Co je pricinou nevery?

Su dve zakladne charakteristiky osobnosti, ktore sposobuju neveru v existenciu Boha: 1) nedostatok uprimnosti 2) strata nevinnosti. Ak cloveku chyba co len jedna z tychto hodnot automaticky upada na viere. Viera v Boha si vyzaduje od cloveka uprimnost. Dnes je tato vlastnost vo velkej krize. So vzrastom materialnych hodnot, spekulaciam v trhovom hospodarstve, sutaze ohladom materialnych vyhod a pozicii na karierovom rebricku, uprimnost medzi ludmi rapidne klesa a s nou zakonite aj viera v Boha. Bez uprimnosti vztahy medzi ludmi sa zacinaju podobat peklu. Nedovera na pracovisku, nedovera doma v rodine a nedovera aj v Cirkevnej spolocnosti sposobuju mizeriu v nasom zivote. Bez uprimnosti niet dovery a bez dovery sa svet podoba na spekulativnu masu ludi kde si kazdy dava pozor na utoky od chrbta.

Uprimnost je spojena s urovnou nevinnosti. V Novom Zakone sa hovori: “ak nebudete ako deti, nevojdete do kralovstva nebeskeho.” Najlepsim prikladom uprimnosti a nevinnosti su deti. Kto ma deti vie, ze aj tato vlastnost sa rychlo s vekom vytraca. Ak sa objavite ako rodic nahodou v skole, v case ked vase dieta je iba v druhej, alebo aj v tretej triede, ste vitani s usmevom a s otvorenym narucim. Pockajte vsak dva tri roky a potom prekvapte necakane vase dieta skole. Pravdepodobne vas privita so slovami: “Co tu robis, naco si prisiel…?” Deti sa zacnu obavat posmesnych poznamok spoluziakov. Clovek sa nauci velmi rychlo abecedu realneho zivota, kde negativne vlastnosti zacnu prevladat nad pozitivnymi hodnotami: podrazanie jeden druheho a rivalita eroduje den za dnom, rok za rokom ludsku nevinnost a uprimnost. Pri kazdej hadke rodicov deti stracaju kusok svojej nevinnosti a ak zaziju rozvod rodicov potom hovorit im o viere v Boha sa stava takmer bezpredmetnym. Trpka realita nesie svoje nasledky na viere. Ak syn vidi svojho otca ako podvadza druhych napriklad pri predavani auta, alebo dcera pristihne svoju matku flirtovat s cudzim muzom, deti stracaju nevinnost, prestanu byt uprimne a viera v Boha sa pre nich zda byt iba falosnou pretvarkou. Vysledkom je predcasny skepticizmus a vzrast praktickeho materializmu. Kazde sklamanie v charakterovych hodnotach nasich najblizsich ubera nam na nevinnosti a zaroven nas vzdaluje od viery v Boha.

Kostol a Cirkev?

Viera je dar a ako kazdy dar aj viera sa s casom opotrebovava a musi obnovovat od destruktivnych nanosov realneho sveta sklamani a podvodov. Clovek by mal hladat posvatne priestory kde sa moze obcerstvit, posilnit a znovu ziskat doveru v Boha, v seba a ostatnych ludi. Kostol a Cirkevne spolocenstvo su miesta kde sa moze clovek stretnut s Bohom, oprasit nanosy spiny dennych tazkosti, najst pokoj pre svoju dusu a spojit sa vnutorne s Bohom. Na nestastie ani tieto institucie nie su ochranene od destrukcnej sily zla a dokazu obrat cloveka o uprimnost a nevinnost. Evanjeliova rada: budte obozretni ako hady a jednoduchi ako holubice, je rovnako platna aj na tomto mieste ako vsade inde. Velkost zmrtvychvstania spociva v nalomeni moci zla - ostna smrti.

Moodyho vyskum

V polovici 1970-tich rokov sa zacal presadzat so svojimi knihami Dr. Raymond Moody. Pamatam si na klepane materialy jeho knihy: Zivot po Zivote (Life after Life), ktore sa tajne sirili za komunizmu z ruky do ruky. Moody opisuje vo svojej knihe asi stovku pripadov klinickej smrti. Podla profesora, lekara a psychologa Moodyho mnohi ludia, ktori prezili klinicku smrt nahliadli ciastocne do existencie posmrtneho zivota. V tisickach pripadov, ktore Moody za svojich 40 rokov prace studoval, nasiel vo vsetkych pripadoch devat spolocnych bodov: 1) Prechadzanie cez tunel 2) existencia mimoriadneho svetla 3) stretnutie s pribuznymi 4) pocit spokojnosti a stav bez bolesti 5) pocit vystupovania do neba 6) videnie vlastnej minulosti 7) stretnutie duchovnej bytosti 8)vnimanie zvukov 9) odchod z vlastneho tela.
Moody nazval tento fenomen NDE (near-death-experience). Obdrzal mnoho odmien a Hollywood natocil aj film podla jeho knihy.

Pred nedavnom som si vypocul pribeh bojoveho pilota, ktoreho lietadlo havarovalo pri vycviku. Bol to tvrdy chlap, vyskusany zivotom, presiel mnohymi prekazkami a nemal zmysel pre teorie, ale realne veci. Skolenie bolo iba pre odbornikov takze akekolvek podozrenie z podvadzania alebo biznisu bolo bezpredmetne. Jednoducho bolo to uprimne a priame svedectvo cloveka, ktory sa delil s osobnymi skusenostami. Pilot dosvedcil takmer vsetky stadia, ktore boli vymenovane vyssie v Moodyho knihach. Pamatam si ako spominal prechod cez branu smrti spolocne s mnohymi dalsimi ludmi, ktori kracali s nim tunnelom do prostredia svetla a pokoja. Na rozdiel od ostatnych, pri prechode touto branou sa zrazu rozhodol vratit naspat. Obratil sa proti prudu davu, a vykrocil naspat do zivota. Presiel potom mnohymi tazkymi operaciami a trvalo to dlhe styri roky pokial sa mu podarilo vratit uplne do zivota. Zmysel jeho svedectva nebol duchovny, ale prakticky: zivot treba chciet a pre zivot sa treba rozhodnut. Tento uzaver je v sulade s krestanskou naukou, ktora silne pdporuje zivot na rozdiel od zla, ktore propaguje smrt duchovnu a telesnu.

Osobne svedectva

Okrem javov materialnej podstaty existuje v nasom zivote hlboky symbolizmus, ktory sa neda a nebude dat vysvetlit inak ako nadprirodzenou intervenciou v nasom osobnom zivote. Verim, ze kazdy z nas prezil situacie, ktore sa vymykaju zo zakonov hmotneho sveta. Pred par rokmi, napriklad, som prechadzal cez obdobie mimoriadne tazkych situacii. Problemy boli totalne vycerpavajuce nielen pre mna, ale aj pre moju rodinu. Uprostred tohto napatia som zasiel do kostola, ktory sa pomaly vyprazdnil po bohosluzbe. Ked som sa chystal odist pristupil ku mne neznamy mlady clovek a povedal mi: “Boh vam odkazuje, ze sa nemate coho obavat, vsetko bude v poriadku.” Dotycny sa na mna pozrel trochu prekvapeny mojou slabou vierou a urcitou davkou skepticizmu a prehovoril este raz: “Nemate sa coho obavat, budte spokojny.” Nikdy som sa s tymto clovekom nerozpraval a viacej som sa s nim nestretol. A skutocne zanedlho sa veci zacali posuvat ako lavina v moj prospech. Clovek ma vzdy slobodnu volu a tak ako to bolo povedane na zaciatku v Pisme: “Kto nechce verit aj keby niekto vstal zmrtvych aj tak neuveri. Kniha Genezis poskytuje uchvatne a hlboke moralne obrazy o rajskej zahrade ako symbolu naseho spojenia s Bohom, stavu uprimnosti a nevinnosti. Prvym znakom ludskeho padu je pocit” hanby” a snaha zakryt svoju nahotu. Druha reakcia je neuprimnost a snaha podvadzat nielen seba aj sameho Boha. Pribeh Velkej Noci je aj velke povzbudenie pre nas vsetkych, ako sa vratit ku zivotu a obnovit si nasu uprimnost a integritu. Ktosi raz povedal, ze nase zmrtvychvstanie nie je napisane iba v Biblii, ale v kazdom novom liste na jarnom strome.

Krehkost zivota

Zivot na tejto planete je velmi krehky fenomen. Nas den je vyplneny starostami o rodinu, s problemami v praci, alebo so spolocenskymi vztahmi. V tomto kolobehu si ani neuvedomujeme krehkost nasej existencie, nielen individualnej, ale aj celeho ludskeho spolocenstva. Udalosti, akou bolo aj nedavne zemetrasenie v Japonsku, nas prinutia zamysliet sa nad zmyslom zivota. Sme ako stroskotanci, ktori “plavaju” na obrovskych kontinentalnych kryhach po hustej bazaltickej (oceanskej) kore. Tato kora sa pomaly ale iste prepadava do horuceho a tekuteho zemskeho plasta za neustaleho otriasania zemskej kory.

Nas zivot je nielen docasny, ale aj neustale ohrozovany jav. Staci aby sa intenzita slnecneho ziarenia znizila co len o dve percenta za pol storcie a nova ladova doba zaklincuje velku cast planety do chladneho objatia hrubych ladovcov. Predstavme si dva-tri kilometre hrubu masu ladovca ako postupuje smerom na juh. Co zostane po slavnych mestach ako su Toronto, Montreal, Chicago, New York, Stokholm, Hamburg, Oslo, alebo aj Varsava? Obrovska masa ladovca zoskriabe ludsku spolocnost z povrchu zemskeho tak lahko ako ten buldozer co zhrna smetie do odpadovej jamy. V roku 1645 sa znizila produkcia slnecnych skvrn na minimum a v Europe zavladli tuhe zimy a chladne leta. Cele generacie sa museli prisposobit na sedem desatroci stazenym podmienkam. Predstavme si takuto zmenu dnes pocas ekonomickej krizy.

I napriek vede a technike nedokazeme kontrolovat astronomicke javy. Podla vypoctov srbskeho astronoma Milankovica, orbitalna draha nasej planety okolo slnka sa meni z kruhovej na elipticku a sposobuje vznik ladovych dob. Podobne kazdych 41 tisic rokov sa meni poloha zemskej osi (oblikvita) a kazdych 26 tisic rokov zase precesia (kuzelovy pohyb zemskej osi). Obe maju vplyv na velkost slnecnej radiacie a zmenu podnebia. Geologicke vrstvy davaju zvacsa Milankovicovi za pravdu aj ked nie sme si presne isty co sa s nami deje. Velke loziska uhlia na Spitsbergoch daleko na severe za polarnym kruhom svedcia o tom, ze pohyb kontinentov a vplyv astronomickych cinitelov vyznamne ovplyvnil podnebie na nasej planete v minulosti. Mnohe katastroficke zmeny sa deju ovela rychlejsie. Hurikan Katrina zmenil za jeden den mesto New Orleans v Spojenych Statoch na “mesacnu krajinu.” Aligatory v uliciach “lovili” ludi, ktori sa bezmocne snazili premiestnit vo vode z jednej casti mesta do druhej. Bol to otrasny pohlad. Osobne som zazil tornada pri ktorych sme hladali ukryt. Pocit bezmocnosti a ludskej limitovanosti je v tej chvily obzvlast silny.

