Keď mali dvojičky 4 roky, prestali komunikovať s okolím, okrem vlastnej, najužšej rodiny, čiže nás rodičov a sestry. Najprv postupne, potom celkom. Začali sme s nimi chodiť po rôznych špecialistoch - detský psychológ, detský psychiater, špeciálny pedagóg, neurológ, logopéd. Dokonca aj ľudová liečiteľka, ale to bolo už zo zúfalstva. Diagnóza znela mutizmus, presnejšie selektívny mutizmus. Porucha komunikácie.
Pomôcť nám nevedel nikto, psychiatri ich chceli hospitalizovať, skúšať lieky. Odmietli sme, hľadali sme iné riešenia. Na bratislavských Kramároch jedna psychiatrička povedala pre nás kľúčovú vetu: Vyrastú z toho, nebojte sa. Odvtedy, asi 4 roky, už nehľadáme nikoho. Veď väčšina odbornej pomoci spočívala v tomto: Čo im je? Ako sa to prejavuje? Áno, tak to je… Pomôcť? Nie, na to nemali.
Škola nám vyšla v ústrety, skúšajú ich písomnou formou, akceptujú ich stav. Našli sa dve učiteľky, ktoré to veľmi nechápali, ale vyriešilo sa to. Veľa ľudí nechápe. No a spolužiaci? Deti sú kruté, vedia využiť slabosť druhého, naše dievčatá sú ľahkým terčom.
Roky bežia, zvykli sme si. Už to berieme, bohužiaľ, ako samozrejmosť.
Pred pár mesiacmi prišla ďalšia rana, obe majú skoliózu chrbtice. nestačí, že nerozprávajú s okolím, nestačí, že sú utiahnuté, kriví sa im chrbtica. Vyšetrenia, cesty do Bratislavy. Dostali korzety, chodia na rehabilitácie.

Margitka, naše pestúnča. To, že je trochu zaostalá, oneskorená za svojimi rovesníkmi, nám povedali. Inak je šikovná, zlatá, len horšie chápe. Má 8 rokov, tento školský rok začala chodiť do školy, mala odklad. Jej diagnóza znie: čiastočná mentálna retardácia. Jej mama pila, fajčila počas tehotenstva, jej rozumové schopnosti, dôsledky zlozvykov, to všetko dostala do vienka. Vieme, že nemôže za to, ale učiť sa s ňou, učiť ju hocičo, je utrpenie. Nechápe základné veci, nenaučí sa jednu básničku. Písať, čítať, počítať - hajaj. Nič ju ani nezaujíma. Učiteľka v škole si s ňou tiež užije svoje. Je to s ňou ťažké. Na druhej strane je to pre nás úžasná škola, myslím, že nás veľmi obohacuje. Som rád, že ju máme.

Dalma Hunorka, naše dojča. Pred dvoma mesiacmi sme dostali predvolanie do jednej bratislavskej nemocnice, máme prísť s ňou na vyšetrenie potu. Je podozrenie na závažné ochorenie, cystickú fibrózu. Prečo my? Čo sme komu urobili? Prečo sme stále trestaní? Alebo je to inak, máme to brať ako dar? My sme tí vybraní? Pochybujem. Našťastie, tak to aspoň zatiaľ vyzerá, sa podozrenie nepotvrdilo. Ešte nás čaká jedno vyšetrenie o pol roka, ale nateraz je v poriadku.

Nikdy som nebol nejako prehnane veriaci, ale vplyvom týchto všetkých udalostí som svoju vieru stratil úplne. Je to asi paradox, človek sa utieka k viere, keď ho život mláti. U mňa to tak nie je. To všetko, čo sa napriek naozaj krásnej harmónii v našej rodine deje s našimi deťmi, by predsa Boh nemohol dopustiť. Prečo nestačí ten nešťastný mutizmus, prečo ešte skolióza? Podozrenie na cystiskú fibrózu, demencia. Čo ešte? Čo ešte príde?

A Boh? Nie, ten nemôže existovať.

