Principiálnosť

Už nadpisom článku “Diktátorov občas podporovať treba” si Lukáš Krivošík protirečí s vlastnými vyjadreniami ohľadom vojny v Iraku:
“Na Pravom spektre sme ten zásah podporovali, ja osobne tiež, lebo si myslím, že dať po hube diktátorovi nikdy nezaškodí. (…) Pre mňa osobne tie zbrane hromadného ničenia nezohrávali žiadnu úlohu. Podstatné bolo, že bol zvrhnutý Saddám Husajn.”
Takže z tohto siláckeho nekompromisného postoja, sme sa zrazu posunuli k potrebe podporovať tých “našich”diktátorov. Nie tolerovať, či ignorovať, ale priamo k podporovať a mať spoluúčasť na ich zločinoch. Neuveriteľné vyjadrenie od šéfredaktora webu, ktorý “chce útočiť proti výstrelkom mravného relativizmu.”

Ale Hussein nebol vždy ten “zlý” diktátor. Keď Hussein v 80tych rokoch zaútočil na Irán, bol Irak vyškrtnutý zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus, aby mu USA mohlo dovážať zbrane a chemikálie. Tento krok Reaganovej administratívy bol podľa Lukáša Krivošíka úplne v poriadku (aj potom čo Irak použil zakázané chemické zbrane), pretože Iránsky režim mal byť smrteľné nebezpečenstvo. Lenže to nevysvetluje prečo potom bolo v poriadku predať práve tomuto nebezpečnému Iránskemu režimu vyše 1700 protitankových striel TOW, počas aféry Irán Contra. Navyše Saddám Hussein nie je prvý prípad, keď sa z blízkeho spolupracovníka USA stal diktátor. Panamský diktátor Manuel Noriega dlho platený CIA bol neskôr odvrhnutý a jeho vláda sa skončila americkou inváziou (podobne ako Hussein v Iraku). A aj Muammar Kadáfi, ktorý je v dnešných dňoch opäť jednoznačne (a oprávnene) zatracovaný, bol po minulé roky akceptovaný a vzťahy s jeho režimom boli postupne normalizované. George W. Bush mu dokonca ako vôbec prvý prezident USA osobne telefonoval. Takže podľa akého kritéria sa teda máme rozhodnúť (selektovať), ktorí diktátori si zaslúžia našu podporu a ktorí nie?

Dobrý a zlý diktátor, alebo nie je vrah ako vrah.

Lukáš Krivošík hovorí:
“Napríklad diktátori, ktorí sa v mene udržania pri moci dopúšťajú porušovania politických práv svojich občanov, no rozsiahle oblasti súkromného a hospodárskeho života nechávajú nedotknuté a slobodné. A potom sú politici a režimy, ktoré majú ambíciu kontrolovať každý aspekt života človeka, neponechávajúc žiadny voľný priestor pre nejakú slobodu alebo osobnú iniciatívu.”

Veľmi zaujímavé, že porušovanie politických práv (rozumej vraždenie, mučenie a väznenie za názor) je tolerovateľné, ak sa nesiahne na “rozsiahle oblasti súkromného a hospodárskeho života “. Takže problém nepredstavujú diktátori, ktorí porušujú ľudské práva, problémoví sú diktátori, ktorí porušujú práva majetkové. Dokonca aj Ronald Reagan, keď obhajoval svoj zmierlivý prístup k rasistickému Apartheidu v Južnej Afrike, povedal:
“Can we abandon a country that has stood beside us in every war we’ve ever fought, a country that strategically is essential to the free world in its production of minerals we all must have and so forth?”
Akokoľvek chladnokrvne a cynicky takýto prístup znie, podľa týchto slov pri tvorbe zahraničnej politiky sú ekonomické záujmy dôležitejšou metrikou než ľudské práva. Smutná realita zasahovania ekonomických záujmov do politky pretrváva dodnes, stačí sa pozrieť na depeše, ktoré boli zverejnené vďaka tak hystericky kritizovanej organizácii Wikileaks. Napríklad korporácia Monsanto a nátlak na EU kvôli GMO alebo vplyv korporácie Shell na vládu v Nigérii. A keď sa pozrieme do histórie uvidíme, že presne podľa tohto kritéria ekonomických záujmov sa USA správali aj v minulosti. So širokým spektrom diktátorských režimov udržiavali USA dobré obchodné vzťahy, z ktorých profitoval americký biznis a títo skorumpovaný diktátori (viď Mubarak , Pinochet), zatiaľ čo ostatní občania museli trpieť korupciu a tyraniu týchto režimov.

Navyše si treba uvedomiť, že negatívne kroky USA idú oveľa ďalej než len k podpore už existujúcich diktátorov.USA pomocou cielených kampaní CIA zvrhli viacero legitímne demokraticky zvolených vlád, aj kvôli ekonomickým záujmom. O týchto špinavých praktikách vieme vďaka odtajneným záznamom, ktoré zverejňuje National Security Archive. Len pár príkladov za všetky:
Prevrat v Iráne (kvôli BP a rope) v roku 1953 zvrhol demokraticky zvoleného Mosadegha a nastolil krutý režim iránskeho Shaha na vyše 20 rokov.
Prevrat v Guatemale(kvôli agrárnej reforme) v roku 1954 zvrhol demokraticky zvolenú vládu a uvrhol krajinu na desaťročia do zničujúcej občianskej vojny (odhady hovoria o 200 000 mŕtvych).
Prevrat v Chile odstránil demokraticky zvoleného Salvadora Allendeho.

Spoločnou črtou týchto prípadov (okrem ekonomických záujmov v pozadí) je brutálne a krvavé zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov. Ľudia v týchto krajinách boli zbavení možnosti slobodne rozhodovať o osude vlastnej krajiny, ale podľa Lukáša Krivošíka je to tak správne a dokonca “konzistentné” s hlásanými konzervatívnymi hodnotami (sloboda, hodnota ľudského života atď ).

Zlá výchova

Ďalším figovým listom, ktorým sa Lukáš Krivošík snaží zakryť nemorálnosť politiky podporovania diktátorov, je tvrdenie, že Západ má na diktátorov výchovný plyv.

“Niekedy máte na výber akurát pragmatického, voči spolupráci s vami otvoreného diktátora, ktorý sa môže zmeniť k lepšiemu práve pod vašim výchovným vplyvom.”

Toto je iba zbožné želanie, ktoré má pramálo spoločné s realitou:
Reaganova administratíva neprestala podporovať Saddáma Husseina, aj keď vedela o irackom používaní chemických zbraní. Henry Kissinger dobre vedel o masívnej vražednej kampani v Argentíne (tzv. Špinavá vojna) a schvaľoval ju. “I do want to encourage them. I don’t want to give the sense that they’re harassed by the United States.” Indonézska invázia do Východného Timoru prišla len deň po návšteve prezidenta Forda s jeho plným vedomím a súhlasom. USA podporovala okupáciu Východného Timoru vyše 20 rokov a táto podpora bola pre indonézsky režim kľúčová. Následkom tejto okupácie bola jedna z najhorších genocíd po 2. svetovej vojne s odhadovanými 200 000 obeťami.

Kladný vzťah Západu k diktátorom nemá za následok ich miernejšie konanie, ale zľahčovanie a ospravedlňovanie týchto zločinov na Západe. Spolupráca s diktátormi z pravidla nebýva ukončená z morálnych, ale z pragmatických pohnútok. Buď spolupráca neprináša očakávané výhody (Irán-Contra aféra), alebo sa z tejto podpory stane PR problém u voličov. A PR problémom sa to väčšinou stane tak, že voliči odmietnu počítať tou (a)morálnou násobilkou Lukáša Krivošíka (viď Apartheid, Contras atď).

Násobilka strachu

Keďže nie každému je okamžite jasné prečo je “morálne” a “potrebné” konkrétnych brutálnych diktátorov podporovať, nastupuje iná ospravedlňovacia násobilka, násobilka strachu. V zásade ide o to vykresliť čo najkatastrofálnejší hypotetický scenár, ktorý by “určite” v budúcnosti nastal, aby skutočné reálne nehypotetické obete vyzerali ako to “menšie zlo”. Klasikou v tomto žánri je už spomínané prirovnávanie rôznych diktátorov, ktorí nám nie sú naklonenní alebo len upadli do nemilosti, k Hitlerovi (Noriega, Hussein atď). Po fraške, ktorej sme boli svedkami s WMD v Iraku, by nemalo byť nutné vysvetlovať, prečo je dôležité mať sa pri tejto argumentácii na pozore, obzvlášť, keď sa takto snažia strašiť ľudia, ktorí sa v prípade WMD v Iraku tak tragicky mýlili. Ale môžme sa pozrieť na konkrétny prípad - Chile, kde mala podľa Lukáša Krivošíka hroziť marxistická revolúcia a oveľa horšia diktatúra než tá Pinochetova (prevrat v 1973).

Očierňovanie Allendeho je štandardnou taktikou pri ospravedlňovaní Pinochetových zločinov, avšak toto strašenie je opäť v rozpore s realitou, ako o tom píše aj časopis Economist, ktorý rozhodne nemal sympatie k Allendeho politike. Ako dôkaz nebezpečnosti Allendeho vlády, poukazuje Lukáš Krivošik tiež na “chaos”, ktorý priniesla Allendeho vláda do Chile. Ak bol v Chile “chaos” počas Allendeho vlády, tak obrovský podiel viny na tom majú nekalé praktiky USA. CIA totiž viedla v Chile destabilizačnú kampaň už od roku 1970, potom čo sa nepodarilo zabrániť zvoleniu Allendeho (napriek tomu, že CIA použila milióny dolárov na propagandu a podporu jeho protikandidátov tak ako v predchádzajúcich voľbách v roku 1964 ). USA pracovali na odstránení Allendeho vlády najprv politickým a ekonomickým nátlakom (Track I) Nixon nariadil šéfovi CIA, aby Chílska ekonomika “kričala” “Make economy scream”) Súbežne sa USA usilovali aj o vojenský prevrat (projekt Fubelt aka Track II).

“It is firm and continuing policy that Allende be overthrown by a coup.”.

Na tento cieľ bolo vyčlenených 10 miliónov dolárov a súčasťou tohto postupu bolo napríklad aj niekoľko pokusov o únos generála Rene Schneidera, ktoré sa skončili jeho zavraždením. Výsledkom týchto snáh boli rôzne pokusy o vojenský prevrat. Dva z nich (október 1970 a jún 1973) počas svojej vlády Allende prežil, ale ten tretí (ironicky 11. septembra 1973) mu bol osudným a priviedol k moci brutálneho diktátora Augusta Pinocheta.

Pri argumentovaní strachom sa málo kedy dozvieme, či boli katastrofické scenáre skutočne opodstatnené. V Iraku WMD neboli ako priznal aj George W. Bush, ale násobilka strachu sa v Iraku osvedčila - propaganda získala podporu verejnosti. Pre Chile však nemáme podobnú skúšku správnosti. Ako by sa vyvíjalo Chile ďalej pod Allendeho vládou sa už nikdy na isto nedozvieme, takže každý z nás bude vnímať Pinochetov režim inak. Pre Lukáša Krivošíka bude znamenať to “morálne” správne riešenie, ktoré zabránilo hypotetickej strate desaťtisícov ľudských životov, pre mňa dlhé roky tvrdej totality a tisíce zabitých a mučených nehypotetických skutočných ľudí z mäsa a kostí.

Pragmatický prístup

Všetky krkolomné výhovorky, ktoré majú ospravedlniť podporu diktatúr, sa snažia tváriť ako pragmatický prístup k realite. Lenže podpora diktátorov je v skutočnosti veľmi krátkozraká politika, ktorá sa vráti späť aj s úrokami. Slová Martina Niemöllera sú stále aktuálne:

First they came for the Socialists, and I did not speak out —
Because I was not a Socialist.
Then they came for the Trade Unionists, and I did not speak out —
Because I was not a Trade Unionist.
Then they came for the Jews, and I did not speak out —
Because I was not a Jew.
Then they came for me — and there was no one left to speak for me.

