Adam a Eva žili v biblickej záhrade Eden, v raji na zemi. Biblia spomína, že Boh na tom mieste stvoril dva výnimočné stromy – strom života a strom poznania dobra a zla (Gn 2,9). Zo všetkých stromov okrem jedného mohli Adam a Eva jesť. Strom poznania dobra a zla bol pre nich tabu, z jeho ovocia jesť nemali. Prečo Biblia na jej začiatku spomína menovite tieto dva stromy? Prečo im venuje podstatnú časť príbehu o stvorení? A konečne, prečo hrá ich ovocie úlohu života a smrti človeka?

Nevieme, ako dlho Adam a Eva žili v raji. Môžeme predpokladať, že veľmi dlho. Dlhovekosť či nesmrteľnosť im prináša práve strom života. Jeho ovocie jednoducho obdarúva človeka nesmrteľnosťou. Je to dar, ktorý sa Boh rozhodol človeku dať. Božím úmyslom je, aby človek jedol zo všetkých stromov bez rozdielu a bez zábran, až na jeden. Človek má žiť slobodný, tešiť sa, žiť plný život v spoločenstve s Bohom, s ktorým dokáže bez zábran komunikovať. Nie nadarmo Edenu hovoríme rajská záhrada.

K tomuto šťastiu človeka pred pádom patrí aj skutočne slobodná vôľa. Má možnosť si vybrať. „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17). Zamysleli ste sa, čo vlastne znamená „strom poznania dobra a zla“? Keď ovocie stromu života dávalo človeku nesmrteľnosť, čo to bolo za ovocie, ktoré prinieslo človeku smrť? Bolo to poznanie dobra a zla. Dovtedy človek nevedel, čo je dobré a zlé. Nemal vedomosť o rozlišovaní dobra a zla, ktorú dnes nazývame svedomím, ktorú Tomáš Akvinský nazval „prirodzeným zákonom“. Jeho šťastie bolo založené na dare spoločenstva s Bohom. Človek stál pred jediným rozhodnutím – Boh alebo poznanie dobra a zla? Slobodnou vôľou si zvolil to druhé a Boh v ňom „oživil“ svedomie. Do sveta zavítala smrť a hriech a ten sa rozmnožil do nebývalých rozmerov. Dovtedy Adam a Eva žili bez hriechu, pretože si každé ráno, každý okamih volili plné spoločenstvo s Bohom. Až potom, ako spoznali dobro a zlo, ako sa naučili medzi nimi rozlišovať, hriech zavládol na zemi. Dovtedy tomu tak nebolo.

Často sa nazdávame, že poznanie dobra a zla, prirodzený zákon a zákon zjavený, Desatoro a nakoniec i zákony ľudské sú tu na to, aby sme vedeli, ako máme žiť, aby sme vedeli, čím sa máme riadiť. Vnímame ich ako podmienku k znovuobnovenia poriadku, raja, spoločenstva s Bohom. Biblia nám už ale od svojich prvých strán hovorí niečo iné. Na púšti Boh neskôr ešte pritvrdzuje „A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie, hriech“ (Rim 5,20). O pár tisíc rokov neskôr Ježiš privádza zákon do absolútne nesplniteľných rozmerov.

Prvotný hriech bola slobodná voľba človeka, ktorému nestačilo spoločenstvo s Bohom, bezstarostný život s ním a jeho dary. Tento hriech sa rozmnožil poznaním dobra a zla a nakoniec i jasným zjavením Božieho zákona na hore Sinaj. Zákon v akejkoľvek forme tu nikdy nebol preto, aby sme sa životom podľa neho páčili Bohu, aby sme sa k nemu vrátili. Nebol tu ako podmienka Božej lásky. Od začiatku i teraz má stále len jeden cieľ a to, priviesť nás k poznaniu vlastnej úbohosti a nekonečnej potreby. Zákon ako podmienka nás odsudzuje na smrť. Zákon ako zrkadlo nášmu hriechu nás privádza ku konečnému spoločenstvu s Ním. S Mesiášom. S Bohom.

Boh od počiatku od nás chce, aby sme sa živili z Neho, aby sme jedli dennodenne zo stromu života. „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji“ (Zjv 2,7), hovorí Ján. Adam a Eva jedli z predobrazu skutočného stromu života. My máme dnes možnosť jesť pravé ovocie, ktoré prináša šťastie, nesmrteľnosť, priateľstvo ba dokonca Božie synovstvo. Kristus sám, Ježiš, je stromom života, ktorý bol zasadený už v Edene, pred 2000 rokmi zomrel na drevenom kríži a o tri dni vstal, aby ako prvý z nás žil večne.

A tak akoby i my dnes stojíme pred voľbou. Chceme ďalej spoznávať dobro a zlo, poznávať zákony a nechať sa nimi viesť k Bohu? Alebo chceme na toto poznanie „zabudnúť“ a jesť iba zo stromu života, každodenne sa obracať ku Kristovi pre život, lásku a nechať sa Jeho Duchom bez odporovania viesť?

