Ako veľmi je pre Boha nevyhnutné vyhorenie bytosti. Práve takej, ktorá má tendenciu, rozhodnutie, pnutie, chuť ísť za ním. Ako veľmi. Samozrejme. V tom istom momente si pomyslím na Ježiša. Neváhal v otázke, aký osud ho postretne. Ba napokon videl, že sa bude treba s ním stotožniť. Veď ako na začiatku v jaskyni, tak na konci. Hoci k tomu mu už pomohla ľudská ruka. Človek vraždiaci Boha. Boh ohýnajúci človeka viac, ako by to Bohu dovolil. Adam a jeho nesmierny kŕč. Veď odchádzal smutnou nohou a radšej nerozmýšľal. Inak by musel hľadieť do bezodnej diaľky. Vidieť trpieť pokolenia synov a dcér. Nový a starý Adam. Viac pravdivosti do sviatkov. Viac vzývania. Opravdivého vzývania ako dedikovania starých rečí, pekných pesničiek.

Skrútim sa doprava. Dolu je skalný previs. Zem sa mi zdá dosť piesčitá. (Okolo je piesok.) Skoro červená farba. Obďaleč strom. Pravdaže vyschnutý. Krásne konáre proti nemu. Potom záhyby skál. Zvitky tmavých kútov farieb. Otvor v skale, chodby a lákanie a blúdenie. Úzkosť duševnej plochy. Ech, aké je to frivolné. Duša sa nadchýňa sama sebou. A pravosť uniká. Len nech sa napíše niečo sladké. Ale tu je skala. Potom je mäkká. Snová. Hmla a spánok. Duša sa nehýbe. Telo odíde a racio nech to rieši na prvej odbočke vpravo. Potom skalný previs. Pieščitá úroveň bez vody.

Bytosť, ktorá sa konštrukčne zrútila do seba. Nikto vo vesmíre neurobil takú hlúposť. Jediná bytosť, ktorou sa chcel stať Boh a aj sa stal. Zavŕšil pôvodný potenciál. Aký šialený rozsah má táto bytosť.

A nad všetkým tým nezapísateľným nepreberným množstvom odhalení filozofie, poézie… nad tým pastieri. Tých si pozval vychutnať, kochať sa, kým prídu rozbíjači ducha. Kým prídu ešte tisíc ráz hlúpejší ako pastieri.

Kráčajú. Ich práca ich odieva a dáva pach. Vypätý krok, chvejúci sa pohľad na ľudské dieťa. Špirála nadšenia až po nebo a z neho schádzajúca. Veď zostúpila sláva Boha. Zostúpil Boh v najlepšom momente nálady v najlepšom mieste. Všetko sme zabudli. Tešiť sa, aj trpieť. A kto sa k nemu priblíži, toho to popáli alebo zamrazí.

Čas je taký kruh. Možno skôr špirála. Vypätie generácie a jej rozpad do hrobu po odovzdaní života. Vstúpil na zem v čase v odeve ľudského tela. A aj tak. Zostane to záhada. Jeho prostota raz navždy všetko vysmiala a postavila do úžasu. Už nebude nič.

Z maštale vzišiel najväčší zázrak histórie. Vyšiel odtiaľ natoľko ľudový kazateľ pravdy a vznešený posol Boha. Hlúpi aj múdri zastanú v úžase. Potom je maštaľ dobré miesto. Má rád ľudské teplo. A neznáša ľudskú zimu.

Nielen toto ma fascinuje. Celý jeho život ma fascinuje. Zem ma znechucuje vždy znovu. On ma vždy znovu fascinuje. Stretnúť sa s ním musí byť otázka prostoty a moci. To všetko. Prostota. Moc. Ježiš.

+

Kniha Jozue sa totiž dá nie len čítať v niekoľkých slovenských prekladoch. Dá sa aj počuť. Zhruba dačo viac ako dve hodinky. Práve to stálo asi na začiatku, chceli sme ponúknuť dramatizáciu textov tak skvelej knihy ako je Biblia. Jozue takto stojí za dramatizáciou Pentateuchu a Jánovho evanjelia. (Pre doplnenie ide o dramatizované čítanie pôvodného textu, nijaké doplnenia.)

CD KNIHA JOZUE teda ponúka ďalší spôsob ako sa zmocniť úžasného textu. Každá z biblických kníh má svoje špecifikum. Táto kniha Starého zákona je plná bojovej vravy, strategických ťahov a obrazov masových bojových scén. Na druhej strane sú v nej tiché zákutia. Jozue pred Jerichom, vyzvedači u Rachaby. O jej výpovednú hodnotu sa stará aj Jozue niekoľkými svojimi prehovormi k ľudu a vojsku. Pri pohľade na moderné dejiny Izraela a dnešnú mapu sa to počúva ešte inak.

Teda s tým počúvaním… veď sa dá aj vidieť. V momente, keď cd putuje do Vášho computera, noteboku otvorí sa explorer, ktorý ponúka niekoľko infotrakov. Analýzy knihy (autorstvo, centrizmus, textová kritika), analýzy textu (dobývanie Jericha, zastavenie slnka v Ajalone, majetok, stratégia, vnútorná politicko-spoločenská situácia Izraela….).

