Podľa zaujímavej eseje Michella Houellebecqa o Lovecraftovi je skutočným zdrojom umenia aktívna nenávisť k svetu a životu. Houellebecq považuje prechod od opovrhnutia a tichého trpenia k aktívnej nenávisti k svetu za Lovecraftovo osobné víťazstvo, ktorého  navždy uchovaným dokladom je majstrovo hororové dielo .

Nemožno poprieť , že je na tom určite veľa pravdy. Máločo nás tak činí schopnými obsedantne pozorovať a popisovať nechutné, odpor a pohŕdanie vyvolávajúce detaily správania či vzhľadu iného človeka než práve nenávisť. Tu duševnej energie a tvorivých  síl imaginácie neželieme snáď o nič viac, než na predstavovanie si samých seba ako obdivu a lásky hodných stvorení.

Houellebecqov náhľad na vznik diela sa líši od Schopenhauerovho popretia vôle k životu a následného nezaujatého a objektívneho pohľadu, nezakaleného životnými záujmami. Houellebecq upozorňuje na všeobecný sklon považovať detstvo za jedinú hodnotnú a radostnú životnú etapu a všetko čo nasleduje za postupný a nutný úpadok, súvisiaci s nevyhnutnosťou tupo bojovať o svoje miesto v sexuálnom a ekonomickom rebríčku, kým nás neskolí choroba a smrť.

Aj keď Lovecrafta nepoznám, bola mi esej, kde sa ešte zaujímavo rozoberá Lovecraftov rasizmus, skvelým čítaním a pôžitkom po ktorom som, ktovie prečo, dostal chuť konečne si prečítať Kafkov román Nezvestný (zvaný tiež Amerika).

Z nedokončeného diela sa nám zachovalo niekoľko pozoruhodných dejových línií, z ktorých každá obstojí ako samostatná novela. Mňa najviac zaujal úvodný príbeh salámy, ktorú si z Nemecka do Ameriky priniesol hlavný hrdina (Karol) v kufri. Dá sa povedať saláma je jeho jedinou istotou. Postupne z nej ubúda a Karol neochutná ani kúsok napriek tomu, že sa osudom salámy v myšlienkach často pedantne zaoberá a snaží sa o ňu starať. Príbeh salámy vrcholí potom, čo už je celá zjedená, slaninovou hostinou, pričom osud slaniny je len zrýchlenou variáciou na peripetie so salámou. Karol takmer až do konca zostáva hladný až kým sa nedostane k pečeným kurencom podávaným na neuveriteľnom nábore do divadla v Oklahome, o ktorom vyslovujem podozrenie, že ide len o Karolov sen odohrávajúci sa tesne pred jeho smrťou od hladu. Dievčatku so zápalkami sa pred smrťou tiež dlho sníva o krbe. Keby sa Karol skutočne najedol kureniec narušila by sa tým podľa mňa celá dejová logika a ako vieme Kafkove romány i poviedky obvykle sledujú líniu postupnej a nevyhnutnej skazy hlavného hrdinu. Že by Kafka zrazu zmenil názor na svet a ešte takým spôsobom, že nakoniec predhodí pred hlavného hrdinu pečené kura mi príde krajne nepravdepodobné a voči usilovnému čitateľovi neseriózne. Ako keby si gróf Monte Christo na strane 500 odrazu povedal, že kašle na pomstu a bude si radšej užívať poklad, založí divadlo v Oklahome a usporiada kuraciu hostinu. Keby sa Kafka poznal s Dumasom mohli by súbežne vydať romány, ktoré by sa takto dejovo preplietli a tak zmiatli svojich čitateľov a zároveň si navzájom urobili reklamu.

Facebookvybrali.sme.sk

.marián Šarközy