Pavol na to odpovedá: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Toto nie je konečná méta nášho Kresťanského života. To je jej začiatok.

Nám stačí tomu iba uveriť.

Ježiš hovorí: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ ( Lk 17,21) a „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta”.

Božie kráľovstvo je už tu, ale predsa tu ešte nie je. Aj vy sa tak cítite? Každodenne prežívame tento paradox v chorobách, vlastnom hriechu, nespravodlivosti, utrpení. Čo je to za kráľa, čo je to za kráľovstvo, pýtame sa. A predsa sme konfrontovaní s Kristovým tvrdením, že jeho kráľovstvo je medzi nami, v nás. Že vláda Mesiáša začala a on je kráľom na svojom tróne.

Existuje realita, do ktorej sa nedá vstúpiť inak ako vierou. Viera otvára dvere do nového, skutočnejšieho sveta ako je ten, ktorý vnímame fyzickými zmyslami. Dverami na šatníku sa vydávame do kráľovstva úžasnejšieho ako Lewisova Narnia. I vy si spomínate na tieto výlety, keď sa  vypočutá modlitba ukázala v uzdravení z dlhej choroby, keď manželia počali deti napriek absolútnej  negatívnej diagnóze doktorov? Zakúsenia nebies, dotyk Boha nám i vo všedný deň rozjasní duchovný zrak a my vidíme všetko oveľa jasnejšie.

Mnohokrát si myslíme, že pozemské „slzavé údolie“ slzavým byť musí, že Boh si vyžaduje naše utrpenie, bolesť, nesenie Kristovho kríža i napriek jeho vlastným slovám nemôže byť iné ako neznesiteľné. Obraciame svoj zrak do budúcnosti, pozeráme až poza smrť, aby sme sa presvedčili, že naše utrpenie musíme vydržať, že choroba, hriešnosť, trápenie, chudoba sú nevyhnutnou súčasťou kresťanského života. Až nebo či azda očistec nás premení, uzdraví, obnoví a naplní nás neutíchajúcim šťastím. Tento svet vnímame ako akési predpeklie, ktoré musíme prečkať.

Čo si teda počať s Ježišovými slovami?

Pamätáte si moment, keď vám srdce i myseľ prenikol prvý krát neopísateľný pokoj vedomia, že patríte Bohu? Že už niet žiadnej viny, že ste boli vykúpení z väzenia, že vás nič neodlúči od Božej lásky? Ten moment bol momentom viery. Vstúpili sme ňou do reality, ktorá trvá už viac ako 2000 rokov. Vstúpili sme do pravdy, že nikto a nič proti nám nemôže uspieť v obžalobe, i keď sa o to bude akokoľvek snažiť. Za všetko bolo zaplatené, každý hriech bol potrestaný (2 Kor 5,21) a už niet trestu za hriechy. Bez tohto intímneho momentu neexistuje autentický život v Kristovej slobode a láske. Neexistuje svätosť, nemáme možnosť konať dobro.

Ježišov kríž ale nie je iba cestou k odpusteniu hriechov. Na kríži sa nám otvára život v slobode i keď sme zatvorení v cele, život v zdraví, i keď trpíme nevyliečiteľnou diagnózou, život v šťastí, i keď smútime nad stratou milovaného, život v bohatstve, i keď nemáme čo do úst.

Do tejto duchovnej reality vstupujeme vierou a cez vieru sa stáva i realitou materiálnou, hmatateľnou. Vierou sú nám odpustené hriechy, sme vyliečení z chorôb a je o nás postarané lepšie, ako o poľné ľalie. Znie to utopicky? Spýtajme sa tých, ktorí do tejto reality vstupujú často, ba z nej nikdy nevychádzajú. Paradoxom ale zostane to, že im neuveríme dovtedy, kým skutočne neuveríme.

Božie kráľovstvo je medzi nami.

Archa. V jej vnútri boli ukryté kamenné dosky s Desatorom, Áronova palica, manna. Mali navždy pripomínať ľudskú rebéliu. Desatoro – rebéliu a neschopnosť dodržiavať Božie zákony. Áronova palica – ľudskú rebéliu proti lídrom pomazaným Bohom. Manna -  ach tá manna, už bolo dosť manna suchárov, manna burgerov, manna neviem čo …
Tieto predmety Boh umiestnil do archy. Na jej vrch prikázal umiestniť zľutovnicu s dvoma cherubínmi. Na zľutovnicu každý rok kňaz na Sviatok zmierenia vylieval krv obetných zvierat a Boh tak uzmierený nevidel prestúpenia a hriechy svojho ľudu. Každý rok a jeden rok sa konala táto obeta, aby Boh nevidel svoj Zákon, ale krv zmývajúcu hriechy.

Určite poznáte slovné spojenie Ježišova „zmierna obeta“1. Ježiš sa na kríži stal našou „zmiernou obetou“. Vylial svoju krv za nás. Grécke slovo hilaskomai, ktoré my prekladáme ako „zmierna obeta“ znamená aj „zľutovnicu“.2 Septuaginta používa rovnaké slovo pre zľutovnicu i pre Ježišovu zmiernu obetu.