A ako vždy aj v cd Kniha Jozue bonus navyše. Tento raz je to príloha Národy (sťahovanie národov, Slovania a Indiáni). Zmyslom bonusu je pohľad z iného uhlu na problematiku knihy.

Celok dotvára veľký počet obrázkových galérií (+ virtual volk), ukážky svetových prekladov, puzzle. Z galérií spomeniem najmä sériu venovanú maliarom a ich vizualizácia textov.

Apropos…. cena je viac ako ľudová… (5e) lebo ja som to asi nenapísal – keby šlo o many, ale nejde…

Na jednej strane aj kresťania majú „to, čo letí a kupuje sa“ a Biblia to nie vždy je…. na druhej strane som presvedčený, že Pán si projekt použije!

Viac info na desjano@desjano.eu

+

Všetko bolo vytesané.

Už nič nečakáme. Ale ešte sa vŕši kamenie, čo zostalo.

Všetko, čo stalo za niečo, sa už napísalo. Filozofia povedala posledné slovo už na začiatku.

A keď teraz poviem hocijakú vetu, neviem s určitosťou, či ju už nezapísal niekto iný.

Vojna je ničivá. Navonok však všetko stojí a beží ako dosiaľ. Ľudia sa ženia, ženú a vydávajú napospas vrtochom zeme a seba. Nikdy ešte nebola taká vojna. Nikdy nebola vojna, ktorú by bolo menej vidno. Taká, že ju ťažko pochopiť. Nikdy taká nebola a aj táto sa končí. Toľko ľudí zomiera v tejto vojne. Napokon hovorí sa o krízových momentoch planéty. Ale nikdy nie sú tieto straty na zdraví tela, duše a straty na životoch, večných životoch pripísané tejto vojne.

Ak sa budem pozerať dozadu, bude to smutné a neblahé. Ak pozriem dopredu, zazriem iskru. Nasleduje za ňou vlna svetla, pruh pohybu, maznanie lúčov niečoho, čo nepoznám. Kristus v odeve Kráľa prevládne tmu. On svetlo, zažne, zažne sa.

Na rozhrganom voze sa naozaj prekonáva dlhá cesta. Cesta napreduje, človek stuhne. V noci aby sa bál zbojníkov. Ale to je len čiastka. Inú časť prekonali pešo. To sa ani nedá povedať. Nepamätajú si to. Kedysi boli pomaly Babylončanmi, dnes sú tuláci, znechutení prachom a kamením. Spálení. Ako povedal ktosi iný… unavení slnkom. A ten rozpor. Dnes cesta, potom vraj čím skôr do Jeruzalema. A kde tam koho hľadať? Ale veď to je jedno. Chrám je len jeden. Zahodiť zničené rúcho. Ktovie či majú dačo… lebo oni ani on nemaju nič. A potom ísť spievať pred Boha. Tak ich vytrhli z Babylona. Sú zasvätení chváliť Boha. Je to pomazanie, tomu sa nedá újsť. Keď bude všetko už dobre, Bohu ešte aj poďakuje.

Ženy. Aj tu už odišli. Už niet ženských žien. Teda telá, telá by ešte možno boli skoro ženské. Ale ich srdcia sú srdcia mužov. Takto by som menoval príliš dlho. Nie je to nevyhnutné.

Vošiel do chrámu a on ho neohúril. Veď vedel, že je v ruinách. Očaril ho Boh na tom mieste. Obdivoval jeho dielo. Udivilo ho. A chcel vedieť, čo ten prazvláštny Boh ešte urobí.

Zo všetkého ostali hroby. Ale aj istá prežívajúca forma života. Krásne príbehy, knihy a filozofia. A tajomstvá, netajomné, ktoré nikto nehľadá. Posolstvo kresťanského Boha predovšetkým.

Ja som tu a ty obdivuješ hroby. A teda aj ja sa budem musieť stať hrobom, aby som bol všimaný. Ale na ten už možno nebude mať kto prísť a vnímať.

Ale to všetko je – ako hovorí ľud – podružné. Promulguje iná forma existencie, ktorej nerozumieme. Nevadí… keď prídem uvidím a budem len pokračovať. Je trochu omyl nazývať to existenciou, je to prosto Ježiš a to, že moja duša bude žiť. No…. Zase nepoviem nič nové. Už to bolo povedané. Žalmista mi cez veky poslal odkaz: Keď raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba. Iný autor tam pripísal ako na múr: Všetko tvorím nové. Ale tu je všetko staré.

Zaúčal sa v narýchlo obnovenej službe chrámu. A idúc po dlhom stĺporadí dumal, nesúc čosi nateraz úplne nevyhnutné, o tom, že možno raz všetky tieto stĺpy padnú. Ale Boh zostane. Chrámu už nebude, lebo v meste bude bývať sám Boh uprostred svojho ľudu.

+

vypočujte si dramatizované čítanie textu

http://www.youtube.com/watch?v=Uqfj2owhN4k

Dvere tam naozaj neboli. Aspoň v momente, kedy prechádzali lúkou s vysokou trávou. Niesol sa (ako) na koni. Návštevník, ktorí sa prišiel usídliť, hopkal kdesi za ním.

Nebo je dnes zachmúrené. Čo poviete? – pokrikoval dosť z diaľky jeho spoločník, veľmi zdá sa túžil po rozhovore.

