Príbeh Babylonskej veže je posledným príbehom z mytologických príbehov hebrejského národa, ktorými sa snažili vysvetliť otázky existencie zla, násilia a nespravodlivosti.

Na podklade tohto legendového príbehu sa nachádzajú tri reálne historické vrstvy, z ktorých tento príbeh vychádzal.

Za prvé sú to stavby zikuratov, ktoré boli v mezopotámií časté. Išlo o pyramídovú stavbu, ktorá sa týčila do veľkej výšky, akoby sa dotýkala nebies. To bol aj jej účel, pretože zikuraty slúžili na kontakt s bohmi. Zikurat obsahoval centrálne schodisko, ktoré slúžilo bohom na to, aby sa dostali z nebies na zem a mohli sledovať ľudí.

Druhú vrstvu tvoria neúspešné pokusy vtedajšieho kráľa Nachonodozora I. o výnimočné a gigantické stavby, o ktoré sa mnoho krát pokúšal na veľa miestach, ale zväčša končili neúspechom. Za toto sa mu okolité národy posmievali a toto podrypnutie je citelné aj v biblickom príbehu.

Poslednou treťou historickou vrstvou tohto príbehu sú staré sumerské spisy a príbehy, ktoré rozprávajú o mýte, že kedysi dávno všetci ľudia rozprávali rovnakým jazykom, čo suméri nazývali zlatým vekom.

Pri tomto rozprávaní rovnakým jazykom je potrebné sa pozastaviť. Výraz „rozprávať rovnakým jazykom“ sa používal v oriente na vyjadrenie toho, že v spoločnosti panovala sociálna harmónia a spravodlivosť pretože si ľudia navzájom rozumeli. Potom rovnako výraz, že si ľudia prestali rozumieť, alebo že sa im poplietli jazyky, znamenal naušenie harmónie, sociálnu dysharmóniu a postupné rozpadávanie spoločnosti kvôli vzájomnému neporozumeniu.

Biblický príbeh o babylonskej veži teda vychádza z reálnych stavieb vtedajšej doby – zikuratov. Neúspešných pokusov kráľa Nabuchonodozora I. o gigantické stavby a sumérskeho mýtu o zlatom veku, kedy všetci „rozprávali jedným jazykom“. Tieto tri prvky spojili do počného príbehu o ľudskej pýche a snahe vyrovnať sa bohom a následnom páde kultúry.

Čo nám môže tento starý príbeh povedať dnes? Že existuje akýsi stav spoločnosti, nazvyme ho zlatým vekom, kedy si ľudia dokáže vzájomne rozumieť a že je o tento stav potrebné usilovať. Prekážkou k tomuto stavu je ľudská pýcha, nadradenosť voči ostatným a prehnaná sebestrednosť. Živením týchto nerestí si kultúra pripravuje vlastnú smrť a rozklad. Rovnaký rozmer potom platí aj v nás samotných ako sa k týmto nerestiam egoizmu postavíme tak bude náš život vyzerať. Môže byť harmonický, ale aj dysharmonický. To už je na každom z nás ako sa k tomu postavíme.