Vyznam spoluprace

Katastrofy nas neopustia ani v buducnosti, prave naopak ich intenzita sa zvysuje. Za poslednych dvadsat rokov sa pocet hurikanov zdvojnasobil. Jedine co ludstvo moze urobit, je pripravit sa na dalsiu zivelnu pohromu. Spolupraca medzi ludmi na tejto planete je taktiez katastrofalna. Zijeme podla darwinistickeho principu sutaze kto z koho. Mottom moderneho zivota je egocentrizmus a ten vedie ku pyche a prazdnej namyslenosti. Spolupraca si vyzaduje pokoru. Pysny clovek pozera iba na svoje zaujmy a vyuziva tento svet a zdroje nasej planety iba pre seba. Ake principy nas mozu viest v ustrety buducnosti v ktorej ludia budu schopni spoluprace? Evanjelium uci: “blazenejsie je davat ako prijimat.” Niet lepsieho zakladu pre spolupracu ako v rozdavani a spolocnom zdielani bohatstiev nasej planety. V egoistickom modely trhoveho hosposdarstva a konzumnej spolocnosti je hlavna filozofia prave opacna: “blazenejsie je brat ako rozdavat.” Na takomto principe nebude nikdy mozne spolupracovat a buduce katastrofy budu nas slahat ako bic za nasu neschopnost zit podla vyssich moralnych principov. Evanjelium vyzyva ku pokaniu: “Kajajte sa, aby ste aj vy biedne nezahynuli.” Postna doba nas upozornuje na tento dolezity bod, nad ktorym sa mame teraz zamysliet. Pokanie, pokora, pokoj a pomoc nielen po zemestraseni ale pravidelne. Niet takeho cloveka na tejto planete, ktory by nepotreboval pokanie a vnutorne obratenie, ktore jedine vedie ku uspesnej spolupraci a ku produktivnejsiemu zivotu ludskej spolocnosti.

Realita smrti

Ked v roku 2004 Mel Gibson natocil film “Passion of the Christ” s Jimom Caviezelom v osobe Jezisa Krista, netusil ze nataca jeden z najuspesnejsich filmov v historii svetovej kinematografie. Skvely vykon Jima Caviezela, ktory ma aj slovensky povod, bol sucastou tohto uspechu. Jim nielen ulohu Krista hral, ale aj podla jeho zasad zije. Film nam priblizuje nesmierne utrpenie Jezisovo na ceste ku Kalvarii. Postne obdobie vrcholi na Velky Piatok pripomienkou tejto udalosti. Jezis rozpina na krizi do siroka svoje ruky akoby pozyval nas vsetkych ku spolupraci a ku konverzii s Bohom. Hladame dokaz existencie duchovneho sveta a nedostane sa nam vacsieho dokazu ako je tato smrt na krizi. Podobne Zidia hladali znamenia a bolo im povedane: “Nedostane sa vam ineho znamenia ako znamenie Proroka Jonasa.” Tak ako Jonas bol tri dni v bruchu velryby, tak aj Jezis bol tri dni pochovany v tmavom hrobe, aby vstal k zivotu a spolu s nim vsetcia ti co s nim denne umieraju.

Uz v detskom veku som mal moznost pozorovat zomierajucich. Ako sedem-osem rocny ministrant som chodil s knazom zaopatrovavat chorych a zomierajucich. Pamatam si na rozne generacie, ktore odchadzali z tohto sveta. Najstarsia generacia Slovakov zomierala doma v skromnych podmienkach, ale ticho, vyrovnane a odovzdane. Pri posteli bol stolik s bielym obrusom, voda, chlieb, kriz, sviecky a moj lampas, ktory som niesol so sebou az do domu choreho. Knaz cital modlidby, ja som odpovedal a ked prisiel cas na spoved opustil som miesnost zvycajne spolu s manzelkou zomierajuceho, ktora mi vonku strcila do vrecka zopar korun za moju asistenciu. Hanbil som sa vziat tento “trinkgeld,” najma v takejto vaznej chvily. Pozeral som do tvare tychto ludi a snazil som sa pochopit aky zmysel ma ludsky zivot prave v tomto bode, ked stojime tvarou v tvar smrti a kladol som si vtedy otazku: aky mali vyznam vsetky tie predchadzajuce roky tohto umierajuceho? Ako sa moze teraz citit clovek pri pohlade na svoju minulost? Dalsie generacie Slovakov zomierali uz v nemocniciach a do domov som uz viac nechodil. Mladsie generacie sa bali zomierania a knaz sa privolaval pribuznymi casto v poslednom momente. Pamatam si jeho roztrpcenie ked sa snazil pomocou lyzicky otvorit medzeru medzi zubami, aby mohol vlozit eucharistiu do ust zomierajucemu na poslednu cestu. Niektori kricali na lekarov: “Pan doktor vsetko vam dam aj cely svoj dom, len mi zachrante zivot!” Dotycny staval dom v nedelu a pozeral sa na ludi, ktori kracali okolo jeho novostavby do chramu. Len co dom dostavil, ochorel a zanedlho zomrel. Jeho dom aj so zenou zakratko patril inemu, ktory na tom dome nemusel pohnut ani prstom. Nevieme ani dna ani hodinu, vravi Pismo a preto budme pripraveni. Znamy ateista Richard Dawkins si casto pyta empiricke dokazy ohladom pravdivosti viery a chvali si svoj ateizmus, ktory je podla neho zalozeny iba na “empirickom” poznani. Uz od svojich siedmych rokov som videl, ze akykolvek “empiricky” dokaz je v hodine smrti zbytocny. Clovek zostava v tej chvily bezvyznamne maly a jeho domahanie sa po empirickych “ dokazoch” vyznieva ako nafuknuty balon do ktoreho zanedlho smrt pichne ostrym svojho prsta a vezme cloveka so sebou bez ohladu nato, co znamenal v minulosti a ci ma, alebo nema nejaky empiricky dokaz pre svoje filozoficke myslienky. Evanjelium nam ponuka nadej na zmrtvychvstanie, ktore podla historickej skutocnosti, Jezis skusil aj sam na sebe.

Krestansky, alebo sekularny stat?
Jedno rano sme sa zobudili doma do nevsednej udalosti: hlavna ulica na dedine sa v noci na mnohych miestach prepadla. Prechadzali sme cele storocia bezpecne po chodnikoch a nevedeli sme o tajnych tuneloch popod dedinou, ktore vybudovali nasi predkovia, aby sa uchranili pred najazdami Mohamedovych nasledovnikov najma Turkov a Tatarov. Ktosi v skole spomenul mec, ktory bol vraj vrazeny do jednej z kostier. Kazdeho z nas sa zrazu dotkla ta nestastna realita nasich praotcov, ktori chceli zit, pracovat a verit vo svoje idealy v pokoji. Tento pocit zosilnieval kazdy Maj pri spomienke na rok 1682. Vtedy sa banda Turkov znenazdania objavila v dedine a zmasakrovala ludi v kostole. Knaz Hieronym Polacik bo vytiahnuty pred hlavne dvere chramu, kde mu tito siritelia Islamu odsekli hlavu. Kolko strachu prezivali mali ministranti, ktori sa nielenze museli na toto vsetko pozerat, ale ich cakal aj podobny osud - boli zavrazdeni a pochovani pod hlavnym oltarom. Co viac si mohli nasi ludia zelat ako zit v krestanskom state kde budu slobodni vo vyznavani svojej viery a ochraneni pred nepriatelmi? Odluka svetskej moci od viery bola pre nich nemyslitelna. Ludia minulosti netrpeli “schyzofreniou,” delenim verejneho zivota od zivota viery.

Vzrast sekularizmu a narodnej schyzofrenie
Vzrast sekularizmu priniesol rozsirovanie priepasti v narode medzi sukromnym svedomim a verejnym zivotom. Moderny sekularny svet trpi tou istou schyzofreniou ako trpela komunisticka spolocnost: “doma si verim co chcem, ale vonku na ulici, vo svojej praci si natiahnem masku ignoranstva.” Kazdy clovek ma nejake principy, nejaku filozofiu zivota, nejaku vieru. Sekularny svet nam neustale chce rozkazovat a zakazovat co mame robit na ulici a co v statnych budovach. Tento diktat neokomunizmu v konecnom dosledku vyhladzuje krestanstvo zo spolocenskeho zivota tak ako to robil stary komunizmus. Nasi predkovia bojovali za krestansky stat a nie za umely konglomerat sukromneho krestanstva a verejnej amorfnej filozofie. Tato polarizacia je ako rakovina v zapadnej spolocnosti. Dve velke entity stoja oproti sebe a tvaria sa, ze ta druha neexistuje. Zamyslime sa znovu aspom nad niektorymi realnymi prikladmi, ktore tato odluka Cirkvi od Statu sposobuje a vsimnime si analogiu s komunizmom.

Strhanie krizov
V roku 1949-50 este dozivali nabozenske symboly v uradoch po Slovensku. Komunisti zacali svoju cinnost strhavanim krizov z budov. Poznam este dnes zijuceho cloveka, ktory bol vyhodneny zo Slovakofarmy v Hlohovci, lebo odmietol strhnut kriz zo svojho uradu, ktory mu tam visel este pred prichodom komunizmu. Manzelka mu prave zomierala na tuberkulozu. Nasiel sa na dlazbe v tej najtazsej chvili zivota, lebo odmietol strhnut kriz zo steny. Po prichode vojsk Varsavskej zmluvy v susednej dedine dali urady prikaz na strhnutie kriza z veze kostola, ktory si obcania rychlo postavili pocas Dubcekovej reformy. Nikto nechcel ten kriz strhnut. Konecne sa nasli dvaja dobrovolnici, ktori ten kriz strhli - do roka ochoreli a zomreli.
Na prvy pohlad by sa zdalo, ze v takzvanej demokracii budu ludia rozumnejsi a prejavia pietu pred krestanskymi symbolmi, ktore existuju uz dve tisicrocia a v ktorych boli Europania a Americania vychovani. Omyl! V Januari tohto roku 2011 sud v Kalifornii vyhlasil, ze devat metrovy kriz, ktori si ludia postavili ako pamiatku na padlych americkych vojakov vo Vietname je proti odluke Cirkvi od Statu a musi byt strhnuty! Posledna instancia je Najvyssi Sud vo Washingtone. Ak “Supreme Court” toto rozhodnutie potvrdi vyse patdesiatocny kriz, ktory mal svojho predchodcu uz v roku 1919, bude strhnuty. Je teda nejaky rozdiel medzi komunizmom a spolocnostou v ktorej je Cirkev odlucena od Statu? Zatial som nevidel ani jeden urad kde by sa ludia opovazili zavesit si kriz na stenu. A predsa nie je sloboda a demokracia prave o tom? Biblia tvrdi, ze hlavny nepriatel krestanstva je Satan a ten urobi vsetko preto aby znicil krestanstvo od zakladu. Pouziva nato ruky sekularnej vlady. Prvou prekazkou v tomto smere je odlucit Cirkev od Statu. potom pride staznost, sudny process a nakoniec nariadenie strhnut kriz. Slovenska zastava a statny znak nie je vynimkou. Ked sa spytame aky je rozdiel medzi komunizmom a sekularnym statom, spravna odpoved je: vysledky su tie iste, iba metody sa lisia, tie dnesne su velmi rafinovane.