Ježiš prelial svoju krv. Raz a navždy. Vylial ju na svoje telo, ktoré nielen nieslo náš hriech, ale stalo sa hriechom.  Kristus i nás zahaľuje do svojej krvi a Boh Otec nevidí naše hriechy rovnako, ako nevidel cez krv teliat a býkov, ktorá pokrývala archu. Zákon, Desatoro, bol umiestnený pod „miesto zmilovania, zľutovania“, pod zľutovnicu, aby sa na nás Boh nikdy nehneval. Milosť Ježišovej krvi úplne a dokonalo zakryla odsúdenie Zákona a našich hriechov.

1 Jn 2,2; 1 Jn 4,40; Rim 3,25; Hebr 2,17

2 Strong’s Greek-Hebrew Dictionary

Už niekoľký krát, bez vysvetlenia sa stalo, že môj článok zmizol z výberu “najčítanejších” článkov blogu. Zákon, desatoro – smerovky do neba alebo smerovky na Ježiša? napísaný pred pár dňami odrazu z tohto výberu zmizol. To isté sa stalo prednedávnom s iným mojím článkom. Na môj email redakcia blogu vtedy neodpísala (mimochodom, nájsť kontakt na niekoho zodpovedného za blog je azda nemožné).  Po niekoľkých dňoch sa článok opäť vo výbere ukázal.  Som celkom naklonený myšlienke, že je to iba technická chyba.

Je mi veľmi nepríjemne takúto informáciu zverejňovať. No keďže nedokážem komunikovať s redakciou .týždňa inak, volím tento verejný spôsob. .týždeň si veľmi vážim, ale zdá sa mi, že on veľmi svojim radovým blogerom tieto city neopätuje. Prinášame mu tisíce návštevníkov na stránku a z mnohých z nás takpovediac žije. Radových blogerov takmer vytlačil z titulky selekciou “dôležitejších” blogerov či azda blogerov - celebrít. Na začiatku blogovania na .tyzdni bolo potrebné zasielať ukážkový článok a podľa toho za robil asi výber blogerov, ktorí mali tvoriť jeho obsah.  Dnes už tomu tak nie je (alebo sa mýlim?) a pravdepodobne kvôli tomu .tyzden nemá čas sa venovať komunikácii so svojimi prispievateľmi. Stali sa z nás iba radové ovečky, ktoré priťahujú zaujímavý traffic na jeho .blog?

Ako som povedal, je mi ľúto, že som musel zvoliť túto cestu rozhovoru s redakciou. Naozaj neznášam konštrukcie takéhoto typu, no bez komunikácie nemám inú možnosť iba tieto otázky nastoliť. Veľmi rád tento článoček okamžite stiahnem, ak sa od nej dočkám odpovede. A môžno aj uverejnenia nejakých pravidiel .blogu, aby sme tí, ktorí do neho prispievame vedeli, či sme nejaké porušili alebo nie.

Ba myslím si, že odvaha je základnou súčasťou viery. Viera, ktorá je živá rovnako, ako je živý Boh, musí v sebe obsahovať prvok neznámeho, nebezpečného, nového. Preto iba odvážny človek je schopný sa vydať na cestu viery. Jej paradox pre mňa najlepšie vystihol Profesor spirituálnej teológie J. Sudbrack, ktorý napísal: „Odvaha viery v Boha je identická s odvahou túto vieru stratiť.“

Inými slovami, veľkosť našej viery sa môže merať našou ochotou túto vieru stratiť.  Nie, nemyslím tým popretie svojej viery zo strachu, vypočítavosti alebo azda slabosti. Hlboko si vážim ľudí, ktorí za svoju vieru dokázali položiť život a je úplne jedno, či ten život položili ako katolíci, protestanti, moslimovia či ateisti. Na položenie vlastného života za svoju vieru niet inej odpovede ako hlboká bázeň.

Ako teda žiť svoju vieru? Čo mám azda na mysli pod pojmom odvaha viery? Súhlasím s Jozefom Sudbrackom, že ak má byť naša viera autentická, musíme byť schopní sa jej vzdať. Nádherným spôsobom túto myšlienku opisuje vo svojej knihe Veľký rozvod neba a pekla C.S. Lewis. Keď prijmeme našu vieru za nehybný, nemenný fakt, rad nemeniteľných tvrdení, viera prestáva byť vierou. My síce môžeme mať pocit, že sa vydávame do bezpečia, no v skutočnosti vieru zabíjame a ona stráca svoj život. Stráca kontakt so živým Bohom, ktorý je jej zdrojom a ku ktorému má smerovať. Zamieňame vieru za súbor doktrín, za ľudí, ich názory a ich vieru.

