v televízií – nebuďte voči tomu ľahostajní, záleží aj na vás čo bude televízia vysielať. Čím viac ľudí sa ozve, tým viac budú televízie nútené zamyslieť sa nad tým. Nespoliehajte sa, že to za Vás urobí niekto iný. Svoje protesty môžete posielať na Radu pre vysielanie a retransmisiu - www.rada-rtv.sk , Adresa: Kolárska č. 6, P.O. Box 155, Bratislava, 810 00
Na stránke nájdete aj jednoduchý Formulár sťažnosti, ktorý treba vyplniť a poslať.
- Vyberajte svojim deťom tie správne programy v médiách. Nemôžeme povedať, že všetky média sú len zlé. Selektujte programy a internetové stránky, ktoré môžu vaše deti pozerať.

Na záver len jedna z mnohých myšlienok, ktoré na kongrese odzneli: ,,Ak chceme mať zdravú spoločnosť, tak by sme nemali vytvárať dopyt po bulvárnych médiách, ale po hodnotných“.

     Isté obdobie som žil v škole s ľuďmi, ktorí boli na tom horšie ako ja. Už aj v samotnom hlavnom meste je to na zaplakanie a to už nehovorím o podmienkach u nás na Orave. Ak chce isť do mesta sám na nakúp, musí nato zabudnúť – prvá prekážka mestská hromadná doprava so schodmi a žiadnym bezbariérovým vstupom, takže potrebujete mať so sebou asistenta a ten sa musí spoľahnúť, že mu ešte niekto zo spolucestujúcich pomôže. To isté platí aj  o štátnych a kultúrnych inštitúciách, zdravotníckych strediskách a športoviskách všade na Slovensku.

    Najsmutnejšie na tom všetkom je, že nielenže sa tieto bariéry vôbec neodstraňujú, ale veľakrát sa ešte stavajú domy aj rôzne penzióny s bariérovým prístupom.  

     Problém s ktorým sa asi najčastejšie handicapovaný ľudia stretávajú sú nielen fyzické bariéry, ale aj spoločenské bariéry. Veľká väčšina spoločnosti nás odsúva na okraj a neberie nás ako seberovných a pritom veľa handicapovaných ľudí dokáže niekedy aj viac, ako zdravý človek.

     Najviac je to viditeľné, keď sa človek s handicapom zaujíma o prácu a uvedie, že je handicapovaný, tak sa mu radšej vôbec neozvú, alebo na pohovore sa mu slušne poďakujú za záujem.

 Položil som dvom telesne postihnutým ľudom otázku: Ako vnímate bezbariérovosť na Slovensku?

     Maťo: Od malička som na vozíku a za tých pár desiatok rokov vnímam schody do “zaručene bezbariérového kina” trošku inak ako pred pár rokmi. Našiel som si spôsob, ako to zvládam. Bývam v BA, našom hlavnom meste a tam by jeden zaplakal, koľko to dá námahy, dostať sa autobusom, z jedného konca mesta na druhý… Ale ochotný človek sa sem-tam nájde. Najviac ma dojíma MHD a doprava všeobecne… V Bratislave, kde žije 15% populácie Slovenska, je nemožné, aby som sa dočkal ranného BUSU do práce, ktorý by bol bezbariérový; v našom krásnom, veľkom meste také jazdia až 2. Tak som to riešil listom na Dopravný podnik a momentálne som vo fáze čakania odpovede… snáď sa teda dočkám Ako to už býva, lásku som našiel na úplne opačnom konci Slovenska, no a to sú vám veci… Prišiel som jedného krásneho dňa sem, do Prešova, na návštevu… a tu; centrum mesta je bezbariérové, väčšina reštaurácii je prístupná aj s vozíkom a MHD, to je kapitola sama o sebe… Vám tu normálne jazdia nízkopodlažné autobusy a dokonca pravidelne… Asi by to chcelo nejaké celoslovenské konzílium starostov o integrácii a bezbariérovosti… A takto v rýchlosti ma napadla ešte jedna aktuálna vec… Vlaky; ak nemáte vodičák, je to celkom pohodlný a rýchly dopravný prostriedok… Ale úplne ma vie dostať, že bezbariérové kupé nie je “v štandardnej výbave” a ak si náhodou niekto z nás zmyslí, že by chcel cestovať, tak to treba telefonicky hlásiť min 3 dni dopredu… Tomu sa povie, že patríme do Európy…