– Tak vy prichádzate z nášho kraja?

– Áno. Som veľmi rád, že budem slúžiť pod vašim velením. – oslovenému by možno boli tieto slová aj zalichotili, keby nepočul i ďalšie slová – Hoci aj u nás som počul kadečo… – bolo to prostoreké ako pravý život sám.

Na pravej strane sa im postupne odkrývala rieka. Robila to nedbanlivo a cez zarastené brehy. Šumenie vody akosi hrejivo a jednotvárne ukazovalo kdesi ďaleko, kam voda odteká.

– Zdá sa mi, akoby som tu bol už dávno. – povedal príchodzí, ten bez koňa a ako keby nemal vedomie, čo bolo a čo bude. – Prinášam… prinášam nadšenie.

– Presne to som sa chcel opýtať. Počujem to, čo som čakal, hovorím, čo musím. Nadšenie pôjde preč.

– Nemôže to byť také zlé. V akej sme to vojne? My vyhráme, alebo….

– Alebo nebude života. Aj obete….

Hlásiaci sa do poľa sa zamračil, krčil klobúk v rukách. Ten, čo mu chcel rozkazovať, pokračoval:

– Ostáva len boj. – mohol povedať vyhrajú iní, my sa obetujeme, alebo… my vyhráme a obetujú sa iní… Ale čas je prisilný bojový liek na to, aby bolo zjavné, že je to nevýznamné. Ostáva boj.

– A čo náš nepriateľ? Vieme o ňom. Počuli sme. Hrozné, s kým máme dočinenia. To vyráža dych. Porazíme ho. – nastupoval do služby a bolo isté, že pobúrenie je pravé.

– Na nepriateľovi nezáleží. Hoci… práve sledujeme líniu. Tvorí ju táto rieka. Hovorte teda tichšie! – povedal spoločníkovi, ten sa temer vystrašil, zjavne sa znepokojil, napokon nasadil výraz nasadenia, aký by mal vojak mať so sebou na tvári, vo svaloch a v nohách. – Na nepriateľovi nezáleží – pokračoval – záleží na tom, ktorému dôverujeme, za ktorého bojujeme. A na nás. Na nás záleží. Treba žiť. Žiť aj tu. Alebo aspoň neprestať žiť akýmsi spôsobom zapojenia sa do dní, aby neubehli ako utekajúci kôň, plynúca voda ako nič.

Voda neprestajne šumela. Ukrýva ďalšie zvuky, šum stromov, ktoré prikyvovali tak, ako kôň, ktorý niesol jazdca. Húštiny na druhej strane skúmal nedbalo, povrchne, akoby úchytkom. Napokon nič tam vidno nebolo, čo by na prvý pohľad niečo dokazovalo z činnosti nepriateľa. Aký bol teda význam tohoto namáhania…

– Zostáva boj. Všetko zaniká. Straty a zisky. Obavy a radosti. Zostáva boj. Kvôli nemu nás sem odvelili. Vykonať svoju prácu. Bojovať ďalej, ako sa dá.

– Netreba sa snáď dlho pozerať, aby bolo jasné, že kolegialita tu povedľa, kade som sem prichádzal, nie je práve obľúbené slovo. Ba zdá sa, že ani zhora sa nedostáva toľko pomoci, koľko sa rozchyrovalo na samotnom počiatku.

– To všetko sú napokon taľafatky. Dôverujem tomu, ktorý je veliacim nad nami. Zajtra sa znovu pokúsime o ofenzívu. Bude to na pekných pár dní. Skúsime to znovu!

– Keď som sem len prichádzal, na chrbte ešte batôžtek, šatôčka, náš chleba a slanina, stretol som niekoľko žien. – pomyslel si ten, čo mu bude veliť: Ženy mu chodia po rozume… A tomuto nedochôdčaťu mám zveriť vážne veci, čo mám na mysli. Nezabudnúť urobiť si poznámky… Hlava mi praskne. Ani deň oddychu.

Mladší pobadal kde čo (mimovoľná alúzia na Hviezdoslava), ale s hrdosťou kraja a rodu hovoril ďalej.

– Stretol som jednu. Tak na ňu pozriem… Modré oči ako blahá večnosť. Povedľa o kúsok iná. Belasé oči. Červené líca ako nádej, keď sa usmiala a viac som ju neuzrel. A jedna sivá. Starenka. Milá, ale šedivá ako márnosť a istota večnej spokojnosti.

– Kde zostalo víťazstvo? Múdrosť, rozvaha… zbrane a nástroje, strava a plány, spojenie… To ste nestretli? Vrátime sa! Videli sme dosť.

Mladší poslúchol toho, kto mu práve začal veliť. Tváriac sa, že videl dosť, otáčal sa. Ale zazrel, že ten pred ním, ešte hľadí kdesi pred seba do húštin a nehovorí, rozmýšľa. O čom asi. Je to dobré, alebo bude to zlé? Už je to zlé?

Len vyšli a vzývali – každý sám svojím spôsobom svojou skúsenosťou a predsa dokopy Kristovo meno, aby jeho zástava viala tak alebo onak, keď zas na druhý deň prekročia rieku, aby bojovali za pravdu a spravodlivosť. V jeho mene.