Dodatok:
Nedávno som kdesi čítal, že jeden zo zachránených baníkov z Chile sa chystá odbehnúť maratón v New Yorku. Údajne trénoval počas ich zasypania v podzemí. No, čo hovorím, behať sa dá vždy a všade. A za prezidenta si zvoľme Šebeja.

Poľsko.
Prvým prezidentom po prevrate sa tam stal Lech Walesa (1990 – 1995) – robotník, odborár. Uznávaný antikomunista, ktorí sa veľmi pričinil o nastolenie slobody v Poľsku.
Po ňom prišiel Aleksander Kwasniewski (1995 – 2005) – novinár, napríklad aj predseda Poľského olympijského výboru. Ďalším bol zvolený tragicky zosnulý Lech Kaczynski ( 2005 – 2010) – antikomunista s jasným názorom. No a novým sa stal tiež nekomunista Bronislaw Komorowski.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Maďarsko.
Prvým slobodným prezidentom sa stal Árpád Goncz (1990 – 2000)- medzi ľuďmi veľmi obľúbený, spisovateľ, otec napríklad aj bývalej ministerky zahraničia. Ďalej to bol Ferenc Mádl (2000 – 2005)- univerzitný profesor, autor mnohých kníh, prednášal na viacerých svetových univerzitách. Po ňom bol László Sólyom (2005 – 2010) – právnik, univerzitný profesor. No a teraz nastúpil do úradu bývalý športovec, dvojnásobný olympijský víťaz v šerme, člen Medzinárodného olympijského výboru a predseda Maďarského olympijského výboru Pál Schmitt.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Česká republika.
Václav Havel – 1. slobodný československý(1989 – 1992), 1. slobodný český prezident (1993 – 2003). Spisovateľ, dramatik, hovorca Charty 77. Po ňom prišiel Václav Klaus (2003- až doteraz) – ekonóm, bankový úradník, prognostik, zaujímavý človek.
Ani jeden z nich nebol členom komunistickej strany.

Slovensko.
Prvým našim prezidentom sa stal Michal Kováč (1993 – 1998) – bankár, komunista.
Druhým bol Rudolf Schuster ( 1999 – 2004) – prozaik, dramatik, komunista.
Zatiaľ posledným sa stal Ivan Gašparovič – právnik, komunista.
Všetci boli členmi komunistickej strany.

Vidíte ten rozdiel medzi našimi a tými z ostatných krajín? Aj tam vládli komunisti, aj tam si ich mohli vybrať za prezidentov, ale neurobili to. Vybrali si osobnosti všeobecne uznávané, múdre, ľudí prinášajúcich do spoločnosti zaujímavé témy. My si prečo musíme stále vyberať menšie zlo? Prečo si nemôžeme už raz konečne vybrať aj dobro? Sú na Slovensku ľudia, ktorí by si oveľa viac zaslúžili byť prezidentom ako hociktorí z tých, ktorí boli alebo je teraz. A robili by svoju prácu oveľa lepšie. Mám konkrétny návrh: František Šebej. Človek múdry,vtipný, s veľkým prehľadom. Psychológ, športovec, pedagóg, novinár. Úplne jasne si ho dokážem predstaviť ako nášho prezidenta. Bol by prvým prezidentom tohto štátu, ktorý by nám nerobil hanbu. Viem, že je to predčasné, ale : Pán Šebej, kandidujte. Vážené Slovensko, zvoľme si ho! Veď všetci chceme lepšie Slovensko.

Verím, že stádovitosť opustí jednotlivca,
verím, že ten jednotlivec aj rozmýšľa.
Verím,že mocní tohto štátu to rozpoznajú,
verím,že sa toho aj boja.

Verím, že moje deti majú budúcnosť,
verím, že kvôli nej nebudú nútené odísť.
Verím, že tu uvidím vyrastať deti svojich detí,
verím, že ostať na Slovensku je dobré rozhodnutie.

Verím, že tento blbý nacionalizmus už čoskoro zmizne.
Verím, že národná hrdosť bude aj tu samozrejmá.
Verím, že ľudia dokážu spolu žiť,
verím, že naša rozdielnosť je čarovná.