Živá viera je dokonalé odovzdanie sa do Božej vôle, pokojné oddychovanie a spočívanie v nej. Veríme ňou, že Boh nás k sebe vedie a že nie je nič v nás, čo mu chce odporovať. Dôverujeme, že náš život má pevne v rukách. Môže si s ním robiť, čo chce a my vieme skrze vieru, že v Ňom sme v bezpečí. Na tejto ceste sú momenty, keď Boh mení to, v čo veríme i ako veríme. Berie nám naše istoty, berie nás na z ľudského hľadiská neistú púť a dáva nám istoty svoje. Čím je naša viera väčšia, tým viac dovoľujeme Všemohúcemu robiť si s nami a s ňou, čo chce. Dokonca mu dôverujeme tak, že mu dovoľujeme našu vieru zobrať. Nielen pretvoriť, znovuzrodiť. Ale i zobrať. Doniesť nás na miesto absolútnej dôvery, kde nám nezostane nič, čoho by sme sa pridŕžali. Iba viery, že On Je.

V tom význame je a musí byť viera vzťahom, nie náboženstvom. Dôverným rozhovorom jednotlivca so svojim Stvoriteľom. Láskyplným hľadením na kríž ako na jediný zdroja nádeje ba  istoty, že tento rozhovor sa raz naplno rozvinie vo večnosti.

Keď čítame Bibliu, nie je možné prehliadnuť jednu zaujímavosť jej jazyka. Od začiatku až do konca operuje pojmami spravodlivosť, sudca, zákon, milosť, obhájca, žalobca, rozsudok, súd, odsúdenie, výkupné, oslobodenie, zmluva. Až by sme mohli mať pocit, že čítame právnickú príručku či záznam zo súdneho procesu. Pojmov vzťahujúcich sa k súdu, súdnemu procesu, právu je v nej nepočítane a vinú sa celým jej dejom i obsahom.

A ono je to naozaj pravda. Biblia je o zákone, zločine, súde, treste, výkupnom a slobode. Často
krát si ju síce zamieňame s príručkou dobrého, šťastného či poslušného života, ale tým ona nechcela byť. Ona je naozaj záznamom súdneho procesu s hriechom a ukážkou lásky, ktorá sa s ním vysporiadala spôsobom, ktorý vyráža dych. Ten spôsob je tak nepochopiteľný a tak sa vymyká ľudským spôsobom, že uveriť mu, znamená večný život a tu na zemi život bez zlomku či náznaku odsúdenia, pocitu viny, v neuveriteľnej slobode a radosti. Skúsme sa teda spoločne pozrieť na jeden kľúčový pojem, na slovo Zákon, nakoľko každý súdny proces musí prebiehať podľa neho.
Starú zmluvu, štyridsťsedem kníh (alebo 46 alebo 39, závisí od tradície) od Genezis až po Druhú Makabejským, poznáme skôr pod názvom Starý Zákon. Trochu nešťastné, ale nevadí. Názov Stará zmluva oveľa lepšie vystihuje, čím táto časť Písma je. Kontraktom niečo za niečo. Právnym dokumentom, záväzkom Boha. A človeka. V tejto zmluve sú stanovené podmienky, za ktorých sa človek, Božie stvorenie, opäť môže so svojím Stvoriteľom stretnúť a tešiť sa z Jeho prítomnosti. Je o obnove strateného raja za podmienok, ktoré si stanovil Boh. Tieto podmienky, Zákon, stanovil a svetu skrze Izraelský národ ukázal na hore Sinaj.1

Zákon, הלכה, halacha, po hebrejsky znamená „cesta, po ktorej máme kráčať“. Zákon v pôvodnom hebrejskom chápaní je teda cestou, po ktorej keď budeme kráčať, prídeme k Bohu. Toto sú tie podmienky zmluvy s Bohom. Srdcom Zákona je nemeniteľných 613 mitzvot, prikázaní, ktoré dal Boh Izraelskému ľudu v Tóre, prvých piatich knihách Starej zmluvy.2 Obsahuje  toľko negatívnych prikázaní, koľko je dní v roku – 365 zákazov a 248 pozitívnych prikázaní, príkazov. V tejto informácií je ukrytá veľmi dôležitá správa. Tieto príkazy sú nemeniteľné, všetky ustanovené Bohom a je ich 613. Nikde, v celej histórii judaizmu až po dnešok sa nevyskytuje tzv. Desatoro, ako nejaká samostatná časť Zákona. V celej Biblii sa používa jediné slovo na opis toho, čo Boh od človeka vyžaduje. A tým slovom je Zákon. Takto mu rozumel a používal ho Ježiš a i sv. Pavol, tak mu rozumejú dnešní Židia a tak by sme mu mali rozumieť i my. Preto vždy, keď sa v Písme dostanete k slovu zákon, predstavte si celý súbor 613 príkazov Boha.

