Najprv treba povedať, že kandidátka OĽaNO mala skutočne potenciál stať sa šťukou nadchádzajúcich volieb. Kombinácia osvedčených politikov a silných nezávislých osobností bola lákavá. Rád by som pripomenul azda niekoľko momentov: občianska a novinárska  činnosť Martina Mojžiša (Planéta vedomostí), vernosť hodnotám spojená so silným životným príbehom Františka Mikloška, jasné postoje Vladimíra Palka, občianske aktivity Ondreja Dostála, osobnosť Štefana Bučka, to všetko a ešte oveľa viac mi dávalo skutočne dobrý pocit pre voľbu podľa najlepšieho svedomia a konečne nie voľby menšieho zla. Pri pohľade na bujnejúcu partokraciu na Slovensku táto kandidátka pôsobila ako závan čerstvého vzduchu. Strany mohli dostať jednu skutočne zaslúženú výchovnú…

Iste, tento projekt mal svoje riziká. Prvým a najväčším rizikom bol Igor Matovič. Človek pri pohľade na neho jednoducho nevie či nie je iba mediálnym šašom, ktorému sa zapáčilo  byť vo svetle kamier. Mnohokrát totiž ostáva pri jeho výstupoch absencia riešení. Keď sa k tomu všetkému pridá ešte absolútna nevypočítateľnosť Igora Matoviča, problém jednoducho visí vo vzduchu. A práve toto sme v eufórii z dobrej kandidátky prehliadali. Ďalším rizikom bolo, že nebolo by vôbec isté, či sa parlamentu prekrúžkujú práve tí vaši kandidáti.

Čo sa teda stalo? Igor Matovič myšlienku detektora lži spomínal ako možnosť či návrh ešte pred vytvorením kandidátky. Len pred niekoľkými dňami (25.1.2012) však pre agentúru SITA uviedol: (Matovič) povedal, že ľuďom, ktorých dali na kandidátku, dopredu nehovorili, že pôjdu na detektor lži. „Tak bolo by to trošku nefér, keby sme ich najskôr nalákali na kandidátku a teraz im povieme, že majú ísť na detektor lži. To by bolo nezodpovedné. Ak sme to neurobili do predstavenia kandidátky, tak teraz to už nie je fér. Ale keď to bude chcieť niekto dobrovoľne podstúpiť, tak bez najmenších problémov,” uviedol s tým, že čo sa týka morálnej kvality, má jeho strana kandidátku najlepšiu.

Čo z toho vyplýva?
1. Igor Matovič svojich partnerov podviedol a oklamal. Pozval ma kandidátku predstaviteľov malých, ale osvedčených strán, ktorí v zápase s komunizmom, Mečiarom, Dzurindom aj Ficom stáli vždy na tej dobrej strane a práve týchto ľudí teatrálne ponížil. Pozval ich, keď ich potreboval a dnes počíta  tým, že ich už nepotrebuje. Uvidíme.
2. Igor Matovič podsúva myšlienku, že všetci politici klamú, podvádzajú a kradnú. Nesúhlasím a tvrdím, že existujú politici, ktorí sú čestní. Toto zovšeobecňovanie je cesta do pekla. Je to nepoctivé a nechutné voči ľuďom, ktorí podstúpili iné zápasy než sa v salóniku naťahovať s Rafajom.
3. Igor Matovič je populista, ktorého slovu sa nedá veriť. Skúsenosť s protestným plagátom “Politici na detektor”, ktorú popísal Martin Mojžiš je príznačná. Odvolávať sa na požiadavky davu, pričom ten dav tvorí člen jeho volebného štábu… urobte si názor sami. Myšlienka silných osobností ako protiváha politbyru politických strán je skvelá. Akurát že Igor Matovič sa skutočne nezávislých osobností bojí. Nebola v tom obava, či sa pri pretlaku osobností nájde miesto v parlamente aj pre neho?

Možno sa niekomu zdá Matovičova podmienka geniálna. Dlhoroční politici šup na detektor. Je to však otázne. Kvôli prezumpcii viny, kvôli priestoru pre zneužitie a v Matovičovom prípade aj kvôli podlosti návrhu. Kto pozná Palka, Mikloška či Minárika vie, že ich účasť na kandidátke OĽaNO nebola o snahe preliezť do parlamentu za každú cenu. Bolo pre nich skôr prejavom pokory prijať ponuku kandidovať. Aby sa konzervatívny volič nebál, že jeho hlas skončí v koalícii s Ficom. Matovičovi sa podaril unikátny kúsok: rozbiť výnimočnú kandidátku so silnými osobnosťami ešte pred voľbami. Fico sa musel veľmi potešiť.

Žiaľ, nedokážem vidieť v Matovičovom konaní snahu o očistenie politiky. O detektor vôbec nešlo. Vidím však podraz, snahu o poníženie, klamstvo, zavádzanie a populizmus. Matovič a Hlina? Ďakujem, neprosím.

P.S. Ale keď už na ten detektor Igor Matovič pôjde, celkom radi sa dozvieme ako to bolo s tým 20 miliónovým € úplatkom Takže kedy, pán Matovič?

Najprv naša milá kandidátka objavila teplú vodu bombastickým odhalením, že cirkvi, predstavte si to len, sú právnickými osobami. Z tohto “objavu” Augustinič dedukuje záver, ktorý by mal byť, podľa mojej skromnej mienky, vytlačený boldom vo všetkých zajtrajších novinách: „Cirkvi na Slovensku sa teda dajú skutočne a celkom legitímne prirovnať k firmám!”. Nuž, podobne “legitímne” by sme mohli prirovnať k firmám aj kopec organizácii tretieho sektora ale nevadí.

