Poriadne som si vydýchol. Ešteže ho zvolili. Bál som sa, že sa niečo pokašle. Neviem síce ako by sa to mohlo stať, ale predsa len bál. Náhoda je hajzel a mala by ísť do basy! Najlepšie by bolo vypiť si na to. Dať si jedného panáka. Možno dvoch. A naplno prežívať život v ríši lásky.

Kde to je? Tam kde Baki Sadiki hladí naše vlásky. Kde po telefóne spomína na staré lásky. No a čo že to neboli ideálne krásky. Prosím vás, kto by mal z toho vrásky? Všetky tie krásne slová aj keď sa nepoznali po hlase. Len tak ako dvaja cudzí ľudia, čo sa do hovoru nútia. Haló, kto volá? No čo? Čo zase?

No počuj, to som ja Baki! Pekne si to zahral starký. Dúfam, že v zásobe máš ďalšie várky. Tí vonku sú ako prázdne hárky. A čo ten čo sa zdráhal? Čo nám do všetkého kvákal? Hajzel, chcel na nás zoslať mraky. Na čisté nebo čarbať haki-baki. Len nech skúsi, nezostane po ňom mastný fľak. Či nie? Hej veru veru, tak tak tak. Náš svet si zničit nedáme. Veď sa tu všetci dobre poznáme. Ty robíš to a ten zas tamto. A čo doma, ako? Jáááj počkaj, mám to! Okres, kraj a ešte vyššie, viac ako kedykoľvek sme si teraz bližšie. V našej ríši lásky všetko tak krásne znie. Nikto nikdy nepovie ti nie.

Zmráka sa, stmieva sa. Pôjdeme? Čo si na hlavu! Je prestreté. Až keď dojeme. Aj po rokoch sa stále cítim hladný. Vieš kto pôjde do basy?

…no tak, usmej sa. Ten vtip je starý, ale dobrý. Súdny!

Dosť bolo vtipov! Nebaví ma ustavične sa pozerať na ľudí, ktorí sa nám zo svojich najvyšších kresiel smejú do tváre. Ľudí ako Mečiar, Gašparovič, Slota či Harabín. Poradie nie je náhodné. Ale pekne usporiadané podľa „zásluh“. Títo ľudia si žijú svoju „poéziu života“ v inak celkom prozaickom svete.

Verím, že spravodlivosť je viac prozaická. Raz takou možno bude aj u nás.

Facebookvybrali.sme.sk

.miro surmanek