A práve o cielenom zabíjaní ľavicovej opozície proamerických diktatúr bola napríklad operácia Condor (desaťtisíce obetí) v krajinách Latinskej Ameriky, ktorú vykonávali tieto diktatúry s vedomím a podporou USA. Okrem očividných morálnych problémov s participáciou na týchto zločinoch, je tu problém s dlhodobými dopadmi týchto akcií. V krátkodobom horizonte dosadíme spolupracujúceho diktátora, ale skôr či neskôr represívne režimy skončia, či už násilnou alebo nenásilnou cestou. A aj keď podpora diktatúr môže byť utajovaná pred verejnosťou na Západe, ľudia, ktorí musia znášať tieto režimy, o tejto podpore dobre vedia, zapamätajú si to a často sa to odrazí na protizápadných náladách v daných krajinách. Príklady môžme vidieť v Iráne (Mosadegh zvrhnutý CIA a nasledujúca krutovláda Shaha viedla k dnešnému islamistickému režimu) či Kube (Castrova revolúcia odstránila američanmi podporovaného Batistu) a aj v mnohých ďalších krajinách. Tento negatívny spätný efekt sa nazýva Blowback a o fungovaní jeho dynamiky máme krásny príklad aj tu na Slovensku. Keď zoberieme do úvahy ten zarytý odpor, akým sa vyznačujú prakticky všetci redaktori .týždňa, voči Rusku, ktoré u nás 40 rokov podporovalo totalitu a porovnáme si to z ich nekritickým pohľadom na USA, dostaneme celkom dobrú predstavu, akú odozvu vyvoláva podporovanie totality u miestneho obyvateľstva a teda či je takáto politika skutočne pragmatická.

Záver

Machiavelistický pohľad “účel svätí prostriedky”, ktorý považuje za správny Lukáš Krivošík, podľa môjho názoru nebezpečne devalvuje hodnotu ľudského života a ľudských práv. Navyše v prípade ochrany ekonomických záujmov je aj tá “svätosť” účelu nanajvýš otázna. Ak je však prípustné tolerovať či dokonca podporovať konanie brutálnych režimov, pretože zdielajú niektoré naše politické názory, mohol by niekto, pre koho sú dôležitejšie sociálne problémy než ekonomická “sloboda”, parafrázovať a napísať článok “Revolucionárov občas podporovať treba” a vyzdvihovať ich sociálne programy. Išlo by o tú istú “morálnu” násobilku s inými politickými prioritami. Preto Lukáš Krivošík už nemôže (bez nádychu pokrytectva) kritizovať Kubu, alebo Irán za porušovanie ľudských práv. Pošliapané ľudské práva totižto nie sú skutočný dôvod jeho kritiky. Ako sám hovorí takéto konanie by dokázal nielen tolerovať, ale aj vyslovene podporovať, pokiaľ by v zmienených krajinách boli Západu naklonené režimy (a takéto brutálne režimy tam v minulosti boli a ich podpora bola podľa Lukáš Krivošíka správna). Podľa mňa má tento postoj pramálo spoločné s tak ostentatívne deklarovanými “konzervatívnymi” hodnotami (hodnota života atď), ale Lukáš Krivošík na tom nevidí “nič nekonzistentné ani selektívne”. Je to jeho legitímny názor a je dobré, že podporu krvavým diktátorom aspoň deklaruje priamo, verejne a je ochotný ju obhajovať v diskusiách. K úplnej úprimnosti chýba už akurát, aby sa prestal schovávať za pokrútenú “morálnu” násobilku a rovno prehlásil, že pri tvorbe zahraničnej politiky sú pre neho ľudské životy a ideály demokracie irelevantné. Každý potom môže podľa svedomia zvážiť, či sa s takým postojom stotožňuje. Ja osobne však budem radšej “naivný salónny idealista”, ako by som mal obhajovať neobhájiteľné.

P.S. Whoever destroys a soul, it is considered as if he destroyed an entire world. And whoever saves a life, it is considered as if he saved an entire world.
Pevne verím, že táto tisícročia stará veta, platí pre životy všetkých ľudí bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijú, či aký názor zastávajú na želaný podieľ vplyvu štátu pri správe vecí verejných.

Tieto veľmi múdre slová Ronalda Reagana odznejú na začiatku dokumentu Reagan televízie HBO, ktorý bol nedávno odvysielaný pri príležitosti sviatku Dňa Prezidentov. Tento dokument sa podľa slov jeho režiséra Eugena Jareckiho snaží predstaviť Reagana, takého ako naozaj bol a nie ako mýtus, ktorý je nám často predkladaný. Aj časopis .týždeň venoval pri príležitosti výročia narodenia Ronalda Reagana celé jedno číslo tomuto prezidentovi, pričom ho na titulke označil za “najlepšieho amerického prezidenta 20. storočia”. Reagan bol určite významný prezident, ktorý nepochybne spravil aj veľmi dobré veci (napríklad zmluva INF so ZSSR o jadrových zbraniach), ale keď sa .týždeň rozhodne niekoho označiť za “najlepšieho amerického prezidenta 20. storočia” očakával by som, že sa poriadne a do detailov pozrie aj na jeho kontroverzné rozhodnutia a ich negatívne dopady. Bohužiaľ .týždeň nám ponúka len obligátne a až trestuhodne povrchné zmienky o viacerých Reaganových morálne pochybných rozhodnutiach. A to najmä v oblasti zahraničnej politiky, ktorá by mala byť hlavným dôvodom pre titul “Najlepšieho prezidenta 20. storočia”. Myslím, že pre realistický a ucelený obraz Ronalda Reagana ako prezidenta je nutné spomenúť aj temnú tvár jeho zahraničnej politiky. Už len kvôli pamiatke nevinných obetí.

Čo malo byť a nebolo povedané .

1. Diktatúry

Reagan podporoval (podobne ako prakticky všetci americkí prezidenti) množstvo rôznych brutálnych diktatúr, či už to bol napríklad Mubarak v Egypte, Suharto v Indonésii, vojenský režim v El Salvadore, rasistický Apartheid v Južnej Afrike a veľa ďalších. Táto podpora bola často neochvejná. Napríklad v čase keď celý svet tlačil na Apartheid v Južnej Afrike prezident Reagan sa tohto režimu zastával. V interview s Walterom Cronkiteom povedal: “Can we abandon a country that has stood beside us in every war we’ve ever fought, a country that strategically is essential to the free world in its production of minerals we all must have and so forth?” Reagan dokonca vetoval rozhodnutie Kongresu o sankciách proti Apartheid a Kongres jeho veto veľkou väčšinou prehlasoval. Kvôli tomuto Reaganovmu postoju kresťanský kňaz Desmond Tutu, držiteľ nobelovej ceny mieru vyslovil o Reaganovej politike veľmi tvrdé slová: “In my view, the Reagan administration’s support and collaboration with it [pozn. Apartheid] is equally immoral, evil, and totally un-Christian.” Ak krajina môže šliapať po životoch svojich občanov len preto, že produkuje dôležité minerály, dá sa tento postoj nazvať inak?

2. Irak a chemické zbrane

USA sa má dlhú a škaredú históriu tajných akcií nielen v Latinskej Amerike, ale aj na Blízkom východe, čo dosvedčujú odtajnené dokumenty z National Security Archive. V roku 1953 prevrat zorganizovaný CIA a britskou tajnou službou(operácia Ajax) zvrhol demokraticky zvoleného premiéra Mosadegha a nastolil autoritátorský režim iránskeho Shaha Mohammeda Rezu Pahlavího. Tento krutý režim vládol v Iráne cez 25 rokov a jeho brutálna tajná polícia SAVAK bola v metódach mučenia vycvičená s pomocou USA. Aj keď tieto skutočnosti boli zatajované pred verejnosťou na Západe, neboli žiadnym tajomstvom pre ľudí v Iráne, ktorí museli denne žiť s trpkými následkami konania USA. Shahov režim skončil po revolúcii v 1979, ktorú následne využil Khomeini na uchvátenie moci a nastolenie anti-amerického (prečo asi) režimu. Po revolúcii bol Irán destabilizovaný, čo sa pokúsil využiť Saddám Hussein a začal Iracko-Iránsku vojnu. A Ronald Reagan sa rozhodol pomôcť Husseinovi v tejto vojne. Zrazu nevadila Husseinova podpora palestínskych teroristov a Irak bol vyškrtnutý zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus. Vďaka tomu mohli USA vyvážať do Iraku helikoptéry, zbrane, chemikálie a ďalší vojenský materiál. Táto podpora pokračovala aj NAPRIEK verejnému odsúdeniu použitia týchto zbraní. Ako dokazujú odtajnené materiály prvé správy o Husseinových chemických zbraniach mala Reaganova administratíva v roku 1983, ale v decembri ešte toho istého roku poslal Reagan do Baghdadu Donalda Rummsfelda, aby nadviazal “priamy kontakt medzi vyslancom prezidenta Reagana a Saddamom Husseinom”. Je krutou iróniou osudu, že práve ten istý Donald Rummsfeld ministrom obrany USA v roku 2003, keď USA prišli “oslobodiť” Iračanov a zbaviť svet “hrozby” Husseinových zbraní hromadného ničenia. Štandardnou výhovorkou neokonzervatívcov na ospravedlnenie spomínenej podpory Husseina vo vojne proti Iránu je voľba “menšieho” zla, lenže to nevysvetluje prečo nemal Reagan problém neskôr predávať tomu “väčšiemu” zlu, Khomeiniho režimu vyše 1700 protitankových navádzaných rakiet TOW počas najvážnejšieho škandálu Irán-Contra.

3. Irán-Contra

Korene najväčšieho Reaganovho škandálu sú opäť v Latinskej Amerike, konkrétne v Nicarague. V tejto malej krajine sa v roku 1979 podarilo vďaka revolúcii zbaviť ďalšieho diktátorského režimu podporovaného USA (Somoza). Túto revolúciu viedlo ľavicové hnutie Sandinistov, ktoré malo medzi zbedačenou populáciou v Nicarague masovú podporu. Zvrhnutie režimu Sandinistov sa stalo jedným z cieľov Reaganovej administratívy, ktorá od začiatku financovala a podporovala kontrarevolucionárov Contras. Reagan im podporu vyslovoval verejne, a označoval ich (podobne ako afgánskych mujahedeenov) za “bojovníkov za slobodu” (”freedom fighters”). Dokonca o nich prehlásil, že sú to “morálne ekvivalenty zakladajúcich otcov USA” ( “the moral equivalent of our Founding Fathers.”) Bohužiaľ nič nemôže byť ďalej od pravdy. Kontrarevolúcia na rozdiel od Sandinistov, ktorý presvedčivo (67%) vyhrali v roku 1984 slobodné voľby, mala medzi obyvateľmi minimálnu podporu a nedarilo sa im získať územie a ohroziť vládu v Nicaragui. Preto sa uchýlili k napádaniu “soft targets” teda civilného obyvateľstva, čo je jasný terorizmus. Túto stratégiu otvorene priznal aj americký generál John Galvin:

“Gen. John Galvin, leader of the US southern command, told a House subcommittee yesterday that the contra rebels fighting to overthrow the Nicaraguan government have a better chance of winning than they did just a few months ago and attributed his growing optimism to the contras’ new strategy of attacking civilian targets instead of soldiers.”

Mnohé organizácie obviňovali Contras zo zabíjania a znásilňovania civilného obyvateľstva a Reaganova administratíva tieto tvrdenia popierala ako propagandu. Lenže keď sa z Nicaragui vrátil Reed Brody a predložil Kongresu správu o zverstvách, ktorých sa Contras dopúšťajú, nedalo sa otrasnej pravde vyhnúť. Krátky citát zo svedectva zahrnutého v správe (strana 49):

Father Feltz visited El Anito and the other sites shortly after the attack. In El Guayabo :
- nine people had been killed;
- a l4 year old girl had been raped and then decapitated;
- ten year old Cristina Borge, who witnessed the killing of two uncles and another woman, was used as target practice; she received four bullet wounds before being left for dead. miraculously she survived;
…..

