Kissinger pritom nebol s týmto svojím vyjadrením ani prvý, ani jediný. Ešte pred ním zaujal podobný postoj ku komunikovaniu verejného činiteľa s médiami francúzsky prezident Charles DeGaulle. Bol známy tým, že pred každou tlačovou konferenciou si pripravil štyri odpovede. Tlačovku potom zahájil slovami: “Teraz som pripravený dať vám odpovede, ktoré som si pripravil na vaše otázky.”

Nikto asi nebude spochybňovať fakt, že každá verejná inštitúcia by mala mať pre svoju existenciu nejaký dôvod. Z neho sú potom odvodené jej úlohy a kompetencie. Tí, ktorí iniciovali jej vznik a tí, ktorí platia jej každodennú existenciu, by mali byť informovaní o tom, ako si svoje úlohy plní. Podľa toho totiž vedia, či daná inštitúcia plní svoj účel, či má schopné vedenie, ale tiež to, ako nakladá so zverenými finančnými prostriedkami.

Zaujímavý problém však vzniká pri komunikovaní týchto informácií smerom k verejnosti. Zatiaľ čo inštitúcia chce hovoriť o tom, ako si plní svoje úlohy a čo všetko sa jej už podarilo doviesť do zdarného konca, pretože od toho závisí jej existencia, médiá zaujíma skôr to, ktoré úlohy si neplní, alebo plní len čiastočne, akých chýb sa dopustila, prípadne ktoré aktivity inštitúcie alebo jej predstaviteľov skončili úplným fiaskom. Nie je to vina médií, ako niekedy tvrdia rôzni verejní činitelia. Vlastne to nie je ničia vina, človek - čitateľ, divák, občan - je jednoducho taký. Zaujíma ho sex, tragédia, konflikt, zaujímajú ho príbehy, v ktorých je jasné, kto je dobrý a kto zlý. Médiá to musia rešpektovať. A nielen ony.

Postupne sa z toho vyvinula akási informačná hra. Jedna strana chce zdôrazniť to pozitívne, čo robí či plánuje, druhá strana ju chce prichytiť pri chybách a nedostatkoch. Táto hra má v slobodnej demokratickej krajine jedno jasné pravidlo, ktoré väčšinou rešpektujú obidve strany: Neoklameš. Všetko ostatné je vecou šikovnosti - položiť tú správnu otázku, dať tú správnu odpoveď. O víťazovi každého jedného duelu medzi médiami a inštitúciami rozhoduje nakoniec občan - či už ako čitateľ, alebo ako volič.

V rámci hry sú dovolené aj rôzne malé triky. Asi najznámejší z nich je práve ten, ktorý tak brilantne predviedol Henry Kissinger - držať sa svojich odpovedí bez ohľadu na otázky. Američania tomu hovoria “staying on message”, voľne preložené “trvať na posolstve”. Ale svoje triky majú aj novinári. Jedným z nich je napríklad nezverejniť znenie otázky, ale len odpoveď, pričom kontext si novinár upraví dodatočne. Ani v jednom z týchto prípadov nie je porušené základné pravidlo, nikto nehovorí nepravdu.

“My tu nie sme na to, aby sme odpovedali, na čo oni chcú, ale na čo my chceme,” napísala hovorkyňa magistrátu mesta Košice svojim spolupracovníkom a novinárky, ktorým táto korešpondencia nebola určená, žiadajú na stránkach novín jej hlavu. Významová podobnosť s Kissingerovým a DeGaulovým výrokom je zrejmá, aj keď vyjadrenie samotné zďaleka nedosahuje brilantnosť týchto pánov. Odpoveď na otázku, či  Lucia Mihoková porušila pravidlo hry a mala by dostať červenú kartu, alebo nie, závisí od inej vety z toho istého mailu. Vlastne od jediného slova.

Hovorkyňa totiž ďalej napísala: “Okrem toho, myslím si, že ak nedáme presne, že otázka - odpoveď, aj keď teda nemusí to vyjsť, ale troška ich pomotáme…” Je na zvážení čitateľa, či slovo “pomotáme” interpretuje vo význame “vedome oklameme”, alebo “dáme im informácie, ktoré považujeme v tomto prípade za dôležité my”. Asi by bolo zbytočné púšťať sa do príliš podrobnej analýzy prirodzeného jazyka, ale použitie kvantifikátoru “troška” navádza skôr k benevolentnejšej interpretácii.

Aby bolo jasné: medzi košickou hovorkyňou a legendárnym americkým ministrom zahraničia je podstatný rozdiel. Ale ten rozdiel nie je v pohľade na komunikáciu s médiami, rozdiel je vo forme, štýle a slovníku. A možno trochu aj v charizme a osobných vzťahoch s novinármi. Diabol sa skrátka opäť skrýva v detailoch.

Na celej mediálnej kauze je však okrem samotného vyjadrenia hovorkyne a spôsobu, akým sa interný pracovný mail dostal do médií zaujímavé aj niečo iné. Máme tu obvinenie z nekorektného informovania verejnosti, ale netušíme, aké boli otázky, ani aké boli odpovede. Niekto by sa preto mohol spýtať: Ak boli odpovede nepravdivé, prípadne zavádzajúce, prečo sa to neobjavilo v článku škandalizujúcom hovorkyňu?

Túto informáciu čitatelia nedostali. A niektorých to možno troška pomotalo.