Kaddáfí dostal nálepku nevypočítateľného diktátora. Svojmu americkému chlebodarcovi sa otočil chrbtom, keď začal z ropných polí ťažiť v prospech svojej krajiny. Pre úplnosť. Spojeným štátom nejde o ropu samotnú, aj keď predpokladajú, že v Líbyi sa nachádzajú nové ropné ložiská, porovnateľné s tými v Iráne. Ide im o kontrolu nad čiernym zlatom. O podobnú nadvládu, akú preukázalo pred pár rokmi Rusko s plynom, keď zatiahlo kohútik a polovica Európy ostala s holým zadkom.

Líbyiský diktátor sa vzpriečil americkým korporáciam, ktoré chceli získať ropný tromf. Pochopil, že Líbyia môže diktovať podmienky minimálne južnej Európe, respektíve minimálne Taliansku, ktoré je na Kaddáfiho rope závislé.

Hra na väčšieho moralistu je zvrátená. Spojené štáty nám chcú o štátoch ako je Líbyia nahovoriť, že zverstvá, ktoré vykonávajú ropni diktátori sú obludné. Nezabudnime však, že to bolo USA, ktoré podporovalo Saddáma Husajna a dovolilo mu krvavo potlačiť šiítske povstanie. Či na Juhosláviu a jej bombardovanie, po ktorom sa začali najväčšie etnické čistky v Európe od II. svetovej vojny.

Morálnosť, aká je nám v týchto dňoch predkladaná je falošná a klamlivá. Hlavní vinníci minulých, ale aj budúcich zločinov nesídlia v líbyiských púštiach. Ale v Bielom dome.

Odložili sme rozhodnutia, ktoré boli z presvedčenia a vymenili sme ich za populisticky nacvičené úsmevy. Vymenili sme ťažkú pravdu reality a tých, čo chceli spraviť z diery Európy demokratický štát, za chabé sny a vidinu ružovej budúcnosti bez obetí. Avšak hlavy padali. Ale my sme radšej verili zlodejom a vrahom. Radšej sme  osočovali prezidenta Kováča, keď sa postavil proti pokračovateľom zla. Vysmievali sme sa Kováčovi mladšiemu, keď obvinil SIS a predsedu HZDS so svojho zavlečenia do rakúskeho Hainburgu. Kričali sme na neho, že je luhár a zlodej, lebo sme videli a hlavne žrali svinstvá, ktoré nám servírovala vláda o kauze Technopol. A keď vystúpil, pred nás zbabelcov, Oskar Fegyveres ako priamy účastník únosu, hádzali sme neveriacky rukou. Až keď zomrel Róbert Remiáš uvedomili sme si, že niekto tu hrá ohavné divadlo. Avšak aj tak sme rýchlo zabudli.

Slovo zabudnúť sa stalo hlavným krédom chorej Mečiarovej, a vlastne celej Slovenskej, minulej i súčasnej, politiky. Ale mal úspech, pretože dokázal manipulovať s pravdou a vysmievať sa do očí celému národu. A pri ňom sa na všetky svinstvá, ktoré stváral, díval náš terajší prezident. Od sledovania novinárov a nevinných ľudí, cez kauzy a snahy zdiskreditovať prezidenta, až po výbuchy na zastrašenie alebo umlčanie pravdy. Ale zabudli sme. Radi sme zabudli. A dnes sme opäť postavili na čelo štátu pochybnú minulosť. Volili sme s prázdnymi hlavami a krásnymi ale tupými víziami na lepší zajtrajšok. Je to smiešny klam? (Ticho.)     

Milý Ivan,

najskôr by som ti chcel, ako pravý syn Slovenského národa, zablahoželať k opätovnému zvoleniu do funkcie. Budeš tu ďalších päť rokov. Možno navždy. Ako Lenin. Možno… Na jednej strane to musí byť pre teba obrovská česť, že ti dôveruje toľko ľudí. Keď som ťa videl prvýkrát o polnoci v centrále, myslel som si, že odmietneš. Vďakabohu, nestalo sa tak. Hneď, ako si otvoril ústa, som vedel, koľká bije. A nebol to len príchod dvanástej. Avšak na druhej strane ťa určite pichalo pri srdci, že si Slovensko zvolilo práve teba. Ja to chápem. Nie je ľahké žiť s minulosťou na krku. Nie je ľahké potláčať slobody. Pamätáš? Ako kedysi, keď namiesto Fica ešte vládol Mečiar. Koľko ste sa navystrájali. A bolo vám dobre. Nikto vás nechytil. Nikto ani nemohol, lebo všetku moc ste strhli na seba. Tak sa to robilo. A robili ste to dobre.