Potom nám pani Augustinič dáva lekciu z liberalizmu. Poburuje ju, že štát „financuje cirkevné školstvo a tiež plní ich rôzne finančné požiadavky aj na úrovni miest a obcí vo forme príspevkov na kostol, púť a pod.”
Takže takto, milí liberálna kráska: Štát nefinancuje cirkevné školstvo. Štát, ktorý si vytvorili občania, aby plnil niektoré nimi delegované funkcie, zabezpečuje aj organizáciu vzdelávania. Ako liberálka by mala prvá kričať, že štát by mal rešpektovať svetonázor rodičov a z tohto hľadiska je plne na výbere rodičov, aký typ školy pre svoje dieťa zvolia. To naozaj nám chcete povedať, že štát, ktorý len tak mimochodom tvorí 80% veriacich ľudí, by mal financovať len a len štátne školstvo? Neskutočne liberálne.
Veľmi liberálne pôsobí aj rozhorčenosť nad tým, že nejaké mesto či obec podľa svojho uváženia rozhodne o dotácii pre nejakú cirkev. Navrhuje snáď liberálna Augustinič, aby štát a samosprávy nemohli autonómne rozhodovať o tom, čo a koho podporia?

O ďalšom “argumente”, ktorý je pre Augustinič „najpodstatnejším faktom” (že služby cirkvi nevyužívam a ani nebudem) je hádam škoda vetu stratiť. Uvedomuje si milá, zlatá vrajliberálka, že služby cirkví využíva 60 - 80% obyvateľov tohto štátu? Aby sme sa rozumeli, ešte raz hovorím, nemám problém s odlukou, ale dokedy necháme tvrdiť muziku 10 až 20% obyvateľov, ktorí služby cirkví nevyužívajú a nedotknuté necháme oblasti, ktoré využíva len zlomok obyvateľov a financujeme ich všetci? Nechce nám pani Augustinič niečo prezradiť o svojich predstavách financovania kultúry, športu, či politických strán?

No nadovšetko mám rád, keď nám ateisti citujú Bibliu spôsobom: „Načo je kresťanskej cirkvi majetok?” Veď sám Ježiš povedal: “Rozdaj svoj majetok chudobným a nasleduj ma…” Keď nám už chce pani Augustinič citovať z Biblie, mohla by si láskavo najskôr niečo naštudovať o danom výroku  a kontexte v akom odznel. Na začiatok by možno stačilo, keby autorka nepodsúvala tvrdenie, že štát financuje stavby kostolov a farských budov. A odpustila si trápne klišé o zlatom vyšívaných rúchach.

Zdá sa, že autorke chýba vlastná skúsenosť zo životom obyčajnej farnosti. Možno by bolo fajn, keby sa prišla presvedčiť o tom, čo všetko si sami financujú veriaci a koľko prostriedkov investujú do opráv pamiatok. Ach, tí slovenskí liberáli…

Dôvod prvý: Čas
V čase úplnej neistoty globálnej ekonomiky, v rokoch rekordných deficitov štátneho rozpočtu sa zdá ako zlý sen, že Marián Kollár nabehne s požiadavkou na 50% zvýšenie platov. Vraj sa už čakať nedalo, lebo zdravotníctvo je v kríze 22 rokov. Áno? A kdeže teda bol Marián Kollár počas vlády Smeru, keď naša ekonomika vďaka reformám Dzurindových vlád rekordne rástla aj o 10%? Obyvatelia Hornej Oravy dobre vedeli, kde Marián Kollár bol, dnes to už vedia aj ostatní.

Dôvod druhý: Odboj proti reformám
Od lekárov, ale osobitne od LOZ neustále počuť nesúhlas s akýmkoľvek reformným návrhom. Transformáciu nemocníc považujem za rozumný krok k tlaku na ich hospodárenie. LOZ však demagogicky transformáciu zneužíva na vystrašenie ľudí privatizáciou nemocníc. Jediný minister zdravotníctva, ktorý mal za 22 rokov nejakú víziu bol Zajac - a veľmi dobre si pamätáme na postoje LOZ. Jednoducho a stručne: LOZ neustále vykrikuje aká je zlá situácia v zdravotníctve a pritom sústavne blokuje takmer všetky návrhy na reformu. Ale štrajkovať si trúfne iba za pravicových vlád, ktoré, len tak mimochodom, najviac oddlžili nemocnice. Kollár môže prisahať na Bibliu, Hippokratovu prísahu, či Leninove spisy dokopy, mňa nepresvedčí, že v proteste nejde o politiku. Aj keď vieme, že on radšej hádže plášte…

Dôvod tretí: Arogantná sebaistota
V niektorej diskusii som čítal podobné slová (pravdepodobne od lekára), parafrázujem ich: isteže, ak nie ste spokojný so svojím platom, máte právo urobiť to, čo robíme my. Lenže namiesto Vás tam môže byť na druhý deň 10 ďalších…
Čiže niečo v zmysle: my si to môžeme dovoliť. Nie je ľahké odolať, aby sa človeku netlačilo do textu slovo “vydieranie”.

Mohol by som spomenúť aj iné dôvody (napríklad úplatky v zdravotníctve), ale načo. Viem, že mzdy lekárov sú podhodnotené (a na zaujímavý plat musia odrobiť množstvo hodín nadčasov). Ale takých profesií máme naozaj veľa: napr. učitelia sú nielen mizerne platení, ale ich spoločenský status je výrazne nízky. A čo zdravotné sestry kmitajúce za 300€? Áno, v dnešnej situácii odmietnutie priemerného zvýšenia platu o 300€ je pre väčšinu ľudí poburujúce.

LOZ a Marián Kollár poriadne prestrelili. Ale predovšetkým: ak mám hodnotiť akciu LOZ podľa jej vrcholného predstaviteľa Mariána Kollára, tak je pre mňa úplne, ale úplne nedôveryhodná. Marián Kollár nie je iba skrachovaný politik, odborár a lekár, ktorému nič nehrozí. Je obyčajný výpalník. A pokiaľ hovorí, že s týmto nemá nič, tak aj bohapustý klamár. Možno je Marián Kollár MUDr. Ale lekárom ho nemám chuť nazvať.

Neprekvapuje preto, že sa ozývajú hlasy, ktoré vyvarujú pred prílišnou dôverčivosťou voči všetkému, čo nám médiá servírujú. Hra na nezávislé médiá končí. Jednoducho presadzujú svoje záujmy. To, čo nám posledné dni priniesli musí viesť k otázke etiky v médiách. Je úplne na mieste otázka, či sme “strážneho psa demokracie” nevybavili až prílišnou mocou, ktorá je navyše takmer nekontrolovaná. A to všetko v situácii, keď nám šéfredaktori a novinári takmer unisono spievajú o tom, že odpočúvanie novinárov je neprípustné. Sólo si zaspievala dokonca aj Iveta Radičová - vraj je úplne jedno, či je odpočúvanie novinára legálne alebo nie, je vždy rovnako neprípustné. Pri všetkej úcte k novinárskej práci a Ivete Radičovej, ale toto sa ani komentovať nedá. Šéfredaktori píšu: „Praktiky, ktoré odhalila najnovšia kauza, považujeme za neprípustné a vnímame ich ako zásah do slobody tlače. Takéto zásahy priamo ohrozujú aj právo občanov na informácie.” Myslím, že podobne to cítia aj čitatelia, ale pod onými praktikami myslia predovšetkým na konanie kápa Fešiho a bejby Vandy. S dovetkom, že ani o práci ostatných “nezávislých” médií nemáme žiadne ilúzie.

Čomu nerozumiem…
Prečo bolo hlasovanie o eurovale spojené s hlasovaním o dôvere vláde I. Radičovej? Komu to vyhovovalo? Netreba zabúdať, že Iveta Radičová túto možnosť odmietala a za istotu ju v čase jej neprítomnosti vyhlásil Ivan Mikloš… Nazdávam sa, že Ficov Smer nebol v takej neotrasiteľnej pozícii, ako sa tváril: nech si euroval schváli koalícia. Prvýkrát si mohol dovoliť nehlasovať, ale veľmi ťažko by si to mohol dovoliť v repríze, to by mu európski “spolupsi” sotva dovolili.
Rýchlosť dohody SDKÚ, KDH, MOSTu s Ficom na konaní predčasných je taktiež prekvapivá… Iste, po páde vlády veľa riešení neostávalo. Ale pred spojením hlasovania o eurovale s vyslovením dôvery vláde bolo možností viac… Napríklad rekonštrukcia vlády a rokovanie s SaS o podpore menšinovej vlády. Voľby, hoci aj predčasné, sú však určite legitímnejším riešením.

Čo ma prekvapilo?
Argumenty, ktoré zaznievali s úst I. Mikloša som zvykol počúvať z úst napr. Pavla Pašku (napr. Miklošovo vajatanie u Štefana Hríba). Myslím si, že občania krajiny, ktorá pozná politickú slobodu pár rokov, by na slová “euroval MUSÍME schváliť” či “nemáme inú možnosť” mali byť oveľa citlivejší.
Konanie zvyšku “najhomogénnejšej” koalície po nezískaní dôvery pripomína hystériu. Narážam napríklad na zastavení daňovo-odvodovej reformy, ktorú na Slovensku potrebujeme ako soľ. Ťažko povedať ako si dosluhujúca vláda predstavuje prijatie rozpočtu, keď v súčasnosti si rozumie viac so Smerom, než s SaS.
Bolo tiež dojemné sledovať, ako Ivan Mikloš s Mikulášom Dzurindom vystupujú ako najväčší spojenci Ivety Radičovej, keď si človek spomenie na voľbu generálneho prokurátora, či kauzu Daňového riaditeľstva…

Zdá sa, že sa v týchto dňoch mení celá základná paradigma slovenskej politickej reality: akoby už ani tak nešlo o spor ľavice a pravice, ani o absolútne protikladné chápanie politiky, dokonca ani o spor politického konzervativizmu a liberalizmu, ale o postoj k prehlbujúcej sa európskej integrácii a federalizácii.
Možno sa opäť nejakým zázrakom nepodarí Smeru v marci 2012 zostaviť vládu. Myslieť si však, že sa to podarí pravici bez SaS je totálnou utópiou.

Čo z toho vyplýva?
Pre mňa, ako voliča pravice (doteraz KDH) vzniká doteraz nepoznaná skúsenosť. Po analýze situácie od volieb v roku 2010 zisťujem, že moje záujmy hájil viac Ondrej Dostál ako celé KDH dokopy. S trochou preháňania môžem povedať, že som o KDH za rok počul iba v súvislosti s nezvládnutou kauzou Figeľovho bytu a hlasovaní o dani z piva. Ján Figeľ je neuveriteľne slabým lídrom. Radoslav Procházka, žiaľ bez silnejšieho postavenia, Daniel Lipšic je neviditeľný, Jana Žitňanská ani nehovoriac. Ale najviac ma zaráža rozkvet eurooptimizmu KDH po nástupe Figeľa na jeho čelo. Neuveriteľne hlasno cítiť absenciu postojov Palka, Mikloška, či Minárika…

Po mojej niekdajšej kritike KDH sa pán europoslanec Mikolášik na moju adresu vyjadril, že “dá krk na to, že som nikdy KDH nevolil”. Zatiaľ mi to vychádza tak, že sa to môže stať v marci pravdou.
Rád by som vo voľbách 2012 videl napríklad kandidátku KDS - OKS. Chcem reprezentantov, ktorí dokážu byť jasným hlasom v súčasnej Európe. V kultúrno-etických, aj politicko-ekonomických otázkach. Ondrejovi Dostálovi sa chcem poďakovať za to, že bol mojím hlasom, hoci som ho nevolil.

P.S.: Katastrofou uplynulých dní však neboli len politici. V pravom svetle sa ukázal aj kedysi rešpektovaný denník SME. To, čo v súvislosti s eurovalom dokazoval, bolo čarovné: ani náznak kritického myslenia a eurorealistickej autonómie. V minulosti som bol častým respondentom denníka SME. S tým je koniec. V súčasnosti si tento denník zaslúži akurát tak  poľutovanie.

Slušná dávka mediálneho tlaku
„V súvislosti s Dúhovým pride-om máme za sebou celkom slušnú dávku mediálneho tlaku.” Keď som túto vetu napísal do článku v denníku SME, v jeho finálnej podobe sa neobjavila. Veď viete, editorský zásah… Spomenúť dávku mediálneho tlaku však nie je okrajová záležitosť, ale trefné pomenovanie toho, čo nám denník SME ponúkal. Nedá sa spomenúť všetko. Tak teda aspoň niečo. Najprv to bolo masírovanie hláv politikov: ktorí sa na pochod chystajú a ktorí nie. Celkom podarený aktivizmus. Potom, v deň konania pochodu mal vyjsť v rubrike viera text, v ktorom som bol respondentom. Na poslednú chvíľu nastala zmena a prednosť dostal text “Homosexualita nie je v Desatore”. Spomenúť treba aj rozhovor s poslancom za SaS Fořtom, ktorý sa v rozhovore “priznal” k homosexuálnej orientácii, hoci to bolo o ňom verejne známe. Hneď nasledujúci deň po rozhovore vyšiel ďalší rozsiahly text, ktorý “skúmal” aké odozvy vyvolalo Fořtovo priznanie. Nakoniec chcem spomenúť text s názvom “Rovné právo na manželstvo”. Môj článok v denníku SME bol reakciou naň.
Reakciou veľmi oklieštenou. Keď som v minulosti reagoval na článok komentátora spomínaného denníka, editor ma upozornil, že reakcia nemôže byť dlhšia, než pôvodný text. V tomto prípade som dostal priestor o tretinu menší. Text som však skrátil na požadovanú úroveň. Nakoniec bol editorom ešte viac skrátený a veta o mediálnom tlaku z textu vypadla…

Dezorientovaný veľvyslanec
Po kritike podpory pochodu u nás i v Poľsku sa veľvyslanec Andrzej Krawczyk vyjadril, že svojím podpisom vyjadril “len podporu na právo zhromažďovať sa”. Buď je tento pán nepríčetný alebo tak dezorientovaný, že si myslí, že sa nachádza v Bielorusku alebo Severnej Kórei. Pozrime sa, čo pán veľvyslanec podpísal: „stojíme obrazne aj doslovne na strane účastníkov pochodu, ktorí sa pokojne zhromaždia, aby sa verejne zastali svojich ľudských práv a zdvihli povedomie o LGBT komunite na Slovensku. Každý, vrátane LGBT ľudí, by mal slobodne užívať svoje práva a slobody ukotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv”.
Úplne hanebné!

Klamstvo o ľudských právach
Spontánne sa dostávame k tomu najdôležitejšiemu: otázke ľudských práv. Stále a stále dookola zaznieva totiž hlas, že požiadavky na registrované partnerstvá, homosexuálne “manželstvá” či dokonca na adopciu detí sú požiadavky vyplývajúce zo základných ľudských práv. Je to klamstvo. Áno, práve toto je oná stokrát opakovaná lož, ktorá sa má stať “pravdou” (aj tento výrok bol z pôvodného článku editorom zmazaný - viete, klišé…).
Čo hovorí Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú spomínajú aj veľvyslanci? Článok 16 znie:
(1) Muži aj ženy, ktorí dosiahli plnoletosť, majú právo, bez akéhokoľvek obmedzenia z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, uzavrieť sobáš a založiť si rodinu. Pokiaľ ide o manželstvo, majú nárok na rovnaké práva počas jeho trvania, i po jeho rozviazaní.
(2) Sobáše môžu byť uzavreté iba so slobodným a plným súhlasom nastávajúcich manželov.
(3) Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu.
Ak by chcel niekto z formy textu povedať, že text nedefinuje manželstvo výslovne ako zväzok muža a ženy, mal by pravdu. Nedefinuje. V dobe keď vznikal, totiž jeho signatárov ani vo sne nenapadlo, že o niekoľko desaťročí bude chcieť niekto manželstvom nazvať dvoch žien alebo dvoch mužov. Takáto interpretácia ide jednoznačne proti duchu predpisu a je znásilnením práva. Rovnako tak, ako je ním verdikt súdu, že právo ženy na interrupciu je zahrnuté v americkej ústave, keď hovorí o práve na súkromie…

Ak by však niekomu nepostačilo toto zdôvodnenie, prosím. Z odseku 1 vyplýva, že uzatvorenie manželstva je krokom k založeniu rodiny. Odsek 3 zasa hovorí, že rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti. Prirodzenou. Nazvať prirodzenou “rodinu” dvoch mužov alebo dvoch žien je popretím anatómie, biológie aj logiky.

Hneď na úvod treba povedať, že som úprimne rád odchodu HZDS mimo parlament a SMERu a SNS do opozície. Napriek tomu som sledoval zostavovanie novej vlády s rozpakmi a niekedy aj s rozčarovaním. Nová koalícia postavila povolebné rokovania na dvoch etapách. Prvou bolo zhotovenie programových téz, druhou dohoda o obsadení jednotlivých postov.

PROGRAMOVÉ TÉZY
Po zverejnení programových téz som zo všetkých strán počul vetu o tom, že každý musel ustúpiť. Ťažko tomu uveriť.
Víťazom rokovaní o programových tézach je jednoznačne SDKÚ. Síce aj lídri tejto strany opakujú floskulu “ustúpiť musel každý”, no človek, ktorý by verejnosti prezradil v čomže to SDKÚ ustúpila, sa ešte nenašiel. Iveta Radičová v debate s R. Ficom dokonca tvrdila, že všetky hlavné tézy volebného programu SDKÚ sa nachádzajú v programových tézach novej vládnej koalície. Ivan Mikloš na otázku Štefana Hríba v čom SDKÚ ustúpila zjavne nevedel spomenúť, nakoniec povedal niečo v tom zmysle, že sa im nepodarilo presadiť opätovné rozdelenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne…
Spokojný môže byť aj Most-Híd. SaS si dojem pokazila vlastne sama. Informovanému voličovi je jasné, že SaS je strana so silným ekonomickým programom, ktorého hlavnými bodmi je reforma odvodov, vyrovnaný rozpočet či väčšia transparentnosť. Boli to však sami predstavitelia SaS, ktorí deň po voľbách na otázku presadenia mediálne najviditeľnejších (ale ani zďaleka nie najdôležitejších) sľubov reagovali slovami: je po voľbách…

Absolútnym porazeným je KDH. Strana, ktorá pred 4 rokmi odišla z vlády SDKÚ kvôli nedodržaniu záväzku o prijatí zmluvy o výhrade vo svedomí dala najavo, že táto téma je pre ňu dôležitá. Najskôr sa však zdá, že išlo len o akúsi povinnú jazdu s vytiahnutím témy a stiahnutím chvosta. Figeľ tému vytiahol a jeho vlastná poslankyňa jej dôležitosť sabotovala. A to KDH malo pri zostavovaní vlády oveľa silnejšie postavenie, než aké by jej patrilo podľa volebného zisku. Nedokázalo ho však pretaviť do programových téz ani omylom. Na zmluvu o výhrade vo svedomí treba zabudnúť, nenašiel som ani zmienku o zrovnoprávnení cirkevného školstva. Ostala akurát téza o zrovnoprávnení poskytovateľov sociálnych služieb, čo však konštatoval aj Ústavný súd. A tak, čuduj sa svete, presadenou prioritou, ktorou sa predseda KDH pochválil je zásada “jeden mandát stačí”… KDH pripomína viac prívesok pravicových strán k dosiahnutiu parlamentnej väčšiny, než autonómnu stranu.

OBSADENIE POSTOV
Aj tu je úplným víťazom SDKÚ. Je až nepochopiteľné, koľko dokázala strana s najnižším volebných ziskom v jej histórii a malým odstupom od ďalšej v poradí, získať: okrem premiérky ide o ministerstvo zahraničia, financií, školstva a spravodlivosti. SDKÚ nemá slabé ministerstvo a taktiež ani žiadne “problémové”. Veľmi prekvapivá je nominácia Richarda Sulíka na čelo parlamentu. Počty síce sedia, ide o druhú najsilnejšiu koaličnú stranu, ale deklarovaná téza ani náhodou. Tá znela, že nová koalícia ide hľadať najvhodnejších ľudí na dané posty. Sulík ako šéf NR SR, Galko ako minister obrany, Krajcer ako minister kultúry, Figeľ ako minister dopravy… Ani ako pokus o vtip nemôže znieť téza o najvhodnejších kandidátoch.

Proces vzniku vlády bol komunikovaný na základe dvoch ťažiskových téz - o ústupkoch strán a o hľadaní najvhodnejších kandidátov. Obe sa už mesiac po voľbách ukazujú ako falošná hra. Nepáči sa mi to. Rovnako tak si myslím, že proti akejkoľvek politickej kultúre zvoliť Annu Belousovovú do čela akéhokoľvek výboru NR SR. Nieto ešte do čela výboru pre ľudské práva.

Priznám sa, táto otázka ma trápi už dlhšie. Keď som si pozrel výsledky volieb z roku 2006, ostal som v nemom úžase. Podpora SNS na Slovensku vyzerala takto:

Výrazná Horná Orava, Kysuce, Žilina, Považská Bystrica a Brezno a stále veľká podpora na Liptove, Turci a Ponitrí. Detailné výsledky boli pre mňa ešte hrozivejšie. V okrese Tvrdošín získala SNS najviac v samotnom Tvrdošíne - meste z ktorého pochádzam a v okrese Námestovo získala najviac v Rabči - obci, kde momentálne pôsobím.
Nemusím spomínať, že Horná Orava patrí medzi najreligióznejšie regióny Slovenska s takmer 100% počtom katolíkov…

Spomenúť však, aspoň krátko treba, prečo si myslím, že SNS by mala byť pre katolíka absolútne neprijateľnou stranou:
1. politika neznášanlivosti: SNS nie je národná ani vlastenecká strana, ale strana šovinistická a nacionalistická
2. politika vulgárnosti a primitivizmu, ktorého najvýraznejším predstaviteľom je Ján Slota
3. politika rozkrádania a korupcie: nič nové, vedel o tom svoje aj V. Mečiar (ja viem, ten pravý…), keď v roku 1996 prehovoril, že česť SNS končí pri Slovenskej poisťovni. Nástenkový tender, mnohomiliónová faktúra za trápne logá operačných programov a tak ďalej… sú rukolapné dôkazy, že SNS pripomína skôr firmu zameranú na rozkrádanie, než politickú stranu.
4. a na dôvažok je celé toto politikum SNS prikryté odvolávaním sa na kresťanské hodnoty - politika falošnosti.

Takáto strana získa v čisto katolíckom prostredí:
v okrese Námestovo 20,11% a v okrese Tvrdošín 19,33%, čo je 7. a 8. najlepšie umiestnenie v rámci okresov. Lepšie sú na tom už len okresy Bytča, Kysucké Nové Mesto, Považská Bystrica a Žilina, mimochodom taktiež takmer čisto katolícke okresy…
Ako som spomínal, najviac v okresoch Námestovo a Tvrdošín získala SNS v Rabči (33,74%) a Tvrdošíne (28,43%).

Zároveň vo všeobecnosti platí, že čím vyšší zisk mala v jednotlivých obciach týchto okresov SNS, tým menší malo KDH. V Tvrdošínskom okrese malo KDH najmenej práve v Tvrdošíne (13,94%) a v Námestovskom malo KDH v Rabči druhý najhorší výsledok (12,23%). A zasa analogicky obec Lomná (obec s najlepším výsledkom pre KDH v okrese Námestovo, mala najhorší výsledok pre SNS) KDH - 66,53% a SNS - 8,46% a Liesek (najlepší výsledok KDH v okrese Tvrdošín 56,61%  - druhý najhorší výsledok pre SNS - 8,50%).

Nie je možné, aby sme sa nepýtali prečo je tomu tak! Príčin je určite viac. Skúsim stručne načrtnúť aspoň niektoré:
1. Náboženský formalizmus
Takmer výlučne sa náboženský život vníma v kontexte náboženských rituálov.
2. Sebauspokojenie pastierov
Čisto katolícke prostredie zvádza k pocitu uspokojenia, že o veriacich sa nijako zvlášť netreba usilovať. V nedele sú v oravských obciach preplnené kostoly, takmer každá dedina  je samostatnou farnosťou a keďže nejde o malé dediny, prináša to aj neprítomnosť tlaku z ekonomického nedostatku. Toto všetko spolu s autoritou, akú tu kňaz aspoň navonok požíva, vytvára pocit uspokojenia.
3. Slabý dôraz na ortoprax
Súvisí samozrejme s oboma predošlými. Všetci sme síce katolíci, ale život tomu nezodpovedá. A tak oravské dediny zápasia s alkoholizmom či rozkrádaním (pretože kradnúť z práce je na Slovensku národný šport). Preto sa potom považuje za “normálne”, že z rozkrádania sú podozriví verejní činitelia.

