Zomlelo sa to pomerne rýchlo. Hlavne potichu. Z Albertova sa sprievod pohol smerom na Vyšehrad. Tam sa povolená akcia mala skončiť. Išli však ďalej. Do centra. Po rôznych peripetiách dorazili na Národnú triedu. Tam na pokojných demonštrantov čakala policajná hradba. Delili ich len sviečky. Nakoniec ani to nie. Príslušníci verejnej bezpečnosti a tajní s voskom na podrážkach s tou rebéliou zatočili. Tam sa to skončilo. Tam sa to aj začalo.

Ja som si v tej dobe, čo by žiak prvého stupňa základnej školy myslel, že Václav Havel je Leopold Haverl.  V nasledujúcich dňoch som sedel tu pri televízore, tu pri rádiu. Bolo to zaujímavé. Z rozprávania rodičov som mal akú-takú predstavu o „tých zlých“. Dobrých som veľmi nepoznal. Myslím tých ďalších dobrých, okrem nás. Viem, že roprávali o Čarnogurskom. Že ho dali do basy. Cestou na autobus ktosi väčší povedal, že odstúpil Jakeš. Úprimne ma to potešilo, aj keď som o Jakešovi nič nevedel. Mal som chuť utvoriť koridor. Namiesto toho som vypichol oči Husákovi. Bola to taká čiernobiela fotka z novín. Visela v škole na nástenke. Ale inak ako vravím, nevedel som o čo ide. Len som ako dieťa kopíroval ostatných. A reagoval na dianie okolo seba. Hradby sveta detskej nevšímavosti prelomilo niečo zo sveta dospelých. Naplnilo ma to pocitom, aký som dovtedy nepoznal. Doteraz na to spomínam. A stále cítim to isté. Preto sa čudujem, keď niekto tvrdí, že si ničoho nevšimol. Veď aj ten hojdací koník, čo bol ináč načisto imúnny voči akýmkoľvek impulzom sa hompáľal akosi veselšie.

Mám 20. ročné meškanie. Albertov sa úplne zaplnil. Liezlo sa aj na stromy. Majstri transparentu nelenili: „Svoboda 20 let, svařák 20 Kč, čaj 20 Kč“. „Pravda a láska, musí zvítězit nad lží a nenávistí“. „Klaus na hrad (it)“. Dobrovoľníci niesli dlhý hnedý plátený válec z názvom „tunel demokracie“. Kto už nevládal, nechal sa vymeniť. Tunel bolo vidieť všade. Po študentskom prehlásení sa na pódiu objavil herec Tomáš Matonoha. „Bože, snad nebude číst ten svůj dopis KSČM“, priduseným hlasom vyhŕkol sused anonym. Keď ho dočítal, cítil som sa trápne a za neutíchajúceho potlesku som si radšej išiel kúpiť svařák za 20 Kč. Už nemali. Čaj ešte áno. Slobodu si predo mnou asi kúpil Matonoha. Tak prečo z nej bolo zle mne a nie jemu? Spomenul som si na Fedora Gála, ktorého vyštvali zo Slovenska práve pre slobodu, ktorú tam pomohol priniesť. Napadlo ma, či by súčasní slovenskí ústavní predstavitelia oslavovali výročie nežnej revolúcie len tak sami od seba. Nie preto, že sa to ešte „musí“. A tak aj za cenu neskutočného bľabotania, stoja tam kde by stáť nemali. Slávia to, čo by sláviť nemali.

Pohli sme sa smerom na Vyšehrad. Ono sa to nezdá, ale už na polceste by nejeden odprisahal, že ten kopec je vyšší ako samotný hrad. Nielen pamätníci pôvodného sprievodu sa zadýchali. Bolo mi ľúto veľkej figuríny smrtky. Akési nohy ju tlačili rovno pred nami. Dvaja pomocníci mávali jej dlhými končatinami. Tak sme ju predbehli. Hneď sa kráčalo rezkejšie, keď sme ju mali za pätami. Hore na Vyšehrade sme sa ani len nezastavili. Dočkali sme sa aspoň toho svařáku, ktorý medzičasom dorobili. Tiež putoval s nami. Predávali ho slečny v bielej dodávke. Nezastavujem, máme zpoždení! Veď viem, viem. Pripomínalo mi to divoké podnikanie zo začiatku 90tych rokov.