V určitých segmentoch kresťanstva sa ale vyvinulo iné chápanie Zákona. Dvojité, rozdelené. Rozdelili sme si ho na tzv. morálny zákon a zákony ceremoniálne a hygienické. Morálny zákon, tzv. Desatoro a predpisy týkajúce sa uzmierovania za hriech, sviatky a skutky vonkajšej nábožnosti. Desatoro nazývame zákonom Božím a ostatné zákony zákonom Mojžišovým. Desatoro bolo vryté do kameňa a ceremoniálny zákon bol napísaný na pergamene. Prvé nás viaže a druhé je zrušené.
Takéto chápanie sa ale prieči skutočnosti a nie je založené na tom, čo rozpráva Písmo. Takéto chápanie Zákona nám prináša obrovské ťažkosti a núti nás k veľmi zložitým konštrukciám pri vysvetľovaní celého diela spásy. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“3, hovorí Ježiš. Nielenže neprišiel zrušiť Zákon – 5 Mojšišových kníh, ale ani len Prorokov. Ježiš nehovorí, „neprišiel som zrušiť Desatoro“. Ďalej Ježiš hovorí „Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.“4

O Desatore hovoríme ako o základoch morálky, smerovkách do neba. Je naozaj pravda, že Desatoro sú morálne predpisy? Pozrime sa na jeden z nich. Tretie prikázanie (pôvodne štvrté) znie v jednom z prekladov takto: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“. Pôvodne v hebrejčine ale znie: „Pamätaj na deň Šabatu a zachovávaj ho svätý.“ Mne to ako morálka neznie vôbec. Je to jasné prikázanie dodržiavania sviatku, siedmeho dňa - soboty a z horeuvedeného dosť nepresného prekladu ešte jasnejšie vyplýva, že je tak aj chápaný. „Svätiť sviatočné dni.“ Je to ceremónia. Takže Desatoro ako celok nie je sú iba morálne ale i ceremoniálny predpis.

Skúsme sa spoločne pozrieť, čo si o Desatore konkrétne myslí Pavol. Priznám sa, keď som si to prvý krát uvedomil, bol som dosť šokovaný. Pavol službu Desatora nazýva „službou smrti“. Silné slová, ale poďme si ich prečítať: „Keď už služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa.“5 Spomínate si, čo bolo vryté do kameňa? Nie predpisy ceremónií a sviatkov, ale Desatoro6. Služba Desatoru prináša smrť. To nehovorím ja, to povedal Pavol. Poďme ďalej v tomto verši. Táto služba smrti „bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný.“ Na viacerých kázňach som počul, že Mojžiš, keď dostal Desatoro, tak si zakrýval tvár, aby jeho sláva neoslepila Izraelský národ. To ale nie je pravda. Prečítajte si pasáž, ku ktorej sa Pavol tu odvoláva:

„Keď Mojžiš zostupoval z vrchu - dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval z vrchu -, Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním mal. Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť.  Mojžiš ich volal a prišli k nemu Áron a všetci poprední pospolitosti a Mojžiš sa s nimi porozprával. Potom sa priblížili všetci Izraeliti a on im rozpovedal všetko, o čom s ním Pán na vrchu Sinaj hovoril.  Keď Mojžiš skončil rozhovor s nimi, dal si na tvár závoj.  A kedykoľvek Mojžiš predstúpil pred Pána, aby s ním hovoril, závoj odkladal, kým sa nevrátil späť. A keď vyšiel, oznamoval Izraelitom, čo mal prikázané. Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišovi tvár žiarila. A Mojžiš si dával závoj na tvár, kým nevošiel, aby sa s Ním rozprával.“ 7

Mojžiš si nezakrýval tvár, keď hovoril k národu.  Keď k ním hovoril, celý čas mal tvár odhalenú. Až keď im porozprával o Zákone, si tvár zakryl závojom. A potom, opäť, po rozhovore s Bohom, si ho dával dole. Prečo tak robil? Pavol nám to povedal. Pretože akokoľvek slávnym tento zákon bol a je, jeho jas je pominuteľný. Služba Desatoru je pominuteľná. Mojžiš sa veľmi pravdepodobne hanbil, že si svoju jas a nádheru neudržal. Existuje však iná služba, ktorá neprináša smrť, ale život a ktorá nikdy nevybledne. Pavol o nej hovorí v ďalších veršoch8.

Inde Pavol tvrdí, že ak sa rozhodneme dodržiavať jeden zo Zákonov, sme viazaní dodržiavať Zákon celý – jeho 613 príkazov. „Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, odtrhli ste sa od Krista“.9 To sú silné slová a radšej sa nad nimi chcem zamyslieť. Odtrhnúť sa od Krista je naozaj to posledné, čo by som chcel pre seba či svojich najbližších. Pavol tu použil slovíčko, ktoré v gréčtine znamená, že Kristus mi nebude v ničom nápomocný, nijako mi nepomôže, nebudem mať z Neho žiaden osoh. Ak sa obrátim k Zákonu, niet pre mňa pomoci od Krista.

Keď Pavol kázal evanjelium, obvinili ho z jednej veci, ktorou je bežne obviňovaný človek rozprávajúci o evanjeliu bez kompromisov. „Nie je to potom tak, ako o nás potupne rozširujú a ako niektorí tvrdia, že hovoríme: “Robme zlo, aby vzišlo dobro”? Ich odsúdenie je spravodlivé.“ 10. Čo teda Pavol o Zákone hovorí a prečo zaberá tak veľa z jeho učenia? „Rušíme teda vierou zákon? Vôbec nie! Naopak, staviam zákon na miesto, kam patrí.“ 11 Biblia nás učí, aký je zmysel Zákona, prečo nám ho Boh dal.