Atmosfera strachu
V modernej spolocnosti 21 storocia by ziaden krestan nemal mat strach prejavit si svoju vieru. Skutocnost je vsak opacna. Cim viac je oddelena Cirkev od Statu tym menej je krestanskej slobody. Ludia sa neustale boja za to co povedia, alebo urobia, dokonca aj v tej naoko najnevinnejsej situacii. Pred dvadsiatimi rokmi nebol problem v Amerike zazelat niekomu “Merry Christmas.” Dnes je to cim dalej tym vacsi problem. Veduci pracovnici by si ani za svet nechceli oslabit svoju poziciu v praci a podriadeni nemozu si pokazit svoj profil “lebo clovek nikdy nevie” zaco moze stratit svoju pracu. Pripomina mi to casy ked sa ludia u nas obavali pozdravit “dobry den,” lebo “cest praci” bol lepsi a korektnejsi pozdrav. Hla analogie medzi komunizmom a modernou odlucenou spolocnostou su na kazdom kroku. V skole sa ucitel boji prejavit svoj nazor najma ak je v sulade s nabozenskymi zasadmi, aby nebol oznaceny za extremistu a netoleratneho. Strach, znovu strach a obavy su stare metody komunizmu, ktore zostavaju aj v spolocnosti kde su Cirkev a Stat odlucene.

Modlidby pred vyucovanim, ktore este v Amerike existovali do roku 1963, su dnes uz zakazane podobne ako boli v komunistickych skolach. Dokonca aj v komunizme sme mali hodiny nabozenstva v nasich skolach. V Amerike je to nemozne. V Pisme sa pise: “podla ovocia ich poznate.” Sekularna odluka Cirkvi od Statu dokaze prinasat zle ovocie rovnako ako komunisticky rezim. Prikladom takehoto ovocia je aj statna podpora nasilnych potratov, ktore sekularny stat starostlivo podporuje. Je to hadam najvacsi paradox sekularnej spolocnosti: nevaha vziat dane od krestanov, z ktorych potom s radostou plati umele interupcie a to proti krestanskemu svedomiu! Ostatne dolezite veci (zdravotnictvo, krestanske skoly) sekularny stat platit nebude, ale je velmi ochotny platit kazdemu kto si zela umelu interupciu. V tomto bode si nikto nezela odluku medzi vykonavanim nasilnych potratov a Statom. V sucastnoti americka vlada preziva krizu so schvalenim buduceho rozpoctu. Je mozne, ze statny zamestnanci budu na kratku dobu prepusteni zo zamestnania (dva tyzdne) pokial sa novy statny rozpocet neschvali. Aj napriek vsetkym tymto tazkostiam rozpocet na nasilne interupcie je schvaleny. Iny priklad: v meste Cornwall v state New York sa zatvara katolicka skola pre nedostatok financii. Treba tu uviest, ze iba statne dane z pozemku su minimalne $8000 dolarov za rok a su platene vacsinou z dani katolikov, ktori ziju v tomto meste. Predsa nic z tejto sumy nejde na katolicku skolu, ale na nasilne interupcie podpora ide podla statneho zakona neustale. Taky je zivot odlucenej Cirkvi od Statu. Sekularizmus v tomto boji vitazi az potial, pokial sa nedostane k moci extremizmus.

Naivnost
V sucastnosti pojem ako “Slobodna Cirkev,” ktora je odlucena od statu znie pre mnohych atraktivne. Prikladom bola aj diskusia v tyzdni, kde vsetcia redaktori prejavovali svoje odusevnenie za podporu odluky Cirkvi od Statu. Pan Daniska vravi: “Treba uplatnit americky model: ludia platia knazov a stat plati ich akcie.” Kde na tieto zarucene nezarucene pravdy ludia doma chodia? Odkial sa beru tieto polopravdy a nespravne udaje? V americkom modely je koniec akejkolvek statnej podpore Cirkvi. Skor naopak pokial Stat Cirkev nevyuzije, urcite jej nic zo svojho rozpoctu neda.

“Rozdvojene kralovstvo sa dlho neudrzi,” hovori sa v Biblii. Sekularny stat si zaklada na rozpoltenej spolocnosti: toto patri do kostola a toto zase do statu…jedna myslienka je dovolena a druha zase zakazana… v tejto miestnosti mozes spomenut nabozenstvo, ale v tejto zase nesmies. Ak to pojde takto aj dalej nakoniec zavazia aj vyrazy tvare: “zatvaril si sa nabozensky v statnej miestnosti a to sa tresta podla zakona a paragrafu xy, ktory hovori, ze sa mozes tvarit ako by si veril v Boha iba v sukromnej alebo cirkevnej budove. Kedze si sa tvaril ako keby si veril v Boha v statnej budove budes potrestany podla zakona!..
Zivot je plny neustalych zvratov a paradoxov. Jeden z takychto paradoxov je v odlucenej Cirkvi od Statu. Tato odluka nebude nikdy uplna. Clovek je jednota ducha a hmoty a tak ako nemozeme rozdelit seba samych bez toho aby sme neupadli do schyzofrenie, tak nemozeme ani oddelit Cirkev (duchovnu stranku STATU) od svetskej moci (materialnu existenciu STATU do ktorej patri ekonomika, politika atd.) Skutocna demokracia neexistuje ale iba system zalozeny na urcitej viere, urcitom principe, urcitych myslienkach. Nemozeme mat desat roznych ideologii a byt roztrhany na desat roznych smerov a balansovat medzi vsetkymi ako zongler v cirkuse. Akonahle vyvolime jeden system, alebo princip ten automaticky limituje ostatne. Na Slovensku je tym riadiacim principom uz vyse tisic rokov KRESTANSKA filozofia.

Tazisko cirkevneho zivota
V odlucenej Cirkvi od Statu je tazisko bezpochyby vo financnej rovine. Jedna z prvych viet, ktoru som pocul v kazni este pred par desatrociami mi dodnes rezonuje v mysli: “Ak nechcete financne prispiet na kostol a farnost, zbytocne tu odierate kostolne lavice, vasa viera je umerna sume, ktoru dokazete obetovat na svoju farnost! Neskorsie kazatel dodal: “veriaci sa casto podoba cloveku, ktory s chutou ohryza jablko. Nakoniec mu zostane iba ohryzok a ten ponukne Bohu!”

Ak dojde ku odluke Cirkvi od Statu na Slovensku, ludia budu musiet podstatne viacej nielen pocuvat o peniazoch, ale aj siahnut hlbsie do svojich penazeniek. Americke Cirkvi ocakavaju 10% prispevok zo vsetkych prijmov. Tychto desat percent ma byt z hrubeho platu a nie z cisteho, teda zo sumy zpred stiahnutim dani. Pritom nezalezi kto ma kolko deti. V Amerike nie su rodinne pridavky a tych desat percent sa ocakava od kazdeho rovnako bez rozdielu ci ma jedno, pat, alebo patnast deti. Tymto aktom sa vsak povinnost svojej farnosti nevycerpava, ocakava sa, ze clenovia budu prispievat aj na dalsie aktivity ako su rocna zbierka, misie, nahle opravy a prestavby, humanitarne akcie, pomoc chorym atd. Kedze ostatne organizacie operuju na tom istom principe bezny American je denne zaplaveny postou, alebo telefonatmi z tych najroznejsich organizacii, ktore sa snazia zdvihnut svoje fondy. Akonahle sa vyskytne nejaka prirodna katastrofa, alebo necakana udalost (9/11) tieto organizacie, vratane cerveneho kriza, agresivne doplnaju svoje fondy, katastrofy urobia z ludi viac ochotnych darcov.

Najvacsim prekvapenim su statne organizacie ako Policia, alebo Statne skoly, ktore maju pravidelnu podporu od statu a predsa psychoza neustaleho natlaku na radoveho cloveka ohladom financi sa stava sucastou aj ich politiky. Zazil som situaciu ked mestka rada ziadala zreparovanie zakladnej skoly, ktora bola v dobrom stave. Na stretnuti mestky urad presviedcal ludi, ze tato dalsia dan-bond (okrem statnej, federalnej dane, dane z kupy…) bude stat iba “coke per day” (jednu koka-kolu za den), nepovedal vsak za aku cenu chce tu “koka-kolu” predavat. Usudili sme: ta najdrahsia plechovka “koka-koly” bude maximalne stvrt-pol, maximum jeden dolar a preto tento “bond” nebude viac ako 150-300 dolarov na rodinu. Po schvaleni tejto prestavby sa nakoniec hodnota dane (bondu) ukazala vo vyske 3000 dolarov na rodinu. Rodiny, ktore nemali uspory museli sa zadlzit a splacat pozicku… a pritom prispievat zaroven na vsetko ostatne. Navyse k tomu sa pridaju listy, alebo priame telefonaty domov so ziadostami o podporu deti, ktore trpia leukemiou, deformaciou, alebo inymi chorobami a tych je velmi tazko odmietnut. Ako odmietnete dieta, ktore trpi na leukemiu a nemocnica vas ziada o prispevok? Problem je v tom, ze tieto organizacie si navzajom posielaju adresy darcov resp. predaju svoju informaciu inej organizacii a tento kolotoc zacne naberat coraz vacsiu a rychlejsiu rotaciu.