Pri zostupe severnou stenou z Vyšehradu sa celkom zotmelo. V svetle pouličného osvetlenia sa vlnil nekončiaci zástup kráčajúcich postáv. Je dosť možné, že s nami dole k Vltave kráčala aj prasacia chrípka. Stále je však lepšia, ako prasacie maniere komunistov. Z okien nás doprevádzali zvedavé oči miestnych obyvateľov.

Záverečná fáza pochodu kopírovala rieku. Po nábreží na Národnú. Policajti tentokrát ničomu nebránili. Práve naopak. Pomáhali ako mohli. Až mi to bolo divné. V zablokovanej električke na Palackého Námestí sedelo zopár dôchodcov. Niekto z davu poučne poznamenal: „Podívejte, tihle nemají za co bojovat“. Pred Mostom Légií som počul zvedavý detský hlas: „Mami, Havel je ještě pořád prezidentem?“ „Ano, ještě pořád“, stroho odvetil druhý hlas. Nad hlavami nám preletel svietiaci lampión vypustený za Olgu Havlovú, ktorá pred dvadsiatimi rokmi z okna mávala demonštrantom.

Pri divadle sme zabočili na Národnú triedu. Cítil som rešpekt voči tomuto miestu. Pozeral som sa pod nohy na vlhkú kamennú dlážku. Kamene, po ktorých som kráčal mi vraveli, že o slobode vedia viac než si vôbec viem predstaviť. A to si toho viem predstaviť naozaj veľa!

V podobnom sprievode, som tu kráčal aj pred piatimi rokmi. 15. výročie na mňa najviac zapôsobilo momentom príchodu na Národnú. Vtedy dav zaburácal mohutnou silou a ja som sa aspoň na moment cítil tak, ako sa mohli cítiť ľudia v chladných novembrových dňoch roku 1989. Presne to som očakával aj teraz. Čakal som, že sa námestie zmení na jeden hlas  a mne po chrbte prejdú zimomriavky dvadsiatich rokov slobody. Neprišlo to. Hlas moderátora vyzýval zhromaždenie k nejakému prejavu. Tu a tam zaštrngali kľúče. Ozvali sa náznaky skandujúcich hlasov. „Tunel demokracie“ sa prepchal popod podchod s pamätníkom 17. novembra, kde sa pália sviečky a zaklienil sa tam tak, že ľudia nemohli ani vonku, ani do vnútra. Tam, kde pred dvadsiatimi rokmi stáli policajti, sa rozhorela fiktívna železná opona. Čakali sme, kým dohorí. A potom Dan Bárta zaspieval česko-slovenskú hymnu. Akoby sa vytratil náboj. Vypršala odhodlanosť. Stratila sa viera v sny a ideály. Akoby sme zabudli túžiť.

Na pódium zavolali „nosiča gitár“ Václava Havla. V dave to zašumelo a do spoločného povedomia sa vrátila zabudnutá túžba. Stačilo len pár krokov do noci. A nebolo viac pomoci. To, čo sme zabudli, sme sa ako plzenskí rýchloštudenti znovu naučili. Podal gitaru Joan Baezovej a nad zaplnené námestie sa vzniesli tóny piesne We shall overcome. Jednou půjdem dál. Tej piesne, pri ktorej som videl v očiach Václava Havla slzy. Bolo to niekoľko dní predtým. Na koncerte výročia revolúcie. Ešte nikdy som nevidel politika plakať. Bez slov dokážu viac, ako iní na vedeckých konferenciách plných nezmyslených odkazov. Tu sa to pre mňa začína. A tu sa to aj končí.

Revolúcia sa neodohráva iba na uliciach. Tam sa vytvárajú podmienky, aby sa veci mohli pohnúť. Revolúcia sa rodí a prežíva v hlavách ľudí. Viera v umenie „dobrého a spravodlivého“ je v každom z nás a tie správne momenty ju prebudia zo spánku ako bozk šípkovú Ruženku. Myslím, že som to 20. rokov po revolúcii na Národnej zažil. Aj keď som medzitým stratil ten detský pohľad na svet dospelých.

Mal som 20 ročné meškanie. Alebo som prišiel o dvadsať rokov skôr? Myslím, že ani jedno, ani druhé. Presne na čas.

Miro Surmanek

Facebookvybrali.sme.sk

.miro surmanek