Tu môžeme kľučkovať a vyhýbať sa. Môžeme si povedať - toto platí a toto zase nie. Povedať si, že Ježiš jedno zrušil a druhé nás stále viaže.  Nechávame si tak otvorené dvierka k súdeniu ostatných, k vyvyšovaniu sa, k porovnávaniu, kto je lepší a kto horší. Prečo Pavol nesúdil nielen iných, ale ani len seba? Pretože mu Ježiš zjavil, že každému súdu odzvonilo na kríži. Ak ich nezavrieme a rozdelíme Zákon na morálny a ceremoniálny, neporozumieme daru, ktorý sme dostali na kríži a budeme ďalej žiť v strachu a neslobode, v odsúdení. A bezmocnosti. Pretože nikto z nás nemá silu dodržať ani len to samotné Desatoro. Veď čo o ňom hovorí Ježiš? „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“12 Vrahmi sa stávame už len tým, že sa hneváme na vodiča auta v zápche. 13 Ježiš dáva Zákonu jeho pravý význam. Privádza ho do nesplniteľných rozmerov a ukazuje, že dodržať ho je pre človeka nemožné. Zákon od nás iba vyžaduje, no nikdy nám nedá moc to uskutočniť. Keď už by sme teda chceli sláviť (ako podmienku, nie ako dar) – a teraz neviem či šiesty alebo siedmy deň, výber nechám na vás podľa toho, ktorý deň považujete za svätejší, tak sa pozrime, ako sa má sláviť správne. Keď chytili chlapíka, ako počas šabatu či soboty alebo nedele, zbieral drevo na oheň, samotný Boh Mojžišovi povedal, že ten človek musí byť ukameňovaný. A tak sa i stalo. Zapaľujete si niekedy v nedeľu krb? Priniesli ste si z dvora náruč voňavých polienok? Podľa Boha si zasluhujete smrť.

A cez to všetko je v Písme napísané, že tento Zákon Ježiš neprišiel zrušiť, ale ho naplniť.14 Pavol používa slovíčko pléroó, ktoré znamená, dokončiť, vyplniť, skompletizovať. Biblia ho používa v rovnakom význame, v akom sa napĺňa proroctvo. Naplnené proroctvo je platné, ale už sa nikdy viac nenaplní. Obsah proroctva sa neruší, ale jeho platnosť áno. A tu prichádzame spoločne k skutočnému zmyslu Zákona – Desatora i ďalších 613 mitzvoh. Zákon je proroctvom o Ježišovi, ktoré v Ňom našlo svoje naplnenie. V tomto zmysle Ježiš „zrušil zákon prikázaní“15 a odstránil ich tým, že ich pribil na kríž16. Jeho zmyslom je povedať nám, čo je to hriech17, rozmnožiť ho18, doviesť nás na koniec našich vlastných síl a pochopiť, že potrebujeme Mesiáša19. Zákon, desatoro nie sú smerovky do neba alebo smerovky na Ježiša.

Zákon stále platí. Pre svet. Pre tých, ktorí neprijali Krista a ktorí si myslia, že snahou dodržiavať ho sa zapáčia Bohu. Je to cesta veľmi strastiplná, plná strachu a obáv, sklamaní a frustrácie z vlastnej slabosti. Opäť a opäť si človek po nej kráčajúci vyhŕňa rukáv a snaží sa zapáčiť sa Bohu v nekončiacom diele Sizyfa. Znovu a znovu padá a zohýba sa viac a viac pod návalom výčitiek a obvinení, ktoré proti nemu dvíha diabol skrze Zákon 20. Zostáva vo väzení hriechu21.

Existuje cesta von? Existuje spôsob, ako nájsť moc dostáť neuskutočniteľným požiadavkám Božej zmluvy? Existuje život v slobode, dôvere, radosti, nádeje a moci „prenášať vrchy“?

Existuje. Zatiaľ sa spoločne pozrime na kríž. Možno ju tam zbadáme.

——

1 Ex 20 a ďalej
2 http://www.jewfaq.org/halakhah.htm
3 Mt 5,17
4 v. 18
5 Ef 3,7
6 Ex 24,12
7 Ex 34,29-35
8 2 Kor 8, 8-18
9 Gal 5,4
10 Rim 3,8
11 Rim 3,31 The New Jerusalem Bible, preložené z gréčtiny,
12 Mt 5,28
13 Porov. Mt 5,22
14 Mt 5,17
15 Ef 2,15
16 Kol 2,14
17 Rim 3,20
18 Rim 5,20
19 Hebr 2,14-15
20 1 Kor 15,56
21 Gal 3,23 a 4,4

„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“  Sem-tam tieto slová zaznejú z kazateľníc a radoví veriaci sa ich snažia aplikovať vo svojich životoch. Ježiš, buď milostivý a daj, aby sme nesúdili iných! Azda i tak sa modlíme, pretože sa neodvažujeme pomyslieť na to, že by nás samotných prišiel súdiť On.