Dnes sa o tom môžeš presvedčiť. Veď žneš plody svojej práce.  Veď kto si spomenie na tú osudovú noc v NR SR? Kto si dnes spomenie na vaše šialené mladícke privatizácie a Gbely? Kto si spomenie na kauzu Gaulieder? Máš pravdu. Na Františka si spomenuli, ale kto ti čo môže vyčítať? Veď ty si prešibaná líška. Aj ten tvoj list. Nádherný ťah. Bol to klinec do rakvy toho chudáka a odpadlíka. Tak sa to robilo. A spravil si to dobre.

A potom, tá krásna volebná noc. Musím priznať, že máš hovorcu ako sa patrí. Marek Trubač je cieľavedomý a nadaný. Chce sa ti podobať. Len čo je pravda. Nechať reportéra .týždňa pred vchodom, len preto, že .týždeň, ako jeden z mála, sa nehanbí za svoje názory a vyjadrenia. Musím priznať, že vieš čo robíš. A hlavne koho si vyberáš. Alebo lepšie, kto si vyberá teba? 
Avšak hovorím ti, ako tvoj verný priateľ a obdivovateľ, pozor na neho. Môže byť až príliš cieľavedomý. Možno by si mal spraviť To… Ako vtedy… Veď vieš… Tak sa to robilo. A robilo sa to dobre.

Na záver ti chcem zaželať mnoho šťastných kilometrov a hlavne sociálneho cítenia. Budeš to potrebovať. Ver mi, u nás doma sa nájde vždy dosť odporu voči tebe. Ale to by som asi nemal. Môže sa totiž stať, že Marek Trubač mi zakáže o tebe písať. 
Počkáme si na tvoje kroky. Tak ako vtedy, keď si ich podnikal ako predseda parlamentu, neskôr ako prezident a dnes opäť ako prvý, druhýkrát zvolený prezident. A robil si to dobre. Aj keď vďaka tebe a tebe podobným trpelo celé Slovensko. Ale na to sa v tejto krajine rýchlo zabúda. Máš šťastie. A samozrejme rýchle nohy a ruky, ktoré vedia v správnej chvíli zhodiť starý kabát, ujsť od neho niekam ďaleko a nájsť nový, pohodlnejší. Vivat Gašparovič.  

 Deduško Ivan, by asi najskôr zapadol do ročenky z polovice minulého storočia. Stačí, aby si obliekol biele tielko a červené trenírky a z nášho nenápadného prezidenta sa stane vyšportovaný muž, povedzme v stredných, teda najlepších rokoch. A to sa musí konštatovať s plnou vážnosťou a s rukou na srdci. Ale, že nás hanba nefacká! Mali by sme mať predsa úctu k starým ľuďom, ktorým to mnohokrát už, s prepáčením, prepína. Spomeňme si na našich starých rodičov. Aj im sa smejeme? Namiesto výsmechu by sme mu, teda, mali žehnať, že sa dožil takého úctyhodného veku. Mali by sme obdivovať jeho cieľavedomosť. Spomínať, kde sa ukázala naplno. Napríklad kauza Gaulieder. A preto niet divu, že deduško Ivan chce rozkazovať času a omladnúť. Zamiloval si dobré víno a rýchle autá, ktoré sa stali jeho vášňou. Preto každý večer so slzami v očiach pripíja na krásu koní a rýchlosť žien.

Ale je to aj muž, ktorý je skromný a netúži po sláve. Muž činov, o ktorom kolujú legendy a vyhlásenia hovorcu Mareka Trubača. Muž, pred ktorým dámy zhadzujú svoje šaty (najmä dôchodkyne) a pokladajú mu ich pod nohy, aby náhodou nestúpil do…

Je až tak skromný, že sám nechce bojovať za svoju česť v otázke tzv. Maďarskej karty. Nastavuje s pokorou aj druhé líce. Avšak, za neho sa bijú jeho verní rytieri okrúhleho stola. Napr. sir John Slota zo Žilinského kráľovstva. Ten bráni svojho pána mečom a hlavne slovom. Ale nakoniec, ako každý správny muž, si Ivan Gašparovič vie vychutnávať víťazstvo plnými dúškami.

