So smútkom sledujem, koľko súdenia a odsudzovania okolo seba vidím v posledných dňoch či týždňoch. So smútkom sledujem, ako sa jeden cirkevný hodnostár predháňa v súdení pred druhým.
„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Sem-tam tieto slová zaznejú z kazateľníc a radoví veriaci sa ich snažia aplikovať vo svojich životoch. Ježiš, buď milostivý a daj, aby sme nesúdili iných! Azda i tak sa modlíme, pretože sa neodvažujeme pomyslieť na to, že by nás samotných prišiel súdiť On.
Ježiš, jediný, ktorý bol bez hriechu a teda mal morálnu autoritu súdiť, tak nerobil. „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.“ (Jn 12,47) Ak i niekedy Ježiš vystúpil voči niekomu tvrdšie , boli to vždy cirkevní hodnostári, predstavitelia, teológovia svojej doby, múdri medzi múdrymi. Nikdy neodsúdil jednoduchého hriešnika. Žeby obyčajný človek nebol až taký zlý, alebo by zákonníci boli obzvlášť neposlušná partička? Nie. Zákonníci i farizeji, predstavení cirkvi, boli rovnakí ako všetci ostatní. Až na jedno. Mali moc odsúdiť iných. Aspoň si ju takto privlastňovali. Predstavovali zákon, boli znalí veci a tak sa cítili dôležito. Mohli klásť bremená na iných, mohli si vymýšľať vlastné predpisy a mohli kontrolovať, ako ich obyčajný plebejec dodržiava. Nerozumeli milosti, no veľmi dobre sa vyznali v zákonoch. Preto si od Ježiša vypočuli zopár britkých slov.
A tak chcem dnes, ako jeden z plebsu, povedať mojej Cirkvi „Nesúď, aby si nebola súdená.“
Spomínate si na Adama a Evu? Na dva stromy v ich blízkosti. Jeden z nich bol strom života. Z toho mali jesť do sýtosti a mali sa tešiť z jeho plodov. Mali žiť večne. Bol tam i druhý. Strom poznania dobra a zla. To bola zakázaná dobrota. V jeho trpkých plodoch spočívalo poznanie, čo je dobré a čo zlé. To sme nikdy nemali vedieť. Nemali sme sa zamýšľať nad tým, čo je „kóšer“ a čo nie. Čo je správne a čo nie. Nemali sme poznať hriech ani dobré skutky. Mali sme jednoducho žiť v Božej prítomnosti, prebývať v nej a starosť o dobro a zlo prenechať Jemu. Nestalo sa tak.
Dnes veľmi radi vynášame súdy. Veľmi rýchlo odsúdime rozvedených manželov, kňaza, čo sa vzdal kňažstva, ženu, ktorá išla na potrat, či jej sestru, ktorá maličké opustila a zutekala od svojej zodpovednosti. Máme na všetko jasne definované zákony, predpisy, poučenia a tak vieme, ako sa máme správať. Teda hlavne ako sa majú správať tí ostatní.
Chcem povzbudiť všetkých, ktorí sa cítia súdení, posudzovaní za svoje rozhodnutia, odvahu, sklamania, či nebodaj i pochybenia, slabosti. Pavol hovorí „No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim,“ (1Kor 4,3). Každému súdu odzvonilo na kríži. Pozrite sa naň a tam uvidíte svojho Obhajcu i Sudcu, ktorý za Vás dal život.
A tak prosím, Cirkev moja, nesúď, aby si nebola súdená.
Komentáre (2)
Pridaj komentár
Copyright © 2009 - 2012 Vydavateľstvo W Press a.s., Partizánska 2, 811 03 Bratislava, Slovensko / ISSN: 1336-653X
Design and Technology by MONOGRAM
.bez nadpisu od .pmin57 | August 4, 2010
Netreba hneď všetko odvodzovať z jednoho citátu. Samozrejme Ježiš súdil a j iných ako popisujete (a On je na to povolaný v prvom rade). Súdil aj osúdil. Či si nesplietol z povrázkov bič a navyhnal kupcov a peňazomencov z chrámu. Tam sa dokonca uchýlil aj k priamej exekúcii. Alebo nie je sstrašné odsúdenie:”Lepšie by mu bolo, keby sa nebol narodil”? (Mt26,24). A veríme, že ešte raz ako sudca príde. Aj nás bude súdiť za to čo sme urobili ale aj za to čo sme neurobili. Sme všetci povolaní sa napomínať (napr. sv.Augustím DCD). Medzi štyrmi očani, pred bratmi, aj pred celou obcou. A koho to máme napominať, keď nebudeme súdiť skutky a odsudzovať tie zlé. Lebo bez poznania zla nie je možná náprava a ani záchrana hriešnika. Ani naša - za to, že spôsobíme jeho záhubu. V tom Cirkev a jej magistérium nezastupiteľné a musí byť skrze svojich členov stále aktívne. Spoznávať zlo a poukazovať naň.
.bez od .maria22 | August 18, 2010
dakujeme za povzbudive myslienky.nesudime lebo kto je bez v….