Devalvacia krestanskych hodnot
V “odlucenej” Cirkvi od statu nastava devalvacia nielen krestanskych, ale vobec humannych hodnot. Vlastne vsade kde sa peniaze stanu centrom zivota, ci umyselne alebo neumyselne, dochadza k znizovaniu velkosti duchovnych hodnot na ukor praktickeho materializmu. Nato aby lokalna Cirkev mohla prezit musi zvysit svoju aktivitu v materialnej polohe. Napriklad drviva vacsina katolickych kostolov v USA ma herne kde sa hra “Bingo.” Bingo je hazardna hra, ktora je otvorena dospelym cez vikend a je sprevadzana zvycajne pozivanim alkoholu. V protestanskych cirkvach a spolocenstvach najma tych co zakazuju alkohol sa hazardne hry nehraju, namiesto toho sa pouzivaju rozne metody “agitacie.” V tejto agitacii sa nutia veriaci ku financnym slubom (pledge). Ak clen Cirkvi nema ziadne financie to nevadi ma slubit a “verit,” ze sa tak stane.” Kazatel/pastor/profesionalny zberatel rozprava tak dlho a vyuziva maximalne slovnu zasobu az potial, pokial sa ludia nezlomia psychicky a nezacnu vytahovat znovu a znovu penazenky a podpisovat financne sluby. Tieto sluby sa eviduju a ak nebudu splnene dotycni budu dostavat telefonaty s dalsim natlakom na splnenie svojho slubu. Pritom sa im budu do nekonecna podavat citaty z Biblie. V zapadnom style ekonomiky vsetko ide na dlh a tak sa Cirkvi neustale zadlzuju bankam. Tento tlak nikdy nekonci, lebo takyto styl psychozy vyzaduje neustale opakovanie tejto procedury, ktora sa stava navykom a sucastou viery. Ak su Cirkvi uspesne v jednom projekte zacnu si druhy a dlh v banke je konstantny. Statisticky je dokazana suvislost medzi dlzkou reklam a ich vplyvom na zakupenie tovaru. Tento princip sa majstrovsky vyuziva pri zberani penazi pri zbierkach na verejny rozhlas, alebo televiziu (public radio, television (PBS)). Tento styl prace je sucastou kultury. Raz prisiel do farnosti mnich z Mexika, ktory nemal pre takyto styl prace ziadne pochopenie. Dal si priniest maringotku a zacal stavat kostol iba z penazi, ktore ziskal nedelnymi zbierkami. Kostol staval pomaly, svojpomocne, po castiach, ale bez dlhov. Takyto pristup je pre cloveka modernej doby, kde vladne virovy kapital, tazko uplatnit, najma banky nemaju z toho ziadny zisk a ekonomika straca az potial pokial vela dlzobnikov nezaplati velke dlhy a cely system sa zacne zosypavat tym istym stylom ako to bolo nedavno.

Upadok medziludskych vztahov
Jednym z najsilnesich stranok krestanstva je v rovine medziludskych vztahov, humannost a sucit so slabsimi. V odlucenej Cirkvi sa tieto vztahy podstatne schladia. Niet jednoducho dostatok casu a penazi na pomoc druhym. Zivot je “too busy.” Agilnejsie Cirkvi organizuju loterie, vecierky, nove zberatelske akcie…V takomto systeme prevlada sutaz a v sutazi su iba vitazi a porazeni. V krestanskom systeme hodnot ziadne “sutazenie” jeden s druhym sa nepropaguje prave opacne: sluzba cloveka cloveku. Sutaz a biznis podstatne riedia vztahy medzi ludmi. Dva kostoly mozu byt vedla seba, jeden pada z nedostatku, iny nevie co robit s peniazmi. Pamatam si dva Univerzitne kostoly pre studentov, jeden z nich sa rozpadal od chudoby. Fara bola infestovana vsetkym neduhom od plostic ku potkanom. Vyzval som kolegov ku zbierke. Zozbierali sme nieco vyse 700 dolarov. Tato suma bola iba slaba naplast na potrebu, ktora v tejto farnosti existovala. Vedlajsi Univerzitny kostol mal ovela lepsie moznosti a vyzberal vyse 4 miliona dolarov na nove studentske centrum. Len co boli s prvym projektom hotovi, zacali dalsi projekt s dvojnasobnou sumou. Stary kostol bol na slusnej urovni, predsa rozhodli sa ho zburat a zacat novy. Na vypomoc malemu Univerzitnemu kostolu nedaleko sa nedalo ani pomysliet. V takomto style prace jednotlivci alebo aj samotna farnost su uplne osamoteny a pytat si pomoc by bolo velmi nevhodne az “neslusne.”

Sloboda
Na prvy pohlad by sa zdalo, ze odluka Cirkvi od Statu prinesie viac slobody Cirkvi. Nie je to celkom pravda. Pred dvoma rokmi guverner Spitzer chcel prinutit katolicke nemocnice ku vykonavaniu nasilnych interupci - a to v krajine, ktora sa pysi odlukou Cirkvi od statu. Len tak tak, ze k tomu nedoslo. Stat bude mat vzdy poruke donucovacie prostriedky v rukach. Cirkev je sucastou statu a nemoze existovat osamotene. Na individualnej baze kazdy kostol si musi strazit svojich clenov, lebo od nich financne zavisi. Kazdy clen farnosti je potencialny zdroj nevyhnutnych prijmov. Preto len co sa objavi novy clovek v katolickom, alebo v protestanskom kostole neujde tak lahko pozornosti. Jeho meno a adresa sa zapise do databazy a dostane postou obalky na kazdy tyzden, v ktorych sa vedie presna evidencia o jeho financnom prispevku. Nie je to prijemne dostat list s udajmi z pocitaca na ktorom by bola suma blizka nule. Prirodzene snazime sa, aby ta suma bola co najvyssia ved “co by si o mne pomysleli?” Osobne mam rad ked si v nedelu zajdem aj do inych kostolov, avsak to co dam v tomto kostole bude chybat tam kde som registrovany - clovek ma pocit, ze “okrada” svoj kostol. Nedelne zbierky sa opakuju viac nez jeden krat. Dve zbierky su dnes normou, ale zazil som aj tri a nieko mi povedal, ze zazil aj styri!? Niekedy je pred kostolom aj nemocnicny autobus so ziadostou o krv a tak veriaci clovek je ustavicne pod tlakom vo vnutri aj vonku. Este v 1970 tich rokoch som navrhol nasmu knazovi na dedine, aby sa vyberanie cez omsu zrusilo, lebo to vyrusuje v duchovnom rozjimani. Aj tak sa stalo, v nasom kostole nikto neotravoval veriacich so “zvoncekom, alebo kosikom.” Takyto navrh by v odlucenej Cirkvi nielen nepresiel, ale nikto by sa taketo nieco neodvazil ani navrhnut. Paradox “odlucenej Cirkvi” je zvysena zavislot duchoveho zivota na peniazoch.

Dalsim faktom s ktorym treba v odlucenej Cirkvi pocitat je zrusenie nabozenskych sviatkov, ktore sa stanu vylucne sukromnou vecou. Napriklad Vianoce, ktore su iba jeden den, ziadny Velkonocny Pondelok, alebo Velky Piatok. Problem je znovu vo vzraste tlaku na jednoducheho cloveka a jeho rodinu. Kym Cirkev si vyzaduje navstevu nabozenskych sviatkov, najma Katolicka Cirkev, ktora vyzaduje povinnu navstevu bohosluzieb na prikazane sviatky, Stat si vyzaduje v ten den pracovnu povinnost. Jedoduchy clovek je roztrhany medzi dvoma panmi a vieme, ze “dvom Panom sa sluzit velmi dobre neda.” Podobne aj nabozenska vychova, ktora nesmie byt v statnej budove, ale iba vo farskej budove. To znamena deti mozu ist na nabozensku vychovu iba vecer, alebo v nedelu. Tymto sa veci neumerne komplikuju a tlak na rodinu sustavne narasta. Dalsi problem je sirenie “exotickych nabozenstiev,” ako Islam, ktore maju pri odluke Cirkvi od Statu rovnake prava a rovnaku moznost sa realizovat, plus ich dotacie zo zahranicia budu neobmedzene statom.

Slovenska zastava
Odluka Cirkvi od Statu moze dokonca sposobit anulovanie byzantskeho kriza na Slovenskej zastave a Slovenskom Statnom znaku. Byzantsky kriz, je symbol nabozensky a nemoze reprezentovat Stat, ktory musi rovnako stat aj za Islamom ako aj za krestanstvom. Zavisi natom aky bude pocet pristahovalcov z inych krajin. Cim viac sa bude zivotna uroven na Slovensku zvysovat tym viac bude stupat aj pocet emigrantov z nekrestanskych krajin, ktorych nabozenstvo je casto Islam. Po urcitom case budu protestovat proti krestanskym symbolom na Slovensku. Predsa su takisto obcanmi Slovenskej Republiky ako krestania preco by mali mat “kriz” na zastave, ktory ich bude drazdit a provokovat? Preto POZOR. V kazdom pripade sekularny obyvatelia na Slovensku by privitali vymazanie byzantskeho kriza zo slovenskej zastavy. Pri odluke Cirkvi od Statu bude musiet stat ich ziadosti vyhoviet. Sekularny stat ma povinnost reprezentovat vsetky nabozenstva rovnako. V tejto suvislosti prekvapil vyrok Nemeckej Kancelarky Merkelovej, ktora prehlasila, ze multikulturalizmus v Nemecku neuspel a ziadala aby sa imigranti prisposobili Nemeckej kulture, ktora je zalozena na krestanskych principoch. Tento vyrok urobil vo svete znacny rozruch a vstupil do historie.

Zaver
Akykolvek model vztahu medzi Cirkvou a STatom ma vprvom rade respektovat hlavny zakon: “SLUZBA RADOVEMU OBCANOVI.” Obe stranky STAT a CIRKEV naju v prvom rade sluzit obcanovi a veriacemu. V odlucenej Cirkvi sa casto pozoruje opacny jav: RADOVY CLOVEK MUSI VIAC SLUZIT OBOM INSTITUCIAM. Odluka Cirkvi od Statu nerobi Cirkev slobodnejsou a najma nie pre radovych clenov Cirkvi, ktori sa snazia za stazenych podmienok dat “Cisarovi co je Cisarovo a Bohu co je Bozie.” Uz od cias Konstantina 312 Cirkev a svetska moc existovali v zlucenej podobe. Toto roztrhnutie spolocneho, takmer dvojtisicrocneho vyvoja, prinasa zmeny, ktore sa prejavia vo vzraste nervozity a tlaku na radoveho cloveka. V Amerike situacia bola celkom ina; nova krajina, novy kontinent, ziadne tradicie. Ludia zacali budovat novu historiu na kolene a nemali moznost sa napojit na predchadzajuci zabehany system. Na Slovensku je situacia uplne ina, uz od cias Cyrila a Metoda (a dokonca aj predtym) je suvisle pokracovanie dejin v ktorej Stat a Cirkev kraca ruka v ruke historiou. Prelomit tuto dlhodobu historiu prinesie cely rad novych problemov. Odpoved na otazku: “co moze priniest odluka Cirkvi od Statu” je v podstate jednoducha: VELA NOVYCH PROBLEMOV. Navyse, zmeny nepridu lacno, niekto ich bude musiet financovat. Novy system aj cosi stoji. Kto bude platit tieto zmeny? Zase ti, ktori platia statu dane a zaroven sa snazia prispievat aj pravidelne Cirkvi. Mozno by bolo dobre pocuvat Slovenske prislovie: “Nehas co ta nepali!” Pokial vztah medzi Cirkvou a Statom sa da fajnovo vylepsit bez kopirovania druhych krajin treba to urobit, ale iba za podmienky, ze bude lahsim bremenom pre radoveho obcana a veriaceho, naopak bude mu lepsie sluzit. Konecne Cirkev spojena so Statom ma sancu povedat nieco pozitivneho pri rozhodovacom procese o buducnosti Slovenska. Tuto moznost pri odluke od Statu straca. Preto treba si uvedomit ci nie je aj zbytocne prilievat olej do plamena.

