V dnešnom článku Vám prinášam rozhovor s Martinom Bernadičom, ktorý aj napriek svojmu hendikepu, našiel svoju sebarealizáciu v poézii.

Ako si sa dostal na spisovateľskú dráhu?

Nepoviem ti presný dátum, ale bolo to pred 12r, keď som vtedy, ako pubertiak hľadal spôsob, ako by som povedal veci, ktoré som cítil, ktoré som videl a, na ktoré som si začal formovať vlastný názor. Raz, v tichu mojej izby, som zobral do ruky pero a do zošita som si načmáral pár veršíkov, ktoré som nazval MAME… bola to v podstate riekanka, ktorá postrádala všetko, čo má dobrá poézia obsahovať, ale moju mamu to dojalo… Vtedy som si uvedomil, že poézia mi je blízka a môžem ňou mnohé povedať.

Vyšlo ti už aj zopár básnických zbierok, ktoré z nich by si doporučil naším čitateľom?

Zvláštna otázka, myslím, že každý, kto niečo tvorí, by o svojich malých dielkach dokázal hodiny pútavo rozprávať a aj u mňa je to tak. Samozrejme, som hrdý na každú svoju báseň, i na príbeh, ktorý v nej ukrývam a veľmi sa poteším, ak moje pocity niekto zdieľa so mnou… Ale najviac pyšný som asi na posledné 4 zbierky… Žiaľ, život poézie na Slovensku, je pre neznámych autorov veľmi ťažký a dnes naozaj neviem, čí budú moje verše niekedy v budúcnosti na pultoch kníhkupectiev, ale je to môj sen… A kým sa mi splní, tak mám jeden menší… Vytvoriť stránku, alebo blog, kde by som postupne prispieval svojou tvorbou.

Každý umelec má svoje miesto, kde sa mu najlepšie tvorí. Máš aj ty také miesto?

Miesto kde tvorím? Nemám ho… Tvorím tam, kde ku mne prídu verše… Moja poézia nie je o prírode, nepíšem vlastenecké texty… mňa inspiruje láska… to, čo cítim a to, čo som prežil. V mojich myšlienkach je miesto, ktoré poznám veľmi dôverne a často sa tam ukrývam pred svetom okolo mňa… To miesto je mojou inšpiráciou, tam sa rodí moja báseň.

O čom najčastejšie píšeš vo svojich básniach?

Ako som spomínal v predošlej otázke, moje texty vychádzajú z môjho vnútra… píšem o tom, čo cítim, prežívam a to, čo žijem… Nezaoberám sa riešením problémov, nezaujímam postoje k svetským veciam. Moja báseň je o mojich citoch a prostredníctvom nej, hovorím s ľuďmi o ktorých sú moje verše.

Jeden spisovateľ raz povedal, že keď chceš vedieť písať tak musíš veľa čítať. Ako by si to ty zhodnotil. Čítaš veľa?

Neviem, čí čítam veľa, ale čítam určíte rád… určíte poéziu (môj favorit je Milan Rúfus) a poviedky, medzi ktorými jednoznačne vedie libanonský autor Khalil Gibran. Ale v poviedke myslím nezaostávajú ani naši, Slováci a za všetkých by som rád spomenul Milana Lasicu a jeho knihu Bodka, alebo Tomáša Janovica a jeho knihu Humor ho! Román ma upúta málokedy, ale aj tam mám svojich obľúbencov ako Umberto Eco a jeho knižka Foucauldtovo Kyvadlo, je to naozaj výborná kniha…

Dlhú dobu si bol aj šéfredaktorom nášho školského časopisu? Čo ti dávala táto práca?

Šéfredaktorstvo v školskom časopise Ipierko na nasej strednej škole bola pre mňa veľká zábava a hlavne som ho cítil, ako priestor na sebarealizáciu. Samozrejme, okrem iných veci, som sa naučil, ako to v takom časopise reálne funguje (a často to bolo aj veľmi náročné, čo sa týkalo organizácie činnosti a stíhania termínov), ale v školskom časopise som sa cítil prijemne. A nebolo to pre mňa neznáme územie, lebo aj na základnej škole a neskôr na mojej 1. strednej škole, ktorú som úspešné absolvoval v roku 2000, som tiež istý čas pôsobil v školskom časopise Bez Mena, ako redaktor a neskôr i ako šéfredaktor.

Tvoje básne získali aj dosť ocenení na rôznych súťažiach. Môžeš sa nám pochváliť?

Neviem, či je dôvod na chválenie sa, ale je fakt, že v mojich literárnych začiatkoch som získal pár ocenení v školských súťažiach, v literárnych súťažiach v rámci, i mimo Bratislavského okresu a na súťaži Petržalské súzvuky Ferka Urbánka v Bratislave som s jednou zo svojich básni obsadil 2. miesto na celoslovenskom kole… Ale väčšiu váhu, ako ktorékoľvek z týchto ocenení pre mňa má, ak viem, že ľuďom sa moja poézia páči.

Čo robíš keď práve nepíšeš?

Čo robím, ak práve nepíšem? Snažím sa počúvať svoje myšlienky… V tichu a v pokoji, častokrát až uzavretý niekde vo svojom vnútri počúvam slová, ktoré chcú isť na papier. Ale nie som básnikom non stop, občas aj robím veci, ako väčšina ľudí v mojom veku… Veľmi sa mi páči hudba 80.rokov, rád chodím do kina, alebo si pozriem dobrý film na dvd, občas skúšam fotiť, mám rád dobré jedlo a spánok.

V najbližšom čase ti má výjsť ďalšia zbierka básni, kedy by mala uzrieť svetlo sveta?

Zbierka básni, ktorú som pred nedávnom dopísal a uvažujem o jej vydaní by mala výjsť do Vianoc, ale ako som spomínal, na Slovensku to máme, my začiatočníci ťažké, lebo nič nie je zadarmo a financie sa niekedy hľadajú veľmi ťažko. Ale som optimista a verím, že už nie som ďaleko od chvíle, kedy sa moja zbierka “narodí”.

Tvoj odkaz čitateľom?

Čitateľom ORAVSKA by som odkázal, aby nezabúdali na svoje vnútro a venovali mu rovnakú pozornosť a opateru, ako svojim zovňajškom. Aby čítali knihy, venovali svoj čas priateľom, Bohu, prírode a zveľaďovali svoje vnútro. Žijete v prostredí, kde sa rodila tá krásna reč SLOVENČINA, myslite na to a skúste počas dňa na moment vypnúť mobil, rádio, čí Internet, zavrite oči a nechajte svoje myšlienky prehovoriť.

Facebookvybrali.sme.sk

.peter Grobarčík