Na motívy Žalmu 45

vypočujte si dramatizované čítanie textu

http://www.youtube.com/watch?v=Uqfj2owhN4k

+

<iframe width=”425″ height=”349″ src=”http://www.youtube.com/embed/Uqfj2owhN4k?hl=sk&fs=1″ frameborder=”0″ allowfullscreen></iframe>

</p>
Dvere tam naozaj neboli. Aspoň v momente, kedy prechádzali lúkou s vysokou trávou. Niesol sa (ako) na koni. Návštevník, ktorí sa prišiel usídliť, hopkal kdesi za ním.
</p>
Nebo je dnes zachmúrené. Čo poviete? – pokrikoval dosť z diaľky jeho spoločník, veľmi zdá sa túžil po rozhovore.
</p>
– Tak vy prichádzate z nášho kraja?
</p>
– Áno. Som veľmi rád, že budem slúžiť pod vašim velením. – oslovenému by možno boli tieto slová aj zalichotili, keby nepočul i ďalšie slová – Hoci aj u nás som počul kadečo… – bolo to prostoreké ako pravý život sám.
</p>
Na pravej strane sa im postupne odkrývala rieka. Robila to nedbanlivo a cez zarastené brehy. Šumenie vody akosi hrejivo a jednotvárne ukazovalo kdesi ďaleko, kam voda odteká.
</p>
– Zdá sa mi, akoby som tu bol už dávno. – povedal príchodzí, ten bez koňa a ako keby nemal vedomie, čo bolo a čo bude. – Prinášam… prinášam nadšenie.
</p>
– Presne to som sa chcel opýtať. Počujem to, čo som čakal, hovorím, čo musím. Nadšenie pôjde preč.
</p>
– Nemôže to byť také zlé. V akej sme to vojne? My vyhráme, alebo….
</p>
– Alebo nebude života. Aj obete….
</p>
Hlásiaci sa do poľa sa zamračil, krčil klobúk v rukách. Ten, čo mu chcel rozkazovať, pokračoval.
</p>
– Ostáva len boj. – mohol povedať vyhrajú iní, my sa obetujeme, alebo… my vyhráme a obetujú sa iní… Ale čas je prisilný bojový liek na to, aby bolo zjavné, že je to nevýznamné. Ostáva boj.
</p>
– A čo náš nepriateľ? Vieme o ňom. Počuli sme. Hrozné, s kým máme dočinenia. To vyráža dych. Porazíme ho. – nastupoval do služby a bolo isté, že pobúrenie je pravé.
</p>
– Na nepriateľovi nezáleží. Hoci… práve sledujeme líniu. Tvorí ju táto rieka. Hovorte teda tichšie! – povedal spoločníkovi, ten sa temer vystrašil, zjavne sa znepokojil, napokon nasadil výraz nasadenia, aký by mal vojak mať so sebou na tvári, vo svaloch a v nohách. – Na nepriateľovi nezáleží – pokračoval – záleží na tom, ktorému dôverujeme, za ktorého bojujeme. A na nás. Na nás záleží. Treba žiť. Žiť aj tu. Alebo aspoň neprestať žiť akýmsi spôsobom zapojenia sa do dní, aby neubehli ako utekajúci kôň, plynúca voda ako nič.
</p>
Voda neprestajne šumela. Ukrýva ďalšie zvuky, šum stromov, ktoré prikyvovali tak, ako kôň, ktorý niesol jazdca. Húštiny na druhej strane skúmal nedbalo, povrchne, akoby úchytkom. Napokon nič tam vidno nebolo, čo by na prvý pohľad niečo dokazovalo z činnosti nepriateľa. Aký bol teda význam tohoto namáhania… </p>
– Zostáva boj. Všetko zaniká. Straty a zisky. Obavy a radosti. Zostáva boj. Kvôli nemu nás sem odvelili. Vykonať svoju prácu. Bojovať ďalej, ako sa dá.
</p>
– Netreba sa snáď dlho pozerať, aby bolo jasné, že kolegialita tu povedľa, kade som sem prichádzal, nie je práve obľúbené slovo. Ba zdá sa, že ani zhora sa nedostáva toľko pomoci, koľko sa rozchyrovalo na samotnom počiatku.
</p>
– To všetko sú napokon taľafatky. Dôverujem tomu, ktorý je veliacim nad nami. Zajtra sa znovu pokúsime o ofenzívu. Bude to na pekných pár dní. Skúsime to znovu!
</p>
– Keď som sem len prichádzal, na chrbte ešte batôžtek, šatôčka, náš chleba a slanina, stretol som niekoľko žien. – pomyslel si ten, čo mu bude veliť: Ženy mu chodia po rozume… A tomuto nedochôdčaťu mám zveriť vážne veci, čo mám na mysli. Nezabudnúť urobiť si poznámky… Hlava mi praskne. Ani deň oddychu.
Mladší pobadal kde čo (mimovoľná alúzia na Hviezdoslava), ale s hrdosťou kraja a rodu hovoril ďalej.
</p>
– Stretol som jednu. Tak na ňu pozriem… Modré oči ako blahá večnosť. Povedľa o kúsok iná. Belasé oči. Červené líca ako nádej, keď sa usmiala a viac som ju neuzrel. A jedna sivá. Starenka. Milá, ale šedivá ako márnosť a istota večnej spokojnosti.
</p>
– Kde zostalo víťazstvo? Múdrosť, rozvaha… zbrane a nástroje, strava a plány, spojenie… To ste nestretli? Vrátime sa! Videli sme dosť. – mladší poslúchol toho, kto mu práve začal veliť. Tváriac sa, že videl dosť, otáčal sa. Ale zazrel, že ten pred ním, ešte hľadí kdesi pred seba do húštin a nehovorí, rozmýšľa. O čom asi. Je to dobré, alebo bude to zlé? Už je to zlé?
</p>
</p>
Len vyšli a vzývali – každý sám svojím spôsobom svojou skúsenosťou a predsa dokopy Kristovo meno, aby jeho zástava viala tak alebo onak, keď zas na druhý deň prekročia rieku, aby bojovali za pravdu a spravodlivosť. V jeho mene.

