Marián Dukes

Kto je dobrý Slovák

Mon, 25 Jan 2010 09:38:15 +0000

Kto je dobrý Slovák

(napísané, 7.4. 2009 publikované v po dlhšom období lenivosti 25.1. 2010)

K napísaniu tejto skromnej úvahy ma inšpirovala predvolebná tlačovka jednej z najroduvernejších strán. Mal som pocit, že som zaspal a zobudil som sa pred rokom 1998, možno aj pred rokom 1989. Dal by som ruku do ohňa aj za to, že vzťahovačnosť tohto kalibru má svoje korene v hlbokom feudalizme. Štát som ja vraj používal s obľubou francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (hoci to nie je historicky doložené a, navyše, v tomto zrejme nebol prvý). Spôsob, akým prevzali túto štafetu komunisti a neskôr iní -isti (väčšinou však koreňmi a myslením komunisti) je fascinujúci. Niektorí si dokonca privlastnili právo hovoriť v mene národa. Zaujímavé je však najmä to, že národnú kartu používajú tak, ako sa im to hodí. Keď sú na koni (t.j. vo vláde, resp. minimálne v parlamente) je pre nich národ najvyššou hodnotou (hodilo by sa skôr povedať prostriedkom ich existencie), za ktorú sa bijú nielen do hrude, ale pre ktorú mlátia okolo seba jazykom ako strojnou puškou (írečitý výraz pre samopal). Ak im však národ ukáže chrbát (teda keď sa vo voľbách nedostanú do parlamentu), označia ho za geneticky degenerovaný a hrajú sa na urazených. Tomu sa vraví láska k národu ako hrom.
V tejto súvislosti fascinuje otázka: kto je a kto nie je dobrý Slovák. Bol veľkým synom slovenského národa Alexander Rezeš, ktorého takto titulovali na jednom predvolebnom mítingu HZDS? Bol ním aj zrejme Vojtech Tuka, predseda vlády vojnového Slovenského štátu. Teda naši Maďari (najmä pri Tukovi budú oponenti určite protestovať, ale nech…). Treba sa spýtať, kto je vlastne Slovák. Vo všeobecnom ponímaní (častokrát štatisticky zjednodušenom) je to prakticky každý obyvateľ nášho štátu, keďže pri prieskume názorov sa málokedy rozlišuje podľa národnosti). Ak by sme mali ísť do extrému, pravoverní by isto navrhli po vzore norimberských zákonov, aby bol za pravého Slováka uznaný ten, kto vie vydokladovať aspoň 6 slovenských rodných listov svojich predkov (t.j. 2 generácie dozadu). To by tu bolo “bastardov”! Čo však s nečistými. Falšovali by sme ich pôvod, ak by sa nám hodili! Alebo by sme ich vyviezli na Madagaskar! Alebo by sme im veľkomožne dovolili u nás žiť! “Bastardi” by však boli celkom určite na druhej strane, t.j. medzi našimi Maďarmi. Najmä pokiaľ ide o zmiešané manželstvá. Pravoverní by v tomto prípade boli možno zhovievaví a do národného košiara by prijali vari aj takéto stratené ovečky.
Poďme však naspäť do reality. Kto je vôbec dobrý Slovák. Je to ten, ktorý sa bije do hrude všade kam príde a jeho jediným životným prejavom je to, že vôbec je. Občas, aby sa nepovedalo, si uľaví na úkor kohosi málo slovenského. Jeho najväčšími priateľmi sú Slovania, bez ohľadu na to, či sú to grázli alebo slušní ľudia. Hlavná vec, že sú to Slovania. Patriť do veľkej slovanskej rodiny je krásne, ale uprednostňovať Putina pred Puškinom či Karadžiča pred Kusturicom je scestné. Kým reč vychádzajúca prvých a tretích úst je slušne povedané čudná, druhý a štvrtý šíria svojou tvorbou radosť (hoci nie v prvom pláne).