Poznamka: Izrael podporuje emigraciu svojich ludi zo zahranicia. Studie ukazuju, ze clenovia zidovskeho naroda v zahranici po emigracii do Izraela zvysuju vyznamne narodne povedomie. Aj ked po case toto odusevnenie upada, predsa ich prichod do Izraela podporuje narodnu identitu, odusevnenie za narod, svoju historiu a jednotu, ktoru ti co ziju doma stracaju. Slovenski politici by sa mali nad tym zamysliet.

Podobne clanky:
http://blog.tyzden.sk/komanche/2009/12/15/kto-je-jan-kardinal-korec/

http://blog.tyzden.sk/komanche/2010/08/12/jan-chryzostom-a-jan-krstitel/

Zaciatkom Decembra tohto roku odsudil  hlavny sud Pakistanu v meste Lahore na trest smrti za ruhanie proti Mohamedovi mladu zenu a matku styroch deti Asiu Bibiovu. Pri praci na poli a pod natlakom moslimskych zien, ktore s nou pracovali a chceli od nej aby prestupila na Islam, Asia vyslovila vetu: ”Kristus prelial za mna svoju krv a co urobil pre teba Mohamed?” V tom momente sa spolocnicky na nu vrhli a zacali ju nemilosrdne bit, pridavali sa aj dalsi z osady.  Ktosi rychlo volal policiu, ktora ju doslova vyrvala  z ruk lyncujuceho davu.  Asia bola obvinena z ruhania a uvaznena dna 19 juna 2009.  Zaciatkom Decembra (9 December 2010) bol vyneseny nad nou rozsudok smrti obesenim. Asia si podala ziadost o milost, ktorej Prezident Pakistanu Asif Zardari vyhovel, ako sam tvrdi, ale vrchny sud v Lahore zablokoval prezidentovu milost. Teraz v Decembri sud vynesie svoj rozsudok po Asiinom odvolani. Posledna sanca pre nu vratit sa ku svojej rodine a zit ako clovek. 

Prenasledovanie krestanov pokracuje v roznych formach aj dalej. Krajiny ako Saudska Arabia vyvijaju priatelske politicke a ekonomicke vztahy so Spojenymi Statmi a Europou na jednej strane, ale na druhej strane je krestanom zakazane verejne sa zucastnit na bohosluzbach, praktizovat svoju vieru a vlastnit akekolvek nabozenske predmety (okrem vnutra svojho domu). Predstavte si, ze by ste si nahodou nechali krizik vo vrecku. Pri vytahovani vreckovky by vam vypadol na dlazbu. Hla protistatna udalost!  Konverzia mohamedana na krestanstvo sa tresta smrtou a ak by ste sa opovazili prejavit svoj nazor verejne mohol by byt posudeny ako prozelitacia, ktora sa taktiez tresta obesenim.  Je zaujimave, ze blizke vztahy Saudskej Arabie s Amerikou a najma s Prezidentom Bushom, ktory sa verejne prejavoval ako krestan nemaju a nemali  ziaden pozitivny dopad na ulavenie prenasledovania krestanov v Saudskej Arabii. Prezident Obama pri svojej navsteve sa ako prvy prezident v americkej historii hlboko poklonil kralovi Abdulah bin Abdulaziz Al Saudovi,  cim sposobil negativny rozruch v americkych kruhoch. Hla vsemocna Amerika so super armadou, super bombardermi nevidanej technickej sposobilosti a tu zrazu americky prezident sa klania Saudskemu kralovi ako poddany. Zle jazyky tvrdia, ze Obama bol povinny sa poklonit Abdullahovi, lebo je tajne moslimom.  

Po Islamskej revolucii Iran zahajil  vlnu utlacania krestanov co vyvolalo silny exodus obyvatelov Iranu do cudziny, najma do Spojenych Statov Americkych. Mnohi predstavitelia krestanstva boli v Irane zavrazdeni ako napr Ghorban Tourani, alebo biskup Haik Hovsepian Mehr.   Za vlady Chomejneho sa Islam v Irane prejavil v plnej hroze. V roku 1988 televizia Nemeckej Spolkovej Republiky uverejnila rozhovor medzi matkou a jej synom, ktoreho ona, vlastna matka obvinila z ruhania proti Imanovi Chomejnemu. Pozeral som cely ten rozhovor v nemeckej televizii. Syn mal okolo 30 rokov. Pri rozhovore plakal a dozadoval sa matkynho sucitu. No nepochodil. Matka neprestavala fanaticky vykrikovat meno Chomejneho, ako keby to bol sam boh na zemi. Syn bol na druhy den obeseny. Matka dostala za odmenu pracku od Iranskej vlady… …  pri prvom pouziti jej tato pracka vybuchla a zabila ju.

Situacia v Afganistane nie je o nic lepsia. Podobne ako v Saudskej Arabii konverzia sa tresta smrtou a jedine nabozenstvo, ktore je dovolene v Afganistane je Islam. Vzhladom k tomu, ze Taliansko prve suhlasilo s existenciou nezavisleho Afganistanu, Taliani dostali povolenie vybudovat kaplnku kde su pravidelne bohosluzby. Krestania v Pakistane skusuju podobne ako v predoslych krajinanch silnu diskriminaciu. Krestan nemoze byt clen sudu, ani prezident, alebo prvy minister. Unikatnostou Pakistanu je zakon o ruhani. Ked si predstavime kolko ludi u nas pouziva bezne ruhavu rec, vsetcia tito nasinci by boli obeseni v Pakistane. V roku 1998 Ayub Masih bol usvedceni z ruhania uz zato, ze povedal: “podporujem Salmana Rushdieho.”   Dnes je to Asia Bibiova, ktora sedi na lavicke smrti a caka posledne rozhodnutie najvyssieho sudu. Je zarazajuce ako mnohi islamski fanatici a klerici sa vyjadruju o jej exekucii vraj: “to bude najstastnejsi den v ich zivote, ked bude visiet.” Ak iba taketo veci im chybaju ku stastiu tak potom vsetka ludskost a filozofia moze ist rovno do odpadoveho kanala.   

Vianoce nie su uz viac pre mna sviatok pri ktorom ocakavam nejake darceky. Myslim si, ze to patri predovsetkym detom a chudobnym.  Konzumna spolocnost by nemala so mna velku radost. Tych hmotnych veci je prilis vela, chyba laska a pokoj. Predsa nemusime sklamat vianocny biznis, lebo vzdy sa najde niekto kto potrebuje veci pre seba, ktore si sam nemoze kupit. V tom nachadzam viac potesenia z Vianoc ked mozem darovat niekomu nieco a sam necakat nic od nikoho. Pismo vravi: “Blazenejsie je davat nez prijimat.” Co mozeme teda darovat teraz na Vianoce? Aspom jednu jedinu elektronicku postu za prepustenie Asie Bibiovej. Nie je to tazke, ale vyznamne. Ak by sa Asia mohla dostat domov ku svojej rodine a uniknut trestu smrti  bol by to obrovsky zazitok pre nas vsetkych ci mame jedno, alebo druhe vierovyznanie, alebo sme bez vierovyznania. Predsa toto je vec ludska, ktora sa tyka nas vsetkych.  Bez dalsich slov uvadzam aj elektronicke adresy pre prezidenta Pakistanu a niekolkych clenov jeho vlady. Pripajam aj jednu z elektronickych peticii, ktore sa daju lahko vyplnit budu dorucene zodpovednym osobam. Pokial by ste mali problem s anglictinou hla tu je jednoduchy text, ktory mozete skopirovat do svojej elektronickej posty. Vianoce, sviatky pokoja, mieru a stredrosti, su za dverami, mozeme nieco z tychto hodnot darovat aj clovekovi, ktory je vnudzi.  Pre odvaznejsich je mozne zavolat aj priamo do vlady Pakistanu na telefonne cislo: 92519204801 alebo 92519214171. Treba sa vsak poponahlat, lebo rozsudok bude vyneseni este v tomto mesiaci, mozno na Vianoce.

Text do elektronickej posty publicmail@president.gov.pk

To the President of Pakistan and the government of Pakistan 

Please help release your citizen Asia Bibi from death row. She is a wife, a mother and  she is innocent. Her children need her. This is a violation of basic human rights and if she is executed this will through the eyes of the whole world reflect poorly on the country of Pakistan and its people.  Please reconsider and overturn her death sentence.  Thank you.

elektronicke posty pre konkretnych clenov Pakistanskej vlady:

irshad.ahmad@president.gov.pk

zaid.usman@president.gov.pk

abdul.shafiq@president.gov.pk

taimur.osman@president.gov.pk

shehzad.arbab@president.gov.pk

hassan.javed@president.gov.pk

muhammad.ishaque@president.gov.pk

zafar.iqbal@president.gov.pk

muhammad.hussain@president.gov.pk

asad.naeem@president.gov.pk

bilal.hayee@president.gov.pk

mushir.ali@president.gov.pk

sikamander.massood@president.gov.pk

sajjad.hussain@president.gov.pk

farhat.babar@president.gov.pk

arfraz.hussain@president.gov.pk

adeel.javaid@president.gov.pk

muhammad.sheraz@president.gov.pk

salman.faruqui@president.gov.pk

moazzam.ali@president.gov.pk

taimur.tajammal@president.gov.pk

m.abdullah@president.gov.pk

muhammad.ali@president.gov.pk

amer.irshad@president.gov.pk

mushir.ali@president.gov.pk

bilal.hayee@president.gov.pk

salf.ullah@president.gov.pk

PETICIA:

http://www.petitionbuzz.com/petitions/asiabibi

V tychto dnoch dav ludi pripomina nepretrzity prud rieky, z ktoreho sa oddeluju jednotlive skupiny, alebo osamoteni jedinci aby si prezreli blizsie vykladne skrine obchodov a zamysleli sa nad tym s cim prekvapia svojich najblizsich pod vianocny stromcek: nove saty?  Kniha?  Co by to malo byt? Vianocne sviatky su znovu tu a kazdy z nas sa tesi svojim sposobom na chvilu oddychu v rodinnom kruhu a pri tradicnych  programoch v televizii.  Predtym nez tak urobime zdvihnime svoj hlas za prepustenie vaznov z cely smrti. Ved prave preto prisiel Spasitel na tento svet, aby nas oslobodil z ciel nasej duchovnej a telesnej smrti a prepustil nas na slobodu.

VESELE A POZEHNANE VIANOCE!!!