Podobne hrôzostrašných svedectiev bolo veľa. Po tejto správe Kongress v roku 1984 zakázal podporu pre Contras. A nielen Kongres odsúdil podporu pre Contras. V roku 1982 Nicaragua zažalovala USA pred International Court of Justice (ICJ) za podporu teroristov Contras, zamínovanie Nicaraguiských prístavov a ďalšie nepriateľské akcie. a rozhodnutie tohto medzinárodného súdu (v ktorom bol aj americký sudca), bolo drvivo na strane Nicaragui vo všetkých bodoch žaloby a nariadil USA platiť reparácie. Taktiež v OSN boli USA úplne osamotené v podpore Contras, rezolúcie k tomuto problému niekoľkokrát vetovali v Rade bezpečnosti a pri hlasovaní vo Valnom Zhromaždení OSN s USA hlasoval Izrael proti vyše 89 ostatným. Ale napriek tomuto všetkému sa Reagan rozhodol Kongres, OSN aj medzinárodný súd ignorovať a naďalej podporovať Contras inými kanálmi napríklad tak, že žiadal tretie krajiny (napr. Saudskú Arábiu, ktorá im poskytla 32 miliónov dolárov popri podpore mujahedeenov v Afganistane), aby financovali Contras. Contras tiež získavali peniaze z drogového obchodu o čom bola CIA informovaná, ale nepovažovala to za podstatné a spolupracovala s drogovými dílermi pri podpore Contras.

A ďalšia možnosť na získanie peňazí pre Contras sa naskytla pri vyjednávaní s Iránom ohľadom prepustenia amerických rukojemníkov unesených v Libanone. Napriek verejnému vyhláseniu, že USA nikdy nebude vyjednávať s teroristami: “Let me further make it plain to the assassins in Beirut and their accomplices, wherever they may be, that America will never make concessions to terrorists—to do so would only invite more terrorism—nor will we ask nor pressure any other government to do so.” Reagan potajme robil presný opak, pričom si bol plne vedomý nelegálnosti tohto konania. Reaganovi ľudia dohodli predaj protitankových rakiet Iránu výmenou za prepustenie rukojemníkov, pričom Izrael fungoval ako sprostredkovateľ. Predaj zbraní do Iránu bol ilegálny, pretože Irán bol na zozname krajín podporujúcich terorizmus (tom zozname, z ktorého bol Irak vyškrtnutý). CIA túto výmenu považovala za možnosť nadviazať bližšie vzťahy s umiernenými členmi iránskeho režimu a pri kontaktoch odovzdali Iráncom bibliu vlastnoručne podpísanú Reaganom. Tieto kontakty neboli bez komplikácií, keďže CIA predražili predávané zbrane a takto získanými prostriedkami (cez 10 miliónov $) financovali Contras. Pri predaji zbraní Iránu nebol Reagan motivovaný horlivým antikomunizmom, ako v iných prípadoch, ale snahou zachrániť americké životy bez ohľadu na zákon. Ako povedal svojmu poradcovi:

The president, according to Weinberger’s notes, replied that “he could answer charges of illegality but that he could not answer the charge that he had passed up a chance to free the hostages.”

Tieto tajné a nelegálne obchody sa dostali na verejnosť potom, čo Sandinisti zostrelili lietadlo, ktoré prepravovalo materiál pre Contras a keď libanonské noviny zverejnili reportáž o obchodoch s rukojemníkmi. Keď naplno prepukol tento škandál a Kongres začal vyšetrovať toto kriminálne konanie, vyšší predstavitelia Reaganovej administratívy zničili množstvo dokumentov, aby zhatili vyšetrovanie za čo boli aj neskôr odsúdení.
Hlavnou obhajobou Reagana bolo, že podriadený konali bez jeho vedomia a škandál skončil len s pár obetnými baránkami. Ale domnievať sa, že Reagan skutočne o ničom netušil je naivné. Ústredná postava škandálu Oliver North vo svojej knihe hovorí, že prezident vedel aj o financovaní Contras z obchodov s Iránom a schvaloval ich. “I have no doubt that he was told about the use of residuals for the contras, and that he approved it. Enthusiastically.” Taktiež odajnené dokumenty nám s odstupom 20 rokov dávajú dobrú predstavu ako hlboko boli jednotlivý vysoký predstavitelia Reaganovej administratívy do škandálu zapletený.

Reagan sa v tomto prípade zachoval ako diktátor. Postavil svoje rozhodnutie nad zákony vlastnej krajiny a klamal svojim spoluobčanom takpovediac priamo do očí. 13. November, 1986 vo vysielanom prejave:

“In spite of the wildly speculative and false stories of arms for hostages and alleged ransom payments, we did not — repeat did not — trade weapons or anything else for hostages nor will we.”

Neuveriteľným spôsobom formuloval aj svoje odtrhunutie od reality v prejave, v ktorom musel priznať, že občanom nehovoril pravdu. 3. Marec , 1987:

“A few months ago, I told the American people I did not trade arms for hostages. My heart and my best intentions still tell me that’s true, but the facts and evidence tell me it is not.”

Reagan často hovoril o USA ako o “žiarivom meste”, ktoré je pozitívnym príkladom a majákom pre všetkých ľudí túžiacich po slobode. Jeho srdce a úmysli mu možno vraveli, že je to pravda, ale fakty a dôkazy nám hovoria, že toto žiarivé mesto podporovalo brutálnych teroristov a neľútostných diktátorov.

Najlepší americký prezident 20. storočia ?

Bol Reagan naozaj “Najlepší americký prezident 20. storočia “? Podľa môjho názoru nie, aj keď pri pohľade na konkurenciu by som najradšej túto “prvú” cenu vôbec neudelil. Ale cieľom tohto blogu nie je znevažovať Ronalda Reagana. Reagan je komplexná a rozporuplná osobnosť a výsledkom jeho administratívy boli aj pozitívne aj negatívne veci. Na tomto blogu som sa musel zamerať na tie negatívne, pretože o nich mlčali iní. Peter Osuský pri svojej adorácii Reagana sa o negatívach ani slovkom nezmienil a Lukáš Krivošík odbil aféru Irán-Contra jednou vetou. Každý sa môže rozhodnúť, či to stačí na realistické vykreslenie odkazu Ronalda Reagana.

Konkrétne: volanie po uväznení Juliana Assangea, tvrdenie, že úniky z Wikileaks ohrozujú ľudí v teréne a nakoniec, že sme sa z týchto správ nič nedozvedeli. Pozrime sa na tieto argumenty detailnejšie.

1. Ohrozuje Wikileaks svojou činnosťou bezpečnosť ľudí v teréne?

Napriek neustálemu papagájovaniu o ohrozovaní bezpečnosti USA a nevinných ľudí, podľa vyjadrenia predstaviteľov PENTAGONU žiadne citlivé metódy alebo zdroje informácií neboli kompromitované predchádzajúcimi únikmi.

[Robert] Gates wrote. “However, the review to date has not revealed any sensitive intelligence sources and methods compromised by the disclosure.” “(..) a senior NATO official in Kabul told CNN that there has not been a single case of Afghans needing protection or to be moved because of the leak.”

“We have yet to see any harm come to anyone in Afghanistan that we can directly tie to exposure in the WikiLeaks documents,” Morrell told the Washington Post on Aug 11.

Jednoducho nie sú žiadne hmatateľné dôkazy, že úniky cez Wikileaks skutočne viedli k nejakým útokom alebo priamemu ohrozeniu bezpečnosti kohokoľvek. Dokonca Wikileaks malo snahu pri spomínaných únikoch spolupracovať s administratívou na redaktovaní citlivých informácii. Pentagon to odmietol a následne zavádzal o snahe Wikileaks minimalizovať potenciálne riziká zo zverejnených dokumentov.
Toto nadháňanie strachu je rovnako nepodložené aj pri najnovšom úniku diplomatických správ. Pretože informácia, že Wikileaks zverejnilo 250 000 správ, ktorá zaznela v tom rozhovore, nie je úplne pravdivá. Doteraz z tých uniknutých správ bolo zverejnených necelých 1000 a všetky boli skontrolované a vyčistenené jednak novinami, ktoré o nich písali a taktiež bol obsah týchto správ konzultovaný s administratívou USA.

Treba mať na pamäti, že tieto obvinenia vznášajú ľudia, ktorí boli tak 100% presvedčení, že Irak má WMD a je akútnou hrozbou, takže ich nepodloženému nadháňaniu strachu by som neprikladal veľkú váhu. Skôr by som sa zamyslel nad úvahou bývalého agenta FBI, ktorý si dokonca myslí, že existencia Wikileaks by pomohla predísť útoku z 9/11.

2. Julian Assange patri za mreže?

Ano? A na základe akého zákona by chcel František Šebej odsúdiť Juliana Assangea? Podľa amerických zákonov sa totiž dá stíhať iba osoba, ktorej boli tajné informácie zverené, čo je v tomto prípade (podľa obžaloby) uväznený vojak Bradley Manning, ktorý mal tieto materiály poskytnúť Wikileaks. Wikileaks ako tretia strana podľa amerických zákonov nemá povinnosť uchovávať tieto informácie ako tajné. Citujem z článku ústavného právnika Glenna Greenwalda:

“U.S. — unlike many other countries — does not have a general criminal prohibition on disclosing state secrets. It is, of course, illegal for those with an affirmative duty to safeguard secrets (such as government and military employees) to leak certain categories of classified information, but it is generally not illegal for non-governmental third parties — such as media outlets or private citizens — to publish that information.”

Nech si už o tomto právnom stave myslíme čokoľvek, faktom ostáva, že trestne stíhať Assangea je veľmi problematické. Obamova administratíva zvažuje stíhanie podľa Espionage act z roku 1917, ale tento zákon je veľmi archaický, ťažko aplikovateľný (viď niekoľkoročné neúspešné stíhanie dvoch lobistov z AIPACu) a aj odborníci, ktorí Wikileaks kritizujú, hovoria, že by použitie tohto zákona predstavovalo nebezpečný precedens. Takže ak Assange neporušil zákon, prečo patrí za mreže? Jednoducho preto, že sa jeho činy nepáčia vladnej moci a to je pre Františka Šebeja dostatočný dôvod.Z názorov, ktoré František Šebej často prezentuje, je jasné, že inklinuje k autoritárskemu prístupu (samozrejme iba ak je pri moci jeho obľúbená strana) a nemá veľa úcty k “rule of law” a nepredstavuje pre neho problém väznenie bez súdu a mučenie ľudí ak to robia USA. Na ľudské práva si spomenie iba ak ide o Čínu.

3. Nič nové v zverejnených správach?

František Šebej sa nedozvedel nič nové zo zverejnených dokumentov len pre to, že im nevenoval dostatočnú pozornosť. V skutočnosti tieto dokumenty odhaľujú veľa znepokojivých prípadov a to vôbec nehovoríme o bulvárnych klebetách zo zákulisia, na ktoré sa bohužiaľ sustredí pozornosť väčšiny médií. Tri konkrétne príklady:

3.1. Predstavitelia ambasády USA hneď po minuloročnom prevrate v Hondurase označili tento prevrat za jasne protiustavný.

The Embassy perspective is that there is no doubt that the military, Supreme Court and National Congress conspired on June 28 in what constituted an illegal and unconstitutional coup against the Executive Branch, while accepting that there may be a prima facie case that Zelaya may have committed illegalities and may have even violated the constitution. There is equally no doubt from our perspective that Roberto Micheletti’s assumption of power was illegitimate.

Oficiálna reakcia z Washingtonu tento prevrat neodsúdila okamžite napriek spomínaným výhradám z vlastnej ambasády a až po počiatočnom zdráhaní sa prišlo vyjadrenie o nelegitimite prevratu. Týmto postupom sa de facto legitimizovalo zosadenie demokraticky zvoleného prezidenta, pretože vo voľbách (podporovaných USA), ktoré nasledovali po tomto nelegálnom prevrate nebol Manuel Zelaya medzi kandidátmi.

Tento prípad je o to zaujímavejší, že František Šebej svojho času veľmi aktívne obhajoval tento jasne nelegálny prevrat a používal pri presne tie isté argumenty, ktoré táto správa vyvracia. Uznávam, pre väčšinu ľudí nebude veľkým odhalením, že komentáre v neokonzervatívnom National Review majú mizernú kvalitu, ale pre Františka Šebeja by to mohla byť celkom šokujúca novinka.

3.2. V správach boli odhalené snahy vlád USA a Španielska o ututlanie vyšetrovania porušovania ľudských práv na Guantanáme , či zabitia španielskeho novinára americkou armádou v Iraku. Podobne to bolo aj s vyšetrovaním únosu nevinného nemeckého občana agentami CIA, ktorý bol na dovolenke unesený, zavlečený do Afganistanu, vypočúvaný v tajnom väzení a nakoniec prepustený v Albánsku po 5 mesiacoch od svojho únosu. Aj v tomto prípade USA vyvíjali tlak na Nemecko, aby zastavili vyšetrovanie tohto prípadu. Odhalené správy dokazujú snahu o zasahovanie do justície , ktorá by mala byť v demokratických krajinách nezávislá. Toto sú veľmi vážne zistenia najmä pre občanov zainteresovaných krajín.