Je dobrým Slovákom ten, kto neovláda v podstate žiadny relevantný cudzí jazyk a vonku robí svojou jazykovou “vybavenosťou” skôr hanbu alebo ten, kto sa dohovorí aspoň obligátnou angličtinou, zvládne aj komunikáciu v nemčine či francúzštine a hodiny ruštiny v ňom nezanechali tiež len odpor k učeniu a hlavne ovládaniu cudzích jazykov? Nepatrím medzi polyglotov, keď však potrebujem, dohovorím sa plynule po anglicky. Sebavedomie mi stúplo najmä po istom zahraničnom seminári v Rakúsku, keď ma hostitelia za mojím chrbtom pochválili za moju zainteresovanosť a dobrú jazykovú výbavu. Ruštinu mám rád a nedávno som si ju pomerne slušne osviežil, keď som pri návšteve maďarských a chorvátskych fariem zdieľal s mojou ruskou kolegyňou spoločný preklad z nemčiny (hostiteľská firma odborného zájazdu má sídlo v Rakúsku). Navyše pri spracúvaní podkladov som mal skromnú pomôcku v podobe mojich chabých znalostí nemčiny. Sú však jazyky, ktoré ovládam rozhodne lepšie ako nemčinu. a mám to na striedačku: zatiaľ v maďarčine som doma v hovorenom slove, pri francúzštine ma takmer po 20 rokoch pasívneho vylihovania na vavrínoch poteší skôr písaný text.
Ale dosť už o mne. Medzi Dunajom a Tatrami je omnoho viac jazykovo zdatných ľudí ako som ja, či už v jednom alebo aj v niekoľkých jazykoch naraz.
Dalo by sa písať ešte o všeličom národnom. Napríklad o poznaní vlastných dejín a hlavne dejinných súvislostí. Tu by sme mohli spomenúť tragický omyl romantikov, ktorí urobili zo zbojníka národného hrdinu. Čím prispel tento element k rozvoju slovenského národa? Možno ho držal v istom slova zmysle nad vodou, ale samotná myšlienka tvorby hodnôt kradnutím je deštruktívna vo svojej podstate. Na tom skrachovala aj najväčšia a, bohužiaľ, aj najtragickejšia utópia našich dejín - komunizmus, ktorý sa ani nedokázal prepracovať cez svoju prvú fázu - socializmus. Vytváranie mýtov je zaujímavá vec. Najhoršie je však, keď sa na miesto ich jemného prikrášľovania robia zásahy, ktoré úplne zmenia podstatu a poslanie pôvodnej udalosti či osoby. Takto by sa dalo hovoriť o 1 000-ročnom útlaku zo strany Maďarov (ten netrval ani celých 100 rokov), pánovi Váhu a Tatier (odbojný šľachtic, ktorý sledoval predovšetkým svoje ciele a nejaký národ a ľud mu bol ukradnutý) či SNP (úloha KSS v odboji sa nespravodlivo zveličuje a každý kto to chce spochybniť je označený za … a kto kritizuje opodstatnenosť vzniku povstania - nie to ešte jeho nepripravenosť - je takmer automaticky označený za priaznivca vojnového slovenského štátu).
Dosť bolo mojich rečí. Skúsim ešte pohľadať nejaké perly z môjho pera (mám v zálohe asi 2-3 rozrobené bodliaky).

