Bolo to tak donedávna. Vybral som sa tam na obed. Bol som hladný a tešil som sa, že si dám niečo dobré. Tam, kde to mám tak rád. Vchádzam, rozhliadam sa, usedám, naprázdno prehĺtam a čakám. Dlhé minúty čakania takmer zahubili iskričky nadšenia v mojich očiach. Plnohodnotné prežitie relativity času. Zachránila ma až známa silueta čašníka, ktorá sa v šere väčšom ako obyčajne blížila priamo ku mne. Na moje veľké prekvapenie sa jeho plná tvár neusmiala ako obyčajne. Odpoveďou na môj pozdrav bola len ozvena a po nej zákerné ticho pred búrkou prazvláštnych zvukov rodiacich sa v mojom hladom sužovanom žalúdku. Silnejšie ako to, však bolo moje prekvapenie vyvolané arogantným tónom inak vždy kultivovaného obsluhujúceho. V momente vo mne zahnalo pocit hladu. Akoby ma vyfackal. Dozvedel som sa, že majú nové vedenie a všetko odteraz pôjde v ich reštaurácii novým smerom. Jedálne lístky zrušili a keď niekto niečo chce, musí sa ísť dohodnúť s kuchárom. Ten má na nástenke vzadu v kuchyni ešte vypísané nejaké jedlá na objednávku. Na následné slová o kríze môj žalúdok zareagoval posledným záchvevom, ktorý môj čašník-môj pán asi považoval za prejav odporu, pretože ma vyzval, aby som podnik hneď opustil. Ako nespoľahlivý a štvavý zákazník som si vraj všetko toto zavinil sám. Na stôl mi ešte položil účet. Ohradil som sa, že som nič nekonzumoval a že sa budem sťažovať u majiteľa. Ten sa opieral o bar a o chod reštaurácie neprejavoval ani najmenší záujem. Spozornel, až keď si uvedomil, že ho žiadam o knihu prianí a sťažností. Bol to hulvát najvyššieho rangu. Namiesto obedňajšieho menu ma nasýtil nadávkami. Stále mlel čosi o zákazníckej cti a barovej hrdosti až zo steny spadol obrázok archanjela Rafaela.

Radšej som zaplatil. Za to mi dali aspoň tú knihu prianí a sťažností. Že si do nej môžem napísať čo len chcem, lebo do nej aj tak píšu len mentálne retardovaní. To ma však už nijako nezaskočilo. Na čistom liste som chcel napísať o tom, ako sa slušná reštaurácia stredoeurópskych pomerov môže zmeniť na odpornú putiku 4. cenovej skupiny. O tom, ako sa v nej vrchný chová k zákazníkovi. O tom, že som zaplatil a nič za to nedostal.

Nuž ale nenapísal som. Keď som vzal pero do rúk zo starého chrapľavého gramofónu zaburácala reštauračná hymna a hrala a hrala stále dookola až ma tak doplietla, že som nevedel čo som to vlastne chcel napísať. Plnohodnotné prežitie relativity hodnôt. Strácal som sa vo svetle prenikajúceho do prítmia prístupovej chodby cez pootvorené dvere na jej konci a počul, ako sa z útrob reštaurácie ozýva bľakot hlasov márne sa snažiacich napodobniť melódiu nekonečne znejúcej piesne. Moja nejasná a čoraz menšia silueta premýšľala, ako som sa v tejto reštaurácii kedysi cítil. A ako sa mi páčila.

Tennessee Williams – Fraška na horúcej plechovej streche – 2010. O nové spracovanie tejto americkej drámy zo 60. rokov sa pokúsil umelecký súbor SNS. V úlohe Maggie sa predstavila na všetko odhodlaná podpredsedníčka strany Anna Belousovová. Južanského milionára so sklonmi k alkoholizmu bravúrne stvárnil samotný predseda strany Ján Slota. Za miesto predstavenia si tieto dva klenoty slovenského národa vybrali strechu budovy Matice slovenskej v Komárne. Vo vedľajších úlohách boli zneužití sv. Cyril a Metod a všetci občania Slovenskej republiky. Toto majstrovské dielo opäť raz ukázalo, aký umelecký potenciál má naša vlasť v oboch protagonistoch tejto hry. A nám nech len hymna znie!