Len si na chvíľu predstavme, že by sa tieto správy netýkali USA, ale Ruska. Ak by slovenského novinára (napríklad Andreja Bána) zabila ruská armada v Gruzínsku a zverejnené dokumenty by dokazovali snahu vlád Ruska a Slovenska zasahovať do vyšetrovania takéhoto incidentu. Pochybuje niekto o tom, že .týždeň by kričal najhlasnejšie o tomto škandále? Skutočne Wikileaks neodhaľujú nič nové, nič čo si zaslúži našu pozornost? Skúste to povedať bratovi zabitého novinára.

3.3. USA vykonávala útoky v Jemene, pri ktorých umierali civilisti a ktorých legalita je minimálne sporná. USA sa dohodli s Jemenskou vládou na tom, že Jemenská vláda bude tieto útoky vyhlasovat za svoje a teda KLAMAŤ vlastných obcanov. Tieto odhalené správy potvrdzujú obvinenia vznesené Amnesty International. Rovnako americká vláda KLAMALA o činnosti svojich špeciálnych zložiek v Pakistane. Hovorca Bieleho domu v odpovedi na reportáž, ktorá obviňovala USA z aktívnych vojenských akcií v Pakistane, tieto tvrdenia poprel s tým, že tieto jednotky iba pomáhajú pri výcviku a dokonca nazval túto reportáž KONŠPIRÁCIOU. Ale dokumenty, ktoré má verejnosť k dispozícii len vďaka Wikileaks, opäť dokazujú, že americká vláda verejnosti vedome a explicitne KLAMALA a že táto “konšpirácia” je v skutočnosti pravdou. V týchto prípadoch sú dokumenty veľmi dôležité, pretože nezvratne dokazujú obvinenia, ktoré vláda USA explicitne popierala. Skutočne nie je problém a nič nové, keď zvolený predstavitelia klamú verejnosť? Ak chceme mať takýto cynický prístup, zákonite nám nemôže vadiť, keď nám koaličný poslanci do očí klamú pri voĺbe generálneho prokurátora. Klamstvo sa nesmie stať štandardnom vo verejnom živote.

Aj keď si odmyslíme bulvárne zákulisné klebety, na ktoré sa bohužiaľ sústredila väčšina médií (Putin ako Batman a podobne), stále by sa dalo pokračovať o mnohých ďalších podobných pochybných aktivitách (napríklad špionáž v UN, či skladovanie kazetových bomb v Británii napriek ich zákazu ) a to bolo zverejnených zatiaľ len pár stoviek zo ziskaných státisícov správ, čiže sa dajú očakávať ďalšie odhalenia. František Šebej by však radšej povrchným komentárom zamietol reálne problémy pod koberec. zverejnené správy vnášajú svetlo a prinášajú dôkazy o množstve nedemokratických praktík, ktoré konaju vlády USA a aj iných štátov. Ak nežijeme v komiksovom svete alá Štefan Hríb , môžme byť cynický a povedať, že to nie je nič prekvapujúce, že špinavosti sa proste dejú, ale rozhodne sa nedá strčiť hlava do piesku a tváriť sa, že Wikileaks nič neodhalili. Takýto pštrosí prístup ohrozuje základný kameň demokracie, ktorým je zodpovednosť zvolených predstaviteľov za svoje činy. V skutočne demokratickom systéme by boli tieto prehrešky poriadne vyšetrené a voči vládnym predstaviteľom, ktorí klamali či porušovali zákon, vyvodené patričné dôsledky. Možno to znie idealisticky a naivne, pretože dokonale fungujúca demokracia na svete neexistuje, ale ak chceme zabrániť zneužívaniu moci a korupcii, nemôžeme byť apatický a rezignovaný zoči voči priamym dôkazom o nedemokratickom a neetickom konaní verejných činiteľov.

P.S. Wikileaks podporujú aj konzervatívny politici (Ron Paul či Matthew Dowd), teda tí čo majú konzistentné postoje a neholdujú morálnemu relativizmu ako František Šebej.

Legalita zásahu

V spomínanom článku F.Šebeja nebolo uvedené, že k zásahu došlo v medzinárodných vodách a ani to, že odborníci vyjadrili vážne pochybnosti o samotnej legalite zásahu (napríklad Ben Saul z Univerzity v Sydney). Čo na to komisia Rady pre ľudské práva pri OSN? Záver spomínanej komisie ohľadom incidentu je, že samotná blokáda porušuje medzinárodné právo a tým pádom aj zásah proti aktivistom bol nezákonný. Citujem zo správy (strana 54, Conclusions):

261. The Mission has come to the firm conclusion that a humanitarian crisis existed on
the 31 May 2010 in Gaza. The preponderance of evidence from impeccable sources is far
too overwhelming to come to a contrary opinion. Any denial that this is so cannot be
supported on any rational grounds. One of the consequences flowing from this is that for
this reason alone the blockade is unlawful and cannot be sustained in law. This is so
regardless of the grounds on which it is sought to justify the legality of the blockade.

262. Certain results flow from this conclusion. Principally, the action of the IDF in
intercepting the Mavi Marmara in the circumstances and for the reasons given on the high
sea was clearly unlawful. Specifically, the action cannot be justified in the circumstances
even under Article 51 of the United Nations Charter.

Komisia pozostávala z troch členov. Boli nimi bývalý sudca Medzinárodného trestného tribunálu (International Criminal Court) Karl T. Hudson-Phillips, Sir Desmond de Silva bývalý hlavný žalobca Špeciálneho súdu pre Sierra Leone (Special Court for Sierra Leone) a Mary Shanthi Dairiam, zakladateľka mimovládnej organizácie International Women’s Rights Action Watch Asia Pacific. Izrael označil túto komisiu za zaujatú.

Dvojaký meter Františka Šebeja

Článok Františka Šebeja zaroveň ilustruje zaujímavý dvojaký meter, ktorý používa na našich spojencov z NATO. Pred niekoľkými mesiacmi v prípade sporu Argentíny a Británie ohľadom Falklandských ostrovov hovoril o tom, ako by Slovensko malo vyjadriť jasnú podporu Británii a jej územnej celistvosti, aj keď sám pripustil, že v tomto prípade šlo skôr o prvoplánovú predvolebnú agitáciu zo strany Argentínskej prezidentky, než o vážne mienené nároky. Takže Britániu, nášho spojenca treba brániť pred prázdnymi slovami, ale keď je loď nášho spojenca z NATO (Turecko) napadnutá v medzinárodných vodách a pri útoku je zabitých 9 jeho občanov, František Šebej nevyjadrí ani len sústrasť s obeťami, o dožadovaní sa medzinárodného vyšetrovania ani nehovoriac. Len dúfam, že poslanci krajín NATO berú bezpečnostné záväzky voči občanom Slovenska serióznejšie než František Šebej berie tie naše voči životom občanov iných spojeneckých krajín.

Ružové okuliare

Uvedený príklad nie je jediným prípadom, kedy sa .týždeň nekriticky postavil za konanie nejakého štátu, bez toho, aby sa redaktori detailne pozreli na dostupné fakty. Ďalším príkladom je detinská adorácia pôsobenia USA na svetovej scéne z pera Štefana Hríba, či jeho postoj k izraelskému útoku na Gazu v roku 2009 (Izrael postupuje správne). V tomto prípade komisia bývalého juhoafrického sudcu Goldstonea vypracovala o tejto akcii vyše 500 stranovú správu, v ktorej hovorí: “The soldiers deliberately subjected civilians, including women and children, to cruel,
inhuman and degrading treatment throughout their ordeal in order to terrorize, intimidate and humiliate them.”(strana 315).Najmorálnejšia armáda na svete, všakže. Cez ružové okuliare sa v .týždni pozerajú dokonca aj kritici tohto útoku. V článku Nesprávna vojna Martin Hanus síce akciu Izraela kritizuje, ale paušálne zavrhuje obvinenia z vojnových zločinov. “Nešlo o žiadnu genocídu ani o vojnové zločiny, ako sa pohoršujú mnohí kritici Izraela. Militanti Hamasu jednoducho splývajú s objektmi, v ktorých žijú civilisti.” Chápem, že obvinenie z vojnových zločinov sa môže zdať ako hystericky zveličené, ale bohužiaľ žijeme vo svete, kde sa vojnové zločiny diali a dejú. Ako sa hovorí “Extraordinary claims demand extraordinary proof” a v tomto prípade sú dôkazy o zločinoch (oboch strán) detailne zdokumentované v Goldstoneovej správe, ktorá obviňuje ako Hamas tak aj Izrael z vojnových zločinov a žiada ich vyšetrenie. Tento príklad dobre dokumentuje riziká absencie vecnej diskusie. M.Hanus sa síce snaží objektívne zhodnotiť akciu Izraela, ale bohužiaľ sa asi detailne neoboznámil s argumentami proti tomuto zásahu, inak by nemohol s takou ľahkosťou zavrhnúť obvinenia z vojnových zločinov. Takto napriek snahe o objektivitu prispel k ich zľahčovaniu.

Morálny relativizmus .týždňa.

Redaktori .týzďňa pri posudzovaní udalostí nevychádzajú z toho, ČO sa stalo, ale z toho KTO to urobil. Iba tak si dokážem vysvetliť predchádzajúce príklady a fakt, že väznenie a mučenie nevinných ľudí Kubánskym režimom je pre .týžďeň závažný problém, ale ak nevinných ľudí mučia a väznia bez súdu USA, .týžden proti tomu nielen neprotestuje, ale explicitne toto konanie podporuje. Vojnové zločiny a porušovanie ľudských práv by sme mali odsúdiť, bez ohľadu na to, kto sa toho dopúšťa. Podľa môjho názoru ak je zrazu mučenie, či väznenie nevinných v poriadku len preto, že tak koná USA, Izrael, či iný náš spojenec, tak toto predstavuje ten skutočný morálny relativizmus.

Martin Macko

P.S. Preventívne: Nemám nič proti Američnom, či Izraelčanom ako takým. Avšak vlády týchto krajín v minulosti aj v súčasnosti vykonali a stále konajú mnoho vecí, s ktorymi sa nedá suhlasiť. Rôzne podobne nemorálne konania sa však náju v histórii prakticky každého národa (Rusi, Číňania, Angličania, Nemci, Francúzi a aj Slováci). Poukazovanie na odsúdenia hodné činy vlád rôznych štátov a otvorená diskusia o nich rozhodne nepredstavuje anti-”doplňte-národ”-zmus.

Americká podpora Indonézskej invázie do Východného Timoru v roku 1975 a následná vyše 20ročná okupácia, ktorá si vyžiadala cez 200 000 obetí.

Prevrat v Guatemale v roku 1954, ktorý zorganizovala CIA. Demokraticky zvolený prezident Jacobo Árbenz Guzmán bol zvrhnutý jednotkami financovanými, vycvičenými a vyzbrojenými CIA a na krátky čas sa moci ujal generál Carlos Castillo Armas. Samotný prevrat mal mnoho civliných obetí a uvrhol Guatemalu na dlhé desaťročia do civilnej vojny, čoho výsledkom bolo vyše 200 000
obetí.

Počas 80tych rokov USA podporovali a financovali povstalcov Contras, ktorý bojovali proti ľavicovej vláde Sandinistov, ktorých strana vyhrala voľby v roku 1984. CIA ich financovala jednak prostedníctvom peňazí z pašovania drog ako aj pomocou predaja zbraní do Iránu - známa Iran-Contra aféra Reaganovej administratívy.

Chile 1973 prevrat, ktorý odstránil demokraticky zvoleného prezidenta Salvadora Allendea a k moci priviedol diktátora Augusta Pinocheta. Iróniou osudu je, źe tento prevrat sa uskotočnil 11. septembra. S tymto režimom, ktorý má na svedomí tisíce ľudkých životov, mala CIA čulé kontakty a podporovala ho a to napriek informáciám o vraźdení politických oponentov.

Argentína 70te roky. Po prevrate sa dostala k moci vojenská junta a nasledovali roky represií a vraždenia politických oponentov. Táto junta dostávala podporu z USA. Administratívy niekoľkých prezidentov USA boli o týchto ukrutnostiach dobre informované, ale mlčky to tolerovali. Počas tejto takzvanej Dirty War zmizlo cez 20 000 ľudí. O tomto tyranskom režime hovorí aj František Šebej vo svojom staršom komentári o Falklandoch, ale akosi sa “zabudne” zmieniť o väzbách USA na pravicovú vojenskú juntu.