</p>
Na motívy Žalmu 45
</p>

vypočujte si dramatizované čítanie textu
http://www.youtube.com/watch?v=Uqfj2owhN4k
</p>

Hora je ako rozprávka. Pripomína rozprávku. Kdesi povyše je cesta. Vidno na nej stopy po voze. Alebo po vozoch. Ktovie koľko ich tade prešlo. Brázdy na pokožke zeme. Keď som v hore, mával som pocit rozprávky, v ktorej vládne spravodlivosť.

Dieťa sedí na zemi bez trávy. Je v hĺbke zeme. Všade je hora. Chce sa narodiť, ako mu káže nejaký podivný zákon. Tak teda žiť, to je rozkaz. Niet však matky. Jeho matka hovorí, nebude žiť… Nechcem. Hovorí dieťa. Hovorí matka. Zhodli sa, riešenia však niet. Zhodli sa. Lepšie je teda zomrieť, ako sa narodiť a vedieť, že život mu nebol súdený. Ostáva požiadať zem, aby sa mu podľa všetkých pohanských vymyslenín stala matkou. Alebo hora podľa slovenských klasikov.

Som had. Slnko ma blaží. Vyliezam. A ako sa dvíha tráva, mne sa lepšie plazí. Uštipnem. Ťahám sa po zemi, ako mi prikazuje osud, plaziť sa.

Dobrý poľovník nezabil dieťa, ako mu nakázali. Zaniesol ho do hory. Ak má žiť, nech žije. Ak nie, veď už dajako zíde zo sveta. Možno len včera večer čítal Oidipa. Alebo Muchy (Les Mouches) od Sartra. Jean Paul. No a ako lepšie dať zmysel umeleckým dielam, ak nie takto.

Boží Duch sa vznáša nad horou. Nad dieťaťom. Je tvorené. Tvoríš snáď mŕtve deti, Pane?

Zvliekam kožu. Na hada sa to patrí. Do akej miery sa celkom prírodným spôsobom dá vymeniť komponenty bytia. Je to zaujímavá metamorfóza. Naprogramovaný prírodný cyklus zmeny v čase.

Moja duša je bludisko. Rád by som ťa vzal na prechádzku vyprahnutými galériami tej duše. Odľahlými halami, s gotickou klenbou, románskou strohosťou. Budem sa plaziť po duši. Ale ty sa brániš. Chcem ťa zobrať za ruku. Ty máš iné predstavy. Ty nejdeš. Ty nekráčaš.

Kierkegard ma vlastne celkom povzbudil. Je niekoľko rovín. Doslova platforiem života. Na úrovni vegetatívnej malosti. Senzitivizmus, ktorý imituje. Úroveň ducha, ale kde je úroveň duše. Možno mať úroveň duše a nemať úroveň ducha? Všetko sa zrúti, iba Boh zostane. Ako sa tu dá prežiť. Za akú cenu? Kde?

Je dobré, ak niekto tuší, že Ježiš je tak základná hodnota, a že život bez nej nie je priamo sám sebou. Lebo pre Teba sme…..

Keď je pekne, je to nečas. Len prechod do vyššieho stupňa bytia v duši má zmysel. Všetko ostatné je podkopávanie. Ja to práca s uholným kameňom. Moje predstavy pohľadmi môjho ducha strácajú plastičnosť, ktorú pred pár rokmi získali. Alebo som si to aspoň myslel. Obrazy sa vytratili po tom, ako som popísal rozvrat. Anjela s mečom. Johanka z Arku tiež prechádzala rôznymi fázami komunikácie s hlasmi. Zatiaľ však naďalej verím, že má zmysel popisovať empíriu.

Treba si predstaviť krásnu horu. Vznešenú. To je moja rodná účasť na planéte. Krásne hory pod Poľanou.

Občas cítim príliv energie. Možnú sinergiu s priebežnými udalosťami najbližších miest. Myslím, že Kierkegard mi to pekne definoval. A rovnako ma v tom fascinovalo svedectvo o Kolakovičovi. Neuveriteľné v tejto proviniencii! Naozaj tak predbehnúť dobu, možno o stovky rokov…. keď tak hľadím. Kolakovič nepovedal, že kráľ je nahý. On ho obliekal, kým bola vôľa.

Možno treba predefinovať, čo je to hapyand. Možno je oveľa relatívnejší. Celá súvaha nie je bez Ducha. Osciluje po ňom. Nie inak. Odvrátiť pohľad od seba je veľmi ťažké. Ježiš je podstata celej plochy, kde sa vôbec dá plaziť. A pravdaže štípať, hrýzť.

(zvuková podoba textu: http://www.youtube.com/watch?v=eopWOFW5MMc)

+

Dnes v sebe lepšie rozsvecujem. Moje ego ešte žije mojou vlastnou silou a mojou krvou. Už chápem Van Gogha, že aj ucho musí cítiť pokánie z lásky. Nemožno ju dokázať zniesť, aj keď nie je naplno odpovedané takou celostnou obeťou ako je núkaná otvoreným náručím. Ty si šiel na kríž. Tak som teda videl, čo to je. Aké je to asi. To dusenie, krv v prúdoch. Zmeravené ruky, pulzujúce nervy v rukách, prebodnutý nerv. Prebité nohy, márne sa metajúce. Hrôza. Ale Ty si vedel, že to bude. A šiel si. Tak to pre mňa?

Tak áno. Zomieranie je samota posunutá do nových dverí. Tam, kde predtým nebol ani znak. Rovná plocha. Nesmierny tlak bolesti na riešenie. A potom biely gejzír z hlbín. Rieka tiesnená brehmi a vystupujúca na hrebeni vĺn.

Deti hovoria. Túto veľkú noc som videl toto. Videl som neposedné dievčatko. Nasledoval obrad vzkriesenia. Rozhovor hľadajúci Otca, ktorý sa vracia, opustil a prečo to urobil. A vrátil sa. A potom prišla ona. Maličká. Prišla za mamou a opýtala sa: Čo idú robiť? Urobila to s úplne vážnou tvárou. Keby človek nevedel, až by sa musel ísť pozrieť. Potom sa vrátila, aby to zhliadla. Lebo jej mama jej odobrila všetko to. Zvláštne. Syn, prebudený zo spánku a Otec. Dievčatko, zrazu vidiace čosi, záblesk a mama.

Spokojný veľkonočný dav vracajúci sa za sochou vzkrieseného Krista cez preň úzke gotické dvere prerazilo chlapča ako jasný blesk. Až som ho zrazu uvidel vo vzrduchu – v náručí nejakého dospelého. A skutočne som nevedel, či patrí k nemu.

Známi i neznámi sa v noc vigílie usmiali. Usmialo sa mladé dievča v rifliach. Potrebovala potvrdenie na birkovku, že tu bola. A predsa precítila úsmev. Žije! Trochu opodiaľ stará teta, vedľa nej starý pán, jej muž. S okuliarmi spustenými na nos spievala svojím najlepším hlasom Te Deum laudamus.

To sú udalosti, šepkajú. Obrady Veľkej noci sú skutočným mystériom. Ako plačúci spevák pašií tento rok. Udalosti tých dní z Lebečného miesta sú mystériom. Keby som tak porozumel. Vložiť snáď prst do oslávených rán? Vlastne prežil som dotyk. Niekoľko pár hodín potom. Nerozumel som, ale Duch ma na chvíľu naplnil a bol som niekto iný. Nie málo podobný Saulovi, keď hľadá zopár oviec. Kiež by si ma častejšie dobiehal, môj vzácny Samuel. Samu El.

Aký to bol záchvev v dušiach tých okolo mňa, ktorí aspoň trochu vnímajú? Vnímajú Teba. Žiješ. Si tu stále. V noci utrpenia i v treťom dni povstania. Niekto, Najväčší, hrdina, nositeľ svetla proti temnote. Tak ňou teda prejdeme. Prejdeme! Ako pochopiť hmatateľné duchovno? Priame dvere do novej dimenzie. Lebo sú tu, lebo idú. A je most, kde nebol. Vnímam vodu, kde bola suchá rieka. Sme nasledovníci, kresťania, sme premieňaní. To je dobre.

Proroci, ktorí sú aj pre túto dobu, zvestujú, že príde oveľa viac temna a bude lepšou temnotou, ako ktorákoľvek predtým. Ale vidia aj vyliatie nového svetla, ktoré prichádza a už je tu. Kristus v duši. Už sa dotýka duší a posúva ich dopredu. Svetlo je schopnosť, zmysel a napokon Ježiš. Svetlo vo tmách svieti. Vstal a aj my sa premieňame a budeme premení pre deň Krista.

+

Mietnutie. Dmietnutie. Odmietanie ako dar. Ako celostná služba. Ako všetko, všetko vo všetkom. No ja viem. Je to úplne protichodne obrátené na seba. Trochu pilátovsky… čo je normálne. Čo je pravda? Čo je odvaha, stáť pred zástupom vojakov a ťať uchá? Zauchá? Plaziť sa  s mečom na hada? Alebo odmietnuť. Odmietnuť pozvanie k ohňu? A potom to príde. Každý rok to zopakujú a nič sa nemenilo. Vážne. Nič sa nemenilo. Ležíš. Požehnaný od Pána. Prečo by sme otáľali? Tak dokonaj požehnanie. Rád by som ťa spoznal v tej podobe i v tej, čo ešte nevidíš. Maroš mi dal ten odkaz.

