.týždeň - úvodná stránka

Možno mu to nie je príjemné. Hľadí priveľa očí. Obchádza. Stále chodí dookola. Dotýka sa dreva. Hľadia spokojne. Sú ako búrkové oblaky a on chce, aby pršali. Hľadia nevraživo. Vedia, že ho zabijú. Sám. Sám sa im vydal do rúk.

Nehmotne pribúda priestor. Je to niekde vzadu. Prechádzajú iné zvieratá. Počasie je dobré. Breeze. Povieva jemný vánok. Počuť len kĺzanie. Napredujeme. To je pozitívne. Ohliadam sa. Všetko je na svojom mieste, tak dopredu. Popruhy všetko mocne zvierajú.

Cez deň… tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie… Zdanie čoho… Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc varí. V hrci mojej hlavy. Odniesol by som svoju hlavu… Nie… ráno sa tam treba vrátiť. Odniesol by som svoju hlavu… Zaniesol na iné miesto a vrátil by som sa. Ráno sa tam treba vrátiť. Zistiť skutočný stav. Možno tam naozaj je. Nie…. za tmy nie…. človek by mohol spadnúť. Noc je priestor na sny, na tie najstrašnejšie, ušité presne na mieru hmly neviditeľna, ktoré je všade okolo viac ako viditeľno. Ja už nikdy viac nezostúpim na zem.

Obchádzal kaluž. Nemohol som ho vidieť. A práve preto sa do nej nepozrel. Nepozeral. Brloh bol neďaleko. Kdesi pod svahom. Lesu ešte vládne lístie. Kráča. Je sám. Na štyroch nohách. Zima bola dlhá. Je vychudnutý. Les sa zdá temný a prázdny. Ktosi kdesi povedal, že svetlo hviezd je mrazivé. A slnko obchádza ľahkou nohou všetko, čo sa mu dnes nepozdá.

Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by - som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty.

Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. Paša je zatiaľ nijaká. Tráva sa skrýva v koreňoch. Všetko akoby spí za bieleho dňa. Nič sa nemení, iba kdesi cítiť rozkaz, že to nastáva. Aj keď sa to nemusí niekomu zdať, je to živý organizmus.

Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť - samozrejme, že viem na čom som letel - mohol to byť… vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.

Príliš cudzie. Vzdorovité. Vzdialené. Hory. Hoci možno pútavé. Prečo sú vždy také potemnené? Všetko zakrývajú. Kontúry vrchov v blízkom obzore, ktorý ma zadúša a unikám. Aj on prechádza krajinou. Ide za mnou. Jeho kroky nikde nebadať. Hľadám ich. Programovo, účelne, hoci s nádychom preferencie náhodilých jaovov. Pretože koľajnice, áno, koľajnice, to je už program.

Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať a bude zasa stáť. A to všetko v čase zlom ako skok z vodopádu do hĺbky tvrdej, hoci na dne je zase len voda.

Kvety rastú dolu a kvety rastú hore. Dobre. Dobre. Nechajme to. Západnou stranou sa rysuje stráň a kopec. Nad kopcom vidno oblohu a pod oblohou kopec. V oblohe iné kopce a v kopcoch iné oblohy. Kvety utekajú po lúke. Prihlúplo som sa usmial, myslel som si, že ma nevidia. Oni sa o mne rozprávali. Myslím tuto tieto, tu z kraja. Aké triviálne… Pomyslel som si. A to až do chvíle, kým som neprišiel bližšie.