Kto je dobrý Slovák

(napísané, 7.4. 2009 publikované v po dlhšom období lenivosti 25.1. 2010)

K napísaniu tejto skromnej úvahy ma inšpirovala predvolebná tlačovka jednej z najroduvernejších strán. Mal som pocit, že som zaspal a zobudil som sa pred rokom 1998, možno aj pred rokom 1989. Dal by som ruku do ohňa aj za to, že vzťahovačnosť tohto kalibru má svoje korene v hlbokom feudalizme. Štát som ja vraj používal s obľubou francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (hoci to nie je historicky doložené a, navyše, v tomto zrejme nebol prvý). Spôsob, akým prevzali túto štafetu komunisti a neskôr iní -isti (väčšinou však koreňmi a myslením komunisti) je fascinujúci. Niektorí si dokonca privlastnili právo hovoriť v mene národa. Zaujímavé je však najmä to, že národnú kartu používajú tak, ako sa im to hodí. Keď sú na koni (t.j. vo vláde, resp. minimálne v parlamente) je pre nich národ najvyššou hodnotou (hodilo by sa skôr povedať prostriedkom ich existencie), za ktorú sa bijú nielen do hrude, ale pre ktorú mlátia okolo seba jazykom ako strojnou puškou (írečitý výraz pre samopal). Ak im však národ ukáže chrbát (teda keď sa vo voľbách nedostanú do parlamentu), označia ho za geneticky degenerovaný a hrajú sa na urazených. Tomu sa vraví láska k národu ako hrom.
V tejto súvislosti fascinuje otázka: kto je a kto nie je dobrý Slovák. Bol veľkým synom slovenského národa Alexander Rezeš, ktorého takto titulovali na jednom predvolebnom mítingu HZDS? Bol ním aj zrejme Vojtech Tuka, predseda vlády vojnového Slovenského štátu. Teda naši Maďari (najmä pri Tukovi budú oponenti určite protestovať, ale nech…). Treba sa spýtať, kto je vlastne Slovák. Vo všeobecnom ponímaní (častokrát štatisticky zjednodušenom) je to prakticky každý obyvateľ nášho štátu, keďže pri prieskume názorov sa málokedy rozlišuje podľa národnosti). Ak by sme mali ísť do extrému, pravoverní by isto navrhli po vzore norimberských zákonov, aby bol za pravého Slováka uznaný ten, kto vie vydokladovať aspoň 6 slovenských rodných listov svojich predkov (t.j. 2 generácie dozadu). To by tu bolo “bastardov”! Čo však s nečistými. Falšovali by sme ich pôvod, ak by sa nám hodili! Alebo by sme ich vyviezli na Madagaskar! Alebo by sme im veľkomožne dovolili u nás žiť! “Bastardi” by však boli celkom určite na druhej strane, t.j. medzi našimi Maďarmi. Najmä pokiaľ ide o zmiešané manželstvá. Pravoverní by v tomto prípade boli možno zhovievaví a do národného košiara by prijali vari aj takéto stratené ovečky.
Poďme však naspäť do reality. Kto je vôbec dobrý Slovák. Je to ten, ktorý sa bije do hrude všade kam príde a jeho jediným životným prejavom je to, že vôbec je. Občas, aby sa nepovedalo, si uľaví na úkor kohosi málo slovenského. Jeho najväčšími priateľmi sú Slovania, bez ohľadu na to, či sú to grázli alebo slušní ľudia. Hlavná vec, že sú to Slovania. Patriť do veľkej slovanskej rodiny je krásne, ale uprednostňovať Putina pred Puškinom či Karadžiča pred Kusturicom je scestné. Kým reč vychádzajúca prvých a tretích úst je slušne povedané čudná, druhý a štvrtý šíria svojou tvorbou radosť (hoci nie v prvom pláne).
Je dobrým Slovákom ten, kto neovláda v podstate žiadny relevantný cudzí jazyk a vonku robí svojou jazykovou “vybavenosťou” skôr hanbu alebo ten, kto sa dohovorí aspoň obligátnou angličtinou, zvládne aj komunikáciu v nemčine či francúzštine a hodiny ruštiny v ňom nezanechali tiež len odpor k učeniu a hlavne ovládaniu cudzích jazykov? Nepatrím medzi polyglotov, keď však potrebujem, dohovorím sa plynule po anglicky. Sebavedomie mi stúplo najmä po istom zahraničnom seminári v Rakúsku, keď ma hostitelia za mojím chrbtom pochválili za moju zainteresovanosť a dobrú jazykovú výbavu. Ruštinu mám rád a nedávno som si ju pomerne slušne osviežil, keď som pri návšteve maďarských a chorvátskych fariem zdieľal s mojou ruskou kolegyňou spoločný preklad z nemčiny (hostiteľská firma odborného zájazdu má sídlo v Rakúsku). Navyše pri spracúvaní podkladov som mal skromnú pomôcku v podobe mojich chabých znalostí nemčiny. Sú však jazyky, ktoré ovládam rozhodne lepšie ako nemčinu. a mám to na striedačku: zatiaľ v maďarčine som doma v hovorenom slove, pri francúzštine ma takmer po 20 rokoch pasívneho vylihovania na vavrínoch poteší skôr písaný text.
Ale dosť už o mne. Medzi Dunajom a Tatrami je omnoho viac jazykovo zdatných ľudí ako som ja, či už v jednom alebo aj v niekoľkých jazykoch naraz.
Dalo by sa písať ešte o všeličom národnom. Napríklad o poznaní vlastných dejín a hlavne dejinných súvislostí. Tu by sme mohli spomenúť tragický omyl romantikov, ktorí urobili zo zbojníka národného hrdinu. Čím prispel tento element k rozvoju slovenského národa? Možno ho držal v istom slova zmysle nad vodou, ale samotná myšlienka tvorby hodnôt kradnutím je deštruktívna vo svojej podstate. Na tom skrachovala aj najväčšia a, bohužiaľ, aj najtragickejšia utópia našich dejín - komunizmus, ktorý sa ani nedokázal prepracovať cez svoju prvú fázu - socializmus. Vytváranie mýtov je zaujímavá vec. Najhoršie je však, keď sa na miesto ich jemného prikrášľovania robia zásahy, ktoré úplne zmenia podstatu a poslanie pôvodnej udalosti či osoby. Takto by sa dalo hovoriť o 1 000-ročnom útlaku zo strany Maďarov (ten netrval ani celých 100 rokov), pánovi Váhu a Tatier (odbojný šľachtic, ktorý sledoval predovšetkým svoje ciele a nejaký národ a ľud mu bol ukradnutý) či SNP (úloha KSS v odboji sa nespravodlivo zveličuje a každý kto to chce spochybniť je označený za … a kto kritizuje opodstatnenosť vzniku povstania - nie to ešte jeho nepripravenosť - je takmer automaticky označený za priaznivca vojnového slovenského štátu).
Dosť bolo mojich rečí. Skúsim ešte pohľadať nejaké perly z môjho pera (mám v zálohe asi 2-3 rozrobené bodliaky).

autor je povolaním poľnohospodársky novinár a v civile je rúcač autorít

(Sorry za chyby v pôvodne publikovanej verzii, ale zrejme som nevenoval dostatočnú pozornosť textu písanému pôvodne na PDA-čku)

Facebookvybrali.sme.sk

.marián Dukes