Mnoho ďalších štátov bolo obeťou podobných špinavých taktík, ale v súvislosti s Irakom a situáciou na Blízkom Východe treba spomenúť ďalší prevrat, vlastne ten prvý “úspešný”, ktorým CIA v spolupráci s britskou tajnou službou zvrhla v roku 1953 legitímne zvoleného premiéra Iránu Mohammada Mosaddegha. V Iráne bol nastolený krutý diktátorský režim Šáha Mohammad-Rezā Pahlaviho, ktorý trval vyše 20 rokov až do Iránskej Islamistickej revolúcie. Tento režim používal brutálnu tajnú službu SAVAK, ktorú CIA cvičila v technikách mučenia. Zvrhnutie demokratickej vlády a podpora krutej 25 ročnej diktatúry, tym však zlé skúsenosti Iráncov s americkým zasahovaním do ich zaležitostí nekončia. Po revolúcii v Iráne sa Saddám Hussein rozhodol na destabilizovaný Irán zaútočiť a podľa cynického “nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom” dostal podporu od USA. So Saddamom jednal aj bývalý minister obrany USA Donald Rumsfeld, ktorý bol ministrom počas invázie do Iraku v 2003. Dokonca Irak vyškrtli zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus, aby mu mohli predávať materiál na výrobu zbraní a to aj napriek tomu, že USA vedeli, že používa chemické zbrane. Dlho trvajúca Iracko-Iránska vojna, ktorú začal Hussein s podporou USA si vyžiadala státisíce životov na oboch stranách.

Dalo by sa ešte dlho pokračovať vo vymenovávaní rokov a krajín, ale asi každému musí byť jasné, že rôzne vlády USA (či už demokratov alebo republikánov), majú priamo či nepriamo na svedomí mnoho nevinných životov. Idealizovať si pôsobenie USA na svetovej scéne je naivné, ale tým nechcem povedať, že USA je nejaká Ríša zla. USA je proste veľmoc. Nič viac a nič menej. USA sleduje vlastné záujmy, často bezohľadne a aj na úkor iných národov. Väčšina spomínaných prevratov bola počas Studenej vojny a USA často jednoducho uprednostnila pravicového brutálneho diktátora, pred demokraticky zvolenou ľavicovou vládou. Účel svätí prostriedky. Len neviem či si tieto zásahy (a aj vojnu v Iraku) Štefan Hríb takto sám pre seba ospravedlnil, alebo naozaj žije v takej blaženej nevedomosti akú prezentuje.

Čo dodať na záver. Vo svetle vyššie zmienených faktov sa mne osobne vyjadrenie Štefana Hríba (”Amerika nezvykne uvrhávať slobodné krajiny do neslobody (..) zvykne byť na strane neslobodných národov proti ich tyranom.”) javí tragikomické. Jeho idealistické vykreslenie USA nemá s realitou nič spoločné a dokumentuje čiernobiele videnie sveta, aké poznáme z prostoduchých amerických akčných filmov. Dokonca to sám demoštruje tým, že si pri argumentácii pomôže mottom z filmu Spiderman.

Š.H. “Ale s najväčšou silou je spojená aj najväčšia zodpovednosť a najväčšie pokušenia.”
Spiderman: “With Great Power Comes Great Responsibility.”

To sa snáď ani nedá brať inak ako urážka inteligencie čitateľov .týždňa, ale možno to je ten iný pohľad na spoločnosť. Komiksový.

Kusnierik “Vzhladom na tie informacie, ktore vtedy mali to bolo spravne”
Uz pred invaziou mnozstvo odbornikov a mnohorocnych veteranov z oblasti informacnych sluzieb VEREJNE DEKLAROVALO SKEPSU VOCI PREDKLADANYM “DOKAZOM” (napr. Ray McGovern a mnohi dalsi). Interview s tymito ludmi v dokumente natocenom este pred uskutocnenim invazie.

Matej Gasparovic:
“Vojna v Iraku bola spravna” (..) O WMD- “pricom tento argument nebol ani potrebny na to aby tam sli”
Karl Rove hlavny poradca Georga Busha vyhlasil PRESNY OPAK: “In the aftermath of 9/11 the concern was about a tyrant accused of enormous human rights abuses,” but who also possessed weapons of mass destruction,
said Rove. “Absent that, I suspect that the administration’s course of action would have been to work to find more creative ways to constrain him like in the 90s.”
Dalej:

“Would the Iraq War have occurred without WMD? I doubt it,” he wrote. “Congress was very unlikely to have supported the use-of-force resolution without the threat of WMD. The Bush administration itself would probably have sought other ways to constrain Saddam, bring about regime change, and deal with Iraq’s horrendous human rights violations.”

Takze este raz. BEZ WMD OBVINENI BY VOJNA NEPRESLA KONGRESOM (podla hlavneho poradcu Georga Busha)
Iran je na samostatny clanok, ale este toto si treba vsimnut: “Teroristicka krajina zautoci na civilizovanu krajinu a ta sa nebude moct ani len branit tymi istymi zbranami”
Irak na USA nezautocil (s 9/11 nemal Saddam nic spolocne) a napriek tomu americania zautocili vo Falludzi zbranami, ktore nepatria do vyzbroje civilizovanych krajin. Nasledkom su ZDEFORMOVANI NOVORODENCI v tejto oblasti (spravy tu a tu). Dalej strielanie do ranenych ludi a tych co im pomahaju. Mahmudiyah, Blackwater masaker a dalo by sa bohuzial dlho pokracovat. Ale pre M.Gasparovica je to este stale PRILIS CIVILIZOVANE? Nemam (publikovatelnych) slov.

M.Mojzis - parafrazujem “Saddam ako Hitler, Inspektori a Kim Cong Il ako zamienka k vojne”
Vojna v Iraku Kim Cong ilovi nijak nezabranila vo vyvoji WMD zbrani. Kim Cong Il sa dostal k atomovym zbraniam pocas vlady Georga Busha, ktory zautocil na Irak, pricom Hussein tieto zbrane nemal. Inspektori ako zamienka k vojne: Samotny Hans Blix (sef inspektorov) bol proti vojne (”Hans Blix told Tony Blair before Iraq invasion that he would not find any WMD“) a vyhlasuje ju za nelegalnu.

Co sa tyka inspekcii a postupu Saddama Husseina, sam Scott Ritter (byvaly inspektor v rokoch 1991 az 1998) povedal, ze Hussein mal aj legitimne vyhrady voci inspekciam v tych rokoch, pretoze sa ich americka armada snazila zneuzit.

The U.S. had a track record of putting pressure on the weapons inspectors program during my entire seven years there. It’s ironic that everyone has focused on the struggle of the inspectors vs. Iraq. Not too many people speak of the struggle between the weapons inspectors and the U.S. to beat back the forces of
U.S. intelligence which were seeking to infiltrate the weapons inspectors program and use the unique access the inspectors enjoyed in Iraq for purposes other than disarmament. Iraq has a clear case that under this past inspection regime unfortunately it was misused for purposes other than set out by the Security
Council resolution.

Tymto bola nastrbena dovera v tieto inspekcie a z vyjadreni GWB a Tonyho Blaira je jasne, ze vojna bola presadzovana z inych dovodov, nez zo strachu pred zbranami hromadneho nicenia.

Hussein ako Hitler: Irak bol v roku 2003 na kolenach po rokoch brutalnych sankcii, Saddam nemal zdaleka taku moc ako pocas vojny s Iranom, pocas ktorej ho USA podporovali napriek tomu, ze vedeli o tom, ze pouziva chemicke zbrane. Dokonca kvoli tomu Irak VYSKRTLI ZO ZOZNAMU KRAJIN PODPORUJUCICH terorizmus, aby mu mohli predavat zbrane. Z clanku v National Security Archive z George Washington University.

“The current Bush administration discusses Iraq in starkly moralistic terms to further its goal of persuading a skeptical world that a preemptive and premeditated attack on Iraq could and should be supported as a “just war.” The documents included in this briefing book reflect the realpolitik that determined this country’s policies during the years when Iraq was actually employing chemical weapons. Actual rather than rhetorical opposition to such use was evidently not perceived to serve U.S. interests; instead, the Reagan administration did not deviate from its determination that Iraq was to serve as the instrument to prevent an Iranian victory. Chemical warfare was viewed as a potentially embarrassing public relations problem that complicated efforts to provide assistance. The Iraqi government’s repressive internal policies, though well known to the U.S. government at the time, did not figure at all in the presidential directives that established U.S. policy toward the Iran-Iraq war. The U.S. was concerned with its ability to project military force in the Middle East, and to keep the oil flowing.”

Stefan Hrib - “Kazdy kto naznaci, ze ta vojna bola spravna je v podozreni, ze je necitlivy clovek.”
Vy naozaj nie ste necitlivi ludia, ste naivni a hlboko neinformovani o danej oblasti. Vase uvahy sa neopieraju o realitu, ktora bola odbornikom znama uz v roku 2003, ale o umelo vyfabrikovany obraz Saddama Husseina ako noveho Hitlera. Bohuzial ste stale (narozdiel od Danisku) z tohto klamu neprecitli.
“Zastavate sa prav jednotlivcov, ked su porusovane”
Naozaj? A co clanky o Guantaname, v ktorych pausalne oznacujete vsetkych vaznov za teroristov a to bez riadneho sudu (na co by mali mat pravo) a v ktorych by mohli dokazat svoju nevinu (a nevinnych tam bolo vela). Konkretne priklady: Guantanamo a pristup k dokazom o muceni.

Dalej parafrazujem:
“Priklad o 39.tom , hitlerovom zbrojeni a preventivnej akcii spojencov. To je ta situacia, o ktorej treba diskutovat”
Podla takehoto uvazovania: Kedze sa WMD v Iraku nenasli a akutna hrozba nehrozila, podla tej istej logiky by bolo “spravne” v 2002 zautocit na USA a zvrhnut Georga Busha, aby sa predislo vojne v Iraku, ktora ma statisice obeti a priniesla utrpenie milionom ludi. A samozrejme uz davno mal byt cely svet vo vojne so Severnou Koreou, ktora WMD preukazatelne ma a tiez tam je kruty diktator. Ako som uz pisal (vid material z George Washington university) v casoch, ked Saddam Hussein realne pouzival chemicke zbrane, nemali USA problem materialne ho podporovat. Jeho transformacia v Hitlera a najvacsiu hrozbu zapadnemu svetu je cisto
ucelova, ako to bolo aj v pripade mnohych inych takychto prirovnani.

Zaverom k diskusii o Iraku. Velmi dobre to vystihol Jan Pavol II. , pricom s tymito jeho slovami, by sa mali stotoznit, vsetci ludia (veriaci ci neveriaci):
John Paul II stated before the 2003 war that this war would be a defeat for humanity which could not be morally or legally justified.

P.S. AK SA NEDOKAZEME POUCIT Z NASICH CHYB, SME ODSUDENI NA ICH OPAKOVANIE.

P.P.S. Z casovych dovod je to zatial bez diakritiky (a mozno s gramatickymi chybami). Casom to upravim do vzhladnejsej formy, ale pre mna osobne je dolezitejsi obsah.

Komentár Františka Šebeja o krvavom zásahu Izraelskej armády proti flotile mierových aktivistov, ktorí viezli humanitárnu pomoc pre obyvateľov Gazy obsahuje priam neuveriteľné množstvo dezinformácií (veľmi mierne povedané). V prvej časti som sa venoval skutočným cieľom Izraelskej blokády a reálnej humanitárnej kríze, ktorú v Gaze spôsobuje. Tento článok bude o samotnom krvavom zásahu proti flotile vezúcej humanitárnu pomoc.

Obete

Pri tomto zásahu v medzinárodných vodách s veľmi pochybnou oporou v medzinárodnom práve, Izraelské komando zastrelilo týchto 9 ľudí, z ktorých väčšina mala rodinu a deti.