Ateizmus vcera a dnes

Zastanci ateizmu znovu opakuju tie iste poucky, ktore  sme sa aj my kedysi ucili v skolach a skuskach z  marxizmu-leninizmu.  Nedavny utlak ateistov, ktori nas drzal za  elektrickymi drotami styridsat rokov prebehol akosi bez velkeho komentaru na zapadnej strane. Zatial co sme my boli zamknuti pod klucom zeleznej brany, zapadni ateisti si spokojne zili na slobode a hadzali svoje polienka do ohna, ktory doslova blcal za zeleznou oponou.  Tak ako nacizmus pachal zlociny na milionoch, najma na Zidoch, tak aj ateisti po vojne pokracovali v zlocinoch na dalsich milionoch nevinnych ludi za uplneho suhlasu zapadnych ateistov. Ako je mozne, ze Dawkins a spol. sa nedostavili do Bratislavy, Prahy, alebo Budapesti a neprotestovali otvorene proti ateistickemu nasiliu u nas? Ludia su ochotni vykrikovat o temnom stredoveku, alebo  o kriziackych vypravach, ktore existovali pred storociami a tu zrazu ignoruju ovela horsie Temno, ktore bolo iba vcera.  Dnes vyrastaju u nas generacie, ktore si menej a menej pamataju na casy, ked vladla u nas nevera, to vsak neznamena, ze tento utlak treba len tak lahko zabudnut.  

Marnost

Ak sa zamyslime nad mnozstvom katedier a ustavov ateizmu a marxizmu, ktore existovali od Berlina a Prahy po Vladivostok a mnozstva literatury, ktoru tieto institucie vyprodukovali za sedemdesiat rokov dominancie, zistime, ze tieto prace nie su takmer vobec citovane dnesnymi ateistami na zapade. Ak by namiesto tychto tisicov katedier a ustavov ateizmu a marxizmu boli u nas ustavy pre prakticke inzinierstvo, vedu a medicinu mohli za tie dlhe desatrocia prispiet ku rieseniu aspom nejakych problemov na tomto svete. Vsetka ta namaha ateistov za zeleznou oponou vysla uplne nazmar. Zda sa, ze podobny osud stihne aj ostatnych, je to  Don Quichotov osud zapasu s veternymi mlynami. Odporucal by som ateistom zamysliet sa nad vyrokom: “ani brany pekelne ju nepremozu…” Tento vyrok Dawkins a spolok uplne ignoruje a dufa, ze raz sa zbavi nabozenstva. Zaujimave ako moze inteligentny clovek ignorovat dve tisic rocnu historiu, ktora tiez casto nebola velmi priazniva krestanstvu.   

V com sa lisi tzv. “moderny ateizmus” od toho nedavno moderneho? V urcitych detailnych zmenach, ktore zneju viac inteligentne v ustach Dawkinsa alebo latentneho ateistu Hawkinga  ako tie predchadzajuce. Vezmime si napriklad Dawkinsove tvrdenie:  ”Boh PRAVDEPODOBNE neexistuje.” Pripomina mi to poviedku o kralovi, ktory chodil nahy po ulici a predstieral, ze ma najkrajsie saty na svete. Vsetcia pozerali na krala a prikyvovali hlavami nad tym ake ma krasne saty. Az tu zrazu male dieta v zastupe zahlasi: “Ved kral je nahy.” Nato konecne vsetcia pochopili, ze kral nema ziadne specialne saty, on vlastne nema ziadne saty, on je uplne nahy.”  Tak je to aj s modernym ateizmom, relativizmom a sekularizom.  Znie to velmi presvedcivo ked Dawkins povie: Veda dokazuje, ze existencia Boha je menej pravdepodobna ako jeho existencia, vzhladom na komplexitu definicie Stvoritela.” Su aj dalsie tvrdenia podobneho razu na zapade:   ”Kolonializmus bol pravdepodobne viac skodlivy ako uzitocny (ale predsa sa stal), invazia do Iraku pravdepodobne priniesla viac negativneho ako pozitivneho (ale sa stala), vojna v Aganistane pravdepodobne neprinasa ziadany uspech (ale existuje)…Udalosti vo svete pravdepodobne nemaju existovat ale existuju!?

Evolucna teoria a velky tresk

Evolucna teoria bola solou a chlebom ateizmu za socializmu.  Sudruhovia ucitelia nas denne presvedcovali o tom, ze clovek nebol stvoreny Bohom, ale sa vyvinul z nizsich zivocichov. Fundamentalisti na zapade zase strielaju naspat ostre argumenty proti zastancom vyvojovej teorie. Nezainteresovany clovek  sa nato pozera s otvorenymi ustami a dostava sa cim dalej tym viac do pomykova, akoby cela existencia zivota a pravda samotna  zavisela iba od vyvojovej teorie. Vyvojova teoria, velky tresk a vznik vesmiru nie su iba materialne procesy, je to zaroven aj velkolepe umelecke dielo, ktoreho hodnotu a velkost moze clovek chapat podobne ako chape umelecke diela. Michelangelova Pieta nevyvola u kazdeho tie iste pocity, lebo nie kazdy ma v sebe vyvinuty zmysel pre krasu umenia. Podobne je to aj s vierou a hmotnym svetom. Duchovnu dimeziu nevidime fyzickymi zmyslami.  A tak aj dnesny sekularizmus relativizuje hodnotu stvorenia so zaverom, nic na tom svete nie je, vsetko je iba vyvoj, vsetko je same od seba, iba hmota, nic ine iba hmota, svet a clovek sa stvorili same od seba.  Dnesny ateizmus sa v nicom teda nelisi od predosleho. Za komunizmu tieto tvrdenia zneli uplne neotrasne, ako stopercentna pravda, musime si vsak priznat, ze v mnohom tieto argumenty uspeli, lebo sme zacali verit vo vecnost komunizmu. “Ci to bude uz takto naveky?” Pytali sa mnohe generacie pred nami. Pamatam si mnohych zo starsej generacie ako s uchom na radiu pocuvali denne Slobodnu Europu, alebo Hlas Ameriky a vytrvalo ocakavali, ze sa system zruti. S rokmi stracali vieru a odchadzali z tohto sveta s vedomim, ze sa situacia u nas nikdy nezmeni.  (Moj otec odisiel z tohto sveta iba kratko pred padom zeleznej opony).  A predsa sa vsetko zrutilo nahle, ako domcek z karat. To co sa zdalo nemozne a co bolo hlasane ako vecne spadlo uplne lahko, bez jedineho vystrelu. Ateista by povedal, to je iba fyzicky proces, za tym niet nic duchovneho, ziadny Boh, ziadna nadprirodzena sila. Urcite? Ako to moze niekto tvrdit s istotou?  Viera je prave takej povahy, radi by sme drzali v ruke hmatatelne dokazy, sibnutie carovneho prutika, zazrak a nezostava nam nic ine iba ta vnutorna istota, ze za hmotnym svetom je duchovna sila. 

Svieca v advente

V adventnej dobe uvazujeme nad otazkami: odkial sme prisli, naco sme tu a kam ideme?  Biblia pripomina, ze bazen pred Bohom je pociatok mudrosti. Ateizmus na druhej strane uci, ze cela viera je zalozena iba na strachu pred nepoznanym a veda prave objasnuje nepoznane a postupne likviduje vieru v nadprirodzene ( podobne ako vyvojova teoria). Tato skutocnost ma vsak dva konce. Na jednom je viera v Boha ako prirodzeny prejav mysliaceho cloveka a na druhom je nasa neschopnost kontrolovat procesy tohto sveta.  Gilbert Chesterton sa nasledovne vyjadril v jeho Ortodoxiach: “Primitivny clovek pri burke sa bal bleskov a hrmenia, klakol si na zem a vzyval Boha o ochranu. Zaujimave, ze vedla neho sa pasol jeho dobytok a tiez pocul hrmenie a videl blesky a predsa nemal za potrebu si klaknut a modlit sa ku Bohu za ochranu pred burkou.” Clovek citi vnutornu potrebu hladat Boha, lebo citi vnutornu potrebu hladat pravdu a lasku.  Treba si vsak uvedomit, ze napriek pokroku vo vede nikdy nebudeme schopni vyriesit vsetky problemy vo svete, vela zostane neznameho a je len prirodzene, ze nasa neschopnost kontrolovat vsetko diane vo svete a vesmire nas robi skromnejsimi a posuva nase vnutorne kyvadlo smerom ku duchovnym hodnotam. Verit, ze raz vsetko dosiahneme a vysvetlime pomocou vedy je arogantne. Riesenie vsetkych problemov nemozme nikdy ocakavat iba od cloveka, ktory nemoze byt nikdy dokonaly a urobit veci so stopercentnou istotou. Pripomina mi to mojho ucitela, ktory ked isiel na operaciu vravel svojim blizkym: “len pockajte ked sa z nemocnice vratim, budem zdravy ako rybicka!”  Z nemocnice sice prisiel a zakratko sa musel s tymto svetom aj rozlucit. Podobne je to aj s nami vsetkymi. Veci a javy tohto sveta pozname iba nedokonale a nevieme co nas ocakava, nemame takmer ziadnu kontrolu nad nasou buducnostou. Nevieme presne ake procesy sa odohravaju vo vnutri nasej planety a ci zajtra bude vsetko tak isto ako je dnes. Ak v jeden den nasa planeta strati magnetizmus zostaneme bezbranny voci kratkovlnnemu ziareniu zo slnka, ktore okamzite ukonci nas zivot. Nemozeme ani zarucit, ze nasa planeta bude obiehat okolo slnka v tej istej vzdialenosti v buducnosti ako obieha dnes, nevieme ake necakane procesy sa mozu odohrat na slnku a vobec nemozeme kontrolovat udalosti vo vesmire. Spoliehat sa preto na vedu - teda na schopnosti cloveka nas uz vopred odsudzuje do roviny neistoty z ktorej niet pre nas uniku. Najhorsie je to, ze nedokazeme kontrolovat ani sami seba, nicime prirodu a zivot na tejto planete a pritom mame k dispozicii modernu vedu, ktora to moze pomoct vyriesit.  Ako je to mozne?   Zijeme a mame zit pre dokonalejsie poznanie pravdy, ktora zahrnuje aj moralnu vedomost. Tento proces si vsak vyzaduje dokonalu skromnost a pokoru.  Advent je obdobie ocakavania. Je to ocakavanie nadeje, ze uprostred tejto temnoty ludskej existencie ziari okrem nasej vlastnej sily aj ine svetlo…pomocna ruka zo strany, ktora pozna pravdu a je ochotna ju s nami zdielat, dokonca aj ako jeden z nas.