autor je povolaním poľnohospodársky novinár a v civile je rúcač autorít

(Sorry za chyby v pôvodne publikovanej verzii, ale zrejme som nevenoval dostatočnú pozornosť textu písanému pôvodne na PDA-čku)

Kam smeruješ spisovný jazyk a kto Ťa formuje?

Fri, 18 Apr 2008 00:00:00 +0000

alebo
o niektorých veciach by sa mohlo rozhodovať aj inde ako v JÚĽŠ SAV

Minule som sa trocha oprel do zložených slov. Problém so slovom pedofil, ktorý som opísal je medzinárodného charakteru. Toto slovo je prijímané vo svojom „význame“ prakticky v celom svete. V tomto zamyslení by som sa chcel venovať našim „jazykotvorcom“.
Svojej práci sa venujem už jedenásty rok. Priznám sa, že nikdy pred tým som nemal ani pomyslenie na to, že by som sa živil písaním. Keď som sa však koncom roka 1997 dostal k práci redaktora, zarazilo ma niekoľko zmien, ktoré sa udiali od čias, kedy som sa rozlúčil s pravidelným prísunom povinných jazykovedných jázd na základnej a strednej škole.
Na výške som bol totiž vystavený súvislému útoku zvláštnej zmesi nárečí, bohemizmov, rusizmov a neskôr aj anglikanizmov, ktoré sa podarilo prepašovať autorom do sprípt. Vždy boli krytí vetičkou, že publikácia neprešla jazykovou korektúrou (niekedy to však vyzeralo tak, že publikácia neprešla ani odbornou korektúrou, pretože autori publikovali niekoľko vydaní tých istých skrípt s rovnakými faktickými chybami). Omnoho lepšie na tom boli oficiálne vysokoškolské učebnice (v tvrdej väzbe). Boli uhladenejšie, kultúrnejšie, odborne väčšinou na dobrej úrovni a minimálne z polovice písané v češtine (dokonca v rámci jednej knihy), takže si netrúfam posudzovať jazykovú úroveň ich českej polovice.
Po nástupe do môjho zatiaľ posledného (ako sa vraví „správne“ spisovne ostatného) zamestnania som si všimol, že dvakrát sa už nemôže písať buď osobitne alebo spolu, ale len spolu; že niektoré zmeny (alebo ženy) nie sú žiadúce, ale žiaduce. Zmien bolo niekoľko, najviac ma však zarazilo zrušenie výnimky rytmického zákona pri slove mliekáreň. Zrušenie druhej dlhej spoluhlásky ma vyprovokovalo k otázke prečo. Od jazykového korektora som dostal odpoveď, že preto, lebo jazykovedci zistili, že sa skrátená podoba slova používa v praxi viac. Pomyslel som si „budiž“ (ó aké nespisovné), ale nedalo aj tak to mi a začal som jazykovedcov podozrievať, že si niekto na zmene tohto pojmu urobil docentúru (profesúru, možno malý doktorát). Položil som protiotázku: prečo sa potom nepovažuje za spisovné slovo – neni, keď ho používa určite viac ľudí ako slovo mliekareň (tú som tipoval na našich kolegov z východu Slovenska). Mimochodom, za vydarený jazykový kúsok považujem aj samotné slovo opisujúceho snaživca, ktorý si zvyšuje svoje vzdelanie a je z neho interný alebo externý doktorand. Neviem, kde je pôvod tohto slova, ale dotyčný si robí doktorantúru (nie doktorandúru). Staré zlaté časy, keď existovali len ašpiranti.
Aby som dlho nekecal: poviem len, že do prvého vážneho konfliktu s jazykom som prišiel cca v piatom ročníku základnej školy, keď som po prečítaní detskej knihy môjho otca (bola publikovaná ešte niekedy v 50-tych rokoch minulého storočia pred veľkou reformou slovenského pravopisu) totálne „zoral“ diktát. Kniha bola mimochodom mimoriadne zaujímavá a poučná.
Prvá väčšia pochybnosť o logike nášho jazyka súvisí tiež s veľkou reformou slovenčiny po 2. svetovej vojne. Na otázku slovenčinárky, prečo sa slovo zjazd prestalo písať so s na začiatku som povedal, lebo je odvodené od slovesa zísť sa. Presnú zápornú reakciu a na moju odpoveď a vysvetlenie si nepamätám, pretože keď mi slovenčinárka začala hovoriť čosi o spojitosti so 7. pádom, prestal som vnímať a upadol som do mentálneho bezvedomia.
Na dnes to myslím stačí, aby ste do bezvedomia neupadli na oplátku Vy.

(autor je profesionálny podkopávač autorít)

Som pedofil?

Thu, 10 Apr 2008 00:00:00 +0000

Mám rád deti. Akosi už od skorej puberty ma fascinovali tie drobné stvorenia, ktoré pripomínajú zmenšenú verziu dospelého jedinca. Medzi 20tkou a 30tkou ma síce táto záľuba dočasne opustila, keď sa však začal blížiť vek mojej aktívnej reprodukčnej funkcie, akosi sa mi to vrátilo. Najprv to bolo nazeranie do kočíka v čase, keď sme čakali naše prvé dieťa, a potom som začal pozorovať svet nášho rastúceho syna, jeho kamarátov a kamarátok od nás z dediny. Keď som sa dozvedel, že naše ďalšie dieťa bude dievča, začal som si „užívať“ aj dievčatá. Keď dcéra trocha odrástla mala cca pol roka, synko nastúpil do škôlky. Vzhľadom na to, že do škôlky s ním väčšinou chodila manželka, zostal som pri synových kamarátoch a kamarátkach, ktoré sa motali okolo nášho domu. „Polepšenie“ nastalo, keď začala chodiť do škôlky dcéra. Tú už väčšinou vodím do škôlky ja (manželka medzitým nastúpila do práce a ja ako vodič som viac poruke pri rannom rozvoze mančaftu za povinnosťami).
Neverili by ste, ako sa človeku zlepší nálada, keď zbadá drobca cupitajúceho po boku rodiča do škôlky, alebo „malúšika“, ktorý nakúka spoza dverí, kto ďalší prišiel do škôlky. Úsmev stretne úsmev a hneď je veselšie na svete.