Zohriať sa pri ohni, potom sa za to zahanbiť. Áno. Potom je odmietanie veľmi dobrá cesta. Čím viac mietneš, tým viac priťahuješ. Ešte raz sa vzopri.

Napokon. Nie je Jeruzalem na to, aby odmietal prorokov? Aby aj sám dokonal hriech všetkých pohanov okolo neho? Aj tak pribijú. Možno telo, možno slová. Jeruzalem, Ty, čo si majster v zabíjaní prorokov. To je tvoja sláva u Boha. Ideš za hradby. Musí to mať náležitý šmrnc.

Izba je ako ulica. Rád by som ti pomohol vstať. Máte tam pekne, teraz ešte nie. Skorá jar. Biely dom pre pánov, jeden na hore, druhý dolu. Kolmé ulice, spomaľovače. Nakúpné domiská. Hučanie ľudí či počuješ na ulici – či tam, je v tom rozdiel? Neviem. Viem. Jarné dni by ťa dokázali potešiť. Koľko potrebuješ jarných dní? Koľko znesieš, aby Ti ich vzali? Čas je zrátaný. Zrnká na brehu a predsa zrátané. Všetko je vlastne malé mesto medzi horami. Tu si prežil život… A bol to dobrý život. Tvoja rodina drží s tebou. Alebo… drží schránku, čo im ťa sprostredkúva. A kríž sa tlačí z ulice do izby, je neforemný. Asi rozbije sklenú tabuľu. Teraz ani nemožno zavrieť dvere. Ani neviem, čo je ťažšie. Zohnať polohovaciu posteľ pre chorého z našej malej reality alebo umiestniť v izbe kríž. Je taký…. ako to… ja neviem…. je taký nespratný. Nemyslíš? Uprostred noci vstávaš.

Každý z nás dvoch musí niečo odmietnuť. A nejaké to odmietnutie hravo prijať. Rozober zuby a kosy namierené tak presne. Ak ich nevidíš, nahmataj. Blízko hlavy. V hlave treba začať. Rúbať a sekať a nešetriť. Mietnuť. Dmietnuť. Odmietnuť ten tvoj stav. Ale…. to, čo sa mi pre Teba hovorí najťažšie a čo poviem teda jednoducho naraz, Ježiš. Ježiš. Mne to meno prichádza ako pravidelný zvon, čo budí baptistického kazateľa v tom katolíckom meste. Má modlitebňu vedľa evanjelického kostola. Povedz to meno v živej viere. Teraz bol na kríži, s Tvojím menom. Stotožnil sa, spodobnil sa. Nevidel, nepočul, celý život mu zobral neforemný zle ohobľovaný kríž. Možno. O tom dreve presne viem. Ale polož mietnutie, pustenie, odpustenie naň.

Čo teda…. čo je ľahšie povedať? Vstaň, vezmi to lôžko. Aj tak je ťažko zohnať a na čo? Vstaň. Poď! Si slobodný, ak si do hĺbky prenikol menom. Menom teraz, tým menom potom. Tajomno. Ani ja nerozumiem. Brat môj, posibilium, my nemusíme rozumieť, my musíme brať. Mietnuť. Dmietnuť. Odmietnuť.

Potom zasklíš okno, čo ti rozbil kríž. Tvoji blízki čakajú niečo so zatajeným dychom. Chceš? Cítim, že bystria, jastria, ostria zmysly pre niečo nedvižné. Čo im dáš. Nie mimo teba. Ty. V malom meste uprostred hôr. Chodia po kolmých uliciach, zdržujú ich spomaľovače, biele domy hľadia chladno. Nákupné domy pod kopcom. Spolu zložte celú izbu na to meno. Do toho mena. Treba to urobiť. Teraz. Nech tvoj dom prijme Pána. Si statočný ako Kornelius. Tak bojuj, mietni, dmietni odmietni, bojuj. A to všetko v jednom mene pôjde. Zakúsiš to skôr alebo neskôr. To som si istý.

+

Moju cestu pretínali polámané stromy. Potom voda zaliala moju tvár a ja som stále nebol zachránený. Myslel som si, že bežím na Boží vrch. Nad tú všetku hrôzu. Ale ja som sa stratil. Obzeral som sa, ale nikto tam nebol. Anjel spustošil celú krajinu okolo mňa. Nikoho tam nebolo. Bol som tam úplne sám. Moje telo odchádzalo inou cestou a môj duch sa vyberal inokade na cestu na vrch Boha. Tak som tam nerozhodne stál, premočený, ruky ovesené, plecia ohnuté, s mokrou tvárou a ústami s hlinou. Moje oči nevideli dobre. Svet bežal okolo mňa. Míňali sa časy. Rozopäl som košeľu, voľakedy bola snáď biela, dusil som sa totiž.

Otočil som sa. Toto miesto nemalo cesty, len ak ich sám nestvorím. Boh bol tak nesmierne ďaleko.

Potom zasa padal dážď a na dlaniach ma štípala síra. Všetko v jednom okamihu. Zatvoril som svoju dušu do seba. To sa dialo a ja som akoby ja neviem… Ja som nerozmýšľal o sebe. O tom, kým som, čo som. A čo sa to deje. Všetko tu predtým stálo. Bola to moja záhrada. Bol to môj sad, ktorý som si držal ako oko v hlave. V tom čase ho anjel rozťal mečom a na jeho čele nebola ani kvapka potu.

