.týždeň - úvodná stránka

Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje. Pozerám seriál, ktorý som videl ako dieťa. Pýtam sa, čo som urobil za ten čas. Aká emócia bola a zostala. A napokon. Je to skoro neuveriteľné. Tá istá. Seriál prešiel okolo.

Bežne Vám na týchto stránkach ponúkam lyrizovanú prózu. Napokon nie tak dlho a pribudne ďalšia. Dnes výnimočne z iného súdka mojej tvorby. S radosťou Vám oznamujem, že na scénu prichádza nové cd z našej dielne. Jedná o nekomerčný projekt, rád by som sa podelil o niekoľko málo myšlienok o ňom. Dopredu hovorím, že lepšie je tento projekt pravdaže konzumovať, ako počúvať o ňom. Veď áno… počúvať o tom, že sa to dá počúvať….

Prečo si mi dal žiť na konci dejín? Prečo žiť v čase, keď je všetko zničené.

Aj sám seba som už vyrozprával, sám seba opakujem. Sám seba si pripomínam, aby som sa o to lepšie zopakoval sám v sebe, lebo nikdy predtým a ani potom sa už nezopakujem.

Nie, práve teraz sa mi to nehodí. - Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné. Mohlo by byť leto, ale ešte kúsok a mohlo by to byť na začiatku zimy a na konci jesene. Zložil zo seba papiere ako otravné muchy. Dúfal, že tým predĺži pár svetelných sekúnd.Ťažko povedať, či sa predĺžili na ceste medzi slnkom, prebehnúc popri mesiaci v neúplnom splne, atmosférou a počasím. A potom on.

Nie, práve teraz sa mi to nehodí. – Avšak výraz muža kdesi medzi dvermi a stromom, ktorý sa mierne skláňal v nápore prichádzajúceho vetra, bol nástojčivý. Treba zatvoriť okno aj so stromom. Kým sa mohol rozčúliť, zaprataný papiermi, uvedomil si, že ten výraz je prosebný. Nechápal prečo. Dvere sa zabuchli. Mohlo to vyznieť nerozhodne. Na niekoľko svetelných sekúnd vydýchol. Keďže dvere v momente zabuchnutia nevidel, možno tam nie sú, len ich zvuk. Okno bolo príliš veľké, roztvorené. Počasie príliš mnohostranné.

Chodím po bludisku duševnej plochy. Boh je za mojím chrbtom. Možno je všetko len nominalizmus. Možno sa však všetko odohráva na ploche duše. Hľadám všetko, čo je autentické. Kresťanský Boh je pre mňa autentikum. Bludisko je šírka, on je výška. Znovu by som privítal svit slnka ako sprostredkovanie poznania a slobody bytia. Myslím, že toto je priam interkozmické. Zovšeobecňuje to, čo chcem dnes písať o dieťati. Nemalo žiť, žije. Abstrahuje, skicuje, vyvyšuje to. Slová unášajú, dieťa sa mi však stráca.

Pochodím po krajine. Rozvešiam zástavy. Kúty, kde Adam zanechal len tmu. Spálené možnosti. Zlo sa akoby stupňuje. Dobro a Boh, čoraz žiadúcejšie veci. Veľká noc ma zastihne v duši, urobí to relatívne nemilosrdne. Musí.

Zasvieť! Zasvieť! Kdesi blízko cítim Tvoj jas. Vstal si z mŕtvych. Už ťa nevidieť, iba keď sa zjavíš a zas zmizneš. Aká je to túžba po Tebe? Prečo ju mám ja a niekto, hoci je blízko, ju nemá?

Toľko jasu okolo. Temnota sa tratí.

Pokroč dopredu. Povedz, kto si. Aké je tvoje meno. To meno pre tento časopriestor. Potom a v prednom rade, v prvých radoch čakaní očakávaní, aké je tvoje meno nového času. Ten príde a nebude meškať. Nebude sa pýtať.

Izba je ako strom bez dverí. Strom bez dverí. Vidíš?! Ako ti to ťažko vyjadrím! Preto k tebe asi tak ľahko cestou prejdenou nezájdem. Možno na rukách, možno na nohách. Neprichádzam búrať mraky. Je to len sled poznaných slov. Stohov myšlienok, slov, mračných úvah niekoho iného. Chápe, že keď nevidíš, tak izba je ako ulica a fúka vietor, ani nevieš odkiaľ, ani kam, ani čo to je.

Videl som kubíky hliny ako vyleteli do vzduchu. Zem sa sypala ako piesok, ako prach, ako hnedý sneh, ako popol sopky. Jeho hnev sa rozlieval, láva pretekala svoje pevné korytá. Boží anjel sekal mečom, mohutnými údermi udieral zem. Snažil som sa uhnúť, nebolo vlastne kde. Rukami som si zakryl tvár.

Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno.