Pred časom som napísal dosiaľ neuverejnený článok, ktorý mal byť určitou reflexiou nad “autoportrétom Katolíckej cirkvi na Slovensku v médiách“. Nepísal som ho do šuflíka, preto, by som ho rád, hoci s výraznejším časovým odstupom, ponúkol čitateľom. Článok sa dotýka predovšetkým dvoch nedávnych udalostí: výmenou názorov Vladimíra Palka a kardinála Korca a znovuotvorením témy finančnej odluky cirkví od štátu.
Verejná výmena názorov kresťanského politika a emeritného kardinála
V čísle 39 minuloročného časopisu .týždeň publikoval popredný kresťanský demokrat Vladimír Palko článok Ťažko sa to hovorí. Článok je vyjadrením Palkovej frustrácie z postojov, ktoré kardinál Korec v ponovembrovej minulosti, ale i v súčasnosti zastáva ohľadom tzv. národných tém. Nadpis článku je, zdá sa výstižný. Ťažko sa hovorí, keď popredný kresťanský demokrat verejne vyjadruje frustráciu z výrokov výraznej osobnosti katolíckeho disentu počas komunizmu, ktorý je ešte k tomu kardinálom…

Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. V čísle 44 toho istého roku .týždeň uverejnil kardinálovu odpoveď. Rozhovor s kardinálom Korcom pripravil a do redakcie .týždňa zaslal kňaz Zdeno Pupík a časopis ho v tej podobe uverejnil. Hoci už Palkov článok vzbudil na internetovom fóre .týždňa nezvyklú diskusiu, rozhovor kardinála so Zdenom Pupíkom vyvolal búrku. Mnohí čitatelia vyjadrovali údiv nad formou rozhovoru (kardinál okrem odpovede na prvú otázku rozpráva nezvykle v tretej osobe, čo vyvoláva dojem, akoby nerozprával priamo on), a taktiež nad štýlom (ktorý je ostrý a dosť útočný). V diskusii pod článkom na internete bola častokrát spochybňovaná autenticita rozhovoru, až sa k nej niekoľkokrát musel priamo vyjadriť aj Zdeno Pupík. Nakoniec uviedol: „Celý rozhovor vznikal tak, že som zavolal pár známym, či budú reagovať na článok p. Palka, zavolal som aj kardinálovmu tajomníkovi. Keďže sa s p. kardinálom osobne poznám, pozval ma k sebe na rozhovor. Rozprávali sme sa s p. kardinálom medzi štyrmi očami asi dve a pol hodiny. Dohodli sme sa, že ako odpoveď na článok bude rozhovor, ktorý urobíme písomnou formou. Ja som následne mailoval p. kardinálovi otázky, on mi napísal odpovede. Potom sme si mailovali ešte raz nejaké opravy a poslal som rozhovor redakcii. To je všetko. Rozhovor (celý aj s otázkami) som ešte pred uverejnením poslal jednému známemu novinárovi (profesionálovi, ktorý pracuje aj v elektronických aj printových médiách), aby to posúdil. Jeho hodnotenie bolo veľmi dobré, a preto som to poslal na uverejnenie. Nechcem sa starať do politiky, len som chcel, aby aj p. kardinál uverejnil svoj názor na niektoré skutočnosti, ktoré popisoval a hodnotil p. Palko. Zdalo sa mi prinajmenšom slušné, aby sa ozval ten, o ktorom sa píše - a podľa mňa jednostranne.“

Odpoveď, žiaľ, vyvoláva veľmi rozpačitý dojem. Palkov článok sa naozaj nečíta príjemne. Cítiť z neho skutočne frustráciu. Frustráciu z harmonického vzťahu kardinála k osobe kontroverzného Vladimíra Mečiara, z pocitu nedocenenia práce kresťanských demokratov, z nedávneho výroku, že prvýkrát v histórii Slovenskej republiky „sa naši najvyšší predstavitelia štátu prvý raz vedia ľudsky stretať, viesť dialóg, riešiť problémy, aj keď nemajú na všetko rovnaké názory – počúvajú sa a civilizovane hľadajú riešenia“, z pocitu, že pre slovenských biskupov je zmluva o výhrade vo svedomí „akási nepodstatná, neaktuálna zbytočná vec, ktorú vlastne Katolícka cirkev až tak veľmi nepotrebuje“, či z podpory slovenských biskupov súčasnej vláde. Hádam nikto nebude Vladimírovi Palkovi upierať právo cítiť tieto skutočnosti tak, ako ich cíti. Je však faktom, že aj keď je jeho článok kritikou, kritizuje kultivovane. Dá sa to isté povedať aj o odpovedi? Ak aj v dobrej viere prijmeme publikovanú odpoveď za autentickú, vynárajú sa iné otázky. Na Palkovu námietku harmonického vzťahu kardinála a Vladimíra Mečiara, kardinál odpovedá, že prijal „premiéra vlády SR ľudsky a dokonca podľa evanjelia“. Prečo však potom spomínaný ľudský a evanjeliový prístup tak veľmi málo (vidno ho vôbec?) odráža kardinálova odpoveď Palkovi? Prečo v nej čítame slová o Palkovej údajnej dlhoročnej ťarche svedomia, dokonca nenávisti voči Mečiarovi? Prečo v nej čítame slová o hlbokom hneve voči kardinálovi, Mečiarovi, i proti biskupom a hierarchii Slovenska? Prečo čítame, že Palko údajne kardinálovi nevie odpustiť jeho postoj? Prečo čítame, že „Vladimír Palko by najradšej muštroval celé Slovensko a v ňom kardinála i celú Cirkev“? Prečo čítame, že Palkom, na rozdiel od kardinála, lomcovalo a dodnes lomcuje pohŕdanie voči Mečiarovi?

Má táto nepríjemná výmena svoj záver? Pravdaže. Ukazuje nám dôležitú pravdu. Akokoľvek dobrý bol úmysel Zdena Pupíka, zisťujeme, že vlastne urobil kardinálovi a slovenskej cirkvi medvediu službu. Aj v mediálnej sfére totiž platí, že nestačí mať dobrý úmysel. Treba použiť aj vhodné prostriedky. A pracovať profesionálne.

Kauza odluka
Onedlho sa kardinál Korec ocitol priamo na titulke časopisu .týždeň. Ten v čísle 47 z roku 2007 vyšiel s titulkou, na ktorej bol kardinál Korec a nad ním nadpis UŽ neplaťme cirkev.

v čom bol .týždeň neseriózny?
Svoj pohľad zhrniem do troch bodov:
1. Načasovanie témy odluky cirkvi od štátu vzbudzuje podozrenie, že išlo o dôsledok, či pomstu za predchádzajúcu výmenu názorov Vladimíra Palka a kardinála Korca.
2. Presne ten istý dojem umocnila aj fotografia kardinála Korca na titulnej strane.
3. Zavádzajúci nadpis UŽ neplaťme cirkev. Nepredpokladám, že by .týždeň navrhoval odluku len pre jedinú cirkev. Tú, ktorú reprezentuje kardinál Korec. Prečo však neznel titulok už neplaťme cirkvi? Na .týždeň dosť amatérske.

Svoje pobúrenie vyjadrila na stránkach Katolíckych novín Eva Trizuljaková nasledovne: „Časopisu .týždeň vzhľadom na jeho konzervatívne stanoviská a deklaráciu prokresťanských sympatií sa tentoraz podaril naozaj husársky kúsok. Kritika kardinála ešte neutíchla a už tu máme jeho portrét na obálke najnovšieho čísla aj s poburujúcim Už neplaťme Cirkev! Poctivá tvár starca beží dokola na televíznej obrazovke ako reklamný šot na tento časopis. Táto reklama je totálnym zneuctením človeka.“

Legitímna téma
Nech už .týždeň nastolil tému odluky cirkví od štátu z akýchkoľvek dôvodov, ide o legitímnu otázku. Šéfredaktor .týždňa Šrefan Hríb v úvodníku k danému číslu uvádza tri dôvody ich názoru, že nastal ten správny čas. Najsilnejší je tretí, nazvaný aj morálny. Hríb píše: „Najsilnejší dôvod, pre ktorý podporujeme úplnú odluku štátu a cirkví, však smeruje dovnútra cirkví. Ak majú mať silu hovoriť pravdu, musia byť slobodné. Nesmú závisieť od vlád, parlamentov a ministrov financií. Len vtedy môžu byť hlasom svedomia, keď tu mocní kradnú, klamú a podvádzajú. Za posledných 18 rokov sa to nedialo dostatočne aj preto, že zlodeji, klamári a podvodníci držali v rukách tromf rozpočtu. Tento tromf im treba vyraziť z rúk. Slovensko potrebuje hlas slobodných cirkví. Najmä preto sme za ich úplnú odluku od štátu.“

Reakcia Katolíckej cirkvi
V predmetnom čísle .týždňa sa vyjadril aj hovorca KBS Jozef Kováčik, ktorý uviedol, že finančné oddelenie od štátu predpokladá aj Základná zmluva so Svätou stolicou. K nastolenej téme sa v komentári Odluka tela od duše vyjadril šéfredaktor Katolíckych novín Marián Gavenda. Jeho reakcia je však iná, než hovorcu KBS. Gavenda píše: „Katolícka cirkev je za solídne riešenie otázky financovania. To je úloha najskôr pre odborníkov. Kým oni v tichu pracujú, šíria sa znôšky poloprávd i nezmyslov. Aj to je výzva. Najmä do radov samotných veriacich, aby ako občania vedeli, na čo by mali mať v normálnej spoločnosti právo. Verejná mienka totiž nie je to isté, čo názor občanov. Ten sa rodí z uvažovania, verejná mienka z médií. Zdá sa, že dobrá informovanosť je výzva dnešných dní.“ Hoci sa Gavenda nestavia apriori proti odluke, predsa v jeho slovách cítiť “vyvolávanie nepriateľských duchov“. „ Zdá sa, že dobrá informovanosť je výzva dnešných dní“, uzatvára svoj komentár Marián Gavenda. Pri týchto slovách je však potrebné sa pristaviť.
Do vyhľadávača umiestneného na internetovej stránke Katolíckych novín som zadal slovo “odluka“. Za posledné dva roky sa toto slovo objavilo na stránkach Katolíckych novín presne trikrát. Prvýkrát v spomínanom Gavendovom komentári, druhýkrát v čísle z polovice septembra 2006 informujúcom o stretnutí premiéra Fica s predstaviteľmi cirkví a tretíkrát v apríli 2006, v tomto prípade však ide o problém manželskej odluky. Priznám sa, že nie celkom slovám šéfredaktora Katolíckych novín rozumiem. Kto má lepšiu príležitosť pracovať na informovanosti slovenských katolíkov, než dlhoročný šéf Katolíckych novín?

Širšie otázky
Komplikovaná otázka odluky cirkvi od štátu však vyvoláva ďalšie dôležité otázky. Prečo sa bojíme byť závislí od našich veriacich, keď sa nebojíme byť odkázaní na milosť a nemilosť predstaviteľov politickej moci? Prečo máme čítať s akou úľavou prijali predstavitelia Cirkvi sľuby predstaviteľov štátu neotvárať tému odluky? Naozaj nám vyhovuje, keď vyzeráme ako vazali štátnej moci, ktorá blahosklonne garantuje nateraz tému odluky neotvárať? Som presvedčený, že nie v záujme Cirkvi, ale v záujme štátu je tému odluky neotvárať. Odluka totiž predpokladá spravodlivé vysporiadanie sa s krivdami minulosti. A to ani zďaleka nekončí pri vrátení nehnuteľností a pôdy. Ale predovšetkým: kde sa v našich slovách podela dôvera v Toho, ktorý obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou. Prečo skoro vôbec nehovoríme o príležitosti na úprimnejšie a otvorenejšie vzťahy medzi veriacimi a ich pastiermi? Prečo skoro vôbec nepočujeme Hríbove slová, že kresťanstvo, „ak má ostať zdravé, nemá byť zachovávané zákonom ani štátnym rozpočtom. Musí sa presadiť v rovnej, slobodnej súťaži s inými životnými štýlmi, s inými hodnotami, s inými vierami. Prinesie to úbytok dotazníkových veriacich, úbytok lesku a asi aj dočasný úbytok autority kresťanských cirkví. Ale prinesie to zdravý tlak na autenticitu kresťanstva.“?

Epilóg
Mnohé témy ostali nedotknuté: kauza spolupráce trnavského arcibiskupa so štátnou bezpečnosťou, otázka postoja predstaviteľov Cirkvi k zmluve o výhrade vo svedomí, vyjadrenia podpory vraj sociálnej vláde… Pri týchto a ďalších témach by sme si mohli detailnejšie všimnúť reakcie predstaviteľov Cirkvi i reakciu najčítanejšieho katolíckeho periodika. Katolícke noviny deklarujú viac než 80 tisíc čitateľov. .týždeň 16 tisíc. Napriek priepastnému rozdielu to nie sme my, kto udáva témy. Akoby nám stačilo len reagovať (najmä stručne a niekedy aj povrchne), namiesto toho, aby sme skutočne inFORMOVALI. Týždenník Katolíckej cirkvi by si v našej spoločnosti zaslúžil rešpektovanejšie postavenie. Nehazardujeme s potenciálom, ktorý ešte stále máme?

Potrebuje teda Cirkev pracovať na svojej mediálnej prezentácii? Nepochybne. Nepotrebujeme však mediálnych mágov, ktorí dokážu urobiť z vody kokakolu. Stačí nám odvaha byť vernými pravde a poctivá a profesionálna práca. Nebojme sa vstúpiť na dnešný areopág. Máme čo ponúknuť. Ale len vtedy, keď budeme vyzbrojení Múdrosťou, poctivosťou a vernosťou Pravde. Kristus nám zveril ohlasovanie svojej Dobrej zvesti. Najmä kvôli cennosti toho, čo Cirkvi zveril, by malo byť našou povinnosťou urobiť z nášho ľudského pohľadu všetko, čo môžeme. Presne v duchu myšlienky: „Pracuj tak poctivo, akoby všetko záviselo od tvojej práce. A modli s takou dôverou, akoby všetko záviselo od Boha.“ Platí to aj v oblasti mediálnej prezentácie Cirkvi.