Update: Dopísané pokračovanie

K veľmi vážnemu incidentu, ktorý sa odohral pred niekoľkými týždňami v Stredozemnom mori napísal pán Šebej tento článok , voči ktorého obsahu mám veľmi veľké množstvo výhrad.

Humanitárna situácia v Gaze a cieľ blokády.

František Šebej hovorí:”Izraelská blokáda Gazy má jediný účel – zabrániť, aby sa do Gazy dostávali zbrane a rakety.” Realita je bohužial úplne iná. Od roku 2006 keď Hamas vyhral demokratické voľby do palestínskej samosprávy, sa stupňujú sankcie, ktoré kolektívne trestajú obyvateľov pásma Gazy za ich voľbu. Dov Wiesglass poradca bývalého premiéra Ehuda Olmerta vtedy vyhlásil “The idea is to put the Palestinians on a diet, but not to make them die of hunger.” Izraelská organizácia Gisha na základe súdneho sporu o voľnom prístupe k informáciám zistila, že Izraelské úrady majú dokument nazvaný “Food Consumption in the Gaza Strip - Red Lines”, ktorý určuje minimálne množstvo kalórii potrebné pre obyvateľov Gazy na základe ich veku a pohlavia (podľa oficiálnej verzie je to len interný plánovací dokument, ktorý nikdy neslúžil ako podklad pre rozhodnutia). Taktiež zoznam zakázaných položiek jasne ukazuje, že cieľom nie je “zabrániť, aby sa do Gazy dostávali zbrane a rakety”. Zakázané sú napríklad džem, čokoláda, chipsy, rybárske siete, hračky, noviny, hudobné nástroje a mnohé ďalšie. Ak z uvedených vecí pán Šebej spraví raketu, aj MacGyver mu bude závidieť. Ale Izrael blokuje aj iné oveľa potrebnejšie veci než je čokoláda. Materiál nevyhnutne potrebný na výstavbu ako je cement, oceľ či drevo je tiež zakázaný. Po útoku na Gazu začiatkom roku 2009 ostalo cez 4000 domov zničených a blokáda prakticky znemožnuje opätovnú výstavbu . Blokáda má ďalšie negatívne dopady na kvalitu vody, dodávky elektriny, zamestnanosť a zdravie obyvateľov Gazy. Humanitárna situácia v Gaze je skutočne kritická ako ukazujú správy od Červeného kŕíža a UN a dotýka sa to najmä detí . Konkrétnejšie napríklad zo správy FAO (Food and Agriculture Organization of United Nations):

61 % ľudí v Gaze je “food insecure”, to znamená že ľudia nemajú prístup k dostatku jedla pre zdravý život z fyzických, sociálnych alebo ekonomických dôvodov. 65 % z toho sú deti pod 18 rokov.

Vo februári 2009 bola chudokrvnosť u bábätok (9 až 12 mesiacov) na úrovni 65,5 %.

38,6 % nezamestnanosť - kvôli blokáde je obmedzená možnosť rybárstva, farmárčenia a aj exportu z pásma.

V smutných štatistikách by sa dalo bohužiaľ dlho pokračovať. Snáď je teraz každému jasné, že v Gaze je humanitárna kríza, ktorú treba riešiť a jej hlavnou príčinou je blokáda.
Takéto zachádzanie s obyvateľstvom na okupovanom území je v rozpore so Ženevskou konvenciou, ktorá zakazuje “kolektívne trestať populáciu na okupovaných územiach”. Rôzny vysoký predstavitelia UN z tohto dôvodu už dávnejšie označili blokádu za nelegálnu (UN Human Rights chief Navi Pillay, August 2009;
Special Rapporteur for the Occupied Palestinian Territories, Richard Falk, December 2009). Podobne sa vyjadril aj Červený kríž.