Detom bolo dovolene ist do kina iba v nedelu po litaniach. Litanie boli o pol tretej a kino o tretej…to si viete predstavit co sa dialo po skonceni kostola, utekali sme ako zmyslov zbaveny. “Aky film to neska hraju?”  “Dobry, bojovy!” Tlacili sme sa vzdy do prvej rady a ked “nasi” vyhravali vstali sme zo stoliciek a kricali co nam hrdlo stacilo: “Nasi idu! Nasiiii! Jeee! Do toho!” ”Dajte im!”  Iba niekedy sme minuli politicky “zurnal” so spravami. Aj ked sme zurnalu velmi nerozumeli, premietanie filmu bol taky obrovsky zazitok, ze dokonca aj ten politicky zurnal sme chceli stoj co stoj vidiet. Vraj raz kdesi v Cechach ukazovali v zurnaly ako sa Breznev pri oficialnej navsteve bozkaval s Husakom. Zrazu niekto v kine zakrical: “a jeste prdel!” Nato sa cela kinosala rozosmiala. Nahnevany veduci kina zastavil predstavenie dokumentarneho filmu a nariadil zopakovat cely zurnal. Ked premietanie prislo znovu po tuto cast sceny, cele kino zakricalo: “a jeste prdel!” V tom momente veduci zastavil predstavenie a poslal zastup domov. Vonku si vraj ludia rozpravali: “Tak jo, vono to za tou prdel prece jen stalo!” Nuz takto to bolo podobne aj na slovenskej dedine. Premietanie filmu bol ohromny spolocensky zazitok a  je mi luto dnesnej mladeze, ktora vyrasta v izolovanej spolocnosi. Ludia su zastrceni vo svojom kute sami so sebou,  izolovani a v samote  hladia bezducho do televizie a spolocensky totalne  degraduju. Nie je to celkom normalne aby sa clovek smial sam so sebou, alebo rozpraval sam so sebou co sa bezne stava pri pozerani televizie.  Kiez by sa stare casy znovu vratili a ludia by prezivali spolocensky aj svoje pocity, radosti, zalosti a oddychovy cas. 

Ten pamatny vecer bol vsak odlisny. Oficialne, nase kino neplanovalo ziadne predstavenie, avsak po prvom predstaveni Winnetoua cela dedina bola natolko rozbehnuta, ze vedenie kina sa rozhodlo premietat tento film kazdy vecer a k tomu este  aj zadarmo.  Inak filmove predstavenie stalo jednu ceskoslovensku korunu. Ked sa otvorila prva scena a videl som Winnetouva stat na bielych skalach, ktore obkolesovali modraste jazero, zostal som ako prikovany. “Boze, ake je to krasne!” A hned som si aj zazelal aby som aj ja bol raz medzi Indianmi. A veru moja detska prosba bola vypocuta.

V roku 1984 som po prvy krat presiel cez mesto Clovis v Novom Mexiku, ktore je  svetoznamou archeologickou lokalitou. Nalezy ostepov dokazuju, ze prvy severoamericky obyvatelia sa dotiahli do Ameriky uz na konci doby ladovej pred 12.000 rokmi. Vtedy bola Beringova uzina medzi Aljaskou a poloostrovom Cukotka zamrznuta a ludia mohli prejst z Azie do Severnej Ameriky na svojich nohach. Pri pohlade na preriu uzavretu modrastymi horami a stado bizonov, ktore sa volne paslo v dialke bolo mi jasne, ze som v skutocnej zemi Winnetoua. Presli sme cez huste lesy Carsonskeho narodneho parku a zastavili sa v kostole Loretto v hlavnom meste Noveho Mexika,  Santa Fe. Tento kostol ma mimoriadne drevenne schody, ktore pevne stoja v priestore bez  podpory. Podla legendy zostrojil ho neznamy tesar, ktory sa nahodou zastavil vo chvili ked si stavbari nevedeli dat rady so schodmi na chorus. Tento zahadny tesar postavil schody a zmizol. Ludia dodnes veria, ze to bol sam Svaty Josef. Pozrel som si dokladne schody, je to skutocne majstrovske dielo. http://www.lorettochapel.com/staircase.html

 Konecne sme dorazili ku rieke Rio Grande, ktora vyrezala do sopecnych skal hlboky kanon. Z vysky mostu Rio Grande vyzera ako uzka modra stuzka. Na druhej strane kanonu sa nachadza pust pod sopkami Tres Orejas, kde dodnes byvaju vo velmi primitivnych podmienkach clenovia hnutia Hippies. ”A kde su Indiani?” Spytal som sa ich zvedavo.  Peggy ukazala prstom ku horam na Sangre de Christo (Hory Krvi Kristovej). “Tam je ich rezervacia.”  ”Mozeme tam ist?” “Iba na pozvanie, len sa neboj, nieco vybavime.” Odpovedala Peggy.  “Zajtra vsak mozes stretnut Ricka.”  Indianske mena boli uz v minulom storoci zakazane americkou vladou a vsetcia domorodci sa museli premenovat. A tak z “Beziaceho Kona” sa stal Mac Broadway, alebo z “Bieleho Vlka” zase John Drexel atd.  Rick bol rodeny Apac a mal okolo 27 rokov. Sadli sme si za stol a rozprestrelo sa ticho. Ludia sa akosi vytratili z miestnosti. Podobne ako opisal Karl May svojho Winnetoua  aj Rick  mal uslachtilu a inteligentnu tvar, havranie vlasy a  typicku pre Indianov bronzovu plet. Na rozdiel od Navajo a Hoppi, ktori patria medzi Pueblo Indianov, Rick mal stihlu postavu a ostre crty tvare typicke pre Apacov.  Neprerusil som ticho, ktore zavladlo v miestnoti.  Rozpomenul som sa na nasich dedinskych chlapov, ktori casto sedeli bez slova a iba sem tam nieco prehodili.   Tento rozhovor taktiez pripominal stretnutie dvoch dedincanov. “Winnetou” si zrejme vazil toho, ze som ho nenutil do zbytocnych reci a ked sme po case skoncili tuto ‘konverzaciu’, vstal, udrel ma po pleci a s usmevom poznamenal: “I like you!”  Toto ocenenie pokladam zatial na jedno z najvyssich. Detske sny sa razom zacali naplnat.

Na druhy den sme konecne vkrocili do Pueblo rezervacie na upati Hory Krvi Kristovej. Indianska osada sa rozkladala pozdlz rieky Rio Pueblo od upatia hory do vyssich poloh. Presli sme popri Katolickom kostole, ktory zalozili frantiskani.  Vacsina budov bola typicke tzv. ”adobe” stavby z nepalenej hliny. Vosli sme do vnutra tmavej, jednoduchej, ale zato cistej miestnosti a sadli si na drevennu lavicu. Nepamatam si vsetkych pritomnych, vacsinou boli z kmena Navajo. Atmosfera bola pokojna a velmi prirodzena. Prekvapilo ma, ze stara mama, ktora nam piekla indianske “osuchy” vedela viac o Slovensku  nez priemerny biele American. Mlady Navajo, ktory sedel naproti mna hovoril o zivote v rezervacii. Spomenul  aj posvatne miesta hlboko v horach, kde biely clovek nemoze vstupit. Nakoniec dodal: “ja tam nechodim, lebo neverim na indianske povery.” Potom uprimne dodal: “ Uveril som v Jezisa Krista a toho sa drzim.” Jeho slova zaposobili silne na mna a nikdy ich nezabudnem.  Pokrestancovanie domorodych Indianov nebolo velmi  uspesne. Po porazke posledneho Apaca Geronima, preriovy Indiani skoncili v rezervaciach. Rezervacie su vsak miesta  bez ducha, bez inspiracie, bez ciela. Statna podpora nemoze vynahradit to hlavne co preriovy Indiani stratili - slobodu prehanat sa po volnej prirode a polovat na divu zver. Vacsinou prevlada v rezervaciach apaticka nalada s alkoholom, drogami a vsetkymi neduhmi modernej spolocnosti.  

Vdaka zakazu hazardnych hier v USA sa pre Indianov otvorili obrovske moznosti v rezervaciach, ktore nepodliehaju tym istym zakonom americkej vlady.  Mnohe Indianske rezervacie su prepchate  kasinami, z ktorych im pramenia obrovske zisky. Peniaze sa stali takto cielom zivota. Tak ako Winnetou bol zastreleny k voli ‘”zlatym nuggetom” tak aj v modernej dobe “zlaty nugget” pokracuje byt  prekliatim pre dnesnych Indianov uz aj z toho dovodu, ze sukromne podniky casto hladaju zamiensku ako obmedzit indiansku zem.  Najskor ‘Blede Tvare’ privandrovali do Ameriky k voli hladaniu zlatych pokladov, vzali zem Indianom a teraz Indiani pokracuju v pijatykach, drogach sexualnych orgiach a v hromadeni zlata.  V otazke zivotnej filozofie su dnes Indianske kmene takmer mrtve. Akceptovanie akehokolvek svetonazoru ‘Bledych Tvary’ sa nestretlo s velkym uspechom. Vynimkou bol Joan Brebeuf, francuzsky misionar, ktory pracoval s Huronmi. Na nestastie jeho praca bola pretrhnuta  konfliktom s Irokezami. Irokezy priviazali Brebeufa  o stlp a oskalpovali ho, potom mu liali  horucu vodu na hlavu aby takto zosmiesnili krst, ktory Brebeuf  medzi Indianmi vykonaval.   Mucenie pokracovalo ohnom, sekerou a mutilaciou. Brebeuf vsetko hrdinsky znasal. Nakoniec mu vyrezali srdce  a jedli ho surove v nadeji, ze ziskaju Brebeufovu silu, odvahu  a vytrvalost. Brebeuf bol skutocny “Kleki-Petra” ktory obetoval svoj zivot v snahe duchovne  zachranit severoamerickych Indianov.

Do Puebla som sa znovu vratil na Velku Noc a nevychdzal som z udivu nad podobnostou zvykov medzi Slovenskom  a Indianskou rezervaciou. Na Velkonocny Pondelok oblievali domorodci dievcata studenou vodou. Nakoniec ich chytili za ruky a nohy a hodili do studeneho potoka. Velmi sa to podobalo na nasu dedinu ked sme robili oblievacky na Velkonocny Pondelok.

