Pre nedostatok času som sa nedostal na Nehanebných bastardov do kina a tak som sa rozhodol nebyť za každú cenu originálny a jednoducho napísať recenziu (tak ako je zvykom) na základe iných recenzií a vlastných domienok. Som celkovo presvedčený, že by recenzenti mali písať recenzie predtým ako uvidia film, nakoľko sú potom objektívnejší a nezmanipulovaní faktami. A samozrejme by mali čo najviac opisovať cudzie názory, aby docielili vyváženosť a nestrannosť. Lebo tak to robia vedci a vysokoškolsky vzdelaní ľudia, bez ohľadu na to či už ide o politológov, alebo klimatológov a podobne. Prečo by mali byť zrovna filmoví recenzenti výnimkou?

Tarantino a Hitchcock

Tarantino má veľa spoločného s Hitchcockom. Rovnako ako on zaujal intelektuálov žánrom považovaným dovtedy za pokleslú a intelekuálne neproduktívnu zábavu. Mediálne sa sebaironicky štylizuje do podoby úchylného „maniaka z videopožičovne“ a tak aj vystupuje ako svojrázna postavička vo vlastných filmoch. Vizáž a kamera týchto filmov  má v sebe niečo pornografické, či voyerske aj keď v dielach oboch prakticky nenájdeme nič čo by sa dalo považovať za erotickú scénu, ktorá sa v osemdesiatyh a 90 rokoch stala akoby niečím povinným (ako dokazuje na svoju dobu revolučne holý zadok inak veľmi konzervatívneho Mela Gibsona) - divák vidí to čo chce vidieť a tak ako to chce vidieť bez kompromisov. K tomu dlhé zábery na tváre a skvelé veľmi vtipné dialógy, ktoré sa stali súčasťou reálnej reči a slangu.

V jednej podstanej veci Tarantinove a Hitchove diela nie sú gýčom. Stratégiou príbehu filmového gýča je emocionálna identifikácia diváka s kladným hrdinom. Vo filmoch týchto dvoch nájdeme niečo také len ťažko. Hlavnou témou gýča nie je napríklad zrada, či pomsta ako taká, ale zradca a pomstiteľ. K prvému cíti divák nenávisť, k druhému sympatie a prežíva dobrodružstvo s napätím ktoré je spojené s domnelým vlastným záujmom vyplývajúcim s citovej identifikácie (samozrejme ak je to dobre natočené). Takýmito príbehmi sú napríklad filmy Mela Gibsona (najmä Umučenie) a mnohých ďaľších, rovnako plné násilia ako Tarantinove ale na rozdiel od Tarantina, alebo Hitchcocka zúfalo umelecky neprovokujúce. Provokatívnou u mnou obľúbenej dvojky je práve neprítomnosť identifikácie diváka s pozitívnym hrdinom. Hrdinov je v niektorých prípadoch možno teoreticky rozdeliť na dobrých a zlých, sympatických a nesympatických, T a H však nepoužívajú takpovediac prostriedky filmového populizmu na to aby diváka vtiahli do deja. Kladný hrdina nemá na svojej strane režisérovu propagandu. V dielach oboch často ani nič také ako jednoznačne kladného hrdinu nenájdeme.

Vo filmoch Hitchcocka býva „hlavným hrdinom“ nie zločinec, ale zločin, nie šialenec, ale šialenstvo nazerané z mnohých pohľadov. Hrdinovia sú tu aby nám tieto pohľady sprostredkovali. Podobne u Tarantina je to pomsta a osud, nie pomstiteľ a víťaz čo diváka zaujme. V prvých Tarantinových filmoch na rozdiel od Hitchcockových chýba napätie, pretože sa zaoberajú osudom a náhodou. V slávnom rozhovore Hitchcock podáva svoju verziu tvorby napätia asi takto: Ak sa traja muži rozprávajú a odrazu z ničoho nič v miestnosti vybuchne bomba nevznikne žiadne napätie. Ak ale počas 5 minútového rozhovoru urobíte pár strihov na časovanú bombu pod stolom máte to tam. Tarantino uprednostňuje výbuch z ničoho nič. V Pulp fiction zomierajú (alebo prežívajú) takmer všetci úplne náhodne a nezmyselne.

Vo vzťahu k divákovi sú obaja režiséri v mierne obviňujúcom vzťahu, akoby ukazovali prstom do hľadiska: „Vy sa práve na toto chcete pozerať tak tu to máte.Toto je vašou súčasťou, pretože vás to neodolateľne priťahuje.“ Je v tom niečo psychoanalyticky nevyslovené za čo má niesť divák vlastnú zodpovednosť. Divák je v tomto zmysle súčasťou všetkého čo sa deje. Tarantino nikdy netvrdí a ani náhodou nepodkladá divákovi dojem, že dej je reálny, ale v istom zmysle realitu popisuje a to realitu divákových túžob , fantázií a obsesií. Je to realita toho čo nás z neznámeho dôvodu fascinuje. Vďaka Tarantinovi objavujeme , že sme sami sebe neznámi a nebezpeční.

Recenzia

Snáď ani nemusím dodávať, čo predpokladám, že tak vyprovokovalo k negatívnym hodnoteniam „historického“ filmu Inglorious Basterds (v tomto prípade vo vzácnej zhode mnohých priateľov aj nepriateľov politickej korektnosti). Určite nepopisuje pravdivú históriu na základe faktov, ale čo asi popisuje pravdivo sú naše fascinácie a predstavy, ktoré si v týchto súvislostiach odmietame priznať. Podľa priateľov, ktorí majú Tarantina radi ide o jeho najlepší film. Nepochybujem o tom.

Iný názor recenzenta, ktorý bol natoľko korektný, že na film išiel nájdete napríklad tu.

Facebookvybrali.sme.sk

.marián Šarközy