Ježiš, jediný, ktorý bol bez hriechu a teda mal morálnu autoritu súdiť, tak nerobil. „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12,47) Ak i niekedy Ježiš vystúpil voči niekomu tvrdšie , boli to vždy cirkevní hodnostári, predstavitelia, teológovia svojej doby, múdri medzi múdrymi. Nikdy neodsúdil jednoduchého hriešnika. Žeby obyčajný človek nebol až taký zlý, alebo by zákonníci boli obzvlášť neposlušná partička? Nie. Zákonníci i farizeji, predstavení cirkvi, boli rovnakí ako všetci ostatní. Až na jedno. Mali moc odsúdiť iných. Aspoň si ju takto privlastňovali. Predstavovali zákon, boli znalí veci a tak sa cítili dôležito. Mohli klásť bremená na iných, mohli si vymýšľať vlastné predpisy a mohli kontrolovať, ako ich obyčajný plebejec dodržiava. Nerozumeli milosti, no veľmi dobre sa vyznali v zákonoch. Preto si od Ježiša vypočuli zopár britkých slov.

A tak chcem dnes, ako jeden z plebsu, povedať mojej Cirkvi „Nesúď, aby si nebola súdená.“

Spomínate si na Adama a Evu? Na dva stromy v ich blízkosti. Jeden z nich bol strom života. Z toho mali jesť do sýtosti a mali sa tešiť z jeho plodov. Mali žiť večne. Bol tam i druhý. Strom poznania dobra a zla. To bola zakázaná dobrota. V jeho trpkých plodoch spočívalo poznanie, čo je dobré a čo zlé. To sme nikdy nemali vedieť. Nemali sme sa zamýšľať nad tým, čo je „kóšer“ a čo nie. Čo je správne a čo nie. Nemali sme poznať hriech ani dobré skutky. Mali sme jednoducho žiť v Božej prítomnosti, prebývať v nej  a starosť o dobro a zlo prenechať Jemu. Nestalo sa tak.

Dnes veľmi radi vynášame súdy. Veľmi rýchlo odsúdime rozvedených manželov, kňaza, čo sa vzdal kňažstva, ženu, ktorá išla na potrat, či jej sestru, ktorá maličké opustila a zutekala od svojej zodpovednosti. Máme na všetko jasne definované zákony, predpisy, poučenia a tak vieme, ako sa máme správať. Teda hlavne ako sa majú správať tí ostatní.

Chcem povzbudiť všetkých, ktorí sa cítia súdení, posudzovaní za svoje rozhodnutia, odvahu, sklamania, či nebodaj i pochybenia, slabosti. Pavol hovorí „No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim,“ (1Kor 4,3). Každému súdu odzvonilo na kríži. Pozrite sa naň a tam uvidíte svojho Obhajcu i Sudcu, ktorý za Vás dal život.

A tak prosím, Cirkev moja, nesúď, aby si nebola súdená.

Tento verš (Flp 12,2), či jeho preklad či porozumenie, dokáže poznamenať náš celý život. Tento verš je asi najčastejšie citovaným veršom na každé jasné a priame ohlasovanie nezaslúženej milosti, ktorú sme dostali bez našich dobrých a napriek našim zlým skutkom. Takto z kontextu vytrhnutá a nesprávne preložená veta, dokáže zatemniť a zahaliť celú dobrú zvesť.

Budem ďalej používať tento veľmi nepresný preklad a dám vetu do kontextu „A preto moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči.“ Flp 2,12-13

V prvom rade Pavol nepovedal pracujte na svojej spáse. Slovo, ktoré použil bolo κατεργάζομαι (katergazomai , kat-er-gad’-zom-ahee). Jeho preklad v žiadnom prípade nie je pracovať na niečom, ale vyprodukovať, vyniesť na svetlo, ukázať výsledky, priniesť ovocie. Pavol presne toto slovo používa ešte na troch miestach.

„Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím“ Rim 7,15.

„Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli.“ Rim 7,17

„No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli.“ Rim 7,20

Z týchto troch citátov nám môže byť zrejmý Pavlov dôraz. Keď v siedmej kapitole Rimanom hovorí o hriechu, je jasné, že to nie on, ale hriech v ňom, koná. Hriech v ňom sa navonok ukazuje aj napriek tomu, čo Pavol sám chce.

Rovnako tak i spása vo Flp 2,12. Je to niečo, čo už je v nás, čo sme dostali zdarma a ovocie ktorého by sme mali vyprodukovať, ukázať – katergazomai. „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči“. Toto je fakt, pred ktorým sa máme s bázňou a chvením skloniť. Je to Boh, nie my. Sú to „Jeho“ skutky, „nie naše“. My nemôžeme ukázať ovocie svojej spásy ako niečoho, čo nemáme.