Kedysi som zastával názor, že deti sú zlaté tak do 5teho roku života. S pribúdajúcimi rokmi (mňa i mojich detí) zisťujem, že hranica sa posúva. Som zvedavý, kde sa zastaví.
Som pedofil? Aké hrozné!!!
Slovník cudzích slov a každodenný život spája dva pomerne neškodné výrazy do čudného paškvilu. Predpona pedo je spájaná jednak s pôdou, krokom, resp. deťmi. Druhá časť fília je podľa slovníka doslova druhá časť slova zložených slov s významom záľuba. Pedofília je však prezentovaná úchylná pohlavná náklonnosť k deťom (spojenie dvoch cudzích slov s druhou časťou fília však vždy neznamená automaticky sexuálnu úchylku, napr. biobiofil, diskofil…).
Mám rád deti. Som teda úchylák? Rozhodne nie. Len mám rád deti. A nielen vlastné.

Marián Dukes
autor je redaktor mesačníkov Slovenský CHOV a AGROMAGAZÍN

Hladomor na Ukrajine: genocída alebo vyvražďovanie?

Tue, 25 Mar 2008 00:00:00 +0000

Ukrajina si vlani pripomenula 75. výročie vypuknutia hrozného hladomoru, následkom ktorého zahynulo možno až 10 miliónov ľudí

Koniec roku 2006 sa niesol v znamení diplomatickej prestrelky Ruska a väčšiny štátov bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré odmietli uznať ukrajinský hladomor z rokov 1932-33 za genocídu. Na opačnú stranu barikády sa postavili štáty ako USA, Kanada, Rakúsko, Maďarsko, Litva, Poľsko i Maďarsko. Aká dráma sa odohrala v obilnici Európy? Dovoľte, aby som na základe faktov zo sovietskych archívov, ktoré ukrajinská vláda odtajnila ešte v roku 2003, pripomenuli strašnú tragédiu, ktorá stála Ukrajinu možno viac ľudských obetí ako 2. svetová vojna.

Hladomor z 30-tych rokov nebol vôbec prvý

Zdroje z internetovej stránky ukrajinského veľvyslanectva na Slovensku hovoria o tom, že v minulom storočí sa na Ukrajine odohrali celkovo 3 hladomory. Prvý vypukol v roku 1921 a trval až do nasledujúceho roku. Jeho príčiny boli do istej miery objektívne (sucho v roku 1921, ekonomické dôsledky 1. svetovej vojny a občianskej vojny). Hlavnými činiteľmi však bol krach poľnohospodárskej praxe vtedajšieho režimu, direktívne metódy riadenia komunistických funkcionárov (rozdeľovalo existujúce zdroje potravín v prospech priemyselných regiónov mimo Ukrajiny).

Druhý hladomor v poradí mal tiež objektívne pozadie v podobe slabšej úrody z roku 1932, jeho hlavnú príčinu však väčšina zainteresovaných vidí v dvoch faktoch. Prvou bol začiatok násilnej kolektivizácie v roku 1930 v rámci prvého päťročného plánu. Tej sa ukrajinský roľníci podvoľovali len s veľkou nevôľou na rozdiel od ruských roľníkov boli viac orientovaní na individuálne hospodárenie a veľmi ťažko niesli vstup do kolchozu. Mnohokrát sa stávalo, že roľník radšej zabil svoje zvieratá, aby nemusel vstúpiť do kolchozu (neskôr boli takéto činy trestané zastrelením). Druhou príčinou bolo potlačenie snahy Ukrajincov o samostatnosť (Ukrajina bola samostatná od roku 1918 až do roku 1922). V neposlednom rade sa opakovala taktika odvozu potravín z ukrajinského územia do priemyselných oblastí hlavne v Rusku (hoci treba objektívne priznať, že tento hladomor postihol aj obyvateľov Ruska a bohužiaľ, aj Kazachstanu).

Pre úplnosť dodávame, že tretí hladomor na Ukrajine vypukol v rokoch 1946-47.

Je to vôbec možné?!