Čo robiť?
Byť verný pravde a nebáť sa ju pomenovať. Zamerať sa skutočne nielen na plnenie si formálnych povinností katolíkov, ale klásť dôraz na konanie - ortoprax.
V tejto súvislosti som napr. čakal, že sa delegácia KBS navštevujúca centrály najvýznamnejších politických strán (ani tým návštevám celkom nerozumiem) ohradí alebo aspoň vyjadrí ľútosť nad tým, že predseda SNS flagrantne porušil dohodu s biskupmi a stretnutie okamžite medializoval. Čo však čakať, keď sme ticho aj vtedy, keď nám svätca, ktorého si uctievame jeden vagabund nazve šašom na koni?

(obrázok a štatistiky sú použité zo stránky Štatistického úradu SR)

Avšak len do okamihu, kým si človek nespomenie na odpovede spred niekoľkých rokov. Vyhýbavé, urazené a neúprimné. Nie je ťažké povedať, že Mikuláša Dzurindu dobehla vlastná minulosť a pragmatizmus. Aké však má dnešná situácia pozitíva?

Na prvý pohľad to nevyzerá dobre.
SDKÚ ešte nepozná lídra volebnej kandidátky a ani to, ako sa kauza financovania strany odrazí v preferenciách. Celý zostávajúci čas čoraz agresívnejšej kampane bude odrážať obvinenia. Nie ružová perspektíva. Mikuláš Dzurinda sa vyjadril, že odstupuje, aby kampaň mohla byť o programoch a nie osobách. Táto túžba môže ostať nesplnená, nezávisí totiž od vôle SDKÚ, ale od vôle jeho oponentov, najmä Smeru. Napriek tomu, môže jeho odstúpenie priniesť strane nových (alebo skôr staronových) voličov. Hoci si to Mikuláš Dzurinda nepripúšťal, dlhodobo bol nedôveryhodným pre značnú skupinu občanov. Tento efekt však strana môže dosiahnuť jedine za predpokladu, že presvedčí voličov, že začína nanovo. Personálne aj maniermi.
KDH vyzerá konsolidovane. Preferenčne nestratilo ani po odchode najvýraznejších tvárí posledných rokov a výmena predsedu pomohla. Až do takej miery, že môže pomýšľať na najlepší výsledok od roku 1992. Treba dodať, že KDH vyzerá nielen konsolidovane, ale aj značne prázdne. A to aj napriek tomu, že na podpredsednícke stoličky zasadli nové tváre: počul niekto o Žitňanskej, Marcinčinovi (a meno tretieho ani neevidujem) týždeň po tom, ako boli zvolení? Pochybnosti pridáva aj pohrávanie sa s myšlienkou vládnutia so Smerom.
SaS Richarda Sulíka sa prehliadnuť nedá, najmä na internete. Rovnako tak aj značný populizmus kométy slovenského politického neba. Referendum napríklad aj o tom, aký má byť strop pre nákup vládnych limuzín, populizmom nepochybne je. SaS nedávno na základe prieskumu pochovala možnosť volebnej koalície s Mostom Bélu Bugára. Jasný signál, že SaS si netrúfa využiť čas do volieb na to, aby svojich sympatizantov presvedčila, že koalícia s Mostom je príležitosťou, aby spoločne dosiahli viac, než sa triasť o to, či prekročia 5% hranicu na vstup do parlamentu. Škoda. Neviem síce, prečo je SaS pasovaná za úplne iný prípad ako jednorazovky typu SOP a ANO, ale je faktom, že na rozdiel od nich prináša ľudí neobzeraných a neskompromitovaných minulosťou. A má potenciál nielen prichýliť nespokojných voličov SDKÚ, ale azda aj doterajších nevoličov.
Béla Bugár je suverénne najobľúbenejší Maďar na Slovensku a jeho myšlienka Mostu slovensko-maďarského zmierenia má iste nemálo priaznivcov, práve toto môže byť jeho Achillovou pätou. SMK pod vedením dua Csáky-Duray potácajúca sa okolo piatich percent, sa odôvodnene cíti ohrozená. Všetko nasvedčuje tomu, že boj o maďarského voliča bude veľmi tvrdý. A s neistým koncom, pretože reálne sú všetky scenáre volebných výsledkov týchto dvoch strán.

Šanca na úspech v nastávajúcich voľbách existuje iba vtedy, keď hlasy voličov spomenutých strán neprepadnú. Otrasené SDKÚ, mdlé KDH, pragmatická SaS a neisté SMK s Mostom. Napriek tomu má súčasná situácia niekoľko pozitív:

Prvým je fakt, že sa o financovaní politických strán hovorí. Nielenže to posilní tlak na väčšiu transparentnosť a prísnejšie pravidlá, ale Ficova zbraň sa môže veľmi rýchlo ukázať ako bumerang. Hovoríme predsa o vláde, kde sa tendre vyhlasujú na nedostupnej nástenke, emisie predávajú pochybnej firme za smiešnu cenu, sociálne podniky slúžia straníckym zazobancom, trápne logá stoja milióny, elektronický výber mýta (suverénne najdrahšia ponuka) je spackaný a polícia sa začína podobať na Verejnú bezpečnosť. Áno, mnohé som ešte nespomenul…
Druhým pozitívom je poznanie, že nie populizmus a pragmatizmus v štýle “účel svätí prostriedky”, ale čistý štít, odvaha a pravda sú tie správne zbrane proti neslušnosti, hrubosti a klamstvu.

Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. V čísle 44 toho istého roku .týždeň uverejnil kardinálovu odpoveď. Rozhovor s kardinálom Korcom pripravil a do redakcie .týždňa zaslal kňaz Zdeno Pupík a časopis ho v tej podobe uverejnil. Hoci už Palkov článok vzbudil na internetovom fóre .týždňa nezvyklú diskusiu, rozhovor kardinála so Zdenom Pupíkom vyvolal búrku. Mnohí čitatelia vyjadrovali údiv nad formou rozhovoru (kardinál okrem odpovede na prvú otázku rozpráva nezvykle v tretej osobe, čo vyvoláva dojem, akoby nerozprával priamo on), a taktiež nad štýlom (ktorý je ostrý a dosť útočný). V diskusii pod článkom na internete bola častokrát spochybňovaná autenticita rozhovoru, až sa k nej niekoľkokrát musel priamo vyjadriť aj Zdeno Pupík. Nakoniec uviedol: „Celý rozhovor vznikal tak, že som zavolal pár známym, či budú reagovať na článok p. Palka, zavolal som aj kardinálovmu tajomníkovi. Keďže sa s p. kardinálom osobne poznám, pozval ma k sebe na rozhovor. Rozprávali sme sa s p. kardinálom medzi štyrmi očami asi dve a pol hodiny. Dohodli sme sa, že ako odpoveď na článok bude rozhovor, ktorý urobíme písomnou formou. Ja som následne mailoval p. kardinálovi otázky, on mi napísal odpovede. Potom sme si mailovali ešte raz nejaké opravy a poslal som rozhovor redakcii. To je všetko. Rozhovor (celý aj s otázkami) som ešte pred uverejnením poslal jednému známemu novinárovi (profesionálovi, ktorý pracuje aj v elektronických aj printových médiách), aby to posúdil. Jeho hodnotenie bolo veľmi dobré, a preto som to poslal na uverejnenie. Nechcem sa starať do politiky, len som chcel, aby aj p. kardinál uverejnil svoj názor na niektoré skutočnosti, ktoré popisoval a hodnotil p. Palko. Zdalo sa mi prinajmenšom slušné, aby sa ozval ten, o ktorom sa píše - a podľa mňa jednostranne.“

Odpoveď, žiaľ, vyvoláva veľmi rozpačitý dojem. Palkov článok sa naozaj nečíta príjemne. Cítiť z neho skutočne frustráciu. Frustráciu z harmonického vzťahu kardinála k osobe kontroverzného Vladimíra Mečiara, z pocitu nedocenenia práce kresťanských demokratov, z nedávneho výroku, že prvýkrát v histórii Slovenskej republiky „sa naši najvyšší predstavitelia štátu prvý raz vedia ľudsky stretať, viesť dialóg, riešiť problémy, aj keď nemajú na všetko rovnaké názory – počúvajú sa a civilizovane hľadajú riešenia“, z pocitu, že pre slovenských biskupov je zmluva o výhrade vo svedomí „akási nepodstatná, neaktuálna zbytočná vec, ktorú vlastne Katolícka cirkev až tak veľmi nepotrebuje“, či z podpory slovenských biskupov súčasnej vláde. Hádam nikto nebude Vladimírovi Palkovi upierať právo cítiť tieto skutočnosti tak, ako ich cíti. Je však faktom, že aj keď je jeho článok kritikou, kritizuje kultivovane. Dá sa to isté povedať aj o odpovedi? Ak aj v dobrej viere prijmeme publikovanú odpoveď za autentickú, vynárajú sa iné otázky. Na Palkovu námietku harmonického vzťahu kardinála a Vladimíra Mečiara, kardinál odpovedá, že prijal „premiéra vlády SR ľudsky a dokonca podľa evanjelia“. Prečo však potom spomínaný ľudský a evanjeliový prístup tak veľmi málo (vidno ho vôbec?) odráža kardinálova odpoveď Palkovi? Prečo v nej čítame slová o Palkovej údajnej dlhoročnej ťarche svedomia, dokonca nenávisti voči Mečiarovi? Prečo v nej čítame slová o hlbokom hneve voči kardinálovi, Mečiarovi, i proti biskupom a hierarchii Slovenska? Prečo čítame, že Palko údajne kardinálovi nevie odpustiť jeho postoj? Prečo čítame, že „Vladimír Palko by najradšej muštroval celé Slovensko a v ňom kardinála i celú Cirkev“? Prečo čítame, že Palkom, na rozdiel od kardinála, lomcovalo a dodnes lomcuje pohŕdanie voči Mečiarovi?

Má táto nepríjemná výmena svoj záver? Pravdaže. Ukazuje nám dôležitú pravdu. Akokoľvek dobrý bol úmysel Zdena Pupíka, zisťujeme, že vlastne urobil kardinálovi a slovenskej cirkvi medvediu službu. Aj v mediálnej sfére totiž platí, že nestačí mať dobrý úmysel. Treba použiť aj vhodné prostriedky. A pracovať profesionálne.

Kauza odluka
Onedlho sa kardinál Korec ocitol priamo na titulke časopisu .týždeň. Ten v čísle 47 z roku 2007 vyšiel s titulkou, na ktorej bol kardinál Korec a nad ním nadpis UŽ neplaťme cirkev.

v čom bol .týždeň neseriózny?
Svoj pohľad zhrniem do troch bodov:
1. Načasovanie témy odluky cirkvi od štátu vzbudzuje podozrenie, že išlo o dôsledok, či pomstu za predchádzajúcu výmenu názorov Vladimíra Palka a kardinála Korca.
2. Presne ten istý dojem umocnila aj fotografia kardinála Korca na titulnej strane.
3. Zavádzajúci nadpis UŽ neplaťme cirkev. Nepredpokladám, že by .týždeň navrhoval odluku len pre jedinú cirkev. Tú, ktorú reprezentuje kardinál Korec. Prečo však neznel titulok už neplaťme cirkvi? Na .týždeň dosť amatérske.

Svoje pobúrenie vyjadrila na stránkach Katolíckych novín Eva Trizuljaková nasledovne: „Časopisu .týždeň vzhľadom na jeho konzervatívne stanoviská a deklaráciu prokresťanských sympatií sa tentoraz podaril naozaj husársky kúsok. Kritika kardinála ešte neutíchla a už tu máme jeho portrét na obálke najnovšieho čísla aj s poburujúcim Už neplaťme Cirkev! Poctivá tvár starca beží dokola na televíznej obrazovke ako reklamný šot na tento časopis. Táto reklama je totálnym zneuctením človeka.“