Biblia nám ukazuje akoby dve rôzne cesty k Bohu. Jedna je cez Zákon. Jedna je v Milosti. Azda to najhoršie je, keď ich pomiešame dokopy. Trochu Ježiš, trochu my. Trochu Jeho milosti a trochu našej usilovnosti a dobrých skutkov. Trochu nedokonalej Kristovej obety a trochu našej vlastnej dokonalosti.

Bojím sa, že pred nami stojí veľká križovatka. A my si musíme vybrať, po ktorej ceste budeme kráčať.

Bláznivá láska je nový titul vydavateľstva Kumran.sk, ktorý posledný rok patrí medzi svetové bestsellery. Spolu s jej autorom Francisom Chanom, sa v nej chceme spýtať kresťanov na Slovensku, či nám niečo podstatné neuniká. Aj vy cítite, že niečo nie je v poriadku a túžite tento stav zmeniť?

Riešenie náboženskej ľahostajnosti a samoľúbosti nie je usilovať sa úzkostlivo dodržiavať zoznam príkazov a zákazov. Riešením je bláznivo sa zamilovať.

“S naliehavosťou prameniacou z túžby prebudiť spiacu Cirkev, ktorá uviazla v pohodlných kompromisoch, bláznivá láska zasahuje podstatu problému a vyvoláva vo vás túžbu po bližšom vzťahu s neporovnateľným Ježišom.” (Louie Giglio, riaditeľ Passion Conferences).

Bláznivá láska je úprimná. Nekladie si pred ústa servítku. Je odvážna. Je taká, akou bláznivá láska má byť. Dúfam, že v tých, ktorí ju budú čítať, inšpiruje odpoveď hodnú bláznovstva kríža, ktoré pre nás podstúpil Ježiš.

K tomuto zamysleniu ma vedie skúsenosť z reakcie na jednu moju recenziu. V nej som udelil 5 hviezdičiek z piatich jednému, pre účely tohto článku nedôležitému, filmu. O pár dní neskôr sa na danej kresťanskej stránke objavila iná recenzia toho istého filmu. Jedna hviezdička z piatich – to najhoršie možné ohodnotenie. Ako je to možné?

Ako je možné, že dvaja kresťania majú na rovnaký film tak odlišný názor? Rovnaké dielo ale rozdielne oči, cez ktoré je vnímané. Obidve recenzie sa vyjadrovali k obsahu filmu, k ideám, myšlienke. Ako je možné, že dvaja kresťania, zdieľajúci rovnakú vieru, rovnaký morálny základ tak rozdielne vnímajú film o živote a Bohu?

Zdá sa mi, že denomináciami, hnutiami, prúdmi kresťanstva sa vinú dva, všetkých kresťanov deliace tábory. Rovnako, ako sa celou históriou kresťanstva vinie čiara, línia, na ktorej sa láme a na ktorej bojujú medzi sebou zákon a milosť. Budem hovoriť o dvoch kresťanstvách, akoby niečo také bolo možné. Ale každé reprezentujú ľudia, jednotlivci, ja či ty a je úplne jedno, či patrím k tej či onej denominácii.  Ba čo viac, každé z nich bojuje v našom vlastnom vnútri a my sami sa medzi nimi každodenne potácame.

Jedno kresťanstvo si nárokuje pravdu, má na všetko odpoveď a táto odpoveď sa nachádza vždy len v ňom. Druhé kresťanstvo stojí s pokorou pred pravdou, ktorou je Ježiš a uznáva, že nevie nič a to málo, čo vie, dostalo darom. Prvé pravdu vlastní, druhé je pravdou vlastnené. Jedno kresťanstvo má silný pocit vlastnej identity k určitej skupine, súdržnosti založenej na ostro definovaných pravidlách, predpisoch a veľmi jasne sa vydeľuje od ostatných kresťanov. Druhé nepozerá toľko na rozdiely, ale na Toho, v ktorom sme jedno. Prvé je exkluzívne; druhé objímajúce. Prvé hovorí: „Kto nie je so mnou je proti mne.“ (porov. Mt 12,30) a druhé: „Kto nie je proti nám, je s nami“ (porov. Mk 9,40).

Pre prvé kresťanstvo je dôležitá ľudská autorita, pre druhé sloboda, ktorú dáva Kristus. Jedno cíti silnú potrebu kontrolovať, opravovať, kritizovať, držať oprate vo svojich rukách. Druhé sa necháva inšpirovať, uznáva, že Boh je oveľa väčší, ako akákoľvek teológia, že každá pravda má v Bohu tisícoraké a mnohokrát i protirečivé vyjadrenie a nedá sa vtesnať do žiadnych kategórii. Jedno potrebuje ku každej službe patričné poverenie, druhé ďakuje za každú službu, ktorej dal Boh život. Prvé má  predpisy, požiadavky, prikázania a zákony. Druhé hovorí, že zákonu umrelo a už nežije ono, ale Kristus. Pre jedných je úzka cesta jasne označkovaná, druhým je touto cestou Kristus sám. Prvé kladie podmienky, druhé sa bez ustania kajá z toho, že ich nedokáže splniť.

Jedno zatína päste a vyhŕňa si rukávy k ešte väčšej snahe, druhé volá „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“