Najprv som si myslela, že to človeka Ebeyečana isto škrie, keď sa pozerá na vyspelý vedľajší ostrov Kwajalein a porovná si ho zo svojím špinavým, zanedbaným a preľudneným ostrovčekom Ebeye. No ani po polroku som nikoho nepočula nadávať na Ameriku. Podľa všetkého sa zdá, že tu ide o veľmi pokojnú a pre obe strany výhodnú symbiózu dvoch krajín.

Vojenská základňa na Kwajaleine zamestnáva ľudí z ostrova Ebeye. Jeden Ebeyečan zamestný na Kwajaleine potom svojím platom podporuje asi okolo ďalších tridsiatich príslušníkov svojej rozvetvenej rodiny. Ak dedko pracuje na Kwalajeine, možno predpokladať, že do jeho domu sa mu nasťahovali jeho tri vnučky so svojimi deťmi a všetci čerpajú z jeho fondov. Niekedy sa mi zdá, že je im pohodlnejšie nehľadať si prácu a ostávať v pozícii obetí ako sa postaviť na vlastné nohy a prevziať na seba zodpovednosť za svoju budúcnosť.

Americká základňa pomáha ako sa dá a ostrov Ebeye prijíma bez okolkov. Nevidia v Američanoch nejakých sebeckých dobyvateľov, ktorí zákonom “silnejší víťazí” zabrali časť ich územia pre svoje vlastné vojenské účely. Práve naopak, zmýšľajú o nich ako o dobroditeľoch a osloboditeľoch a sú vďační za pevné ochranné krídla Ameriky. A len na uvedenie všetkého do správnej miery, Američania si ostrov Kwajalien (na atole Kwajalein) prenajímajú od Maršalčanov a platia za to nemalú čiastku ročne. Možno aj tých niekoľko miliónov, ktoré Amerika zaplatila za prenájom Kwajaleinu minulý rok Ebeyečanom, pridáva na spokojnosti.

Zdalo by sa, že Ebeye by mohol žiť v blahobyte vzhľadom na túto nemalú sumičku. Keby bolo na mne, vrazila by som najmä do rozvoja školstva a zdravotníctva. Ďalej by som zorganizovala projekt “čistý ostrov,” ktorý by sa zameriaval jednak na vyčistenie ostrova a jednak na jeho údržbu. Rozmiestnili by sme po celom ostrove smetné nádoby, najali smetiarov a vychovávali ľudí k starostlivosti o svoje okolie a k zodpovednosti za svoj ostrov. Moji prváci už pochopili, že papierik z keksíka patrí do koša a v mojej prítomnosti sa ho neopovážia odhodiť na zem. Ich rodičov to, bohužiaľ, ešte nikto nenaučil. Taktiež by som podporila súkromných podnikateľov a usporadúvala rôzne školenia na rozvoj podnikania. Väčšia konkurencia by nebola na škodu, pretože keby bolo dostať pomarančový džús vo viac ako len jednom obchode, boli by možno nútení prestať ho predávať po záruke a za dvojnásobnú cenu. Zvýšilo by to kvalitu služieb a tovaru. Ponúknuť čo najlepšie služby svojmu blížnemu by malo byť srdcom podnikania. Kde však tieto peniaze končia, je mi stále záhadou. Podľa všetkého sa z nich tešia vlastníci pozemkov ostrova Kwajalein, ktorí sa veselo presťahovali do Ameriky. Je to celé ako jedno zamotané klbko.

Ono to všetko začalo ešte počas druhej svetovej vojny. Američania vyhrali bitku o Kwajalein a oslobodili tento atol od neobľúbených Japoncov. Potom navrhli obyvateľom roztrúseným po ostrovčekoch atola Kwalajein, či by im nechceli prenajať svoje ostrovy. Následne ich presťahovali na ostrov Ebeye. Nedomysleli jeden malý detail – že o pár rokov sa na tento ostrovček všetci nepomestia. Dnes je Ebeyečanom povolené vrátiť sa na svoje pôvodné ostrovy, ale kto by sa chcel vrátiť naspäť do “divočiny”? Ebeye má elektriku a tečúcu vodu (aspoň po väčšine) a na primitívny život na osamelých ostrovoch by si už nikto z nich neprivykol.

Facebookvybrali.sme.sk

.lenka