Dezinformácie

Spôsob akým František Šebej popisuje túto tragickú udalosť je prudko neprofesionálny. Prakticky všetko, čo o priebehu toho zásahu František Šebej konštatuje ako objektívny fakt, pochádza z vyjadrení IDF a absolútne pri tom ignoruje to, že 1. očitý svedkovia spomedzi pasažierov popisujú udalosti odlišne (viď nižšie) a 2: IDF bola opakovane pristihnutá pri šírení nepodložených a nepravdivých informácií tak v tomto prípade (pár príkladov: zmanipulovaný záznam, v ktorom mali údajne padnúť vyjadrenia o Osvienčime, tvrdenia IDF o “teroristoch z al-Kájdy” na palube, či popis fotky s ceremoniálnou dýkou Jambiya, o ktorej sa zmienil aj F.Š.) ako aj v minulosti (napríklad prípad britského novinára Jamesa Millera zabitého v roku 2003 v Gaze izraelskou armádou). Navyše hneď po incidente zabavila novinárom izraelská armáda všetky záznamové materiály zo zásahu (fotky, videá), používala ich na vlastnú propagandu, zadržiavala novinárov prítomných na palube flotily a zamedzovala novinárom prístup k svedkom (Israel did not provide journalists with access to those detained.), ktorý odporujú oficiálnej verzii IDF. Takto sa správa “jediná demokracia na Blízkom Východe”.

Čitateľom .týždňa, ktorý venoval veľa času overovaniu oficiálnej verzie prípadu Hedvigy Malinovej snáď netreba vysvetlovať, prečo je chybou nekriticky prepisovať všetko, čo povie vládnúca garnitúra. Ale pre istotu pripomeniem pochybnú oficiálnu verziu zabitia novinárov Reuters (video vďaka Wikileaks), či alarmujúci prípad nočného zásahu v Afganistane, pri ktorom vojaci NATO zabili niekoľko civilistov medzi ktorými boli aj 3 ženy (všetky boli matkami a dve boli tehotné). Prvá oficiálna verzia vravela, že ženy boli zviazané a mŕtve už keď vojaci vnikli do domu a že to bolo pravdepodobne “honour killing”. Západné médiá ako CNN či New York Times uverejnili túto verziu a až vďaka investigatívnemu novinárovi z Times of London bol Pentagon nútený priznať vinu za zabitie civilistov a za snahu zamiesť stopy a ututlať prípad (detaily v komentári Glenna Greenwalda). Myslím, že čitatelia .týždňa si za svoje peniaze zaslúžia kvalitnejšiu novinársku prácu než dostali v podobe čánku Františka Šebeja.

Očité svedectvá odporujúce verzii IDF

Po prepustení z Izraelského väzenia sa verejnosť dostala k výpovediam zadržaných novinárov a aktivistov a prepašovaným fotkám a videám, ktoré unikli izraelskej cenzúre. Tieto informácie odporujú oficiálnej verzii IDF a tým pádom aj tomu, čo napísal o zásahu František Šebej a podávajú ucelenejší pohľad na to, čo sa naozaj stalo. Konkrétne príklady:

F.Š. “Násilný konflikt medzi izraelskými vojakmi a „aktivistami“ sa odohral iba na jedinej lodi – Mavi Marmara. Na všetky zvyšné lode sa vojaci spustili z helikoptér a bez odporu a jediného zranenia kohokoľvek ich naviedli do izraelského prístavu Ašdod.”

Očité svedectvá ľudí z lode Challenger I hovoria o násilnom správaní izraelských vojakov pri obsadzovaní lode o použití taserov, bití, zraneniach a zabavení novinárskeho vybavenia (austrálski novinári Paul McGeough a Kate Geraghty, aktivistka Huwaida Arraf, bývalá americká plukovníčka Ann Wright, bývalý ambasádor USA Edward Peck).O bití a taseroch hovorí aj bývalý americký vojak (prežil izraelský útok na USS Liberty v roku 1967) Joe Meadors, ktorý bol na palube gréckej lode Svendoni. O použití tasera na staršieho človeka hovorí aj švédsky spisovateľ Henning Mankell, ktorý bol na lodi Sofia. Neviem na akých svedectvách stavia František Šebej svoje vyhlásenia o obsadení ostatných lodí “bez odporu a jediného zranenia kohokoľvek”.

UPDATE: Predpokladám, že zdrojom tohto tvrdenia je izraelský minister zahraničných vecí Avigdor Lieberman, ktorý povedal “There were six ships in the flotilla. On five of the ships, the people got off without a scratch.” Člen izraelskej vlády je jednoznačne zaujatý zdroj a jeho názory by nemali byť predkladané čitateľom ako objektívny fakt, ale ako verzia jednej zo zainteresovaných strán

F.Š. “Na palube Mavi Marmara im však „aktivisti“ pripravili iné privítanie – okamžite na vojakov, ktorí v rukách držali iba paintballové zbrane, zaútočili železnými tyčami, bejzbalovými pálkami a nožmi. Okrem toho na nich aj strieľali zo zbraní, ktoré po obsadení lode, podľa slov tureckého kapitána, pohádzali cez palubu.”

O výzbroji komanda ešte raz ambasádor Peck: “(…)And they were heavily armed. On our little boat, a couple of them had paint guns attached to their submachine guns, along with stun grenades and the pepper spray and the handcuffs and the pistols, you know.(…)” Zároveň treba spomenúť ostatné svedectvá priamo z lode Mavi Marmara, ktoré vravia o tom, že Izraelský vojaci spustili streľbu už predtým než sa dostali na palubu (podľa niektorých zdrojov najskôr gumenými projektilmi, krátko na to však ostrými). Tvrdia to osoby prítomné na palube ako napríklad kanadský občan Kevin Neish, novinár anglickej verzie al-Jazeery Jamal Elshayyal, britský novinár Hassan Ghani, brazílska filmárka Iara Lee a mnohý ďalší. Tu sú zhrnuté ďalšie svedectvá o priebehu zásahu. Čo sa týka použitia strelných zbraní, šéf tureckej charity to odmieta, ale “for argument sake” predpokladajme na chvíľu, že k tomu došlo. Ani hovorkyňa IDF nebola schopná počas interview (z dokumentu A voyage of life and death cca od 36. minúty, ale oplatí sa pozrieť celé) dať priamu odpoveď na otázku, kto začal prvý strieľať (to že jediné strelné zbrane na palube patrili vojakom IDF ani nespochybňuje). Podľa môjho názoru je evidentné, že robí všetko preto, aby nemusela povedať, že strieľať prví začali vojaci IDF. V medzinárodných vodách a na palube tureckej lode.

F.Š. “Jeden z izraelských vojakov vypovedal, že hneď po spustení na palubu videl, že traja jeho dôstojníci sú zranení – jeden guľkou do brucha, jeden do kolena a jeden mal hlavu roztrieštenú železnou tyčou. V bitke zhromaždil okolo seba svojich mužov, ktorí premiestnili zranených na okraj paluby a on vytiahol deväťmilimetrový Glock a začal páliť, keď videl, ako jeden z „aktivistov“ mieri na jeho druha ukoristenou pištoľou.”

Táto pasáž ako aj pasáže sú opísané od slova do slova z tohto článku z jpost.com. Okrem toho, že si ani neviem predstaviť zaujatejší zdroj (a jediný, ktorý František Šebej použil) než vojaka, ktorý sám zabije 6 ľudí, nesedí v tejto verzii veľa vecí. Napríklad streľba v sebeobrane. V danom článku vojak hovorí, že aktivisti mali 2 pištole odobraté IDF vojakom. Ako vyzerá sebeobrana, pri ktorej zastrelia 9 ľudí a zrania viac ako 30, ktorý ich ohrozujú 2 pištoľami, pričom (podľa pitevnej správy) 5 z nich do chrbta alebo zadnej časti hlavy? Ako vyzerá sebeobrana, pri ktorej strelia 19 ročného američana 5-krát zo vzdialenosti menšej než 45 cm do hlavy, chrbta a nôh? A ako to bolo so zajatými vojakmi? Boli v ohrození života? Na fotkách prepašovaných cez izraelskú cenzúru vidno, že napriek tomu, že zajatí izraelskí vojaci boli plne v moci aktivistov, nikto ich nezlynčoval a boli ošetrovaní tureckým lekárom Huseyinom Uysalom. Pre porovnanie potom, čo vojaci IDF obsadili loď po dlhšiu dobu podľa aktivistov odmietali poskytnúť potrebnú zdravotnú starostlivosť pre zranených aktivistov. Členka izraelského Knessetu Hanin Zoabi vraví: “I approached the soldiers with a sign in Hebrew asking them for medicine for—to give us some medical help for the two injured who are bleeding. I just for twenty minutes tried to approach them and tried to—and to ask them, and I did twice, also verbally and also by writing this sign. They refused to—they refused just to give us this support. And the two men died after maybe half an hour.” Čo sa týka celého priebehu akcie a ďalších okolností smrti jednotlivých obetí, existuje stále množstvo nevyjasnených otázok, ktoré sa nedajú zmiesť zo stola vyhlásením jedného izraelského vojaka. Tento krvavý incident je nutné vyšetriť a to nestranne a najmä medzinárodne. Tak to žiadajú dôstojníci izraelského námorníctva v zálohe a aj komentátori v izraelskej tlači, ktorí kritizujú komisiu poverenú Benjaminom Netanyahuom.

Náklad z flotily a organizácia IHH

František Šebej sa dopúšta ďalšej dezinformácie, keď tvrdí že “Po skontrolovaní celého nákladu „pomoci“ ho Izraelčania naložili na 33 nákladných aut, ktoré sa však do Gazy nedostali.” Veľmi dôležitý “detail”, o ktorom sa František Šebej nehovorí, je ,že z 10 000 ton pomoci, ktorú flotila viezla bolo 8 000 ton stavebného materiálu, ktorého import blokáda nedovoľuje (viac o dopadoch tohto zákazu v prvej časti článku) a Izrael teda cca 4/5 pomoci do Gazy na tých 33 nákladných autách ani neposlal. Hamas odmietol prevziať tú časť pomoci, ktorá prešla iracionálnymi Izraelskými obmedzeniami (detaily opäť v prvej časti článku) dokiaľ nebude s nasledovným odôvodnením: “According to officials in Gaza, Hamas has said it will not permit the supplies to enter the besieged territory until all detained activists are released and Israel agrees to deliver all aid consignments, including construction materials.” Vodca Hamasu Ismail Haniyeha povedal “We are not seeking to fill our (bellies), we are looking to break the Israeli siege on Gaza,” . Nech už si o Hamase ako organizácii, jeho vodcovi či tomto konkrétnom rozhodnutí myslíme čokoľvek, je od Františka Šebeja vrcholne neprofesionálne neposkytnúť čitateľom toto zdôvodnenie, a nahradiť ho vlastnými nepodloženými domnienkami.

Čo sa týka obvinení od nemenovaných odborníkov na terorizmus organizácie IHH z napojenia na Al-Káidu a teroristov odporúčam článok z časopisu Newsweek a analýzu na blogu FAIR Krátka citácia, pridal som zvýraznenie: “A think tank with ties to Israel’s Defense Ministry, the Intelligence and Terrorism Information Center, said recently that there was no known evidence of current links between IHH and “global jihad elements” but that “its activities in the past may indicate its nature.”

Záver

Aj keď som očakával, že František Šebej bude bezmyšlienkovite obhajovať Izrael aj pri tomto incidente, množstvo dezinformácií v jeho článku mne osobne vyrazilo dych. Snažil som sa zdokumentovať, čo najviac z nich tak, aby si ich každý mohol sám overiť a spraviť si vlastný názor. Môj názor je, že takýmito nekvalitnými článkami .týždeň šíri veľmi zavádzajúcu “illusion of knowledge”.

P.S. Keďže je leto a mám mnoho iných povinností, napísať toto pokračovanie mi trvalo dlhšie než som chcel. Napriek tomu verím, že táto téma je stále aktuálna (blokáda aj okupácia trvá a Izrael stále odmieta medzinárodné vyšetrovanie).

K veľmi vážnemu incidentu, ktorý sa odohral pred niekoľkými týždňami v Stredozemnom mori napísal pán Šebej tento článok , voči ktorého obsahu mám veľmi veľké množstvo výhrad.

Humanitárna situácia v Gaze a cieľ blokády.