Ja som si v tej dobe, čo by žiak prvého stupňa základnej školy myslel, že Václav Havel je Leopold Haverl.  V nasledujúcich dňoch som sedel tu pri televízore, tu pri rádiu. Bolo to zaujímavé. Z rozprávania rodičov som mal akú-takú predstavu o „tých zlých“. Dobrých som veľmi nepoznal. Myslím tých ďalších dobrých, okrem nás. Viem, že roprávali o Čarnogurskom. Že ho dali do basy. Cestou na autobus ktosi väčší povedal, že odstúpil Jakeš. Úprimne ma to potešilo, aj keď som o Jakešovi nič nevedel. Mal som chuť utvoriť koridor. Namiesto toho som vypichol oči Husákovi. Bola to taká čiernobiela fotka z novín. Visela v škole na nástenke. Ale inak ako vravím, nevedel som o čo ide. Len som ako dieťa kopíroval ostatných. A reagoval na dianie okolo seba. Hradby sveta detskej nevšímavosti prelomilo niečo zo sveta dospelých. Naplnilo ma to pocitom, aký som dovtedy nepoznal. Doteraz na to spomínam. A stále cítim to isté. Preto sa čudujem, keď niekto tvrdí, že si ničoho nevšimol. Veď aj ten hojdací koník, čo bol ináč načisto imúnny voči akýmkoľvek impulzom sa hompáľal akosi veselšie.

Mám 20. ročné meškanie. Albertov sa úplne zaplnil. Liezlo sa aj na stromy. Majstri transparentu nelenili: „Svoboda 20 let, svařák 20 Kč, čaj 20 Kč“. „Pravda a láska, musí zvítězit nad lží a nenávistí“. „Klaus na hrad (it)“. Dobrovoľníci niesli dlhý hnedý plátený válec z názvom „tunel demokracie“. Kto už nevládal, nechal sa vymeniť. Tunel bolo vidieť všade. Po študentskom prehlásení sa na pódiu objavil herec Tomáš Matonoha. „Bože, snad nebude číst ten svůj dopis KSČM“, priduseným hlasom vyhŕkol sused anonym. Keď ho dočítal, cítil som sa trápne a za neutíchajúceho potlesku som si radšej išiel kúpiť svařák za 20 Kč. Už nemali. Čaj ešte áno. Slobodu si predo mnou asi kúpil Matonoha. Tak prečo z nej bolo zle mne a nie jemu? Spomenul som si na Fedora Gála, ktorého vyštvali zo Slovenska práve pre slobodu, ktorú tam pomohol priniesť. Napadlo ma, či by súčasní slovenskí ústavní predstavitelia oslavovali výročie nežnej revolúcie len tak sami od seba. Nie preto, že sa to ešte „musí“. A tak aj za cenu neskutočného bľabotania, stoja tam kde by stáť nemali. Slávia to, čo by sláviť nemali.

Pohli sme sa smerom na Vyšehrad. Ono sa to nezdá, ale už na polceste by nejeden odprisahal, že ten kopec je vyšší ako samotný hrad. Nielen pamätníci pôvodného sprievodu sa zadýchali. Bolo mi ľúto veľkej figuríny smrtky. Akési nohy ju tlačili rovno pred nami. Dvaja pomocníci mávali jej dlhými končatinami. Tak sme ju predbehli. Hneď sa kráčalo rezkejšie, keď sme ju mali za pätami. Hore na Vyšehrade sme sa ani len nezastavili. Dočkali sme sa aspoň toho svařáku, ktorý medzičasom dorobili. Tiež putoval s nami. Predávali ho slečny v bielej dodávke. Nezastavujem, máme zpoždení! Veď viem, viem. Pripomínalo mi to divoké podnikanie zo začiatku 90tych rokov.

Pri zostupe severnou stenou z Vyšehradu sa celkom zotmelo. V svetle pouličného osvetlenia sa vlnil nekončiaci zástup kráčajúcich postáv. Je dosť možné, že s nami dole k Vltave kráčala aj prasacia chrípka. Stále je však lepšia, ako prasacie maniere komunistov. Z okien nás doprevádzali zvedavé oči miestnych obyvateľov.

Záverečná fáza pochodu kopírovala rieku. Po nábreží na Národnú. Policajti tentokrát ničomu nebránili. Práve naopak. Pomáhali ako mohli. Až mi to bolo divné. V zablokovanej električke na Palackého Námestí sedelo zopár dôchodcov. Niekto z davu poučne poznamenal: „Podívejte, tihle nemají za co bojovat“. Pred Mostom Légií som počul zvedavý detský hlas: „Mami, Havel je ještě pořád prezidentem?“ „Ano, ještě pořád“, stroho odvetil druhý hlas. Nad hlavami nám preletel svietiaci lampión vypustený za Olgu Havlovú, ktorá pred dvadsiatimi rokmi z okna mávala demonštrantom.

Pri divadle sme zabočili na Národnú triedu. Cítil som rešpekt voči tomuto miestu. Pozeral som sa pod nohy na vlhkú kamennú dlážku. Kamene, po ktorých som kráčal mi vraveli, že o slobode vedia viac než si vôbec viem predstaviť. A to si toho viem predstaviť naozaj veľa!