Legitímna téma
Nech už .týždeň nastolil tému odluky cirkví od štátu z akýchkoľvek dôvodov, ide o legitímnu otázku. Šéfredaktor .týždňa Šrefan Hríb v úvodníku k danému číslu uvádza tri dôvody ich názoru, že nastal ten správny čas. Najsilnejší je tretí, nazvaný aj morálny. Hríb píše: „Najsilnejší dôvod, pre ktorý podporujeme úplnú odluku štátu a cirkví, však smeruje dovnútra cirkví. Ak majú mať silu hovoriť pravdu, musia byť slobodné. Nesmú závisieť od vlád, parlamentov a ministrov financií. Len vtedy môžu byť hlasom svedomia, keď tu mocní kradnú, klamú a podvádzajú. Za posledných 18 rokov sa to nedialo dostatočne aj preto, že zlodeji, klamári a podvodníci držali v rukách tromf rozpočtu. Tento tromf im treba vyraziť z rúk. Slovensko potrebuje hlas slobodných cirkví. Najmä preto sme za ich úplnú odluku od štátu.“

Reakcia Katolíckej cirkvi
V predmetnom čísle .týždňa sa vyjadril aj hovorca KBS Jozef Kováčik, ktorý uviedol, že finančné oddelenie od štátu predpokladá aj Základná zmluva so Svätou stolicou. K nastolenej téme sa v komentári Odluka tela od duše vyjadril šéfredaktor Katolíckych novín Marián Gavenda. Jeho reakcia je však iná, než hovorcu KBS. Gavenda píše: „Katolícka cirkev je za solídne riešenie otázky financovania. To je úloha najskôr pre odborníkov. Kým oni v tichu pracujú, šíria sa znôšky poloprávd i nezmyslov. Aj to je výzva. Najmä do radov samotných veriacich, aby ako občania vedeli, na čo by mali mať v normálnej spoločnosti právo. Verejná mienka totiž nie je to isté, čo názor občanov. Ten sa rodí z uvažovania, verejná mienka z médií. Zdá sa, že dobrá informovanosť je výzva dnešných dní.“ Hoci sa Gavenda nestavia apriori proti odluke, predsa v jeho slovách cítiť “vyvolávanie nepriateľských duchov“. „ Zdá sa, že dobrá informovanosť je výzva dnešných dní“, uzatvára svoj komentár Marián Gavenda. Pri týchto slovách je však potrebné sa pristaviť.
Do vyhľadávača umiestneného na internetovej stránke Katolíckych novín som zadal slovo “odluka“. Za posledné dva roky sa toto slovo objavilo na stránkach Katolíckych novín presne trikrát. Prvýkrát v spomínanom Gavendovom komentári, druhýkrát v čísle z polovice septembra 2006 informujúcom o stretnutí premiéra Fica s predstaviteľmi cirkví a tretíkrát v apríli 2006, v tomto prípade však ide o problém manželskej odluky. Priznám sa, že nie celkom slovám šéfredaktora Katolíckych novín rozumiem. Kto má lepšiu príležitosť pracovať na informovanosti slovenských katolíkov, než dlhoročný šéf Katolíckych novín?

Širšie otázky
Komplikovaná otázka odluky cirkvi od štátu však vyvoláva ďalšie dôležité otázky. Prečo sa bojíme byť závislí od našich veriacich, keď sa nebojíme byť odkázaní na milosť a nemilosť predstaviteľov politickej moci? Prečo máme čítať s akou úľavou prijali predstavitelia Cirkvi sľuby predstaviteľov štátu neotvárať tému odluky? Naozaj nám vyhovuje, keď vyzeráme ako vazali štátnej moci, ktorá blahosklonne garantuje nateraz tému odluky neotvárať? Som presvedčený, že nie v záujme Cirkvi, ale v záujme štátu je tému odluky neotvárať. Odluka totiž predpokladá spravodlivé vysporiadanie sa s krivdami minulosti. A to ani zďaleka nekončí pri vrátení nehnuteľností a pôdy. Ale predovšetkým: kde sa v našich slovách podela dôvera v Toho, ktorý obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou. Prečo skoro vôbec nehovoríme o príležitosti na úprimnejšie a otvorenejšie vzťahy medzi veriacimi a ich pastiermi? Prečo skoro vôbec nepočujeme Hríbove slová, že kresťanstvo, „ak má ostať zdravé, nemá byť zachovávané zákonom ani štátnym rozpočtom. Musí sa presadiť v rovnej, slobodnej súťaži s inými životnými štýlmi, s inými hodnotami, s inými vierami. Prinesie to úbytok dotazníkových veriacich, úbytok lesku a asi aj dočasný úbytok autority kresťanských cirkví. Ale prinesie to zdravý tlak na autenticitu kresťanstva.“?

Epilóg
Mnohé témy ostali nedotknuté: kauza spolupráce trnavského arcibiskupa so štátnou bezpečnosťou, otázka postoja predstaviteľov Cirkvi k zmluve o výhrade vo svedomí, vyjadrenia podpory vraj sociálnej vláde… Pri týchto a ďalších témach by sme si mohli detailnejšie všimnúť reakcie predstaviteľov Cirkvi i reakciu najčítanejšieho katolíckeho periodika. Katolícke noviny deklarujú viac než 80 tisíc čitateľov. .týždeň 16 tisíc. Napriek priepastnému rozdielu to nie sme my, kto udáva témy. Akoby nám stačilo len reagovať (najmä stručne a niekedy aj povrchne), namiesto toho, aby sme skutočne inFORMOVALI. Týždenník Katolíckej cirkvi by si v našej spoločnosti zaslúžil rešpektovanejšie postavenie. Nehazardujeme s potenciálom, ktorý ešte stále máme?

Potrebuje teda Cirkev pracovať na svojej mediálnej prezentácii? Nepochybne. Nepotrebujeme však mediálnych mágov, ktorí dokážu urobiť z vody kokakolu. Stačí nám odvaha byť vernými pravde a poctivá a profesionálna práca. Nebojme sa vstúpiť na dnešný areopág. Máme čo ponúknuť. Ale len vtedy, keď budeme vyzbrojení Múdrosťou, poctivosťou a vernosťou Pravde. Kristus nám zveril ohlasovanie svojej Dobrej zvesti. Najmä kvôli cennosti toho, čo Cirkvi zveril, by malo byť našou povinnosťou urobiť z nášho ľudského pohľadu všetko, čo môžeme. Presne v duchu myšlienky: „Pracuj tak poctivo, akoby všetko záviselo od tvojej práce. A modli s takou dôverou, akoby všetko záviselo od Boha.“ Platí to aj v oblasti mediálnej prezentácie Cirkvi.