Dedinčanom však nebrali len základné potraviny. Na základe rozhodnutia úradov prišli aj o väčšinu osív určených na ďalší hospodársky rok (boli im určené prehnane vysoké kontingenty po predchádzajúcej slabej úrode). Začiatok hladomoru sa datuje na jeseň roku 1932. V tomto čase odviezli z Ukrajiny nielen základné potraviny, ale dokonca aj kvasené uhorky či kapustu (dokumenty ÚV KSBU hovoria o tom, že boli do miest sa dostali ešte pred októbrovými sviatkami). Keď sa ľudia v dôsledku nedostatku potravín začali sťahovať húfne do miest (tu fungoval voľný obchod s potravinami), úrady prikázali uzavrieť celé oblasti a ľudia boli nútení „žiť“ vo svojich dedinách pri absolútnom nedostatku životne dôležitých vecí. Tí, ktorých nezastrelili na „úteku“ postupne umreli od hladu. V dôsledku boja o prežitie došlo k prejavom kanibalizmu (o čom existujú aj fotografické dôkazy).

Denne umieralo v priemere 24 000 ľudí. Kruté maximum v počte obetí predstavovalo 33 000 ľudí (na spomienkovom pochode za účasti ukrajinského prezidenta Alexandra Juščenka zapálili preživší a pozostalí po obetiach rovnaký počet sviečok). O hroznom rozsahu hladomoru svedčí ešte jedno prirovnanie. Za necelé 2 roky besnenia budovateľov krajších zajtrajškov zahynulo podľa odhadov 7-10 miliónov ľudí (na základe sčítania ľudu v roku 1937). Za štyri roky 2. svetovej vojny zahynuli 3 milióny Ukrajincov v bojoch a ďalších 5 bolo zabitých na územiach okupovaných nemeckými vojskami.

Oficiálne Slovensko je alibistické

Ten, kto videl fotografie mŕtvych ľudí z ukrajinských dedín 30-tych rokov vie, že sú hrozným svedectvom politického cynizmu a kalkulácie mocných vtedajšieho sveta. Nielen priamo zodpovedných, ale aj všetkých, ktorí ani nepohli prstom, hoci väčšina z nich vedela čo sa na Ukrajine deje (existujú o tom správy konzulov pôsobiacich na Ukrajine). Napokon aj USA prijali hladomor ako historický fakt až v roku 1988 (spolu s medzinárodnou komisiou právnikov). OSN reagovala na tieto udalosti až pred 6 rokmi (napr. delegácia EÚ a Austrália sa zdržali podpory vyhlásenia, hoci zaslali listy na jeho podporu).

Slovensko vyjadrilo svoj oficiálny postoj k tejto smutnej historickej udalosti až vlani prostredníctvom deklarácie, v ktorej sa zásah poslancov vládnej koalície zmenilo pôvodné označenie genocída na vyvražďovanie (genocídu by vraj musel dokázať súd. Vláda svoje odmietnutie argumentovala právnou irelevanciou termínu genocída. Ide o hrubý prejav alibizmu a možno strachu. Ale z čoho. Ešte horšie, ak by to bolo ich skutočné politicko-historické presvedčenie. Na Slovensku sa našťastie ľudia, ktorí dokázali vzdať hold obetiam. K nim patrí napríklad Prešovčan Igor Pešta, ktorý je autorom pamätníka obetiam hladomoru na Ukrajine posväteného arcibiskupom prešovským a slovenským Jánom začiatkom novembra predminulého roku.

Je ťažké zaujať principiálne stanovisko k tejto udalosti, keď vo vysokých úradoch dodnes sedia ľudia, ktorí na čestnom mieste opatrujú busty Lenina a Stalina - teda strojcov prvého i druhého hladomoru na Ukrajine.

Namiesto záveru

Arthur Koestler (pôv. menom Artúr Kösztler), známy spisovateľ maďarského pôvodu, ktorý navštívil Ukrajinu koncom leta 1932 a na jeseň v roku 1933 a strávil 3 mesiace v Charkove, napísal v knihe Keď Boh zlyhal (The Got that failed).: “Bol som svedkom spustošenia v dôsledku hladomoru v rokoch 1932-33 na Ukrajine: celé hordy rodín, žobrajúcich na železničných staniciach, ženy, dvíhajúce k oblokom vagónov svoje hladujúce deti, ktoré vyzerali ako embryá, naložené v alkohole, keďže mali vychudnuté údy, veľké hlavy v porovnaní s telom a nafúknuté brušká.”

(autor je šéfredaktorom mesačníka AGROMAGAZÍN a redaktorom mesačníka Slovenský CHOV)