Jana: Osobne si myslím, že bezbariérovosť na Slovensku je skutočne na značne nízkej úrovni. Tí skôr narodení, by so mnou zrejme nesúhlasili, pretože, keď sa človek obzrie 10, 15 rokov dozadu a porovná to zo súčasnou situáciou, je badať určitý pokrok no na druhej strane ak dnešnú situáciu u nás porovnám so situáciou čo i len v susedných štátoch, výsledok je jasný: je čo doháňať.
     Z bariérami som sa stretávala denne, keďže handicapovaná som od malička, výraznejšie ako v minulosti  však problém bariér vnímam dnes, kedy ho ako vysokoškolská študentka musím prekonávať denne niekoľkokrát. Hoci študujem v hlavnom meste Slovenska, ktoré by v určitom slova zmysle malo ako mesto reprezentujúce štát ísť príkladom, cestujem hromadnou dopravou, ktorá má klasické schody, autobusy s plošinami totiž bohužiaľ premávajú iba v určitých častiach Bratislavy. Často však bariéry autobusovej dopravy dopĺňala aj “ochota” vodičov, ktorým mnohokrát ( najmä spočiatku), robilo problém počkať o pár sekúnd navyše, ako sú zvyknutí štandardne pri nastupovaní cestujúcich, takže som neraz len tak-tak unikla zovretiu dverí autobusu.. Ďalšou dennou prekážkou, ktorú musím zdolať ak sa chcem dostať ku vzdelaniu sú schody v budovách mojej školy, ktorá sa skladá z troch viac poschodových budov, pričom ani v jednej nie je výťah. No a rampy aspoň pri vstupe do budovy, či zábradlie po oboch stranách schodíšť ostávajú pre mňa naďalej len snom.  Ubytovanie, ktoré tiež nevyhnutne patrí k životu, však tiež nie je bezproblémové. Bývam sčasti v bezbarérovom bloku jedného ubytovacieho komplexu. Slovíčko sčasti  som použila zámerne, pretože predtým ako sa dostanem k svojmu obydliu musím pešo prejsť  približne  400 metrový kopec, na konci, ktorého sa nachádza miesto, kde som ubytovaná. Pri strmosti a dĺžke kopca, je viac ako jasné, že ho môžem vyjsť na hranici svojich síl, len vďaka tomu, že sa pohybujem pomocou barlí, vozíčkar by tu totiž žiaľ bez pomoci aspoň 2 ľudí nemal žiadnu šancu.  Právo  na vzdelanie je mi teda dané rovnako, ako každému, ako jedno zo základných práv, no je naozaj otázne či aj cesta k jeho naplneniu je pre mňa vytýčená rovnako ako pre ostatných ľudí.
Koreň problému, možno vidieť v mnohých veciach. Jedným z nich je podľa môjho názoru určitá nekompetentnosť ľudí, ktorí rozhodujú o finálnej podobe bezbariérovosti. Výsledok je často totiž taký, že hoci sa nachádza  pri nejakom vstupe do zariadenia rampa, je tak prudká, že pri jej zdolaní, hoci mala byť prostriedkom k samostatnosti, dotyčný handicapovaný opäť potrebuje pomoc druhého. V súvislosti s týmto aspektom problematiky som sa stretla aj s prípadom, kedy sa v rekreačnom zariadení nachádzali skutočne veľmi dobre upravené sociálne zariadenia, no šírka dverí, ktoré k nemu viedli, neumožňovala človeku na štandardne širokom vozíku dostať sa dnu. Tým pádom mu bola znemožnená jedna zo základných potrieb každého človeka.
     Mnohí ľudia, ktorí nemusia riešiť podobné otázky, si môžu myslieť, že bariéry nás obklopujú vďaka dnes tak často skloňovanej otázke ako sú financie. Dovolím si však nesúhlasiť. Za oveľa väčšiu bariéru ,v skvalitňovaní života telesne nezvýhodnených, ako sú financie považujem bariéry v mysliach ľudí. Uvediem príklad kedy mi jedna nemenovaná vysokoškolsky vzdelaná osoba, na konštatovanie o bariérovosti prostredia povedala: ” Nevidím problém vo financiách, no vás handicapovaných je stále málo a preto spoločnosť považuje, za nie až tak výhodné a potrebné robiť určité kroky čo sa týka húfneho odstraňovania bariér.” Myslím si, že toto je len kvapka v mori a že táto situácia, nie je až tak ojedinelou a nie som sama, ktorá sa s niečím podobným stretla. Myslím si teda, že skôr než sa začne hlasno žiadať o pomoc ľudí, ktorí majú na ňu prostriedky, treba ponúknuť pomoc im samotným, pomoc iného pohľadu na veci. K tomu aby sa snahy o odstránenie bariér stali skutočnými a efektívnymi sa zrejme hoci je to zarážajúce treba sa zrejme vrátiť niekam úplne inam.  Je nevyhnutné ľuďom ukázať prečo je potrebné robiť kroky k odstráneniu bariér a taktiež poukázať na to, ako  veľmi  je  zdravie relatívne.