Verím, že nemusím veriť v Boha, aby som mohol veriť v človeka.
Verím, že ak verím v človeka môžem veriť aj v Boha.

Slovenský národ obýva síce malú, ale asi najkrajšiu krajinu Európy. Nedávno sme s rodinou precestovali po Slovensku asi 1000 kilometrov, viem o čom hovorím. Orava, Tatry, Pieniny, Spiš – proste nádhera. Myslím si, že Európa a svet nám majú čo závidieť. Bohužiaľ to neplatí o národe, ktorý obýva tento nádherný kúsok zeme. Keby ľudská malosť a zakomplexovanosť kvitla, nepomohla by žiadna tatranská ani iná kalamita, Slovensko by bolo zakvitnuté tak, že by kozmonauti nechceli schádzať z orbitu celí bez seba z tej nádhery. Podotýkam a zdôrazňujem, nehovorím o Slovákoch ako o jednotlivcoch, ale o Slovákoch ako o národe. Mám slovenské školy, manželku Slovenku, pracujem vo väčšinovo slovenskom kolektíve, väčšina mojich známych a možno aj kamarátov sú Slováci. Napriek tomu si myslím, že keby mal slovenský národ možnosť sa na seba a na svoje činy pozrieť z nadhľadu, asi by sa veľmi čudoval. Alebo keby to všetko, čo oni navystrájajú svojim menšinám robil niekto im…
Napríklad - zbitá študentka maďarskej národnosti, zbitá len za svoj materinský jazyk, a poznáme vyjadrenia kompetentných ( pozdravujem Kaliňáka ),
- zbití futbaloví fanúšikovia Dunajskej Stredy, ktorí nie sú žiadni anjelikovia, ale slovenskí fanúšikovia v tom istom zápase ( a v mnohých iných ) za oveľa horšie veci nič, opäť vyjadrenia kompetentných ( pozdravujem Kaliňáka ),
- Číňanmi zbití Slováci pri prezidentskom paláci, ešte aj s pomocou polície
- násilne odtiahnutá kazašská novinárka ( ako je možné, že Kaliňák je ešte stále ministrom vnútra ? ),
- neskutočne štvavá a nenávistná kampaň súčasného „ prezidenta “,
- nedávno schválený jazykový zákon.
A sme pri tom. Zbytočný, štvavý, prázdny zákon o ochrane slovenského jazyka. Naozaj si myslíte, že je potrebné zákonom chrániť slovenský jazyk pred vyhynutím ? Ochrana jazyka slovenského pred maďarčinou, lebo o nič iné nejde. To je už slovenčina na tom tak zle ? A nemalo by to byť náhodou naopak ? Tak ako je to napríklad v Kanade, kde vo francúzskej časti je zákonom chránená francúzština, ako na to nedávno ukázala Markíza, hoci to v tej Markíze mysleli celkom inak. V maďarskej časti Slovenska by bola zákonom chránená , aj s pokutami, maďarčina, na každom úrade by niekto povinne musel ovládať jazyk menšiny, ako to napríklad bolo v rokoch 1938 až 1945 v tých častiach Slovenska, ktoré boli vrátené Maďarsku.
Na Slovensku je potrebné chrániť slovenčinu asi aj preto, lebo keď priemerný Slovák opustí na pár mesiacov tento štát a dostane sa do sveta, v priamej úmere s tým zabúda po slovensky. A to úplne stačí, aby išiel len do Čiech. Alebo keď ukazujú Slovákov žijúcich v Maďarsku. Mne, Maďarovi, trhá srdce, ako zle hovoria po slovensky. Nemyslite si, že je to tým, že im niekto zakazuje rozprávať materinskou rečou, veď menšiny, na rozdiel od Slovenska, majú v Maďarsku aj svoje samosprávy. Skôr je to tým, že oni po slovensky asi nerozprávajú ani doma.
Neviem, na čo je to všetko dobré. Veď obyčajní ľudia dokážu medzi sebou žiť bez väčších problémov. Slováci aj Maďari sú celkom životaschopní jedinci, a keď už osud chcel, aby sme spoločne obývali tento región, malo by sa hľadať to, čo nás spája. Chce to len chladné hlavy, dávku tolerancie a asi nových politikov. Pokoj s nami.