V podobnom sprievode, som tu kráčal aj pred piatimi rokmi. 15. výročie na mňa najviac zapôsobilo momentom príchodu na Národnú. Vtedy dav zaburácal mohutnou silou a ja som sa aspoň na moment cítil tak, ako sa mohli cítiť ľudia v chladných novembrových dňoch roku 1989. Presne to som očakával aj teraz. Čakal som, že sa námestie zmení na jeden hlas  a mne po chrbte prejdú zimomriavky dvadsiatich rokov slobody. Neprišlo to. Hlas moderátora vyzýval zhromaždenie k nejakému prejavu. Tu a tam zaštrngali kľúče. Ozvali sa náznaky skandujúcich hlasov. „Tunel demokracie“ sa prepchal popod podchod s pamätníkom 17. novembra, kde sa pália sviečky a zaklienil sa tam tak, že ľudia nemohli ani vonku, ani do vnútra. Tam, kde pred dvadsiatimi rokmi stáli policajti, sa rozhorela fiktívna železná opona. Čakali sme, kým dohorí. A potom Dan Bárta zaspieval česko-slovenskú hymnu. Akoby sa vytratil náboj. Vypršala odhodlanosť. Stratila sa viera v sny a ideály. Akoby sme zabudli túžiť.

Na pódium zavolali „nosiča gitár“ Václava Havla. V dave to zašumelo a do spoločného povedomia sa vrátila zabudnutá túžba. Stačilo len pár krokov do noci. A nebolo viac pomoci. To, čo sme zabudli, sme sa ako plzenskí rýchloštudenti znovu naučili. Podal gitaru Joan Baezovej a nad zaplnené námestie sa vzniesli tóny piesne We shall overcome. Jednou půjdem dál. Tej piesne, pri ktorej som videl v očiach Václava Havla slzy. Bolo to niekoľko dní predtým. Na koncerte výročia revolúcie. Ešte nikdy som nevidel politika plakať. Bez slov dokážu viac, ako iní na vedeckých konferenciách plných nezmyslených odkazov. Tu sa to pre mňa začína. A tu sa to aj končí.

Revolúcia sa neodohráva iba na uliciach. Tam sa vytvárajú podmienky, aby sa veci mohli pohnúť. Revolúcia sa rodí a prežíva v hlavách ľudí. Viera v umenie „dobrého a spravodlivého“ je v každom z nás a tie správne momenty ju prebudia zo spánku ako bozk šípkovú Ruženku. Myslím, že som to 20. rokov po revolúcii na Národnej zažil. Aj keď som medzitým stratil ten detský pohľad na svet dospelých.

Mal som 20 ročné meškanie. Alebo som prišiel o dvadsať rokov skôr? Myslím, že ani jedno, ani druhé. Presne na čas.

Miro Surmanek

Kde to je? Tam kde Baki Sadiki hladí naše vlásky. Kde po telefóne spomína na staré lásky. No a čo že to neboli ideálne krásky. Prosím vás, kto by mal z toho vrásky? Všetky tie krásne slová aj keď sa nepoznali po hlase. Len tak ako dvaja cudzí ľudia, čo sa do hovoru nútia. Haló, kto volá? No čo? Čo zase?

No počuj, to som ja Baki! Pekne si to zahral starký. Dúfam, že v zásobe máš ďalšie várky. Tí vonku sú ako prázdne hárky. A čo ten čo sa zdráhal? Čo nám do všetkého kvákal? Hajzel, chcel na nás zoslať mraky. Na čisté nebo čarbať haki-baki. Len nech skúsi, nezostane po ňom mastný fľak. Či nie? Hej veru veru, tak tak tak. Náš svet si zničit nedáme. Veď sa tu všetci dobre poznáme. Ty robíš to a ten zas tamto. A čo doma, ako? Jáááj počkaj, mám to! Okres, kraj a ešte vyššie, viac ako kedykoľvek sme si teraz bližšie. V našej ríši lásky všetko tak krásne znie. Nikto nikdy nepovie ti nie.

Zmráka sa, stmieva sa. Pôjdeme? Čo si na hlavu! Je prestreté. Až keď dojeme. Aj po rokoch sa stále cítim hladný. Vieš kto pôjde do basy?

…no tak, usmej sa. Ten vtip je starý, ale dobrý. Súdny!

Dosť bolo vtipov! Nebaví ma ustavične sa pozerať na ľudí, ktorí sa nám zo svojich najvyšších kresiel smejú do tváre. Ľudí ako Mečiar, Gašparovič, Slota či Harabín. Poradie nie je náhodné. Ale pekne usporiadané podľa „zásluh“. Títo ľudia si žijú svoju „poéziu života“ v inak celkom prozaickom svete.

Verím, že spravodlivosť je viac prozaická. Raz takou možno bude aj u nás.