Je mojím zvykom, že ak som v meste a potrebujem si súrne zatelefonovať, a nemám ani halier, zájdem do najbližšieho chrámu T-Mobilu, Orangeu, alebo aj O2. Slušne sa pozdravím a poprosím ich o jeden krátky telefonát z ich služobných telefónov. Zvyčajne ma odmietnu s tým, že mi nemôžu pomôcť, pretože sa boja, aby mali čo jesť, alebo mi aj pomôžu.

Ale Trnava je iná. Tvrdím to už 2 roky, čo tu „študujem“. A ani nie tak v tom, že sa tu ľudia boja o chlieb viac ako inde, a sú Vám za neho urobiť všeliaké veci. A tak ako vždy som zavítal do náhodou totálne vyľudneného chrámu. „Dobrý deň, potr…“, slečna ma prísne prerušila: „Teraz nemáme čas, ehm, robíme iné veci…“, čumela do monitora. „…A máte poradové číslo? Musíte mať poradové číslo!“. A tak si na mňa našla čas, aby so mnou odpochodovala cez celý chrám k mozgu systému a vytlačila mi to potrebné povolenie na komunikáciu. Potom som s ňou znovu odpochodoval späť a čakal som, a tušil som, že tu už ide o niečo viac. Tri minúty som čakal tam, kde som slečnu chcel aj prvýkrát osloviť.

Neviem ako to celé presne funguje. Kto to celé riadi. Možno oni, možno duch doby. A už som bol na odchode, keď nad ňou cinkla obrazovka s číslami a vypísal sa môj kód. V momente cinknutia sa na jej tvári vyjavil žiarivý klzký úsmev a rovnako klzký hlas s vycibrenou vetou „Dobrý deň Vám prajem (ty hnusný otravný žebrák – pozn. mojich telepatických schopností), s čím Vám môžeme poslúžiť?“ A ja som bez slova odkráčal. A pozeral som sa len na podlahu.

Pointa neexistuje. Načo by mala? Ešte aj Eugène Ionesco by sa čudoval.

Facebookvybrali.sme.sk

.danieltoth