A tak, sledovať ho vo vypätých chvíľach radosti je dojímavé. Možno preto ho bude voliť toľko ľudí. Veď nie sme bez chrbtovej kosti. Sme Slováci, ktorí majú dobrotu v srdci. A čo, tak mu doprajeme tých pár stotisíc hlasov. Nech sa poteší na staré kolená. Snáď nám to pán boh oplatí na deťoch.

Stará bábka dostala nového majiteľa v podobe naškrobeného mladíka, ktorý sa chcel stať veľkým bábkarom. Hra na slepcov teda môže pokračovať. Veď sme sa za tie roky naučili tápať v tmách! Ale hlavne sme sa naučili tajne dúfať, že nájdeme toho vyvoleného. Rozhodli sme dávať prednosť bábkam bez charakteru ako ľuďom. Bývalí disidenti boli vytlačení zo spoločenského a politického života, boli zakopaní pod čiernu zem a označení za konzervatívcov, ktorí škodia. Občas vystrčili hlavu, ale kto ich spoznal? Kto spoznal tých , čo v marci ´88 boli zatknutí a vypočúvaní? Tých, čo sa pridali na stranu Mariána Šťastného a aj keď nemohli byť prítomní na Hviezdoslavovom námestí, boli tam v podobe ducha slobody a plameňov sviečok? Kde bola fúzatá neviditeľná bábka menom Gašparovič, keď eštebáci bili spievajúcich a modliacich sa ľudí? Kde bol bábkar Fico, keď to slovenská sloboda potrebovala najviac? Pravdepodobne niekde pyšne budoval svoju kariéru. A Mikloška, ktorí sa nám aj po toľkých rokoch môže slobodne pozrieť do očí, sme odstrčili a označili nálepkou – starý pochabý blázon.

 Dnes uprednostňujeme Radičovú, ktorej sa trasú kolená od nahromadenej nestability a od klamstiev, ktoré rozdáva ako svoje kandidátske úsmevy. Takmer s istotou vsádzame na víťaza Gašparoviča, ktorí si bude najbližších päť rokov opäť pohodlne a nečujne odkrajovať z prezidentských právomocí. Ale my budeme spokojní. Veď budeme mať na koho frflať a v prípade náhodného úspechu, to bude ten správny človek s pochybnou minulosťou, ktorého vynesieme do nebies. Ale kde je naša vážnosť? Kde je naša hrdosť? Odpoveď je jednoduchá. Tá chudera leží v prachu a tieni urny zasvinenej od hlúpych rozhodnutí. Našich rozhodnutí. Mali by sme ju teda očistiť. Ale nepôjde to s bábkami na čele.

Je až na smiech, ako môžu byť otázky typu prečo, tak primitívne. Avšak my ako najmúdrejšie stvorenia vo vesmíre, mnohokrát nevieme na ne odpovedať. A to nás nesmierne hnevá. Sedíme nad otázkou niekoľko hodín, lámeme si nad ňou hlavu a nakoniec si musíme priznať (ale tak, aby nás nikto nevidel), že sme zlyhali. Máme chuť tých päť hlúpych hlások spláchnuť do záchoda a vo víre vody im mávať na rozlúčku. Niekedy môžeme ukázať aj prostredník ako priateľské gesto, aby rozlúčka pôsobila autentickejšie. Je dosť možné, že po chvíľkovom nedobrovoľnom odchode Prečo, nám odľahne. Ale väčšinou si trháme vlasy ešte viac, a to nad otázkou, prečo nevieme odpovedať na Prečo.   

Dnes je v móde, že odpovede na Prečo sa rady vynechávajú alebo ešte lepšie, rady sa obchádzajú. Je to jedna z bežných vlastností nás Slovákov, že na jednoduché prečo musíme hnať odpoveď niekde cez Michalovce. Môže to byť spôsobené dvoma faktormi. Buď nevedomosťou alebo neochotou.  V prípade nevedomosti je mlčanie (alebo vyhýbavá odpoveď) pochopiteľné. Keď sme sprostí, argument sa hľadá veľmi ťažko. Ale ak niekto naschvál obchádza zdanlivo primitívnu odpoveď, zvyčajne  to znamená, že nemáme čisté úmysly. Preto by sme sa mali rozlúčiť namiesto s Prečo, s úmyslami tohto druhu. Ale potom by sa vo vláde musel riešiť problém prečo áno a prečo nie. A rozhodovanie by bolo asi príliš ťažké.