Internet je fantastická vec. Bohužiaľ neviem, kto ho vymyslel, ale zaslúžil by si, aby jeho meno bolo všeobecne známe, napríklad aj mne. Aj sa za to, že ho neviem, trochu hanbím. Človek si tam nájde skutočne všetko. Od najväčších sprostostí najväčších sprosťákov až po najgeniálnejšie myšlienky géniov. Okrem tohto širokého spektra myšlienkových druhov sa tam dajú nájsť aj rôzne praktické rady, zábava, internet skrátka uľahčuje život. Čo by zaň dali ľudia z minulosti…

Na internete sa nachádzajú rôzne stránky. Neskutočná demokracia. Ja by som teraz chcel napísať niečo o tých serióznych, chvalabohu je ich drvivá väčšina. Napríklad táto, kde aj ja blogujem, stránka .tyzden.com.

Neprejde deň, aby som sa na ňu nepozrel, neprečítal si aktuálne veci, aj niečo z archívu, články blogerov, pozrel si videá atď. Väčšina prispievateľov je aj moja krvná skupina, ale nájdu sa aj veci, s ktorými nesúhlasím. Podľa toho aj hodnotím jednotlivé články, prípadne napíšem reakciu. Ak cítim potrebu, nejakým spôsobom vyjadrím svoj názor.

Teraz som došiel k tomu, prečo vlastne píšem tento text.

Každý z tvorcov stránky, jednotlivých prispievateľov, aj blogerov sa k tomu ktorému článku, či videu hlási, napíše tam svoje meno, za ktoré sa nehanbí – vrátane mňa. Veď sa ani nemá, nemáme za čo. Či už sú tie jeho myšlienky pravdivé alebo mylné, je to jedno, sú jeho a stojí si za nimi, inak by to tam predsa nenapísal. Problém je v niektorých reakciách, ktoré sú napísané vyslovene preto, aby urážali, zosmiešňovali toho ktorého autora. Dá sa nesúhlasiť, mať diametrálne odlišný názor, dá sa to tam aj napísať, ale urážať a len urážať ? A anonymne ? Hanbíte sa za svoje mená vážení Jana, Andrea, Anonym a neviem kto ešte ? Nezdá sa vám to detinské až idiotské ? Doma z vlastnej obývačky v tom krásnom úkryte anonymného internetu môžete všetko ? Ráno pri umývaní zubov sa dokážete pozerať do zrkadla ? Som veľmi zvedavý, čo by ste vraveli priamo do očí svojich cieľov, keby k tomu došlo, či by tam bolo ešte z tej odvahy.

Naivne som si myslel, že túto a jej podobné stránky si otvárajú len ľudia, ktorí sú trochu intelektuálnejšie vybavení. Neviem kto vám vôbec ukázal, že existuje. A ak sa mýlim vo vašom intelekte, dokážte to, vo vašich reakciách na tie články napíšte svoje meno, alebo skúste niečo napísať, možno dokážete sformulovať nejaké myšlienky, ktoré nebudú len urážlivé. A že sa snažíte urážať také osobnosti ako je Hríb, Šebej, Mikloško a podobne ? Ja osobne som veľmi rád, že moje meno figuruje na jednej strane s nimi. Vážim si ich, pokladám ich za múdrych ľudí, hodných nasledovania.

Vyzývam vás, vážení „reakcionári“, slušnosť s príchodom internetu nevymizla. A ak nemôžete inak, existuje množstvo stránok, kde si svoje pudy viete vyžiť, choďte tam. A ak sa vám stránka .tyzden.com, pochopiteľne, páči a nechcete ísť inde, skúste trochu inak kritizovať, povedzme konštruktívne, nezaujato, možno sa vám to podarí a budete sa môcť pod to aj podpísať. Ďakujem.

PS : Okrem počítača existuje na svete toľko krásnych vecí, založte si rodinu, venujte sa deťom, zvieratkám, nájdite si prácu, pestujte nejaký šport, čítajte knihy, choďte do kina, na koncert…