Možno som kovový človek. Možno moje srdce preto nebije, je kovové. Zamrzlo v zimách času. Srdce z jedného veľkého kusa vesmírneho kameňa. Nebilo, hoci navonok akoby pracovalo, akoby dávalo to najlepšie. Ale Boh tam vstúpiť nesmel. Bál som sa. Bál som sa, že príde ako zlodej. Zničí moju záhradu. Moje najhoršie strachy sú teda dnes skutočné. Zem je tak prevrátená, že ani neviem, kde stáli stromy. Nebo má desivé farby. Zdalo sa, že neustále padá a zadlávi ma v rozváľaných kusoch zeme a výmoľoch.

Tá kniha mi hovorila. Poďme, vystúpme na vrch nášho Boha. Možno sa nad nami zľutuje a spasí nás. Čo iné ešte môžem. Ale Boh sa nedal počuť. Ale k Bohu sa nedalo kričať. Teda tak veľmi si zavrhol svoje pole? Zahoj jej trhliny, veď sa chveje.

Moje najmilšie stvorenia ma opustili, boli mŕtve, vytrhnuté z koreňov. Ja som si nevšimol – aspoň keby v posledný deň, že pohár hnevu práve pretiekol. Preto hovorím dobre, tak sa stalo, správne. Lebo anjel povedal len niekoľko slov. Ale povedal toľko. Koľko som sial, toľko vzišlo uprostred rozvrátenej zeme, čo mi bola sadom. Nezostalo teda nič? Nijaká nádej?

Z druhej strany svahu zostupoval Boh, zostupovala jeho sláva. Duch sa zvláštne na moje volanie, pokorné a jemné dotýkal rozvrátenej zeme. Moja neprávosť sa odkryla. A nemal som, čo by som Bohu namietal, lebo ako som pozeral, spomínal som. V jeden deň zaznel varovný hlas. Prečo máte zomrieť Izrael? Ale ja som tomu nerozumel. Bol som ako ten, kto nemá uši na počutie. Ja som to bol. Nie niekto iný, akoby som bol chcel kedysi veriť.

Duch jemnými pohybmi bral zem. Nie tak, ako keď ju anjel roztínal. Pomyslel som si, takto to bude trvať celú večnosť. Ja tu budem stáť, lebo kam by som šiel. Ty máš tie slová, ktoré mne dávajú život. Ty to vieš. Stojím tu a čakám. Vzácny Duch. Môj Boh, moje všetko. Môj duch bol nad tým pohnutý a bol som nesmierne unavený na rodiacej sa zemi. Nech teda do koreňa v koreni zomrie každé zlo, ale spravodlivého s nespravodlivým nevyhlaď. Lebo tvoja sláva zakrýva jej ranu, túto zem.

Teraz neviem…… bol to obrázok, či to bol preľud, čo sa stráca v krajinách mysle. Videl som lúku. Tráva bola dosť vysoká, už odovzdala farbu pre ďalší rok kvetov, žltou sa odela. Cez lúku viedol chodník pod steblami, zlomenými, ohnutými.

Napokon. Padali ťažké kvapky dažďa. Ba sneh prikryl všetky obrazy vzácnych vecí. Ale ja stále vnímam ten kraj. Neschádza mi z rozumu, z krajín mysle, kým mi vietor naráža do tváre. Kým pierko pristane, nežne, jemne. Nie inak. Len jemne, nežne.

Nepoznám cestu, nepoznám smer. Strácam sa v korunách vysokých stromov. Pamätám si lúku. Mala už žlknúcu trávu, bola pokrytá zlatom. Ako žltý podnos plný zlata. Na konci lúky vždy vidím jej postavu. Zahmlenú. V jemnej hmle. Jej dlhé dlhé vlasy nad dlhými steblami trávy, kým biela obloha sa skláňa stranou.

Potom pozývam Boha, aby prešiel stredom toho obrazu.

Kráča ku mne. Vždy ma prepadne strach. Čo jej poviem, kým padá pierko. Skláňam sa a klesám nad steblami trávy. Dychtím vidieť jej tvár v tom sne, v krajinách, kým mi vietor hladí tvár. A moje líca. Horia sobotou.

Aké ste vysoké stromy, aká je dlhá lúka, ako dlho prichádza ku mne, kým sa ľakám a neviem, čo jej poviem.

Občas staviam hrad. Ale napokon po ňom nezvýši ani tak kopa piesku v pieskovisku, ako hŕba slov. Ale pravý hrad stojí pevne, nepohne sa. Lebo skutočným hradom je Boh.

Ja nikdy len tak nezavriem dlaň. Stojím, čakám, dlaň plná vetra a pierko sa vznáša ovzduším.

Ona tam stojí, zdá sa mi krásna. Zdá sa mi taká povznesená, taká pevná. V diaľke svieti hrad. Ona povie pár viet. Svieti. Ja viem. Viem, verím. Keby som mal jedným slovom výjsť jej v ústrety, keď kráčam trávou priamo oproti nej, poviem Tvoja štedrosť.

Nedokážem povedať veľa… Mám otvorenú dlaň, pierko letí. Vznáša sa. Otvor svoju dlaň, srdce, myseľ, spolu, Boh.

+