.týždeň - úvodná stránka

Sedem vrchov som prešiel, ešte tisíc zostáva. Za každým sa zdám mužom, ktorý vystúpil. Potom však zliezam do prázdnych údolí. Hľadím na všetky oblohy. Potom dvíham ruky a chvíľu dýcham. Za obzormi sa očami dotýkam všetkých víťazstiev. Všetkých neznámych krajov. Krajín o toľko zázračnejších ako boli krajiny krásnej Kataríny.

Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch.
Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš…. Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei.

Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad - to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné kontúry.

Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon… skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo… vlastne… no vieš…. vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš… Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky. Na okraj: Vlastným majstrom mračnej tendencie je Ušák.

Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého… Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je deštrukcia.

Vystupoval po kamenných stupňoch vyššie. Kdesi. Trochu cudzo. Nikto sa dôkladne nepýta, kam ho vedú. Spomienka na záhradu, ktorá unikla do neba pred prenasledovateľmi. Preletí okolo v nedohľadnej neblízkosti. Sú pomníky dávnych balád. Po čase predsa padá z neba rosa, ataraxia. Mundus somnabuli.

Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať…

Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho.

Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty sa tam niekde musíš nájsť. Tak sa pozri. Dnes. Píšem Ti tento smutný odkaz. Pribijem ho na skaly. Kým prídeš, keby som tu nebol. Čakám ťa.

Hory sa ukryli do diaľok. Mraky pokrčené čakajú lepšiu príležitosť zmoknúť. Čakajú ma. Obloha vystúpila do výšok. Pôda je mokrá. Dlho prší. Boh sa ma pýta toľko vecí. Pýta sa ma viac vecí ako sa ho pýtam ja. Stojím, sedím a ľahám si. Zem je stále mokrá. Chvíľa vypätia, kým život odíde k tomu, ktorý ho daroval cez otvor pokory. Kým sa vráti, celý v kvapke.