Freedom Flotilla

Táto misia bola už deviatou plavbou v poradi, ktorá sa o snažila o prelomenie blokády, pričom niektorým z predchádzajúcich plavieb sa podarilo dostať do Gazy. Cieľom plavby tejto flotily nebolo len doručenie 10,000 ton pomoci, čo je skutočne len zlomok toho čo ľudia v Gaze nutne potrebujú, ale hlavne prelomenie blokády, ktorá je hlavnou príčinou žalostnej situácie v Gaze. Komentátor
M.J. Rosenberg to prirovnal k akciám občianskych aktivistov, ktorý bojovali za zrušenie segregácie na juhu USA.

“In other words, the activists were like the civil rights demonstrators who sat down at segregated lunch counters throughout the South and refused to leave until they were served. Their goal was not really to get breakfast. It was to end segregation.”

Na rozdiel od segregácie, ktorá bola iste nemorálna, ale v rámci platných zákonov, táto blokáda nemá pevnú oporu v medzinárodnom práve.

Aktivisti

František Šebej: “Skupinu „aktivistov“ na palubách lodí tvorili najmä Turci, ale aj občania z jedenástich rôznych arabských štátov, 11 Nemcov, štyria Česi a ďalší.” Pozrime sa na tých “ďalších”, ktorý nestáli pánu Šebejovi za zmienku. Držiteľka Nobelovej ceny mieru Mairead Corrigan-Maguire zakladateľka Community of Peace People v Severnom Írsku. Členovia nemeckého parlamentu Annette Groth, Inge Höger a Norman Paech. Ann Wright, diplomatka a bývalá plukovníčka americkej armády, ktorá má za sebou 30 rokov v armáde (rezignovala na protest proti vojne v Iraku). Kariérny diplomat Edward Peck, ktorý 32 rokov pôsobil v diplomacii na Blízkom Východe. Akciu podporuje (kvôli blokáde držala aj hladovku) aj 85 ročná Hedy Epstein, ktorej rodičia zahynuli počas holokaustu. Pôvodne sa mala plavby tiež zúčastniť, ale zostala na Cypre. Medzi pasažiermi boli aktivisti z desiatok rôznych krajín a nielen arabských. Boli tam Nemci, Američania, Briti, Švédi, Austrálčania, Íri. Bola to medzinárodná misia.

Legalita samotného zásahu

Pán Šebej hovorí, že incident sa stal “pri pobreží pásma Gazy”. V skutočnosti to bolo v medzinárodných vodách, čo vyvoláva otázky akým právom Izrael obsadil lode flotily a odvliekol ich do Izraelského prístavu Ashdod. Izrael sa odvoláva na San Remo Manual on International Law Applicable to Armed Conflict at Sea, ktorý hovorí “Merchant vessels believed on reasonable grounds to be breaching a blockade may be captured. Merchant vessels which, after prior warning, clearly resist capture may be attacked.” Mnohí experti na medzinárodné právo však nesúhlasia. Napríklad Ben Saul z Univerzity v Sydney, ktorý hovorí:

“What Israel conveniently omits to mention is that the San Remo Manual also contains rules governing the lawfulness of the blockade itself, and there can be no authority under international law to enforce a blockade which is unlawful. Paragraph 102 of the Manual prohibits a blockade if “the damage to the civilian population is, or may be expected to be, excessive in relation to the concrete and direct military advantage anticipated from the blockade.”

Veľmi zaujímavá právna diskusia k tejto otázke je aj na blogu Opinio Juris, kde si profesor Kevin Jon Heller kladie otázku, či je vôbec spomínaný manuál aplikovateľný na situáciu v Gaze, keďže sa nejedná o štát. Legalita zásahu je teda dosť otázna a človek by očakával, že v takomto prípade bude Izrael postupovať viac než opatrne. Bohužiaľ sa tak nestalo.

Tu z časových dôvodov skončim prvú časť mojho článku a zvyšok (o tom ako pán Šebej píše o samotnom zásahu a iných veciach) napíšem pokiaľ možno, čo najskôr.

Facebookvybrali.sme.sk

.martin macko