František Šebej hovorí:”Izraelská blokáda Gazy má jediný účel – zabrániť, aby sa do Gazy dostávali zbrane a rakety.” Realita je bohužial úplne iná. Od roku 2006 keď Hamas vyhral demokratické voľby do palestínskej samosprávy, sa stupňujú sankcie, ktoré kolektívne trestajú obyvateľov pásma Gazy za ich voľbu. Dov Wiesglass poradca bývalého premiéra Ehuda Olmerta vtedy vyhlásil “The idea is to put the Palestinians on a diet, but not to make them die of hunger.” Izraelská organizácia Gisha na základe súdneho sporu o voľnom prístupe k informáciám zistila, že Izraelské úrady majú dokument nazvaný “Food Consumption in the Gaza Strip - Red Lines”, ktorý určuje minimálne množstvo kalórii potrebné pre obyvateľov Gazy na základe ich veku a pohlavia (podľa oficiálnej verzie je to len interný plánovací dokument, ktorý nikdy neslúžil ako podklad pre rozhodnutia). Taktiež zoznam zakázaných položiek jasne ukazuje, že cieľom nie je “zabrániť, aby sa do Gazy dostávali zbrane a rakety”. Zakázané sú napríklad džem, čokoláda, chipsy, rybárske siete, hračky, noviny, hudobné nástroje a mnohé ďalšie. Ak z uvedených vecí pán Šebej spraví raketu, aj MacGyver mu bude závidieť. Ale Izrael blokuje aj iné oveľa potrebnejšie veci než je čokoláda. Materiál nevyhnutne potrebný na výstavbu ako je cement, oceľ či drevo je tiež zakázaný. Po útoku na Gazu začiatkom roku 2009 ostalo cez 4000 domov zničených a blokáda prakticky znemožnuje opätovnú výstavbu . Blokáda má ďalšie negatívne dopady na kvalitu vody, dodávky elektriny, zamestnanosť a zdravie obyvateľov Gazy. Humanitárna situácia v Gaze je skutočne kritická ako ukazujú správy od Červeného kŕíža a UN a dotýka sa to najmä detí . Konkrétnejšie napríklad zo správy FAO (Food and Agriculture Organization of United Nations):

61 % ľudí v Gaze je “food insecure”, to znamená že ľudia nemajú prístup k dostatku jedla pre zdravý život z fyzických, sociálnych alebo ekonomických dôvodov. 65 % z toho sú deti pod 18 rokov.

Vo februári 2009 bola chudokrvnosť u bábätok (9 až 12 mesiacov) na úrovni 65,5 %.

38,6 % nezamestnanosť - kvôli blokáde je obmedzená možnosť rybárstva, farmárčenia a aj exportu z pásma.

V smutných štatistikách by sa dalo bohužiaľ dlho pokračovať. Snáď je teraz každému jasné, že v Gaze je humanitárna kríza, ktorú treba riešiť a jej hlavnou príčinou je blokáda.
Takéto zachádzanie s obyvateľstvom na okupovanom území je v rozpore so Ženevskou konvenciou, ktorá zakazuje “kolektívne trestať populáciu na okupovaných územiach”. Rôzny vysoký predstavitelia UN z tohto dôvodu už dávnejšie označili blokádu za nelegálnu (UN Human Rights chief Navi Pillay, August 2009;
Special Rapporteur for the Occupied Palestinian Territories, Richard Falk, December 2009). Podobne sa vyjadril aj Červený kríž.

Freedom Flotilla

Táto misia bola už deviatou plavbou v poradi, ktorá sa o snažila o prelomenie blokády, pričom niektorým z predchádzajúcich plavieb sa podarilo dostať do Gazy. Cieľom plavby tejto flotily nebolo len doručenie 10,000 ton pomoci, čo je skutočne len zlomok toho čo ľudia v Gaze nutne potrebujú, ale hlavne prelomenie blokády, ktorá je hlavnou príčinou žalostnej situácie v Gaze. Komentátor
M.J. Rosenberg to prirovnal k akciám občianskych aktivistov, ktorý bojovali za zrušenie segregácie na juhu USA.

“In other words, the activists were like the civil rights demonstrators who sat down at segregated lunch counters throughout the South and refused to leave until they were served. Their goal was not really to get breakfast. It was to end segregation.”

Na rozdiel od segregácie, ktorá bola iste nemorálna, ale v rámci platných zákonov, táto blokáda nemá pevnú oporu v medzinárodnom práve.

Aktivisti

František Šebej: “Skupinu „aktivistov“ na palubách lodí tvorili najmä Turci, ale aj občania z jedenástich rôznych arabských štátov, 11 Nemcov, štyria Česi a ďalší.” Pozrime sa na tých “ďalších”, ktorý nestáli pánu Šebejovi za zmienku. Držiteľka Nobelovej ceny mieru Mairead Corrigan-Maguire zakladateľka Community of Peace People v Severnom Írsku. Členovia nemeckého parlamentu Annette Groth, Inge Höger a Norman Paech. Ann Wright, diplomatka a bývalá plukovníčka americkej armády, ktorá má za sebou 30 rokov v armáde (rezignovala na protest proti vojne v Iraku). Kariérny diplomat Edward Peck, ktorý 32 rokov pôsobil v diplomacii na Blízkom Východe. Akciu podporuje (kvôli blokáde držala aj hladovku) aj 85 ročná Hedy Epstein, ktorej rodičia zahynuli počas holokaustu. Pôvodne sa mala plavby tiež zúčastniť, ale zostala na Cypre. Medzi pasažiermi boli aktivisti z desiatok rôznych krajín a nielen arabských. Boli tam Nemci, Američania, Briti, Švédi, Austrálčania, Íri. Bola to medzinárodná misia.

Legalita samotného zásahu

Pán Šebej hovorí, že incident sa stal “pri pobreží pásma Gazy”. V skutočnosti to bolo v medzinárodných vodách, čo vyvoláva otázky akým právom Izrael obsadil lode flotily a odvliekol ich do Izraelského prístavu Ashdod. Izrael sa odvoláva na San Remo Manual on International Law Applicable to Armed Conflict at Sea, ktorý hovorí “Merchant vessels believed on reasonable grounds to be breaching a blockade may be captured. Merchant vessels which, after prior warning, clearly resist capture may be attacked.” Mnohí experti na medzinárodné právo však nesúhlasia. Napríklad Ben Saul z Univerzity v Sydney, ktorý hovorí:

“What Israel conveniently omits to mention is that the San Remo Manual also contains rules governing the lawfulness of the blockade itself, and there can be no authority under international law to enforce a blockade which is unlawful. Paragraph 102 of the Manual prohibits a blockade if “the damage to the civilian population is, or may be expected to be, excessive in relation to the concrete and direct military advantage anticipated from the blockade.”

Veľmi zaujímavá právna diskusia k tejto otázke je aj na blogu Opinio Juris, kde si profesor Kevin Jon Heller kladie otázku, či je vôbec spomínaný manuál aplikovateľný na situáciu v Gaze, keďže sa nejedná o štát. Legalita zásahu je teda dosť otázna a človek by očakával, že v takomto prípade bude Izrael postupovať viac než opatrne. Bohužiaľ sa tak nestalo.

Tu z časových dôvodov skončim prvú časť mojho článku a zvyšok (o tom ako pán Šebej píše o samotnom zásahu a iných veciach) napíšem pokiaľ možno, čo najskôr.

Výhrady ku komentáru pána Hanusa

Kritika pána Hanusa je postavená z veľkej časti na dezinterpretácii správy agentúry AP a postojov Christophera Hitchensa, ktorý chce podať na pápeža žalobu. Z vyjadrenia pána Hanusa “(…) oznámili to potom čo agentúra AP uverejnila správu s takzvaným senzačným odhalením (…)” môže vzniknúť dojem, že táto žaloba postavená len na spomínanej správe AP. Problematika zneužívania je komplexná a Christopher Hitchens svoju žalobu opiera o viac prípadov a aj keď s ním nemusíme súhlasiť, nemali by sme zjednodušovať jeho postoje. Toto podľa mňa zodpovedá chybnej “straw man” argumentácii.
K samotnej správe AP a obvineniam z neprofesionality. Podtitul komentáru je “Martin Hanus hovorí, prečo je správa, že Benedikt XVI.mal kryť pedofilného kňaza, falšovaním reality” (autorom tejto vety môže byť Anna Kratochvílová, ale predpokladám, že ak by sa s ním pán Hanus nestotožňoval, bolo by tam niečo iné). Podobne na konci videa hovorí, že pápež “…nemal nijaký dosah na to či sa jeho prípad ututle alebo neututle…” Problém je, že toto správa AP nikde netvrdí. Nadpis tejto správy hovorí: “AP EXCLUSIVE: Future pope stalled pedophile case” a v samotnej správe sa vraví o blokovaní odvolania: “The future Pope Benedict XVI resisted pleas to defrock a California priest with a record of sexually molesting children (…)” Podľa mňa sa toto nedá označiť za správu o “krytí pedofilného kňaza”.

Ďaľšia vec je údajné faľšovanie reality. Pán Hanus hovorí “Kto si však pozrie presne čo napísala agentúra AP, a kto sa oboznámi sa s cirkevným právom a cirkevnými procedúrami, zistí, že v tom to prípade nejde o škandál vatikánu alebo tohto pápeža, ale že ide o úplnú neprofesionalitu novinárov. Stačí si povedať známe fakty.” Nasleduje popis tohto prípadu podľa pána Hanusa, ktorý sa prakticky úplne zhoduje s tým ako o prípade píše AP tak v konkrétnej správe ako aj v zostručnenej chronológii prípadu. Porovnanie jednotlivých verzií je na konci článku.

Úloha Jozefa Ratzingera a právomoc miestneho biskupa

Kľúčovým argumentom v kritike pána Hanusa a miesto kde sa líši od AP je tvrdenie, že miestny biskup mohol Kiesla odvolať kedykoľvek a tiež samotný predmet podanej žiadosti.

M.H. “Miestna cirkev zvažovala, čo so Stephenom Kieslom spraviť, on sám požiadal o laicizáciu, teda o to, aby bol prevedený z toho kňažského stavu do normálneho laického kňazu, pričom však žiadal, aby bol aj zbavený záväzku celibátu. Jeho miestny biskup ho pokojne kedykoľvek mohol zbaviť kňažského úradu, ale vyhovel jeho žiadosti, aby bol aj zbavený záväzku celibátu. Pričom záväzku celibátu ho mohol zbaviť jedine pápež, na to už nemal miestny biskup dosah.”

To, že miestny biskup mohol Kiesla v tomto prípade kedykoľvek odvolať, je v priamom rozpore s tým ako popisuje postup cirkvi v prípadoch sexuálneho zneužívania hovorca Konferencie Biskupov Slovenska Jozef Kováčik. “Ak sa naozaj ukáže, že je tam vážne podozrenie nebodaj dôkaz o tom, že sa to naozaj stalo, vtedy už biskup stráca svoju kompetenciu a postupuje tento prípad priamo kongregácii pre náuku viery, ktorá začne osobitné vyšetrovanie a ak je vina naozaj dokázaná, tak tým najbežnejším trestom je zbavenie klerického stavu.” Zdroj: Rozhovor pre TVLux čas 24:05. O strate kompetencií biskupa hovorí aj monsignor Charles Scicluna (čas 19:05) , ktorý má v Kongregácii tieto prípady na starosti.
V prípade Kiesla bola vina dokázaná už civilným súdom, takže podľa vyjadrení Jozefa Kováčika mal byť zbavený kňazského stavu. Nestalo sa tak (prečo sa mi nepodarilo zistiť) a nasledovala vlastná žiadosť Kiesla o zbavenie všetkých kňazských povinností “(…) all of the priesthood obligations, including celibate.”, ktorú miestny biskup podporoval v rôznych listoch zaslaných kongregácii.
19.6.1981 “Given all of the circumstances surrounding this case and Father Kiesle’s irrevocable decision to leave the active ministry, it would seem to me most prudent that this petition be granted.”
1.2.1982 “(…) I am hopeful that an affirmative decision might be granted in this case as soon as possible.”

V týchto listoch bol ako dôvod jasne uvedený prípad zneužívania, ktorého sa Kiesle dopustil. Odpoveď na túto žiadosť od Jozefa Ratzingera je z roku 1985 a hovorí sa v nej, že kongregácia potrebuje viac času na jej posúdenie. “It is necessary for this Congregation to submit incidents of this sort to very careful consideration, which necessitates a longer period of time.” Kiesle bol kňazstva nakoniec zbavený v roku 1987. Odpoveď z roku 1985 označil miestny biskup Cummins v ďalšom liste za nešťastnú (”unfortunate”) a pochopil ju ako pozastavenie riešenia tejto záležitosti. “My own reading of this letter is that basically they are going to sit on it until Steve gets quite a bit older.”

