Ukrajina si vlani pripomenula 75. výročie vypuknutia hrozného hladomoru, následkom ktorého zahynulo možno až 10 miliónov ľudí

Koniec roku 2006 sa niesol v znamení diplomatickej prestrelky Ruska a väčšiny štátov bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré odmietli uznať ukrajinský hladomor z rokov 1932-33 za genocídu. Na opačnú stranu barikády sa postavili štáty ako USA, Kanada, Rakúsko, Maďarsko, Litva, Poľsko i Maďarsko. Aká dráma sa odohrala v obilnici Európy? Dovoľte, aby som na základe faktov zo sovietskych archívov, ktoré ukrajinská vláda odtajnila ešte v roku 2003,  pripomenuli strašnú tragédiu, ktorá stála Ukrajinu možno viac ľudských obetí ako 2. svetová vojna.  

Hladomor z 30-tych rokov nebol vôbec prvý

Zdroje z internetovej stránky ukrajinského veľvyslanectva na Slovensku hovoria o tom, že v minulom storočí sa na Ukrajine odohrali celkovo 3 hladomory. Prvý vypukol v roku 1921 a trval až do nasledujúceho roku. Jeho príčiny boli do istej miery objektívne (sucho v roku 1921, ekonomické dôsledky 1. svetovej vojny a občianskej vojny). Hlavnými činiteľmi však bol krach poľnohospodárskej praxe vtedajšieho režimu, direktívne metódy riadenia komunistických funkcionárov (rozdeľovalo existujúce zdroje potravín v prospech priemyselných regiónov mimo Ukrajiny).

Druhý hladomor v poradí mal tiež objektívne pozadie v podobe slabšej úrody z roku 1932, jeho hlavnú príčinu však väčšina zainteresovaných vidí v dvoch faktoch. Prvou bol začiatok násilnej kolektivizácie v roku 1930 v rámci prvého päťročného plánu. Tej sa ukrajinský roľníci podvoľovali len s veľkou nevôľou na rozdiel od ruských roľníkov boli viac orientovaní na individuálne hospodárenie a veľmi ťažko niesli vstup do kolchozu. Mnohokrát sa stávalo, že roľník radšej zabil svoje zvieratá, aby nemusel vstúpiť do kolchozu (neskôr boli takéto činy trestané zastrelením). Druhou príčinou bolo potlačenie snahy Ukrajincov o samostatnosť (Ukrajina bola samostatná od roku 1918 až do roku 1922). V neposlednom rade sa opakovala taktika odvozu potravín z ukrajinského územia do priemyselných oblastí hlavne v Rusku (hoci treba objektívne priznať, že tento hladomor postihol aj obyvateľov Ruska a bohužiaľ, aj Kazachstanu).

Pre úplnosť dodávame, že tretí hladomor na Ukrajine vypukol v rokoch 1946-47.

Je to vôbec možné?!

Dedinčanom však nebrali len základné potraviny. Na základe rozhodnutia úradov prišli aj o väčšinu osív určených na ďalší hospodársky rok (boli im určené prehnane vysoké kontingenty po predchádzajúcej slabej úrode). Začiatok hladomoru sa datuje na jeseň roku 1932. V tomto čase odviezli z Ukrajiny nielen základné potraviny, ale dokonca aj kvasené uhorky či kapustu (dokumenty ÚV KSBU hovoria o tom, že boli do miest sa dostali ešte pred októbrovými sviatkami). Keď sa ľudia v dôsledku nedostatku potravín začali sťahovať húfne do miest (tu fungoval voľný obchod s potravinami), úrady prikázali uzavrieť celé oblasti a ľudia boli nútení „žiť“ vo svojich dedinách pri absolútnom nedostatku životne dôležitých vecí. Tí, ktorých nezastrelili na „úteku“ postupne umreli od hladu. V dôsledku boja o prežitie došlo k prejavom kanibalizmu (o čom existujú aj fotografické dôkazy).

Denne umieralo v priemere 24 000 ľudí. Kruté maximum v počte obetí predstavovalo 33 000 ľudí (na spomienkovom pochode za účasti ukrajinského prezidenta Alexandra Juščenka zapálili preživší a pozostalí po obetiach rovnaký počet sviečok). O hroznom rozsahu hladomoru svedčí ešte jedno prirovnanie. Za necelé 2 roky besnenia budovateľov krajších zajtrajškov zahynulo podľa odhadov 7-10 miliónov ľudí (na základe sčítania ľudu v roku 1937). Za štyri roky 2. svetovej vojny zahynuli 3 milióny Ukrajincov v bojoch a ďalších 5 bolo zabitých na územiach okupovaných nemeckými vojskami. 

Oficiálne Slovensko je alibistické

Ten, kto videl fotografie mŕtvych ľudí z ukrajinských dedín 30-tych rokov vie, že sú hrozným svedectvom politického cynizmu a kalkulácie mocných vtedajšieho sveta. Nielen priamo zodpovedných, ale aj všetkých, ktorí ani nepohli prstom, hoci väčšina z nich vedela čo sa na Ukrajine deje (existujú o tom správy konzulov pôsobiacich na Ukrajine). Napokon aj USA prijali hladomor ako historický fakt až v roku 1988 (spolu s medzinárodnou komisiou právnikov). OSN reagovala na tieto udalosti až pred 6 rokmi (napr. delegácia EÚ a Austrália sa zdržali podpory vyhlásenia, hoci zaslali listy na jeho podporu).   

Slovensko vyjadrilo svoj oficiálny postoj k tejto smutnej historickej udalosti až vlani prostredníctvom deklarácie, v ktorej sa zásah poslancov vládnej koalície zmenilo pôvodné označenie genocída na vyvražďovanie (genocídu by vraj musel dokázať súd. Vláda svoje odmietnutie argumentovala právnou irelevanciou termínu genocída. Ide o hrubý prejav alibizmu a možno strachu. Ale z čoho. Ešte horšie, ak by to bolo ich skutočné politicko-historické presvedčenie. Na Slovensku sa našťastie ľudia, ktorí dokázali vzdať hold obetiam. K nim patrí napríklad Prešovčan Igor Pešta, ktorý je autorom pamätníka obetiam hladomoru na Ukrajine posväteného arcibiskupom prešovským a slovenským Jánom začiatkom novembra predminulého roku.

Je ťažké zaujať principiálne stanovisko k tejto udalosti, keď vo vysokých úradoch dodnes sedia ľudia, ktorí na čestnom mieste opatrujú busty Lenina a Stalina - teda strojcov  prvého i druhého hladomoru na Ukrajine.

Namiesto záveru

Arthur Koestler (pôv. menom Artúr Kösztler), známy spisovateľ maďarského pôvodu, ktorý navštívil Ukrajinu koncom leta 1932 a na jeseň v roku 1933 a strávil 3 mesiace v Charkove, napísal v knihe Keď Boh zlyhal (The Got that failed).: “Bol som svedkom spustošenia v dôsledku hladomoru v rokoch 1932-33 na Ukrajine: celé hordy rodín, žobrajúcich na železničných staniciach, ženy, dvíhajúce k oblokom vagónov svoje hladujúce deti, ktoré vyzerali ako embryá, naložené v alkohole, keďže mali vychudnuté údy, veľké hlavy v porovnaní s telom a nafúknuté brušká.”

(autor je šéfredaktorom mesačníka AGROMAGAZÍN a redaktorom mesačníka Slovenský CHOV)

Facebookvybrali.sme.sk

.marián Dukes