Priatelstvo medzi domorodcami a Bledymi Tvarami je komplikovane. Pocas dlhych rokov stravenych na “Divokom Zapade” nemozem pocitat medzi svojich priatelov mnohych Indianov.  Zostavaju spomienky aspom na niektorych. Nezabudam na stretnutie s Chuckom Norrisom, ktoreho otec bol plnokrvny Indian. Chuck bol velmi prijemny a jeho spravanie ku mne bolo odlisne od stretnuti s Bledymi Tvarami. Pri rozlucke mi dlho drzal ruku az potial, pokial som ju sam neodtiahol. Dalsi priklad Winnetoua je Charlie Jones, ktory je Profesor umenia a vystavoval svoje diela v Rusku, Taliansku vo Francuzsku. V buducom roku by  chcel navstivit so svojimi pracami aj Slovensko: http://web.mac.com/charlesd.jones/iWeb/Site/eurotour%20woodcuts.html

Amerika je posledny kontinent do ktoreho sa ludstvo pristahovalo. Na tomto kontinente aj ludstvo dospelo ku uplnemu miesaniu narodov.  Americki Indiani dali tomuto miesaniu svoj styl, ktory nemozno najst nikde inde na svete. My Slovaci sme tiez prispeli do  tohto ludskeho konglomeratu v ktorom sa nasa krv a nase geny zmiesali nielen s Europskymi narodmi, s ludmi z Azie a Afriky, ale aj s krvou Winnetoua a jeho kmena Apacov.  Predtym nez dam zbohom tymto koncinam a vratim sa ku svojmu kmenu pod Tatrami, musim pozdravit este Mateja. Prave sa mu narodila dcera Ashlyn. Matej ma v sebe stvrt slovenskej krvi a jeho manzelka je zase  Indianka z kmena Siouxov.  Hla dobry priklad ako sa Slovenske geny aj dnes miesaju s Indianskymi. Zbohom Rio Grande, svoj detsky sen povazujem za uskutocneny. Winnetoua som teda predsa len stretol. lhttp://www.youtube.com/watch?v=eWE-OKd_Wmk

Ked sme sa konecne dotiahli pod prikry svah jednej z tabulovych hor,  bolo uz poludnie. Obcasny zavan vetra zdvihol zvireny prach do vzduchu a rozkrutil ho ako kolotoc.  Vystupili sme na plochy skalnaty vystupok a pred nami sa otvoril pohlad na mesto Big Spring. Male jazero obrastene jukou a meskitovymi stromami sa trblietalo v slnku ako zrkadlo. Vzniklo pravdepodobne  zatarasenim prudu vody zo studeneho  pramena, od ktoreho pochadza aj nazov mesta Big Spring - Velky Pramen.  Prezrel som pozorne  zem ci nahodou nezbadam nejaku stopu po  Apacoch, nejaky ulomok ostepu, alebo cast nahrdelnika zdobeneho modrastym kamenom.  Nebolo tazko predstavit si skupinu Indianov ako napajaju kone v jazere, hasia smad vodou zo studeneho pramena a naplnaju kozenne mechy pre cestu nekonecne suchou krajinou. Ich cas pri prameni nebol stvoreny iba pre oddych. S napatim museli pozorovat okolie lebo ich uhlavny nepriatel - Komanci sa mohli objavit  kazdu chvilu.  Oba kmene nahanali strach bielym osadnikom a masakre na oboch stranach neboli vynimkou.  Americka vlada riesila problem  jednoducho. Novi emigranti dostali lacno, alebo  zdarma kus zeme ( 200 akrov) a mohli  zacat samostatny zivot.  Pre chudobnych Europanov to bolo velmi lakave. Vec mala iba jeden hacik, tuto zem si museli vydobit aj s nasadenim vlastneho zivota.  Na rozdiel od Europy, Komanci a  Apaci maju dodnes v Amerike povest neuprostnych hrdlorezov, ktori nemali zlutovanie nad nikym, najma nie nad bielymi osadnikmi.

Konecne sme sa utiahli pod akusi strechu nad pramenom a unikli pred stale silnejucimi udermi poludnajsieho slnka. Pozrel som sa na zem - bola doslova popretkavana  hadimi dierami.  Z jednej z tychto dier vyliezol velky zelanasty had a skrutil sa do klbka, aby si uzil poludnajsieho slnka. Na stastie nebol to strkac.  Uz len to meno ‘rattle snake”  sposobuje husiu kozu na tele.  V osade Sweet Water sa usporiadavaju pravidelne polovacky na strkacov, ktorych potom smazia v siatroch rozostavanych v pustnine. Nie kazda polovacka skonci stastne. Pamatam si na pribeh malej Jessiky, ktora stratila nohu po ustipnuti strkacom. Ak sa nedostavi pomoc rychlo, ani moderna medicina nepomoze. A tak som sa naucil prve pravidlo “Divokeho Zapadu”: jedovate hady su vsade a nie su s nimi ziadne zarty, ak ich uvidis, nevahaj a zabi! Ak si hladny, potom stiahni kozu a zjedz! Chuti ako slepacie maso.   

Winnetoua som neprestal hladat od prveho dna kedy som sa objavil na sirokych preriach zapadneho Texasu.  Asi 30 mil severne od Big Springu lezi mesto Midland. Nachadza sa medzi El Pasom a Dallasom. Z geologickeho hladiska je tato oblast sucastou, Permskej kotliny a severneho vybezku puste Chihuahua.  Prechod cez Monahanske pieskovcove duny je velmi tazky a sluzil ako loviste pre Apacov a ostatnych domorodych Indianov. Tento ocean piesku, ktory je zvlneny pohybujucimi pieskovcovymi dunami bol zaroven aj ukrytom pre Indianov, ktori sa stratili ako ten piesok v dunach po svojich prepadoch. http://www.youtube.com/watch?v=ILcyZyKuHnk. Oddych sme stravili  u Phylis a jej rodiny. Zapocuval som sa do rozhovoru o prastrykovi, ktory  bol uneseny do zajatia Komancmi. Na stastie podarilo sa mu z tabora Komancov ujst a vratit sa domov. Jeho trampoty su opisane v knihe: Ole T. Nystel:  “Lost and Found or Three Month with the Wild Indians. ” Kniha bola publikovana prvy krat v roku 1880.

Cesta z Midlandu do mesta Lubbock netrvala velmi dlho. Tak konecne Llana Estacado!  Ked som v detstve cital knihu Karla Maya “Duch Llana Estacada” zmocnila sa ma  silna predtucha, ze sa  toto miesto stane raz mojim domovom.  A tak sa aj stalo, prezil som tu dva roky, avsak tuzba za domovom ma vylakala aj z tohto kraja. Llano Estacado nie je viac tou katastrofalnou pustou, v ktorej hynuli putnici, najma ked Komanci zmenili oznacenie cesty a strateni vandrovnici sa ocitli v ich rukach. Od vtedy sa Llano Estacado stalo urodnou polnohospodarskou krajinou kde sa intenzivne pestuje bavlnik.  Winnetoua som nestretol ani v Llane Estacade, predsa zazil som prachovu burku, ktora nas prekvapila vo February. Zltocerveny prach pokryl uplne oblohu, ledva bolo vidiet na par metrov pred seba. Myslel som vtedy na Winnetoua a Old Shatterhanda, ktori si zvykli v takejto chvili natiahnut handerne satky okolo tvare a prinutili svoje kone lahnut si na zem, v smere vetra, az pokial burka nepresla. Dnes sa ludia snazia utiahnut do svojich domovov, alebo sedia v aute a cakaju tak ako kedysi Winnetou a Old Shatterhand so svojimi modernymi ”konmi” az pokial burka neprejde.  Llano Estacado je predsa carovne miesto, najma v zime vecer ked sa  putnik zastavi  uprostred oceanu perfektnej roviny, ktora nema konca. Ked mesiac vyhupne nad obzor a osvieti nekonecnu preriu, clovek ma pocit, ze zivot je vecny a ze je mozne zdvihnut ruky a vystupit do sveta zazrakov.

Kanon Palo Duro (spanielsky tvrde drevo) je vzdialeny asi  dva, alebo tri dni cesty v sedle na sever of Llana Estacada.  Bol dlho utocistom Apacov, Komancov, Kiowov, Siouxov a Chayenov.  Pri vstupe do kanonu, zem sa zrazu otvori,  akoby roztrhnuta neviditelnou rukou. Kanon je dekorovany  najkrajsimi odtienami farieb, od syto cervenej, cez ruzovu az po jasno zltu. Ak sa k tomu prida zelena farba vegetacie a azurovomodra obloha nad hlavou, potom chyba uz len jedno - vidiet Winnetoua ako sedi v sedle svojho vranika a sleduje pozorne stopu Kiowov popri krystalovom potoku na dne kanona.

Vosiel som do stajne a poziadal o kona, podla moznosti bez velkeho temperamentu a hned som sa pustil po uzkej ceste hladat Winnetoua. Kon bol dobra mrcina, ako Sam Hawkins zvykol hovorit,  ledva sa hybal. Musel som ho neustale bodat do rebier aby sa mu konecne racilo pohnut z miesta - natahoval krk za vysokou travou, ktora sa sem tam objavila z hrdzavej podlahy kanonu. Takmer pri kazdom steble travy sa chcel zastavit, neberuc do uvahy co chce od neho jazdec v sedle. Konecne sme sa pohli po prude rieky, ktora je ovela krajsia v skutocnosti ako je jej dlhe meno:  Praire Dog Town Red Fork. Kto to kedy videl davat taketo mena, musela to byt nejaka hlupa bleda tvar.  Hrdzave steny kanonu sa zacali natriasat naokolo a bolo jasne, ze kon a jazdec nemaju to spolu lahko. Uplne inak to bolo s Winnetouom. Ten bol ovela rychlejsi. Postupne sa mi jeho tvar, tak dobre  reprezentovana Pierrom Briceom, pomaly rozplynula a skutocny hrdina tychto koncin podobny Winnetouovi  sa mi  predstavil pred ocami. Bol nim Santana, vlastnym menom Settainte (Biely Medved) a nebol Apache ani Komanche, ale Kiowa. Santana sa snazil udrzat Indianske kmene vo svojom domove a nie v  nanutenej rezervacii.  Sloboda Indianov bola zavisla na stadach bizonov. V tomto bode biely American totalne sklamal. Vystrielal  tisice bizonov bez priciny a nechal ich hnit na prerii. Bol to do neba volajuci hriech. Santana vzdoroval vojakom a prikazom vlady utiahnut sa do rezervacie. Nakoniec  prepadaval vlaky a dlho sa ukryval v nekonecnych kutoch kanona. General Custer, ktory sluzil pod Shermanom, odporucal dat Santanu obesit. Nakoniec Custer skoncil rozdrveny Sitting Bullom a Santana bol uvazneny v Hunstville.

Ponahlal som  do mesta Huntsville, aby som videl Santanove posledne dni,  avsak pycha mesta “stare elektricke kreslo,” ktore sa v minulosti pouzivalo na vykonavanie trestu smrti je vystavene priamo vo velkom vyklade na namesti. Brrr. Kolko ludi skoncilo na nom zivot v elektrickom soku a tito tatari ho vystavuju ako turisticku atrakciu. Bleda tvar  nema ziadny vkus. Pohlad na kreslo mi staci a nemam viac chut domahat sa vidiet Santanovu celu. Okrem toho Santana nemohol vydrzat obmedzenost vazenia, ako mnohi Indiani co prezili cely zivot vo volnej prirode aj on sa  rozhodol skocit dolu hlavou z druheho poschodia. Mal 58 rokov. Civilizacia bola pre Severoamerickych Indianov iba ina forma ”vaznice.”  Texas je dnes bez Indianov i napriek tomu, ze meno statu pochadza z Indianskeho mena Tejas, co znamena priatel.  Nakoniec sa mi predsa len podarilo Winnetoua stretnut, nie v Texase, ale az v state Nove Mexiko.  To je vsak zase na dlhe rozpravanie pri nocnej vatre. Zatial Howg!     http://www.youtube.com/watch?v=CW55i87Ygus