alebo
o niektorých veciach by sa mohlo rozhodovať aj inde ako v JÚĽŠ SAV 

Minule som sa trocha oprel do zložených slov. Problém so slovom pedofil, ktorý som opísal je medzinárodného charakteru. Toto slovo je prijímané vo svojom „význame“ prakticky v celom svete. V tomto zamyslení by som sa chcel venovať našim „jazykotvorcom“. 
Svojej práci sa venujem už jedenásty rok. Priznám sa, že nikdy pred tým som nemal ani pomyslenie na to, že by som sa živil písaním. Keď som sa však koncom roka 1997 dostal k práci redaktora, zarazilo ma niekoľko zmien, ktoré sa udiali od čias, kedy som sa rozlúčil s pravidelným prísunom povinných jazykovedných jázd na základnej a strednej škole. 
Na výške som bol totiž vystavený súvislému útoku zvláštnej zmesi nárečí, bohemizmov, rusizmov a neskôr aj anglikanizmov, ktoré sa podarilo prepašovať autorom do sprípt. Vždy boli krytí vetičkou, že publikácia neprešla jazykovou korektúrou (niekedy to však vyzeralo tak, že publikácia neprešla ani odbornou korektúrou, pretože autori publikovali niekoľko vydaní tých istých skrípt s rovnakými faktickými chybami). Omnoho lepšie na tom boli oficiálne vysokoškolské učebnice (v tvrdej väzbe). Boli uhladenejšie, kultúrnejšie, odborne väčšinou na dobrej úrovni a minimálne z polovice písané v češtine (dokonca v rámci jednej knihy), takže si netrúfam posudzovať jazykovú úroveň ich českej polovice.
Po nástupe do môjho zatiaľ posledného (ako sa vraví „správne“ spisovne ostatného) zamestnania som si všimol, že dvakrát sa už nemôže písať buď osobitne alebo spolu, ale len spolu; že niektoré zmeny (alebo ženy) nie sú žiadúce, ale žiaduce. Zmien bolo niekoľko, najviac ma však zarazilo zrušenie výnimky rytmického zákona pri slove mliekáreň. Zrušenie druhej dlhej spoluhlásky ma vyprovokovalo k otázke prečo. Od jazykového korektora som dostal odpoveď, že preto, lebo jazykovedci zistili, že sa skrátená podoba slova používa v praxi viac. Pomyslel som si „budiž“ (ó aké nespisovné), ale nedalo aj tak to mi a začal som jazykovedcov podozrievať, že si niekto na zmene tohto pojmu urobil docentúru (profesúru, možno malý doktorát). Položil som protiotázku: prečo sa potom nepovažuje za spisovné slovo – neni, keď ho používa určite viac ľudí ako slovo mliekareň (tú som tipoval na našich kolegov z východu Slovenska). Mimochodom, za vydarený jazykový kúsok považujem aj samotné slovo opisujúceho snaživca, ktorý si zvyšuje svoje vzdelanie a je z neho interný alebo externý doktorand. Neviem, kde je pôvod tohto slova, ale dotyčný si robí doktorantúru (nie doktorandúru). Staré zlaté časy, keď existovali len ašpiranti. 
Aby som dlho nekecal: poviem len, že do prvého vážneho konfliktu s jazykom som prišiel cca v piatom ročníku základnej školy, keď som po prečítaní detskej knihy môjho otca (bola publikovaná ešte niekedy v 50-tych rokoch minulého storočia pred veľkou reformou slovenského pravopisu) totálne „zoral“ diktát. Kniha bola mimochodom mimoriadne zaujímavá a poučná. 
Prvá väčšia pochybnosť o logike nášho jazyka súvisí tiež s veľkou reformou slovenčiny po 2. svetovej vojne. Na otázku slovenčinárky, prečo sa slovo zjazd prestalo písať so s na začiatku som povedal, lebo je odvodené od slovesa zísť sa. Presnú zápornú reakciu a na moju odpoveď a vysvetlenie si nepamätám, pretože keď mi slovenčinárka začala hovoriť čosi o spojitosti so 7. pádom, prestal som vnímať a upadol som do mentálneho bezvedomia. 
Na dnes to myslím stačí, aby ste do bezvedomia neupadli na oplátku Vy. 

(autor je profesionálny podkopávač autorít)