K tomuto prípadu má zaujímavé vyjadrenie aj J. Kováčik v už spomínanom rozhovore (čas 32:00). Pán Kováčik tiež kritizuje novinárov a argumentuje tým, že žiadosť o laicizáciu bola vlastne žiadosťou o milosť pre dotyčného kňaza, pretože by mu umožnila prijímať sviatosti, čo by vyvolalo verejné pohoršenie medzi veriacimi. Takto sú vysvetlované slová v liste o “prihliadaní k dobru univerzálnej cirkvi”. “(…) necessary to consider the good of the Universal Church together with that of the petitioner, and it is also unable to make light of the detriment that granting the dispensation can provoke within community of Christ’s faithful(…)” S týmto argumentom však nesúhlasil biskup Cummins a vyjadroval sa k nemu v liste už v roku 1982. “It is my conviction that there would be no scandal if this petition were granted and that as a matter of fact, given the nature of the case, there might be greater scandal to the community if Father Kiesle were allowed to return to the active ministry.”
Bez ohľadu na to, či považujeme postup kongregácie v tomto prípade za správny, alebo ho považujeme za nešťastný ako biskup Cummins, faktom ostáva, že správa AP obsahovala obidva názory, AP požiadalo Vatikán o vyjadrenie k listom a ja som zatiaľ nenašiel jediný “prikrášlený fakt” alebo iný dôvod, prečo je správa AP neprofesionálnym falšovaním reality tak, ako to tvrdí v komentári pán Hanus. Správa AP podľa mňa prináša legitímne otázky o spôsobe, akým sa Vatikán vysporiadava s takýmito pripadmi a útočiť na profesionalitu AP takým spôsobom, ako to robí pán Hanus sa mi zdá nekorektné. Ešte raz chcem zdôrazniť, že si vážim jeho sľub vyjadriť sa k mojim výhradám a očakávam jeho odpoveď.

P.S. Zároveň by som ho chcel poprosiť o jeho osobný názor na podľa mňa jasne nepravdivé tvrdenia, ktoré boli zverejnené v komentároch na stránke .týždňa a to konkrétne “všetci na Guantanáme boli teroristi” a “Iračania preniesli zabíjanie do vlastných ulíc”.

Chronológia - porovnanie verzií AP a Martina Hanusa

M.H. “Kňaz, o ktorého ide Stephen Kiesle bol v roku 1978 odsúdený na trojročný podmienečný trest za to, že sexuálne obťažoval maloletých chlapcov.”
AP “Kiesle had been sentenced in 1978 to three years’ probation after pleading no contest to misdemeanor charges of lewd conduct for tying up and molesting two young boys in a San Francisco Bay area church rectory.”

M.H. “V tom čase šiel na liečenie, teda bol postavený mimo pastoračnú činnosť a vôbec neprichádzal do kontaktu s deťmi.”
Správa AP sa k tomuto obdobiu nevyjadruje, na druhú stranu správa AP uvádza, že Kiesle neskôr pracoval ako dobrovoľník s mladistvými (citácia nižšie) k čomu sa zas nevyjadruje pán Hanus. Nasleduje jadro argumentácie pána Hanusa, na ktorej zakladá kritiku AP.

M.H. “Miestna cirkev zvažovala, čo so Stephenom Kieslom spraviť, on sám požiadal o laicizáciu, teda o to, aby bol prevedený z toho kňažského stavu do normálneho laického kňazu, pričom však žiadal, aby bol aj zbavený záväzku celibátu. Jeho miestny biskup ho pokojne kedykoľvek mohol zbaviť kňažského úradu, ale vyhovel jeho žiadosti, aby bol aj zbavený záväzku celibátu Pričom záväzku celibátu ho mohol zbaviť jedine pápež, na to už nemal miestny biskup dosah.”
Takúto interpretáciu danej korešpondencie správa AP skutočne neobsahuje, ale po prečítaní danej korešpondencie a vyjadrení nie som presvedčený o správnosti tejto verzie udalostí. Viď argumenty vyššie.

M.H. “Preto miestny biskup odoslal list predsedovi kongregácie pre náuku viery Jozefovi Ratzingerovi, v ktorom ho požiadal aby Vatikán posúdil túto žiadosť a vyhovel jej. Samozrejme Stephen Kiesle mohol kedykoľvek odísť z kňazstva, ale chcel aby ten úkon bol právne platný, aby ho Vatikán uznal.”
AP “As his probation ended in 1981, Kiesle asked to leave the priesthood and the diocese submitted papers to Rome to defrock him.”

M.H. “S tou žiadosťou sa stalo to čo sa s takými žiadosťami deje, putovala do Vatikánu, odpoveď prvá prišla až po piatich rokoch, a následne o ďalší rok alebo dva bol Stephen Kiesle zbavený úradu kňazstva.”
AP “In the November 1985 letter, Ratzinger says the arguments for removing Kiesle are of “grave significance” but added that such actions required very careful review and more time. (…) California church officials wrote to Ratzinger at least three times to check on the status of Kiesle’s case. At one point, a Vatican official wrote to say the file may have been lost and suggested resubmitting materials. (…) Kiesle was ultimately stripped of his priestly powers in 1987, though the documents do not indicate when, how or why.”

M.H. “Zo zverejnených údajov však vôbec nie je zjavné či ho zbavil kňazstva miestny biskup, alebo ho zbavil priamo pápež, ktorý ho zároveň oslobodil aj od záväzku celibátu, toto vôbec nie je jasné.”
AP dokumentacii k rozhodnutiu z roku 1987 “They also don’t indicate what role — if any — Ratzinger had in the decision.”
Tu rozoberá AP a M. Hanus toto rozhodnutie z iných uhlov (AP úlohu J. Ratzingera; MH úlohu miestneho biskupa a vtedajšieho pápeža), ale dôležitá je ich zhoda v tom, že nepoznáme okolnosti konečného rozhodnutia

M.H. “Čo je vsak jasné je jedno. Jozef Ratzinger ako vtedajší perfekt Kongregácie pre náuku viery v tomto prípade zohral absolútne bezvýznamnú a irelevantnú úlohu, vôbec neposudzoval nič čo sa týkalo pedofilného škandálu Kiesla, vobec nemal nijaký dosah na to či sa jeho prípad ututle alebo neututle jediné čo posudzoval tak to bola žiadosť o maximálny možný stupeň laicizácie. Tu sa jeho rola začína a končí.”
Tento argument je už rozobraný vyššie.

M.H. “Jediné čo je na zaujímavé a čo média vôbec nezisťovali je, či miestny biskup v čase, keď sa o Kieslovi už vedelo, však bol odsúdený za pedofilné činy, vedelo že má takéto sklony, či ho až do toho roku 1987 dokedy bol kňazom držal pod kontrolov. Zdá sa, že áno, ale nie sú známe nijaké údaje o tom, či by sa Kiesle dopustil aj v tomto obdobi pedofilných činov.”
AP “Kiesle continued to volunteer with children, according to Maurine Behrend, who worked in the Oakland diocese’s youth ministry office in the 1980s. After learning of his history, Behrend complained to church officials. When nothing was done she wrote a letter, which she showed to the AP.
“Obviously nothing has been done after EIGHT months of repeated notifications,” she wrote. “How are we supposed to have confidence in the system when nothing is done? A simple phone call to the pastor from the bishop is all it would take.”
She eventually confronted Cummins at a confirmation and Kiesle was gone a short time later, Behrend said.”
Takže napriek tomu,čo vraví pán Hanus, AP sa o toto obdobie zaujímala.

M.H. “Čo vieme Kiesle sa dopustil pedofilie potom čo bol z kňazstva prepustený a to až niekedy v polovici 90 rokov, keď mal sexuálne zneužiť maloleté dievča, za čo bol potom v roku 2004 odsúdený. Teda odsudeny bol za to co urobil 1995 kedy uz 8 rokov nebol knazom”
AP “Kiesle was arrested and charged in 2002 with 13 counts of child molestation from the 1970s. All but two were thrown out after the U.S. Supreme Court struck down as unconstitutional a California law extending the statute of limitations. He pleaded no contest in 2004 to a felony for molesting a young girl in his Truckee home in 1995 and was sentenced to six years in state prison.”

Zvyšok komentáru pán Hanus venuje negatívnym vyjadreniam na adresu agentúry AP.

“(…) že takto si to vybrali irackí militanti. Oni preniesli zabíjanie do vlastných ulíc(…)Druhá strana nemá na výber”

Toto sa nedá nazvať inak ako prekrúcanie histórie. Na bezpečnostnej situácii v Iraku má najväčší podiel konanie USA. To Bushova administratíva si VYBRALA inváziu do Iraku, ona začala vojnu na základe zveličenej hrozby WMD, ktorá sa nepotvrdila. Pred vojnou bolo veľké množstvo odbornikov (napríklad Hans Blix a mnohí ďalší), ktorý pred týmto činom varovali. Pán Hríb asi žije v ilúzii, že masívna bombardovacia kampaň Shock and Awe bola nejakým spôsobom citlivá k civilnému obyvateľstvu a že smrť do ulíc priniesli až teroristi. Bez ohľadu na to aké dobré úmysly (ak tomu chcete veriť) viedli Busha k invázii, zodpovednosť za tragédiu (cez 4000 mŕtvych amerických vojakov, stá tisíce mŕtvych irackých civilistov), ktorá sa v Iraku stala, je na pleciach jeho administratívy.

Druhé vyjadrenie ku koncu videa hovorí o tom, že zverejnenie videa je dôkazom toho, že západ má mechanizmy na sebakontrolu, že si dokáže nastaviť zrkadlo.

Pán Hríb popisuje opäť niečo čo nezodpovedá realite. Video, ktoré bolo zverejnené až teraz mala americká armáda k dispozícii od tej udalosti v roku 2007, ale neposkytla ho agentúre Reuters na jej požiadavku cez FOIA (Freedom of Information Act). K zverejneniu tohto videa došlo nie preto, že systém funguje a Západ dokáźe robiť sebareflexiu, ale práve naopak. Systém zlyhal, armáda zatajovala tento záznam, ktorý by pomohol pri NEZÁVISLOM vyšetrovaní tohto tragického incidentu, a na verejnosť sa dostal len vďaka jednotlivcovi so svedomím a skvelej práci ľudí vo Wikileaks. Je veľmi pokrytecké vyjadovať sa o tomto zázname ako o dôkaze nejakej morálnej nadradenosti Západu, čo je podľa môjho názoru cítiť z vyjadrenia pána Hríba.

Pán Hríb vraví, že je nemorálne dívať sa na takéto video, lebo to otupí našu citlivosť na smrť. Môj názor je, že práve naopak toto video môže pomôcť “prebudiť” mnohých ľudí, ktorý si plne neuvedomujú aká hrozná je vojna. Navyše príbuzní tých obetí majú právo dozvedieť sa pravdu a dopátrať sa spravodlivosti. Oficiálne stanovisko armády bolo, že okrem tých dvoch novinarov zabitý Iračania boli “insurgents” “There is no question that coalition forces were clearly engaged in combat operations against a hostile force,” said Lt. Col. Scott Bleichwehl, a spokesman for the multinational forces in Baghdad. Za teroristu bol teda označený aj zabitý otec tých dvoch zranených detí z dodávky, ktorý sa len snažil pomôcť zranenému novinárovi. Kvôli tomuto rozhodnutiu armády nebolo jeho vdove vyplatené žiadne odškodné. Keďže armáda neposkytla záznam, nebolo doteraz možné nezávisle overiť oficiálnu verziu tohto incidentu. Až potom, čo toto video uniklo na verejnosť vďaka stránke Wikileaks, armáda prisľúbila vyplatenie peňazí. Keby systém fungoval tak, ako sa tvári pán Hríb, zverejnenie videa týmto spôsobom by nebolo potrebné.

Posledná poznámka. Súhlasím s pánom Hríbom, že vojna je strašná a robí aj z dobrých ľudí cynické stroje na zabíjanie. Preto nie je problém v tých konkrétnych pilotoch, ale vo vyšších úrovniach, kde sa rozhoduje o použití sily, prípadne v letargickej a zle informovanej verejnosti, ktorá mlčí aj keď sa vojna týmto spôsobom vedie v jej mene.

Na záver by som všetkým, ktorý sa zaujímajú o túto konkrétnu udalosť, odporučil reportáž natočenú len deň po tejto tragédii.