Už od Novembra sme nadobudli tendenciu, že pravdu je lepšie odložiť a vymeniť za niečo, čo neťahá a netlačí k zemi, ako ju otvorene hovoriť. Odložili sme našu vyzvonenú slobodu a vymenili ju za mafiánsky štát, ktorý spravovala skorumpovaná a eštebákmi prešpikovaná SIS na čele s Lexom a Mečiarom. Odložili sme všetky ich hriechy a vedome sme na ne zabudli, lebo sa nezhodovali s našou predstavou vysnívaných demokratov. Jednému sme olízali päty s ústami plnými mastných ospravedlnení, čo ukázalo našu úbohosť a dedičstvo, ktoré nám tu výsmešne zanechali Gottwald a Husák. Druhého sme naopak opäť zvolili do vysokej politiky, čo zase odhalilo našu neznalosť minulosti a plačlivé vízie, že za komunistov bolo predsa len lepšie. A ten, čo vyhlasoval o darebákoch, že sa zdiskreditovali a nešiel by s nimi do vlády, dnes vládne na ich čele. Kto je teda väčší darebák? Fico, Mečiar alebo my?

Odložili sme rozhodnutia, ktoré boli z presvedčenia a vymenili sme ich za populisticky nacvičené úsmevy. Vymenili sme ťažkú pravdu reality a tých, čo chceli spraviť z diery Európy demokratický štát, za chabé sny a vidinu ružovej budúcnosti bez obetí. Avšak hlavy padali. Ale my sme radšej verili zlodejom a vrahom. Radšej sme  osočovali prezidenta Kováča, keď sa postavil proti pokračovateľom zla. Vysmievali sme sa Kováčovi mladšiemu, keď obvinil SIS a predsedu HZDS so svojho zavlečenia do rakúskeho Hainburgu. Kričali sme na neho, že je luhár a zlodej, lebo sme videli a hlavne žrali svinstvá, ktoré nám servírovala vláda o kauze Technopol. A keď vystúpil, pred nás zbabelcov, Oskar Fegyveres ako priamy účastník únosu, hádzali sme neveriacky rukou. Až keď zomrel Róbert Remiáš uvedomili sme si, že niekto tu hrá ohavné divadlo. Avšak aj tak sme rýchlo zabudli.

Slovo zabudnúť sa stalo hlavným krédom chorej Mečiarovej, a vlastne celej Slovenskej, minulej i súčasnej, politiky. Ale mal úspech, pretože dokázal manipulovať s pravdou a vysmievať sa do očí celému národu. A pri ňom sa na všetky svinstvá, ktoré stváral, díval náš terajší prezident. Od sledovania novinárov a nevinných ľudí, cez kauzy a snahy zdiskreditovať prezidenta, až po výbuchy na zastrašenie alebo umlčanie pravdy. Ale zabudli sme. Radi sme zabudli. A dnes sme opäť postavili na čelo štátu pochybnú minulosť. Volili sme s prázdnymi hlavami a krásnymi ale tupými víziami na lepší zajtrajšok. Je to smiešny klam? (Ticho.)     

Facebookvybrali.sme.sk

.matej Baránek